Osláviť vznik mesta zložením epickej básne patrí nepochybne medzi zaručené a dlhoročnou tradíciou posvätené spôsoby, ako mu zabezpečiť nehynúcu slávu prinajmenšom na kultúrno-literárnom poli. Nie je to však prípad Trnavy.
O tom, že sa Trnava počas pôsobenia historickej Trnavskej univerzity (1635-1777) na dlhé roky sídlom Múz stala, svedčí napríklad fakt, že jej úctyhodne rozsiahla a rôznorodá literárna produkcia doposiaľ poľahky odoláva snahám modernej vedy o jej úplné zmapovanie.
Trnavské univerzitné Múzy inšpirovali k tvorbe pôvodných literárnych diel množstvo vzdelancov a odborníkov, ktorých do Trnavy priťahovalo pre rozkvet literatúry a umení veľmi priaznivé ovzdušie Trnavskej univerzity z najrôznejších kútov Európy.
Výnimkou nie je ani historický epos Zrod Trnavy (Tyrnavia Nascens), ktorý vydala trnavská univerzitná tlačiareň pri príležitosti slávnostnej promócie bakalárov v roku 1706, teda rok po sedemdesiatom výročí založenia univerzity. Dielo je, ako to už v prípade týchto tzv. promočných spisov obyčajne býva, anonymné, azda však nebude nijakým prekvapením, že v krátkom úvode sa k autorstvu hlási zbor trnavských Múz (Musarum Tyrnaviensium us).
Hoci Štefan Čiba z Trnavy nepochádzal (*1672 Kecskemét), niet pochýb o tom, že Trnavu považoval za svoju skutočnú vlasť. Čerstvých bakalárov totiž v úvode k svojej básni pobáda, aby nikdy nezabúdali šíriť vo svete dobré meno Trnavy a jej univerzity, pretože tá je vlastne vlasťou ich múdrosti.
Sám sa medzi absolventov Trnavskej univerzity rátal, keďže tu tri roky po vstupe do jezuitského rádu v rokoch 1695 - 1697 začal štúdiom filozofie svoju akademickú dráhu. Tá pokračovala v rokoch 1701 - 1704 štúdiom teológie v Štajerskom Hradci, odkiaľ sa v roku 1706 vrátil do Trnavy, kde vyučoval humanitné predmety do roku 1708.
Historický kontext a literárne vplyvy
Pokročilé znalosti poetiky a rétoriky sa samozrejme zrkadlia aj v postupoch literárnej tvorby, ktoré Čiba pri skladaní svojho eposu uplatnil. Ústna tradícia spájala v jeho dobe vznik mesta Trnavy s vládou uhorského kráľa Bela II. Slepého, ktorý vládol v rokoch 1131 - 1141.
Hoci pramene tohto panovníka vykresľujú ako oduševneného milovníka nemierneho pitia, náš básnik sa nezdráha predstaviť ho ako vzor prastarej cnosti a statočnosti, ktorú slepý kráľ musí dokázať v tvrdej skúške tvárou v tvár hrozbe uzurpátora.
Takou skúškou mala preňho byť reálna historická udalosť, bitka na rieke Slanej, ku ktorej došlo 22. júla 1132. Belo II. Slepý sa v nej stretol s ruským kniežaťom Borisom Byzantským, ktorého nárok na trón podporovala časť uhorskej šľachty, ako i poľské knieža Boleslav III.
Reálna historická udalosť však predstavuje len prvý, základný plán príbehu o vzniku Trnavy, ako ho vykresľuje náš básnik. Prvotným podnetom, ktorý uvádza historické udalosti do pohybu, je podľa neho požiadavka bohyne Pallas Atény, bohyne múdrosti a patrónky vzdelanosti.
Tá na začiatku básne predstúpi pred svojho otca, všemohúceho Boha, a žiada pre seba nové sídlo v Uhorsku, resp. Panónii, ako básnik región s obľubou nazýva, pretože z Atén ju vyhnalo besnenie Turkov. Otec jej prisľúbi nové mesto s príbytkom pre Múzy a takmer vzápätí vyráža z podsvetia jedna z Fúrií, Týsifoné.
