Bartolomej Urbanec: Život Kňaza v Znamení Viery a Odvahy

Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec sa narodil 17. augusta 1937 v malej obci Lipovce pri Prešove ako jedno zo šiestich detí. Od detstva vyrastal v živej viere v Boha, rodičia ho viedli k modlitbe a ku kresťanskému spôsobu života. Základné vzdelanie získal v rodnej obci.

Na strednú školu odišiel do neďalekého Prešova, kde počas štúdia dospel k rozhodnutiu stať sa kňazom. Po maturite v roku 1956 sa prihlásil do seminára, kam ho však pre nedostatok miesta neprijali. S cieľom vyhnúť sa základnej vojenskej službe sa zapísal na nadstavbové štúdium na poľnohospodárskej škole v Novom Meste nad Váhom, kde však strávil len jeden rok. V roku 1957 sa mu podarilo nastúpiť na štúdium do kňazského seminára v Bratislave.

Po absolvovaní štúdia bol 1. júla 1962 v Bratislave vysvätený za kňaza. V tom istom roku nastúpil ako kaplán do Trebišova, odkiaľ musel o rok neskôr odísť na vojenský výcvik. Po jeho absolvovaní bol v roku 1965 poslaný do Michaloviec, kde sa stal známym pre svoj boj za zachovanie náboženstva na školách a pre úspešnú prácu s mládežou, v ktorej pokračoval aj po preložení do Košíc. Ako kaplán aktívne pôsobil medzi mladými ľuďmi, organizoval mládežnícke a známe gitarové omše, ako i rôzne stretnutia.

Katolícky kňaz

Pôsobenie a Prekážky v Pastorácii

V roku 1971 bol opäť preložený, a to do Cejkova pri Trebišove. Jeho činnosť a vplyv na mladých ľudí nebola po vôli vtedajšiemu režimu, a tak sa stúpenci režimu snažili vytlačiť ho z verejného pôsobenia. V roku 1972 mu teda odobrali štátny súhlas k verejnému účinkovaniu a tak ho prinútili vzdať sa kňazského povolania. V nasledujúcom období pracoval vo výrobe. V pastoračnej činnosti však pokračoval a zúčastňoval sa na tajných stretnutiach s veriacimi.

Dostal sa aj do podzemnej cirkvi, ktorá sa ale podľa jeho slov postupom času vzdialila od tradícií a zásad oficiálnej cirkvi, a preto ju po čase opustil. Nakoniec sa vrátil späť do rodných Lipoviec, kde pracoval ako pomocný kurič. V roku 1980 sa mu podarilo vrátiť sa k pastoračnej činnosti, postupne pôsobil na fare v Stropkove, v Bardejove a tiež v Sennom.

Po revolúcii sa venoval výchove budúcich kňazov v seminári v Spišskej Kapitule. Od roku 1995 bol farárom v Humennom a od roku 2004 pôsobí na fare v Košiciach. Životná cesta Mons. Urbanca je zachytená v knihe Krásny život a mladosť a zbierka jeho košických kázní z totalitného obdobia, konkrétne z rokov 1968 - 1970, bola vydaná pod názvom Pri prameni.

Spomienky na Detstvo a Formovanie Viery

Mons. Urbanec spomína na svoje detstvo: „Vtedy Pán Boh bol taký samozrejmý ako to, čo vidím, ako príroda, ako to, že dýchame. Toto sa snažili rodičia tak vštepiť nám do srdca, takže veľmi rád si spomínam na nich a na tie otázky, ktoré odmalička nám dávali ešte skôr, ako sme začali chodiť do školy. Kto ťa stvoril? Načo ťa stvoril? To mi zostalo v duši. A keď porovnávam to, čo som už doteraz prežil, päťdesiat rokov svojej kňazskej služby a sedemdesiatpäť rokov života, viem, že väčšiu múdrosť som nikde nestretol, ani na univerzite, na vysokých školách, ako práve odpoveď na tieto otázky, že Pán Boh naozaj je. On je pôvodcom všetkého a zmyslom nášho života je poznať ho, milovať ho a slúžiť mu.“

Ešte tá krásna logika v tej odpovedi, že najprv musíme poznať, až potom môžeme obdivovať, milovať a slúžiť mu. Tak to je taká moja veľká túžba a to často pripomínam aj súčasným rodičom, že ako som vďačný. A určite tak aj iní z mojich súčasníkov, lebo nehovorím len za seba, že sme ohromne vďační našim rodičom, že nás naučili tej najväčšej múdrosti života a, samozrejme, že to nielen otázky boli a hovorenie, ale že oni tak žili.

