Deti sú bytosti, pri ktorých sa nám radosť a starosť mieša v jednom vreci.
Keď nás dieťa vezme za ruku, môžeme si byť istí, že sa nás držať chce. Detský úsmev je najširší a pochvala najzaslúženejšia. A v otázke viery? Deti v tom majú jasno.
Podujatia a aktivity pre deti a mládež
Slovenský Orol sa aktívne venuje deťom a mládeži, organizuje pre ne rôzne podujatia a aktivity. Tu je prehľad niektorých z nich, ktoré sa uskutočnili v roku 2006:
- 3. 6. 2006: Deti a mládež zo Slovenského Orla boli pozvaní na veľkolepý hudobný festival FRANTIŠKÁNSKA ZÁHRADA v Skalici, na ktorom sa už druhý rok úspešne prezentovali so svojim chrámovým liturgickým zborom Siloe. „Siloe“ spieval počas sv. omši. Po nej nastupoval fantastický zabávač a kňaz v jednej úlohe - Talian = Mimo. Ten nás roztancoval a ukázal nám nový druh katechizácie detí - hudbou a pohybom. Počas sv. omše sa k ľuďom prihovorila so svojim svedectvom J. Otočková, ktorú doplnil aj P. Tománek. Ostatní nás držali na modlitbách, O. Flimel na svojich bubnoch. Nech je oslávený Ježiš.
- 16. 07. 2006: „HURÁ“ - je to tu! Cesta na židovský cintorín. Dnes sme si pre deti, mládež i dospelých pripravili bohatý program. Prechádzali sme cez náročnú trasu, museli sme lúštiť záhadný text, tvoriť gymnastiku, plaziť a ktovie ešte čo. - len preto, aby sme videli židovský cintorín. Celá trasa nám trvala tri hodiny. Po krátkej modlitbe a občerstvení sme sa pobrali domov.
- 30. 07. 2006: Fascinujúci výlet pod názvom Cyklopúť na Korlátko 2006 odštartovala dlho očakávajúcu turistiku mladých i starých ORLOV na známy vrch Korlátko. V nedeľu po obede sme sa zišli aj s bicyklami pri fare a vyštartovali sme modlitbou na vlakovú stanicu Borský Mikuláš, z ktorej sme sa odviezli do Cérové - Lieskového. Tu sme sa cyklopúťou vybrali k rehoľným sestričkám Sv. Kríža, kde sme sa zoznámili so s. Máriou - Annou. Tá nám vysvetlila históriu ich rádu, zasvätila nás do ich duchovnej problematiky, bohato pohostila. Adorovali sme v kaplnke, kde sme bozkali relikvie bl. s. Zdenky a pomodlili sme sa (večné odpustky). Potom sme zišli dolu do kostolíka a rozlúčili sa. Odtiaľto viedla naša púť na Korlátko. Trvala nám cca. 35 minút. Bol nádherný výhľad. Boh nám doprial pekné počasie, jednu jazdu zadarmo a krásne úsmevy. Bohu vďaka.
- 02. 09. 2006: „Coš, co sa deje?“ - takto nás privítali moderátori kresťanského festivalu pod názvom „NA VODE“, ktorého sa zúčastnili mládežníci zo spevokolu SILOE, resp. orlíčatká z MKSO v Borskom Mikuláši. Festival sa konal v Českej Republike - priehrada Lučina, dedina Radějov u Strážnice. Festival mal bohatý program, na ktorom okrem orlíčat vystúpili rôzne skupiny zo ZÁHORIA, južných Čiech, ale aj z Anglicka, ako napr. Heaven´s Shore. Kapucíni, na čele so Staenlym, to poriadne rozprúdili. Festival bol na vysunutej hrádzi. Na záver podujatia sme mohli vidieť nádherný balet, či dokonca prekvapujúci ohňostroj. Z našej skupiny povedal, resp. nás predstavil predseda MKSO Borský Mikuláš, svedectvo povedala Júlia Drápalová a po tom, ako sa zahrala „rapová“ scénka o Zvestovaní Panne Márii, sme zaspievali ukazovačku - Jesus your my SUPER HERO. Amen.