Tísifoné vzápätí prekročí Karpaty a príde až na Rus, kde vezme na seba podobu Borisovej matky, roznieti v ňom lichotivou rečou slepú ctižiadosť a presvedčí ho, aby vzniesol nárok na uhorský trón. Boris zhromaždí početnú armádu a vytiahne do vojny.
Keď sa to Belo dozvie, začne sa tiež pripravovať na boj. Časť armády pošle pod vedením skúsených vojvodcov napred a sám vytiahne s jej jadrom proti uzurpátorovi. V predvečer vojenského stretnutia sa utáborí na pomerne nehostinnom mieste, na brehu riečky husto porastenom tŕním.
Nebeským poslom nie je samozrejme nikto iný ako patrón Trnavy sv. Mikuláš. V siahodlhej reči prisľúbi slepému kráľovi víťazstvo, zároveň však tiež zvestuje vôľu nebešťanov a všemohúceho Boha, ktorý od neho žiada zabezpečiť večnú pamiatku na nebeskú priazeň a víťazný triumf.
Tou má byť nové mesto, ktoré slepý panovník musí založiť na mieste, kde sa mu nebeský posol zjavil. Mesto samo sa v budúcnosti stane najväčšou ozdobou Uhorska, pretože v ňom vznikne univerzita, ktorá konečne poskytne domov Pallas Aténe, Apolónovi aj Múzam a prinesie celému kráľovstvu vzdelanosť.
Belo okamžite vyráža do boja a v jednom rozhodnom útoku rozpráši Borisa so spojencami, ktorí sa utáborili pri rieke Slanej. Potom sa vráti a na tŕnistom mieste na brehu riečky vybuduje Trnavu za pomoci Pallas Atény a Apolóna, ktorý so sebou privádza zbor Múz, ale aj s pomocou nebešťanov a predovšetkým sv. Mikuláša, ktorý sa označuje za pôvodcu diela.
V samotnom závere vojsko i kráľ v úžase hľadia na Trnavu - nymfu, na ktorú sa zmenili predtým pusté a tŕnisté miesta. Štefan Čiba teda vykresľuje slepého kráľa ako cnostného hrdinu.
Keď sa Belo nenechá zastrašiť hrozbami vojny, oprie sa o svoju vieru a s pokorou napĺňa vôľu všemocného Boha, dáva vyniknúť predovšetkým najvýraznejšej zo svojich cností, ktorou je zbožnosť (pietas). Skutočnosť, že Belo II. Slepý sa zobrazuje ako zbožný hrdina zakladajúci nové mesto, ktorému sa dávno pred vznikom básne zvyklo hovoriť Malý Rím, umožňuje pomerne ľahko a jednoznačne identifikovať veľký literárny vzor Čibovej básne.
Je ním pochopiteľne rímsky národný epos Eneida, báseň jedného z najvýznamnejších rímskych básnikov Publia Vergilia Marona o trójskom hrdinovi Eneovi, ktorá zaujíma centrálne miesto v latinskej epike.
Vergiliov Eneas je rovnako zbožným hrdinom, ktorý uniká z horiacej Tróje, prekonáva množstvo strastí na cestách, podvoľuje sa však vôli bohov a nakoniec pod ich vedením prichádza do starovekej Itálie, kde musí potvrdiť svoju statočnosť vo vojne. Nie je to však len postava hlavného hrdinu, pre ktorú nachádza Štefan Čiba inšpiráciu vo Vergiliovom diele, ani Eneida nie je jediným Vergiliovým dielom, z ktorého náš autor čerpal.
Azda najvýraznejšie o tom svedčí pasáž, v ktorej sa opisuje mier a pokojný život obyvateľstva Panónie pred príchodom Tísifoné. Autor však vo svojom opise volí opačný postup, zameriava sa sprvu len na to, čo Tísifoné v Panónii nenachádza: nezúria tam povstania, bubny nezvolávajú mužov do zbrane, ani mestá sa nevyvracajú kvôli koristi.