„A tak som začal do školy chodiť u nás v Lipovciach a to mi tak silno zostalo v duši, že my sme sa napríklad na začiatku a na konci hodiny modlili. Náboženstvo, samozrejme. No a potom práve prišla tá zmena a to mi taktiež zostalo v duši, lebo keď si vieme predstaviť, všetko bolo v duchu viery, v náboženskom duchu. Kríž bol na stene, no a potom prišiel ten štyridsiaty ôsmy rok. Tak to si veľmi dobre pamätám v škole, ako prišlo nariadenie, že kríž treba dať dole. Už sme sa prestali modliť na začiatku. Spievali sme pieseň práce a na konci internacionálu. No tak to boli také úžasné zmeny v tom detstve. A potom naozaj si nepamätám, no ten kríž zmizol. Ale že kto ho dal dole. Lebo aj tí učitelia, však oni boli vychovaní vo viere, takže naozaj ťažko im bolo to nariadenie splniť a kríž dať dole.“

Boj s Ideológiou a Posilňovanie Viery

„Ja som mal to šťastie, že som chodil každý mesiac na svätú spoveď, na prvý piatok a boli tam šikovní kapláni ako Janko Hudák, Dranga. A tak pri spovedi som sa zdôveril s tým, s čím zápasím, že teda takých profesorov máme, ktorí hovoria, že netreba veriť, že to je hlúposť to je prežitok, áno, tmárstvo. A tam som dostal také vysvetlenie, povzbudenie a dokonca mi odporučili aj túto knižku, Viera veľkých vedcov, a to mi veľmi pomohlo. Pomaličky mi začalo svitať, že toto, čo sa hovorí proti Bohu, proti viere, že to asi nie je pravda, že to je propaganda, že ako veda a náboženstvo sa nedá zlúčiť, keď takí veľkí vedci ako Max Plank, Isaac Newton, Pasteur, že im to nevadilo. Modlili sa denne ruženec a chodili do kostola. A akože oni si to vedeli zvlášť títo veľkí vedci, nemali problém s vierou, no a teraz toto je. Tak pomaličky som si tak vytvoril správny postoj, že toto to nie je pravda. To je niečo falošné. To je akási propaganda, nie dobrá a toto mi skôr tú vieru tak posilnilo.“

Život v Seminári a Snahy Štátnej Bezpečnosti

„No my sme boli taký osobitný ročník v tom, že ako sme nastúpili pätnásti, tak sme skončili. To ani jeden ročník, ani pred nami, ani po nás. Alebo sám vystúpil [študent], alebo ho vyhodili vtedy, hej. To sledovali v seminári. No a potom bola taká výhoda nášho ročníka, že sme sa držali, ako to niekedy býva na škole, takí vybraní. Vtedy sa usilovala štátna bezpečnosť [nájsť] spolupracovníkov aj z radov kňazov, aj z tých, čo sa hlásili do seminára. To bola bežná prax, že keď sa nemohol dostať niekto, tak prišli za ním a povedali: ,Viete čo? My vám pomôžeme. Vy sa dostanete do seminára, ale viete, sú aj všelijakí nepriatelia socializmu, tak keby ste nám zahlásili a tak.‘ Oni mali dobrú taktiku. Nepovedali, že budeš udavač, že budeš zrádzať svoje svedomie, ale tak, ,Však viete, záleží aj vám, aby socializmus prosperoval, tak nám pomôžete.‘ No a stalo sa, že podpísali. No potom oni, už keď ho mali, oni ho volali na výsluch, na rozhovor a chodili za ním. A že už keď to podpísal, tak niečo aj musí povedať. No takí mladí, viete, no tak aj prezradili, keď sa tak v ročníku niečo hovorilo, tak to udali. A všetko mapovali.“