- 20. 08. 2006: „Výletnícka banda - Záruby - Smolenický zámok - Jaskyňa Driny.“ Takto znel náš pracovný názov výletu s deťmi. Keďže na letný tábor nemohli ísť deti, rozhodli sme sa spraviť len dobrodružný výlet. Deti nevedeli o ničom. Na otázky - odkiaľ sme a kam ideme, odpovedali jednohlasne - NEVIEME, podobne na otázku - ako ste sem prišli - odpovedali - LETECKY - i keď sme prišli autom. Najskôr sme sa v aute (lietadle) odfotili, pomodlili a potom sme vyštartovali. Navštívili sme mládež v Zárubách, zagratulovali sme vedúcej ich spoločenstva a našej kamarátke Janke (meniny). Oni nás naučili pieseň (SPIDERMAN, BATMAN, SUPERMAN...). Hneď sme sa s nimi rozlúčili a cestovali sme do miestnej jaskyne (neďaleko nich) - DRINY. Tam nás okúzlila krása Božích rúk. Videli sme nevestu, hrebeň, či dokonca cintorín - mnohé veci nám pripomínali tieto útvary. Z jaskyne DRINY sme sa vybrali spoznávať históriu a kultúru Smolenického zámku. Tam sme sa pofotili, pobláznili a v daždi sme utekali naspäť k nášmu lietadlu. Cestou späť sme sa poďakovali Pánovi za krásne počasie, super nápad... Nech je oslávený Ježiš. Amen.
- 23. 09. 2006: „Zeleneč, Zeleneč!“ - bolo počuť z pripravovaného futbalového zápasu a vybíjanej, ktoré organizovali síce eRkáči z Trnavy a p. starosta zo Zelenča, ale na ktorom nemohli chýbať ani ORLÁCI z Borského Mikuláša. Celé stretnutie začalo sv. omšou, pokračovalo zápasmi a občerstvením. Našim dievčatám sa nepodarilo získať jedno z popredných miest, o to chlapcom sa podaril unikátny kúsok - prvé miesto. Získali dokonca i pohár - samozrejme „zlatý“. Deti a mládež boli tak nadšené, že svoju výhru niesli ako obetný dar pri sv. omši v Borskom Mikuláši. Nech je oslávený Ježiš. Amen.
- 02.12.- 03.12.2006: Deti a mládež z MK SO v Borskom Mikuláši usporiadali na dnešný deň neopakovateľnú inscenáciu o sv. Mikulášovi pod názvom: Ako by vyzeral sv. Mikuláš dnes? S dobrým úmyslom a predsavzatím vykročili zahrať túto hru aj do detských domovov na Mokrohájskej ulici v Bratislave, ako aj do Detského domova v Malackách. V Bratislave nás privítali vychovávateľky a samozrejme deti - Lucka, Patrik, Kristínka, Martinka a Peťka. Malá Saška bola práve chorá. Orlíčatká zahrali krásnu inscenáciu, po ktorej zavítal medzi nás aj sv. Mikuláš a rozdal darčeky. Na záver sme si zaspievali pre nás známe „ukazovačky“ - Boh ťa miluje, Som moc malý a pod. a s úsmevom na tvári sme odišli do Detského domova v Malackách, kde bolo okolo 40 detí a mládeže. Zážitky a neopakovateľné dojmy nedalali na seba dlho čakať. Deti dojaté darčekmi a my dojatí nimi - poďakavali sme piesňou Ježišovi a odišli sme piatimi tátošmi naspäť do Borského Mikuláša, kde sme rovnakú inscenáciu zahrali na druhý deň po všetkých troch sv. omšiach. Pochválený buď Ježiš Kristus. Amen.
