V kresťanskom živote je dôležité nechať sa viesť Duchom Svätým. Byť kresťanom neznamená len dodržiavať Božie prikázania, ale dovoliť, aby do nás vstúpil Duch a viedol nás tam, kam chce on.
Narodenie z Ducha
Jánovo evanjelium hovorí o narodení sa z Ducha, ktoré je nevyhnutné pre Božie kráľovstvo. Znovu sa narodiť znamená nechať, aby Duch vstúpil do nás. Duchu Svätému otvárame dvere modlitbou.
Definícia Ducha, ktorú dáva Ježiš, je zaujímavá: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“, čiže je slobodný. Človek, ktorý sa nechá viesť z jednej strany na druhú Duchom Svätým: toto je sloboda Ducha.
Ako nechať Ducha Svätého viesť tvoje kroky a úplne sa odovzdať Ježišovi
Príbeh Nikodéma
Nikodém, vplyvný muž a spravodlivý farizej, cítil nepokoj a potrebu ísť za Ježišom. Išiel v noci, lebo na tých, čo sa zhovárali s Ježišom, sa hľadelo cez prsty. Pocítil nepokoj, pretože vedel, že to, čo Ježiš robí, bolo ohlásené prorokmi.
Mnohokrát sa zastavíme ako Nikodém pred slovami „tak teda“, nevieme aký krok urobiť, nemáme dôveru v Boha, aby sme dovolili vstúpiť Duchu.
Modlitba apoštolov
Apoštoli, ktorí boli vo Večeradle, keď prišiel Duch Svätý, vyšli kázať s odvahou, pretože ich viedol Duch. Po návrate z výsluchu sa modlili a žiadali Boha o smelosť a odvahu. Voči ťažkostiam, pred zatvorenými dverami, keď nevedeli ako pokračovať, idú k Pánovi, otvárajú mu srdce, a prichádza Duch a dáva im to, čo potrebujú, a vychádzajú von kázať s odvahou, a idú vpred. Toto je znova sa narodiť.
Sloboda Ducha Svätého
Práve pozorovaním vetra a jeho prejavov Boh viedol svätopiscov k tomu, aby objavili „vietor“ inej povahy. Nie je náhoda, že na Turíce zostúpil Duch Svätý na apoštolov sprevádzaný „hukotom prudkého vetra“ (porov. Sk 2, 2). Obraz vetra slúži predovšetkým na vyjadrenie sily Ducha Svätého.
Popri sile Ježiš vyzdvihne aj ďalšiu vlastnosť vetra, a to jeho slobodu. Vietor je jediná vec, ktorá sa nedá udržať na uzde, nedá sa „zavrieť do fľaše“ ani zaškatuľkovať.
Namýšľať si, že Ducha Svätého uzavrieme do pojmov, definícií, téz alebo traktátov, ako sa o to niekedy pokúšal moderný racionalizmus, znamená stratiť ho, znehodnotiť ho alebo zredukovať na jednoduchého, čisto ľudského ducha. V cirkevnej oblasti však existuje podobné pokušenie, a to chcieť uzavrieť Ducha Svätého do kánonov, inštitúcií, definícií. Duch vytvára a oživuje inštitúcie, ale on sám nemôže byť „inštitucionalizovaný“, „zredukovaný na vec“.
Svätý Pavol z toho urobí zásadný zákon kresťanského konania, keď hovorí: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17). Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha. Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia.
Sloboda a služba v láske
Svätý Pavol si je dobre vedomý zneužitia či nepochopenia, ktoré sa môže stať v súvislosti s touto slobodou; Galaťanom píše: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13).
Pavol uvádza stále aktuálny zoznam: „Smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5, 19-21). Ale rovnako aj sloboda, ktorá umožňuje bohatým vykorisťovať chudobných, je to nepekná sloboda, ktorá dovolí silným vykorisťovať slabých a všetkým dovolí beztrestne zneužívať životné prostredie.
Prosme Ježiša, aby nás prostredníctvom svojho Svätého Ducha urobil skutočne slobodnými mužmi a ženami. Slobodnými slúžiť v láske a radosti.
Ježiš - Slobodný Človek
Ježiš bol slobodný voči bohatstvu, moci a honbe za slávou. Ak sa necháme podmieniť honbou za rozkošou, mocou, peniazmi alebo uznaním, staneme sa otrokmi týchto vecí. Na druhej strane, ak dovolíme, aby nezištná Božia láska naplnila a rozšírila naše srdce, môžeme žiť a milovať v slobode Božích detí, podobne ako nás to Ježiš učil.
Evanjelium nám hovorí, že Ježiš po začatí svojej verejnej služby čelil dvojakej odozve: reakcii svojich príbuzných, ktorí sa obávali, že sa tak trochu zbláznil a reakcii náboženských autorít, ktoré ho obviňovali, že koná pod vplyvom zlého ducha. V skutočnosti Ježiš kázal a uzdravoval chorých mocou Ducha Svätého. Avšak bol to práve Duch Svätý, ktorý ho urobil božsky slobodným, to znamená schopným milovať a slúžiť bez miery a bez podmienok.
Mária a Duch Svätý
Zvestovaním Panne Márii sa začína „plnosť času“, čiže splnenie prisľúbení a príprav. Mária je povolaná počať toho, v ktorom bude telesne prebývať „celá plnosť božstva“. Poslanie Ducha Svätého je vždy spojené s poslaním Syna a je naň zamerané. Jednorodený Syn Otca, počatý ako človek v lone Panny Márie, je „Kristus“, čiže pomazaný Duchom Svätým už od začiatku svojej ľudskej existencie.
Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia.
Na zvesť, že mocou Ducha Svätého porodí „Syna Najvyššieho“ bez toho, že by poznala muža, Mária odpovedala s „poslušnosťou viery“ a v istote, že „Bohu nič nie je nemožné“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,37-38) .
Panenské počatie
Cirkev už od prvých formulácií viery vyznávala, že Ježiš sa počal v lone Panny Márie jedine mocou Ducha Svätého. V panenskom počatí vidia Otcovia znak, že to naozaj Boží Syn prišiel v takej ľudskej prirodzenosti, ako je naša. Máriino panenstvo ukazuje, že pri vtelení mal absolútnu iniciatívu Boh. Ježišovým Otcom je iba Boh.