Ďalšie verše potom prinášajú opis Panónčanov ako národa, ktorý zjemňuje svoje vo vojne stvrdnuté paže novými zábavkami - rozhodli sa totiž pre usadlý život poľnohospodára. Možno to z porovnania prekladov celkom tak nevyznieva, ale v latinskom origináli Čiba svoj text oproti Vergiliovi pozmeňuje naozaj len veľmi mierne.
Na mnohých iných miestach básne nachádzame množstvo ustálených spojení, zvratov a fráz, ktoré náš básnik jednoznačne preberá z Vergilia a práve ich prostredníctvom opakovane ukazuje na svoj veľký vzor. Hoci báseň ako celok tak prestáva pôsobiť - to predovšetkým v očiach dnešného čitateľa - originálne, Štefanovi Čibovi sa jednoznačne podarilo veľmi elegantným a nenásilným spôsobom vytvoriť národnú obdobu jedného zo zásadných klasických diel latinskej literatúry.
Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja
Podobne netreba vnímať ako nedostatok určité skreslenie historických skutočností. Výskum pôvodných trnavských novolatinských diel, ktorý sa zatiaľ len rozbieha, umožňuje súčasnej Trnavskej univerzite nadviazať priamo na tieto tradície a stať sa tak súčasnou hostiteľkou Múz.
Špecifikom výberu Domáca úloha je, že sa ako námet neštandardne často opakujú Vianoce, čo má zrejme súvis s tým, že viaceré básne boli napísané v kalendárovej ročenke Pútnik svätovojtešský, ktorá sa vydávala na jeseň a zvykla sa čítať práve počas vianočných sviatkov.
Básne Drobnosť a Po písmenku sú básňami samoty a každá svojím spôsobom evokuje iný aspekt osamelosti. Válek báseň Drobnosť zasadzuje do času Vianoc, ktorý má čarovnú atmosféru plnú očakávaní, radostného stretávania sa členov rodiny, zároveň však pre tých, čo nikoho nemajú, ide o jedno z najťažších období roka.
Nikdy v roku viac do popredia nevystupuje skutočnosť ľudskej odkázanosti na vzájomnú blízkosť. Tento vyhrotený paradox podporuje situovanie básne do kulisy mesta, kde je vždy väčšia pravdepodobnosť stretnúť iných ľudí, i keby malo ísť len o oneskorených chodcov. V „mŕtvom“, ľudoprázdnom meste sa tak pre lyrický subjekt stáva partnerom „maličká biela myš“.
V prvej chvíli je dôležité aspoň to, že je tu iný živý tvor, ktorý o chlapca prejavuje záujem a nadväzuje s ním vzťah. Válkovo zobrazenie myši nie je celkom jednoznačné: na jednej strane za zdá, že má status domáceho zvieratka (je z druhu „bielych“ myší a nechá sa kŕmiť z ruky); neskoršie sa však uvedie, že necháva drobné stopy v snehu a skrýva sa v škárach, čo protirečí prvému obrazu a približuje sa viac k domácej myši, škodcovi, ktorý sa systematicky hubí. V tretej strofe sa subjekt od malej myšej stopy obracia k vetru, no vie, že vietor okrem decembrového chladu neprinesie nijaké oživenie.
Podobne ako v básni Po písmenku sa aj tu spresňuje predstava toho, že subjekt vníma samého seba ako básnika. Svoju predchádzajúcu skúsenosť samoty už nemá len ako bezprostredný zážitok, ale aj ako sformulovanú báseň.
Záverečná strofa je komponovaná ako aktualizácia úvodnej strofy; prvé tri verše majú rovnaké začiatky, no zároveň motivické línie posúvajú, gradujú a uzatvárajú. V prvom verši sa stupňuje kontrast vrcholu Vianoc („polnočnej“ omše) a „mŕtveho“ mesta, v druhom verši škáru, kde predtým bola schovaná myš, vypĺňa studený vietor. Aktualizácia tretích veršov otváracej a záverečnej strofy je minimálna, no zároveň podstatná. Mení perspektívu z tretej osoby, perspektívu pozorovania a správy, na novú situáciu.
