Pražský hrad je najvýznamnejšia stavebná pamiatka Prahy i celej Českej republiky, sídlo prezidenta ČR, najznámejšia a najcharakteristickejšia dominanta hlavného mesta Česka. Táto popredná národná kultúrna pamiatka Českej republiky je priamym stelesnením politických a kultúrnych dejín českého (i československého) štátu od počiatkov budovania ústredného kmeňového kniežacieho hradiska na prelome 9. a 10. storočia až do súčasnosti. Od počiatku svojej existencie bol budovaný ako výstavné ústredné sídlo panovníckej moci.
Panoramatický pohľad na Pražský hrad.
Počiatky Pražského hradu
Počiatky Pražského hradu sa vynárajú iba v matných obrysoch zo šera mýtov a legiend, v ktorých sa spájali prvky pohanské a kresťanské, rysy genealogickej reprezentácie panovníckeho rodu s oslavnými životopismi prvých svätcov spolu s viac či menej vierohodnými zmienkami kronikárov.
Podľa najstaršej Kosmasovej kroniky založila vraj Pražský hrad bájna kňažná Libuša, manželka kniežaťa Přemysla Oráča. V zámernej snahe osláviť panovnícku dynastiu Přemyslovcov spojil Kosmas založenie Hradu s osobou legendárnej pramatky rodu. Boli to najmä ohľady strategické, ale i vojenské a obchodné, ktoré podnietili prvé české kniežatá sídliace v centrálnej oblasti dnešných Čiech, aby tu koncom 9. storočia založili hradisko.
Vltavskou kotlinou prechádzali od nepamäti diaľkové cesty európskeho obchodu. Na úpätí budúceho hradu sa križovali. V kotline vltavského údolia, na miestach, kde rieka vytvára početné ramená, medzi náplavami tvoriacimi množstvo jej ostrovov, kde poskytovala príležitosť k rybolovu i plytčiny, na ktorých bolo možné prekonať jej inak neskrotný tok, sa usadzovalo poľnohospodárske, kupecké a remeselnícke obyvateľstvo. Dôkazom je termín Fraganeo (t. j. Pražsko), ktorý sa zachoval vo franských prameňoch z konca 9. storočia.
Na mieste dnešného hradu bývalo slovanské hradisko, ktorého význam bol zrejme prevažne kultový - bolo tu miesto zvané Žiži (od žhavý, horúci, prenesene spaľovať), pravdepodobne obetisko a žiarovisko, kde stával obradný kniežací stolec. Prvé historicky doložené přemyslovské knieža Bořivoj I. je zakladateľom prvých kostolov v Čechách - najprv kostol sv. Klimenta na svojom sídle na Levém Hradci, neskôr Panny Márie na pražskom hradisku. Z kmeňového hradiska súčasne učinil kniežacie sídlo a na posvätnej pohanskej akropole tak dal vzniknúť kresťanskej stavbe znamenajúcej prielom do pradávnych tradícií. S menom Bořivojovho mladšieho syna Vratislava sa spája založenie druhého kostola na Pražskom hrade zasvätenému sv. Jurajovi (sv. Jiří).
Založenie Baziliky sv. Juraja a Kláštora
Po Vratislavovej smrti nastúpil na kniežací stolec starší z jeho dvoch synov Václav. Vyjadrením Václavových koncepcií budovania českého štátu bola stavba rozsiahlej štvorapsidovej rotundy uprostred hradnej plochy. Kostol úctihodných rozmerov nebol určený výhradne súkromnej potrebe kniežacej rodiny, ale očividne sa mal stať ideovým a kultúrnym strediskom krajiny.
Václavov zámer dovŕšil jeho synovec Boleslav II., ktorý vyslal do Ríma posolstvo vedené svojou sestrou Mladou. Tá sa od pápeža Jána XIII. vrátila so zakladacou listinou pražského biskupstva. Súčasne jej bolo udelené právo založiť pri kostole sv. Juraja ženský kláštor rehole sv. Benedikta - prvý kláštor v Čechách vôbec. Na konci 9. storočia.
Pohľad na Baziliku sv. Juraja z východu.