Kontakt s Mládežou a Dynamika Šesťdesiateho Ôsmeho Roku

„Také kontakty osobné [boli] na tých stretnutiach, síce tajných, ale tak sme to robili vždy, či už na narodeniny alebo tak. Tie osobné vzťahy sme si tak vytvorili s mládežou a potom, keď prišiel šesťdesiaty ôsmy rok, keď sa to začalo uvoľňovať, ja som postrehol, aké veci sa dejú v Bratislave. Tak ja som sadol na vlak a bol som tam na jednom stretnutí. Práve pán biskup Korec prišiel z väzenia. A s tou mládežou, no to bolo úžasné. Prvú skúsenosť takej dynamiky, nadšenia som tam zažil, a tak som si hovoril, že ja to prenesiem aj do Košíc na tú mládež, keď v Bratislave sa to deje. Ja som si ho nahral na magnetofón a keď som mal v dóme kázeň, tak som zobral magnetofón na kazateľnicu, že ja tam teraz prehrám pána biskupa Korca, ktorý bol vo väzení a teraz je vonku. No a tak sa to nadšenie akosi tu šírilo v Košiciach a oni, mladí ľudi hovoria: ,Však, pozrite sa, keď sa to tak šíri, urobme aj my mládežnícku omšu. No tak dobre a dajme to na prvého mája.‘ A to stačilo. Napísali nejaké plagátiky, také jednoducho na dvere. A že kde by sme si to dali, no tak Krista Kráľa, to je kostol na Moyzesovej ulici, tak tam to dajme. V stredu, na šiestu hodinu večer, prvého mája, v šesťdesiatom ôsmom. A ľudí, toľko mladých ľudí prišlo do toho kostola. Natrieskaný kostol. Sme to pripravili už s tou mládežou, čo sme sa poznali. Spevy, na gitarách niektorí hrali, známy Tóno Konečný bol vtedy študent, on bol taký muzikant, aj teraz prednáša hudbu. Tá svätá omša vyznela veľmi nadšene a radostne.“

„Ja som robil na družstve, potom oni išli do štátneho majetku, tak som prestúpil na Salvator, do Lipoviec. Robil som pomocného kuriča a tam ma začal občas navštevovať jeden mladý príslušník štátnej bezpečnosti, ale už som videl, že to už je iný postoj. Taký skôr, už som videl, že to nie je z pozície moci a tak. Dokonca mi ešte aj toto povedal, to som si tak zapamätal. Hovorí: ,Pán Urbanec, dajte si pozor na to, čo hovoríte. Vy napríklad ste aj vo vašej kňazskej spoločnosti a dobromyseľne poviete svoj názor a dostane sa to k nám.“

„Tak a potom veľmi dobre bolo. To tiež z Bratislavy tí naši aktivisti, Krčméry a Jukl, Mikloško, oni mali skúsenosti z prenasledovaní, z väzenia. Tak oni nás inštruovali, že ako sa chovať a to bolo veľmi vzácne. Tak toto nás naučili: ,Pozri sa, keď ťa predvolajú, ty sa ich máš právo spýtať, či si obžalovaný alebo si svedok. Keď si svedok, musíš hovoriť pravdu, lebo ináč trestný čin spáchaš, keby si vedome klamal. Ale keď si obžalovaný, cigáň, hneď môžeš klamať ako chceš, hej. Ale jedno ešte nesmieš zabudnúť, že ako svedok môžeš si nepamätať. Keď nepamätáš si...‘ No toto bolo výborné. Pamätám sa na jeden výsluch taký, zavolali ma do Michaloviec. Keď idem okolo, vždy si na to spomeniem. A oni boli potom aj takí nešťastní z nás, hej, lebo to nemali ľahko s nami, keď sme boli takýto pripravení. No tak všelijako už tie otázky, kadečo chceli z nás dostať. To obyčajne na osoby. S kým sa stretávate, čo a od koho o tom viete alebo tak. Keď som bol svedok, tak ,Neviem, nepamätám sa.‘ A normálne ,Vy ste inteligentný človek, pán Urbanec, nepamätáte sa?‘ ,Nepamätám.‘ Ale už boli takí, že nás už nebili, lebo predtým, čo hovorili, aj drastickí boli.

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov - Aktívna európska pamiatka. Bartolomej je novozákonné meno hebrejského pôvodu a v preklade znamená "Talmajov syn". Mužov s týmto menom stretávame u nás iba výnimočne a oslovujeme ich Barto, Berco. Bartolomejovia majú meniny 24. augusta. Sú to muži, ktorí všetko prekonajú. Vyjadrujú sa veľmi otvorene. Sú niekedy vzťahovační a majú výraznú sebadôverou. Ako školopovinní sú často neposední a nesústredení, rodičia majú čo robiť, aby na nich dohliadli a usmernili ich.