- 25. 12. 2006: „Poďme bratia do Betléma...“ Určite všetci poznáte túto pieseň. V našej farnosti sa však slová piesne premenili na skutočnosť. Celý advent sa deti z MKSO pripravovali na jasličkovú slávnosť, aby predviedli, svoje kúsky. Práve dnes nastal dlho očakávaný deň premiéry z inscenovaného príbehu. Deti hrali príbeh dvakrát, vo filiálke Borský Peter a vo farnosti Borský Mikuláš. Samotný príbeh by sa zdal na takéto sviatky paradoxný, to už len preto, lebo v ňom vystupovalo mnoho čertov a tiež sám Lucifer. Hlavnou postavou však bolo skromné dievča, slepé od narodenia. Aj na tomto dievčati by si však čerti radi „zgustli“ svojimi výmyslami. Ešteže máme anjelov, ktorí v pravý čas zasiahli a dievčaťu ukázali ten správny smer, ktorým bol novonarodený Ježiš. Ten zobral všetko do svojich rúk a Lenke daroval zrak. Samozrejme nechýbali ani pastieri, ktorí po dlhom putovaní sa tiež prišli pokloniť Ježiškovi. Na prvý pohľad pekný príbeh, ale čo chcel povedať nám obyčajným ľuďom? Mnohokrát sme aj my „slepí“, aj tu sa nám ponúka Ježiš, aby odstránil závoj z našich očí, aby sa mohol dotknúť našich sŕdc. V týchto dňoch prichádza na svet, aby nám daroval seba. O tom, že aj naše deti sa tešia z tohto daru svedčili aj mnohé básne, či piesne - K Ježiškovi, Plesajte všetci ľudia..., ktorými sa deti poďakovali Ježiškovi. Na záver kňaz udelil všetkým ľuďom požehnanie a my sme znovu mohli skonštatovať, že z detí sú stále lepší a lepší herci... Vďaka Ti Pane, že aj v týchto dňoch kladieš ruky na naše srdce, dávaš nám seba a šancu milovať a byť milovaní. Amen.
- 31. 12. 2006: „SILVESTER 2006“, aj takýto nápis sme mohli čítať na jednej zo stien prenajatej budovy na ul. 1. mája v Borskom Mikuláši. Tento rok si deti a mládež z MKSO usporiadali silvestrovskú zábavu už nie v priestoroch RKFÚ Borský Mikuláš, ale v spomínanej budove. Vzácnymi hosťami boli: nový správca farnosti T. Kamody so svojou gazdinkou, rodičia a príbuzní detí, samozrejme nechýbali ani členovia Spoločenstva Krvi Baránkovej z Borského Mikuláša. Všetko sa začalo o 18. 30 hod, kedy naši moderátori - Tonka s Jankom, privítali všetkých prítomných. Po úvodnej modlitbe sa so svojím talentom podelil Paľko Tománek ml. so svojou hrou na trúbku a piesňou Nesiem vám noviny... Že dnes robí človeka človekom auto, sme sa presvedčili scénkou - Ferrari. Môže v dnešnej dobe aj kostolník zastúpiť kňaza? Opak je pravdou. O tom nás hravo presvedčil príbeh „pána velebného“ a jeho verného kostolníka, ktorý ľahko ukázal zmenu sviatkov v kalendári. Neuveríte, možno najbližším sviatkom 29. júna bude práve sv. Amálie Prášilovej a Martina Hollého a nebude chýbať ani svadba sv. Petra a Pavla. Ako ukázal výskum silvestrovskej zábavy mnoho rodičov a detí sa navzájom pozná menej ako dlhoročné kamarátky alebo kňaz s gazdinkou. Dôkazom boli otázky na rôzne témy, na ktoré mali „probanti“ odpovedať ÁNO/ NIE a to otočením ping - pong raketiek. Počas adventu sme veľa hovorili o zvestovaní Panne Márii. Naši herci nám ukázali, že by sa to pokojne mohlo stať aj v 21. storočí. V tomto prípade by prišiel rad na anjela a Máriu, pre ktorých by rap, mobil... nebol problémom. Prečo platiť hodiny tancov navyše? V dnešnom programe bola jedna hodina zdarma. „Tanečnice z USA“ nám všetkým rozhýbali kosti svojimi tanečnými kreáciami. Tí, ktorí si v tomto roku neprečítali vtipy, vôbec nemuseli smútiť, pár nám ich zahrala rodinka Flimelová. V dnešnej materiálnej dobe nie je ľahké upokojiť dieťa, ale horšie to je s upokojením otca dieťaťa. O tom nás presvedčil - „Maťko, kľud!“ Po vyčerpaní všetkých scénok nasledovala ozajstná zábava s úvodným valčíkom a rôznym repertoárom piesní, ktoré si pre nás pripravili naši hudobníci. Čas do 23.30 nám spestrovala príjemná hudba popretkávaná losovaním tomboly. O 23. 30 hod sme sa všetci pobrali do kostola, kde sme mali možnosť komunikovať a prehodnotiť s Ježišom rok 2006. Nový rok sme začali s požehnaním a vzájomnými prianiami. Pre niektorých zábava pokračovala do 03.00 hod. Pane, nauč nás aj v tomto roku lásku nielen dostávať, ale aj dávať. Nech je oslávený Ježiš. Amen.