O podobe hradu z tohto obdobia svedčia najmä archeologické nálezy. Pôvodné opevnenie bolo tvorené zemným sypaným valom spevneným zrubovou konštrukciou. Svahy valu boli obložené kamennými doskami a na jeho vrchole bola vybudovaná palisádová ohrada pre obrancov. Pred valom bola po obvode vyhĺbená vodná priekopa. Na západnej, rozširujúcej sa strane hradiska bolo opevnenie zdvojené čím vzniklo rozľahlé vonkajšie predhradie. Viedli tu tri cesty - hlavná, z priestoru dnešného Hradčianskeho námestia, ktorou sa vstupovalo do Hradu bránou, neskoršou Bielou vežou v juhozápadnom rohu dnešného III. nádvoria. Na opačnej strane viedla z hradu východná brána (dnešná Čierna veža).
Vo vnútri hradiska v západnej polovici dnešného III. nádvoria stál biskupský palác s kaplnkou. Vo východnej časti nádvoria v miestach dnešnej Zlatej brány svätovítskej katedrály sa vypínala monumentálna rotunda sv. Václava, ku ktorej bol na severe pristavaný kláštor - sídlo svätovítskej kapituly. Ústredným priestorom hradu bolo po celý raný stredovek dnešné Jiřské námestie, v pôvodnej podobe omnoho rozľahlejšie. Tu niekde stál kniežací stolec a na juhu pri hradbách kniežací palác. Hradištná plocha bola na sklonku 10. storočia pomerne husto zastavaná - dva paláce, päť svätýň, dva kláštory ako i množstvo drevených obytných i úžitkových stavieb.
Začiatok 13. storočia prebiehal v dramatických zápasoch o vládu v krajine. Hrad ako sídlo ústrednej moci neostal bokom diania.
Knieža Břetislav I., ktorý upevnil postavenie přemyslovského štátu vo vnútri i navonok, po roku 1041, kedy bol Pražský hrad obliehaný a zapálený vojskami cisára Henricha III. bol nútený prestavať opevnenie hradu.
S krátkou vládou Spytihněva II. je spojený významný stavebný počin. V roku 1060 v dôsledku narastajúceho počtu veriacich sa rozhodol dať zbúrať starý kostol sv. Václava a nahradiť ho novým. Okrem kapacitných dôvodov k stavbe nového svätostánku ho podnietila snaha manifestovať rastúcu moc přemyslovských kniežat, ktoré sa začali usilovať o kráľovskú korunu a o povýšenie pražskej diecézy na arcibiskupstvo. Nový chrám bol už budovaný ako svätyňa mnohonásobného zasvätenia. Významnejším než pôvodný patrón sv. Bazilika, dobudovaná Vratislavom I., vysvätená v roku 1096 bola dvojchórová, s priečnou loďou a dvojvežím na západe.
Takmer počas celého 12. storočia, kedy boli Čechy v znamení vnútorných zápasov o moc vo vnútri přemyslovského panovníckeho rodu, bol hrad obliehaný a dobývaný a v medziobdobí dochádzalo k prestavbám a úpravám hradného areálu. V roku 1135 začal knieža Soběslav I. celkovú prestavbu hradu. Po jeho obvode nahradili Břetislavove hradby nové, na juhu spevnené pásom polygonálnych bášt. V roku 1142 bol hrad niekoľko týždňov neúspešne obliehaný. Výsledkom obliehania bolo zapálenie budov vo vnútri hradieb - vyhoreli oba kostoly a kláštory, požiar zasiahol i krovy obytných budov. V nasledujúcich rokoch prišlo k prestavbe hradu, najmä baziliky svätého Juraja. Súčasne bola dokončená novostavba románskeho kniežacieho paláca, začatá za vlády Soběslava I. Tým bol stavebný vývoj hradu až do polovice 13. storočia ukončený.
V roku 1252 začal Přemysl Otakar II. ešte ako spoluvládca prestavbu kráľovského paláca prístavbou nového obytného krídla na západe. V nasledujúcom roku sa pustil do prestavby opevnenia predstavaním múrov na najviac ohrozovaných miestach, novými baštami a prehlbovaním pôvodných priekop.