Všeobecný úspech Válkovej poézie vychádza zo sugestívnosti obraznosti, z rešpektovania toho, že na recepciu potrebujeme dať zmyslom podnety, ktoré zaručia, že si vzťahy medzi slovami vieme dobre predstaviť a zapojiť aj do ďalších myšlienkových operácií a citového zaangažovania. Válek je v spôsobe opisu prirodzený, opiera sa o svoju aj čitateľovu skúsenosť. Je samým sebou: ako mladý človek píše o ťažkostiach mladého človeka, väčšie, globálne témy prichádzajú neskôr, keď už má čosi nažité a o poriadku sveta si myslí svoje. Nezabúda, že sugestívnosť pre zmysly je vizuálna, zvuková a na dotyk.
V básni Drobnosť sa rozohráva nielen kontrast samoty a Vianoc, ale aj bielej farby (snehu a myši) a tmy (čas polnoci, tiene škár); chlad nie je len citový, prináša ho tiež decembrový vietor. Autor báseň nekamufluje do bežnej hovorovej reči a nie je ani konštrukciou nejakého poetu doctus.
Báseň má členenie, ktoré by sa za istých okolností dalo považovať za sonet (4+3+3+4), ale nezakladá si na formálnej dokonalosti, aj tu je básnik skôr prirodzený. Válek báseň pomenúva mnohoznačným slovom „drobnosť“, ktoré provokuje celý okruh otázok.
Jedným z prvých vysvetlení je kúsok orecha pre drobné zvieratko, „drobnosťou“ v úvodzovkách a s ironickým odtieňom je situácia subjektu, jeho samota aj uprostred najradostnejšieho dňa roka, zabudnutosť ostatnými, ktorá je ponechaná ako smutná pointa básne. Emotívnosť básne živí predstava, že stačí tak málo, aby sa všetko od základov zmenilo.
Časopisecké vydanie básne Drobnosť v dvojčísle 17-18/1946 Pútnika cyrilometodejského sprevádza vydarená kresba: na pozadí čiernom ako škvrna od tušu sú dynamicky rozmiestnené biele postavy troch mudrcov hľadiacich na betlehemskú hviezdu. Vydanie dvadsiatich básní v knihe Domáca úloha sprevádzajú ako ilustrácie skice a obrazy inej osobnosti polovice 20. storočia, Cypriána Majerníka.
Vianočné piesne v kultúre
Slovenská, česká, alebo svetová? Pieseň Tichá noc patrí neodmysliteľne k vianočným sviatkom, prvýkrát zaznela pred 192 rokmi. Mnohí ju desaťročia považovali za ľudovú pieseň, má však autorov aj dátum prvého uvedenia.
Kňaz Joseph Mohr napísal Stille Nacht pôvodne ako báseň. Požiadal Franza Xavera Grubera, organistu na fare v dedine Oberndorf pri Salzburgu, aby k básni napísal vhodnú melódiu. V priebehu jedného dňa Gruber skomponoval melódiu a prvýkrát zaznela na polnočnej omši 24. decembra 1818 v Oberndorfe.
Zahrali ju v obsadení pre dva sólové hlasy, zbor a gitarový sprievod, pretože kostolný organ bol v tom čase nefunkčný. Pieseň sa postupne rozšírila po Európe a v roku 1839 ju prvýkrát hrali aj na americkej pôde. V Spojených štátoch majú dlhoročnú tradíciu dve pesničky - White Christmas, ktorú zložil skladateľ Irving Berlin, rodák z ruského Ťumeňa. Jej prvú verziu nahral Bing Crosby v roku 1942. V rokoch 1958 až 1962 bodovala vždy v decembrovej americkej hitparáde.
Od tej doby nahrali Biele Vianoce desiatky spevákov, od Američana Pata Boona až po Karla Gotta či Berca Balogha, existuje viac ako 2000 rôznych verzií tejto skladby. Ešte o pár rokov staršia je Santa Claus Is Coming To Town (1934).