Páter Ján Hríb a jeho pohľad na výchovu detí
Páter Ján Hríb pôsobí ako piarista už 23 rokov v Prievidzi a venuje sa deťom. Mal relatívne spokojné, príjemné detstvo. Vyrastal som v prostredí mesta Martin. Čo sa týka rodiny, tá nebola ideálna, pretože rodičia sa v mojich piatich rokoch rozviedli kvôli tomu, že otec pil.
Páter Ján Hríb sa stal známym aj vďaka online svätým omšiam pre deti. Rozhodne tým, že sa uzatvorili chrámy a nie je možné v nich slúžiť klasickým spôsobom, hľadali sa spôsoby, ako byť blízko k ľuďom. My v Prievidzi pôsobíme už niekoľko desaťročí a aj zo školy vyšlo veľa odchovancov, ktorí tu zostávajú aj cez spoločenstvá a slúžia. Takto vzniká komunita, ktorá sa snaží slúžiť. A títo mladí, ktorí sú zručnejší v digitálnych záležitostiach ako ja, zrazu ponúkli možnosť vysielať. Keďže ja pracujem s deťmi, tak vysielať týmto smerom, ponúknuť detské sväté omše. Išiel som do toho a myslím, že sme boli prví, ktorí ponúkli deťom sväté omše s nejakým programom. Vzniklo to úplne spontánne. Nevedel som si vôbec predstaviť, ako to bude fungovať a ako v tom môžem byť užitočný.
Jeho sväté omše majú niekedy tisícky pozretí. Nie je to štandardné, svätá omša, eucharistia je o spoločenstve, ktoré vytvárajú ľudia, a kňaz predsedá tomu zhromaždeniu. V rámci eucharistie sa stretávame s Kristom a posilňujeme vzťahy navzájom, ale aj s Ježišom. A toto, samozrejme, chýba. Keby sme mali takto slúžiť omše dlhodobo, minie sa to tomu, čo a prečo tá eucharistia je.
Po svätej omši mávate program pre deti. Zaujímavé je, že toto som nikdy nerobil. Vzniklo to v podstate náhodou, keď som slúžil prvé sväté omše ešte v malej kaplnke. Vtedy mi napadlo, že v škole hrávam na gitare a spievam s deťmi, tak by som mohol zaspievať nejaké pesničky. Z toho vzišlo, že zahrám tri pesničky, medzi tým niečo poviem. Nejaký čas som to robil takto, no postupne sa to nabaľovalo. A keďže som pomerne kreatívny človek, mal som túžbu dať tomu niečo viac, aby to malo ešte hlbší význam. Tak sa prirodzene a spontánne pridávali aj rôzne postavičky, plyšáky a zvieratká. Pritom nemám naplánované na pol roka dopredu, čo sa bude diať, vymýšľam to z týždňa na týždeň. Baví ma tvoriť takto spontánne. Ja nie som profesionál a nechcem sa ani porovnávať s nikým, kto pracuje s deťmi. Musím si stále uvedomovať, že som kňaz a ako kňaza ma nezastúpi nikto. Posväcovanie druhých aj cez sviatosti je nezastupiteľné a na to nemôžem zabudnúť.