Bartolomejov vábia dobrodružné cesty, preto vyhľadávajú prácu napríklad v exotických krajinách. Majú aj umelecké sklony. Ich citový život je rýchly a búrlivý. Potrebujú určitý čas, kým dozrejú. Životaschopnosť Bartolomejov je dobrá, horšie je to s pravidelným a racionálnym stravovaním. Ovplyvňuje ich planéta Slnko. Šťastné farby Bartolomeja sú žltá a medená. Ochranné rastliny nechtík a rumanček, ochranné kamene granát a jantár.

Podľa Historického kalendára sa 24. augusta 1850 v Beckove narodil katolícky kňaz a historik BAROLOMEJ REVICKÝ. Zomrel 18.1.1925. SVÄTÝ BARTOLOMEJ, ktorého sviatok pripadá na 24. augusta, patril medzi 12 apoštolov Ježiša Krista. Podľa tradície pôsobil na Strednom východe až po Indiu. Zomrel okolo roku 51 na území súčasného Arménska mučeníckou smrťou.

Rovnaké pomenovanie - SVÄTÝ BARTOLOMEJ (franc. Saint-Barthélémy) nesie aj ostrov v Karibskom mori, ktorý patrí do súostrovia Malé Antily. S týmto menom sa spája aj historická udalosť - BARTOLOMEJSKÁ NOC, alebo aj Parížska krvavá svadba - vyvražďovanie hugenotov v Paríži na príkaz kráľa Karola IX. pri príležitosti svadby sestry kráľa. Pritom sobáš mal byť výrazom zmierenia hugenotov a katolíkov. BARTOLOMEJSKÁ NOC nastala v noci z 23. na 24. augusta 1572, teda na deň sv. BARTOLOMEJA. Len za noc prišlo o život 3000 ľudí, v dôsledku následných nepokojov v krajine zomrelo 5000 až 10.000 osôb. Hudobný skladateľ a dirigent BARTOLOMEJ URBANEC (1918-1983) patrí medzi skôr zriedkavých zástupcov tohto mena na Slovensku.

Český folkový pesničkár, textár a básnik Jaromír Nohavica má pieseň Ondřej a BARTOLOMEJ, to jsou dva zvony, ...

Ocenenie Fra Angelico

TK KBS, ord; ml | 21. 02. 2018 10:25 Bratislava 21. februára (TK KBS) Dvanásť osobností získalo cenu patróna umelcov Fra Angelico. Troch laureátov v oblasti slovesného, výtvarného a hudobného umenia a tých, ktorí sa vo svojej tvorbe i práci pričinili o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku, ocenila v utorok 20. februára 2018 v Primaciálnom paláci v Bratislave Rada Konferencie biskupov Slovenska (KBS) pre vedu, vzdelanie a kultúru, ktorú vedie ordinár Ozbrojených zborov a ozbrojených síl SR Mons. František Rábek. Na slávnosti, ktorá sa konala po 16-krát, sa zúčastnil zástup osobností z oblasti cirkevného, kultúrneho a spoločenského života, ako aj množstvo rodinných známych a priateľov ocenených. Ocenenie udelil s predsedom KBS Mons. Stanislavom Zvolenským.

Prinášame plné znenie slávnostných laudátii:

• V oblasti slovesného umenia cenu získal herec Ján Galovič, literárna vedkyňa, poetka a profesorka Eva Fordinálová a básnik, prozaik, dramatik, textár a autor literatúry pre deti a mládež Daniel Hevier.
• Za prínos v oblasti výtvarného umenia cenu udelili historikovi umenia, súdnemu znalcovi pre výtvarne umenie a pedagógovi Mariánovi Kvasničkovi, Jánovi Lukáčovi a keramickej výtvarníčke Ivett Axamitovej.

Pôsobenie vo Farnosti Lipovce a Okolité Obce

Lipovce (Lipocz, 1773 Lypocz, Lipowecz, 1786 Lippocz, Lipowce, 1808 Szinye Lipócz, Lipowec, 1863-1913 Szinyelipóc, 1920 Lipovec, 1927 Lipovce) sú sídlom rímskokatolíckej farnosti. Farský kostol sv. Juraja bol za poslednej revolúcie Františka Rákociho II. V rukách povstalcov a do rúk katolíkov bol vrátený v roku 1717 pričinením grófa Žigmunda Siney (Szinyei); jeho rodina mala patronátne právo (pozri pamätnú tabuľu na kostolnej veži z juhu). V priliehajúcej veži viseli dva zvony, tretí zvon visel v drevenom sanktusníku nad kostolnou loďou.