V prvej stovke britských bestsellerov od roku 1952 - zostavených podľa úspešnosti predaja - sa umiestnilo päť piesní s vianočnou tematikou. Prím má Do They Know It's Christmas v podaní zoskupenia Band Aid, vydaná v decembri 1984. Autormi tohto projektu boli Bob Geldof, spevák skupiny Boomtown Rats a Midge Ure, gitarista a spevák skupiny Ultravox. Skladbu nahralo 36 umelcov, medzi nimi dievčatá zo skupiny Bananarama, Phil Collins, Boy George, Sting, Bono Vox. Výťažok z predaja bol určený na základnú materiálovú a potravinovú pomoc Etiópii.
Do prvej desiatky patrí aj verzia pesničky Mary's Boychild diskotékovej formácie Boney M. z decembra 1978. Originálnu verziu nahral Američan Harry Belafonte v decembri 1957, aj táto verzia figuruje v prvej tridsiatke. Treťou je Last Christmas v podaní formácie Wham!, ktorú tvorili George Michael a Andrew Ridgeley. Tento hit z decembra 1984 bodoval v hitparáde paralelne s pesničkou zoskupenia Band Aid a predaj singlov prevýšil miliónovú hranicu.
V decembri 1973 viedla anglický rebríček skladba Merry Christmas Everyone glamrockovej skupiny Slade. Nahrali ju v New Yorku počas turné a predaj singlov prevýšil sumu milión kópií. Úspešnou je aj pieseň Happy Xmas (War Is Over) v podaní Johna Lennona. Bola prvou, ktorú John nahral v New Yorku. Vznikla v októbri 1971, keď iba mesiac predtým sa John presťahoval do USA. Singel vyšiel v Spojených štátoch v decembri 1971. V Británii bolo vydanie pozastavené do ďalšieho roka, údajne pre vydavateľské spory kvôli autorskej spoluúčasti Yoko Ono, a tak platňa vyšla na ostrovoch až 9.
Zo spoločnej éry Čechov a Slovákov sú dlhoročne populárne dve skladby, obe sú pritom z autorskej dielne dvojice Jaromír Vomáčka a Zdeněk Borovec. Veselé Vánoce (Vánoce, Vánoce přicházejí ...) nahrala v roku 1963 vokálna skupina Settleři. Tá druhá je Těšíme se na Ježíška. V roku 1965 ju nahrali Lubomír Lipský, Jiří Malát a Trojanov detský zbor.
Medzi najhranejšie slovenské pesničky patrí Každý deň budú vraj Vianoce v podaní skupiny Lojzo a Mira Žbirku z roku 1991. Jej autorom je už nebohý Marian Kochanský. Skladby Nesiem vám noviny, Do hory, do lesa, valasi, Nad Betlemom, Povedzte nám pastuškovia či Prišli sme vám zvestovati spopularizovala u nás známa speváčka ľudových piesní Darina Laščiaková.
Albumy s vianočnými piesňami vydali skupina Tublatanka, Robo Opatovský aj Dara Rolins. Najnovším hitom v susednej Českej republike aj u nás na Slovensku je nový album Bílé vánoce Lucie Bílé. Po mesiaci od jeho vydania už prevýšil predaj 50.000 výliskov.
Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame tabuľku s vybranými vianočnými piesňami:
| Názov piesne | Autor/Interpret | Rok vydania | Krajina pôvodu |
|---|---|---|---|
| Tichá noc | Joseph Mohr, Franz Xaver Gruber | 1818 | Rakúsko |
| White Christmas | Irving Berlin, Bing Crosby | 1942 | USA |
| Santa Claus Is Coming To Town | John Frederick Coots, Haven Gillespie | 1934 | USA |
| Do They Know It's Christmas | Band Aid | 1984 | Veľká Británia |
| Last Christmas | Wham! | 1984 | Veľká Británia |
| Každý deň budú vraj Vianoce | Lojzo a Miro Žbirka, Marian Kochanský | 1991 | Slovensko |
Kaplnka Tichej noci v Oberndorfe, kde bola prvýkrát zahraná pieseň Tichá noc.