Podľa pátra Jána Hríba je pre deti dôležitá úprimnosť vo svojich postojoch, gestách, slovách. Som presvedčený a mám skúsenosť, že či plač, či hnev, radosť alebo čokoľvek, čo dieťa prejaví aj cez oči, je úprimné. A čím je dieťa staršie, postupne to stráca. Žiaľ, nabaľujú sa na nás veci a človek začína kalkulovať. Ale dieťa toho schopné nie je. Dieťa dáva von to, čo v danej chvíli pociťuje. A práve toto Ježiš zdôrazňoval. Preto im patrí Božie kráľovstvo. Lebo sú čisté. Nekalkulujú, nerozmýšľajú, nešpekulujú. A stále to vidím v deťoch. Samozrejme, príjemné veci sa prijímajú ľahšie, napríklad keď mi dieťa prejaví, že ma má rado. No niekedy sa prejavia aj inak a to už je trošku ťažšie. Ale človek musí prijímať aj to.
Deti sa nemenia. To, čo sa mení, je náš spôsob života, ktorý ich ovplyvňuje. Tak ako žijeme my dospelí ľudia žijú aj deti. Oni len odzrkadľujú náš spôsob života. Samozrejme, je to iné ako pred tridsiatimi rokmi, ale vôbec nehodnotím, že deti sú horšie alebo lepšie. Často sa mi stáva, že keď použijem metódu, ktorú som používal pred dvadsiatimi rokmi, zistím, že už nefunguje.
Tiež som si uvedomil, že deti sú poznačené digitalizáciu v zmysle poznávania. Už omnoho skôr sa dostávajú k informáciám a sú nimi presýtené. Keď som v minulosti prišiel k prvákom a priniesol som vec, ktorou som chcel niečo vyjadriť, oni s otvorenými ústami sledovali, čo som priniesol a čo sa s tým stane. A teraz, keď prinesiem tú istú vec, pozorujem, že deti nereagujú. Oni sú už tak presýtené všetkým, že nie sú schopné žasnúť ako kedysi. Z tohto som trochu smutný, lebo vidím, že sa hranica detskej otvorenosti posunula smerom nadol. Deti sa nedokážu tešiť z vecí, z ktorých by sa ešte mali tešiť vo svojom veku. Takže vidím, že musím meniť spôsoby ako ich upútať a osloviť. Je to neustále hľadanie.
Práve tým, že sú im už vo veľmi skorom veku ponúknuté veci, ku ktorým by ešte nemali mať prístup. Cez internet a médiá sa dostávajú k informáciám, ktoré nemusia byť vo svojej podstate zlé. Ale dieťa v piatich alebo šiestich rokoch nepotrebuje mať informáciu, ktorá je dôležitá pre 13- alebo 14-ročného. A dieťa sa k nej dostane, vníma ju a to formuje jeho dušu.
Deti v tom mladšom veku potrebujú najmä absolútnu istotu. Istotu, ktorú môže dať funkčná rodina, istotu bezpečia. Že je tam otec, je tam mama, súrodenci, sociálne prostredie. Zároveň je to istota materiálnej úrovne, ktorá však nemusí byť vysoká. Je to bublina, ktorá funguje do určitého veku. Z tejto bubliny sa dieťa vekom postupne vymaňuje. V nej majú rodičia, učitelia, vychovávatelia aj my kňazi a všetci tí, ktorí vplývajú na dieťa, postupne ho pripravovať na to, že bublina raz praskne. A že sa raz to dieťa dostane do sveta, ktorý už nebude poskytovať bezpečie a zároveň bude musieť k tomu zaujať aj nejaký postoj.
V celom svojom živote to vidím ako cestu, ktorú mi Pán Boh ukazuje. Zdá sa mi, že od detstva mi Boh otváral dvere a ponúkal: „Poď týmito dverami!“ A je len na mne, či sa rozhodnem ísť alebo nie. Ale je pravda, že som sa nikam nemusel dobýjať. Toto vidím v osobnom živote cez všetko, čím som prešiel, cez moju rodinu a teraz to vidím aj v službe. A veľmi sa mi to páči. Je to dobrodružstvo, lebo človek nevie, čo ho čaká. No verím, že je to Božie a spolieham sa na Neho, že keď mi otvorí nejaké dvere, sú to správne dvere.