V kostole na bočnom oltári bol obraz Panny Márie („Iconam BVM“, obraz myslím, že je v severnej sakristii), teraz je tam socha P. Márie. Na ďalšom bočnom oltári bola socha sv. Mikuláša (to si nepamätám, teraz socha Božského Srdca). Na sviatok sv. Anny sa konala púť „ku koscielku“, čiže do Kluknavy (aj teraz poniektorí, ale už nie ako púť, ale osobne). V kostole, keď pozeráme od oltára bola na stene kazateľnica, na ktorú sa vychádzalo po schodíkoch z vnútra kostola a pod ňou krstiteľnica. V krstiteľnici boli uložené posvätné oleje.

Všetci obyvatelia boli Slováci a kňaza mali vo veľkej úcte. Farárom bol 54-ročny Slovák Matej Roško (Rosko), ktorý vyštudoval v Jágri a bol 23 rokov kňazom: rok bol kaplánom v Bardejove a 22 rokov pôsobil na tunajšom mieste; do úradu bol uvedený 26.júla 1728. Z Lipoviec pochádza aj ThDr. Ján Andraščík (založil spolok, ktorým bojoval proti alkoholizmu; napísal aj knihu „Šenk Palenčeny), ktorý taktiež pôsobil v Bardejove a z tejto rodiny pochádza aj Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec, ktorý taktiež pôsobil ako dekan v Bardejove.

Katolícka konfesia sa rozširovala výrazným tempom, pretože tu za Roškovho pôsobenia do roku 1747 konvertovalo k rímskokatolíkom 97 ľudí a okrem toho tu evidovali aj šesť pokrstených židov. V rokoch 1951-1954 pôsobil vo farnosti ako administrátor o. Andrej Lipka, ktorý dal cely kostol z vonku aj zvnútra zrenovovať a interiér vymaľovať. Fresky interiéru maľoval maliar Gábriš z Košic. Neskoršie bola prevedená premaľba interiéru na bielo, kde sa ponechali len fresky.

Fresky sv. Jakuba nad severnou sakristiou a sv. Šindliar (Sendler, Sendelér, Singler, Sindlir) všetci ju považovali za matkocirkev, hoci bola filiálkou Lipovskej farnosti. Kamenný kostol sv. Michala (spomína sa už v roku 1377) mal vo svätyni klenby. V interiéri stáli tri oltáre a ich formu postavili ešte heretici, kvôli vysokému veku sa rozpadli; oltáre boli zasvätené sv. Michalovi, na druhom bola Panna Mária s malým Ježiškom (tzv. Šindliarska Panna Mária, ktorá sa dnes po dlhom čase vrátila do kostola sv. Michala, ktorý bol postavený v 50-tich rokoch oproti starému kostolíku) a na treťom bol sv. Mikuláš. Patronátne právo mala rodina Bertoti. Aj tu ako v Lipovciach boli veriaci k svojmu kňazovi úctiví.

Vo filiálnej obci Štefanovce (v zoznámme z r.1543) (Istvanwagas, Istvanvágas, Istvan-Vagas, Istvan-Vágas) stál starobylý kostolík Očisťovania Panny Márie na odľahlom mieste. Jeho stav bol nebezpečný, hrozilo zrútenie, preto sa tu nekonali bohoslužby; vo svätyni boli klenby. V interiéri stál aj bočný oltár Bolestnej Panny Márie a iný bočný oltár sv. Doroty. Sakristia stála z boku. Pozlátený strieborný kalich používali vo farskom kostole v Lipovciach. V inventári sa nachádzali dve starobylé plachty s troma prikrývadlami.

V murovanej veži (ta už neexistuje, nahradila ju drevená veža, ktorú urobil stolár z Lipoviec pán Jozef Kundrik) viseli dva zvony a tretí visel v drevenom sanktusníku nad kostolnou loďou. Patróni tu boli tí istí ako vo farskej obci. (pramene: „Barkóciho vizitácia Šarišského archidiakonátu“ autori prof. PhDr. ThDr. Peter Zubko, PhD a prof. PhDr. …………….. ………….. Sr. a v súčasnosti sr. kňazi: ………….. filiálka Štefanovce: J E Mons. kňazi a sestričky majúci korene z Lipoviec, P. Sr. z filiálky Šindliar: dp. dp. Schematický zoznám kňazov pôsobiacich vo farnosti Lipovce sa nachádza v baptistériu kostola sv. Juraja, ktorý dal zhotoviť o.

tags: #bartolomej #urbanec #knaz