V roku 1280 došlo k veľkej prírodnej katastrofe, pri ktorej príval dažďa spôsobil zosunutie časti severnej hradby.
S príchodom Luxemburgovcov na český trón v roku 1310 nastalo jedno z najskvelejších období stavebného rozvoja Pražského hradu. Stavebný vrchol nastal za vlády rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV. Doba vlády Karola IV. sa na Pražskom hrade zapísala radikálnymi premenami, meniacimi od základu jeho podobu, napriek tomu však rešpektujúcimi a rozvíjajúcimi tradíciu miesta. Akiste najvýznamnejším prejavom Karolovej doby je stavba katedrály sv. Víta. Jej základný kameň bol položený 21. novembra 1344 ešte za vlády Karolovho otca Jána Luxemburského. Prvých osem rokov riadil jej stavbu Matyáš z Arrasu, povolaný ku Karolovmu dvoru z Avignonu. Matyáš začal stavbu a dokončil záver chóru - ochodzové kaplnky a piliere.
Bazilika sv. Petra ve Vatikánu - Berniniho bronzový baldachýn
Po jeho smrti v roku 1352 povolal Karol do Prahy mladého švábskeho staviteľa Petra Parléřa. Ten sa čoskoro prejavil ako tvorčia osobnosť so širokým registrom umeleckých a technických schopností. Na dielo svojho predchodcu nadviazal plynulo a napriek tomu radikálne zasiahol do organizmu chrámu v plastickom utváraní architektonických doplnkov, uplatnením sieťovej klenby v chóre a pod. Za jeho pôsobenia vznikol najvýznamnejší priestor chrámu - kaplnka sv. Václava ako i pôsobivá sochárska výzdoba (napr. trifórium nad arkádami chóru spodobňujúce svätcov a významné súčasné i historické osobnosti Čiech). Po Karolovej smrti v roku 1378 pokračovala stavba za vlády jeho syna Václava IV.
V nasledujúcom období postihla české kráľovstvo spoločenská a hospodárska kríza prejavujúca sa v nástupe husitského hnutia. Hrad bol počas husitských vojen opustený a chátral (králi sídlili mimo neho). Až po nástupe Vladislava II. Jagelovského nastalo obdobie, v ktorom sa kráľ rozhodol k rozsiahlej prestavbe hradu, ktorá by jeho sídlo povzniesla na súdobú úroveň. Prvou požiadavkou bola bezpečnosť. Dovtedajšie opevnenie už zďaleka nevyhovovalo. Ani prirodzená výhoda polohy hradu sa už neuplatňovala, naopak na severe sa zmenila rozvojom delostreľby. Preto dal Vladislav vybudovať nové hradby s troma delovými baštami, nazvanými neskoršie Mihulka, Biela veža a Daliborka. Na východe pred Čiernou vežou dal postaviť mohutný barbakan. Vladislavov dvorný staviteľ Benedikt Ried začal súbežne s dokončovaním fortifikačných prác svoje vrcholné dielo - prestavbu Kráľovského paláca.
Vrcholom neskorej gotickej architektúry v Čechách je prestavba vlastného paláca vrcholiaca vo veľkej sále, nazvanej Vladislavská, ktorá zaberá celé poschodie hlavného palácového traktu. Odvážna konštrukcia kruženej rebrovej klenby strháva monumetalitou. Unikátna je i technická stránka diela, ktoré svojimi rozmermi nemá obdobu v celých Čechách. Sála spočíva na základoch paláca Karola IV., Přemysla Otakara II. Vrcholná neskorá gotika sa u Rieda prejavila i v riešení tzv. Jazdeckých schodov, spájajúcich Jiřské námestie s Vladislavskou sálou. Ried bol po dokončení prestavby paláca povýšený do rytierskeho stavu. Ďalšia veľká Riedova stavba - obytný palác pri Bielej veži - bola neskoršími prestavbami úplne zmenená.
Renesancia a Novovek
Nástup nového umeleckého slohu, renesancie, priniesol iný pohľad na architektúru. Kým obdobie gotiky sa prejavovalo najmä v mohutnosti stavieb a nutnom zabezpečení ich obrany, víziou nového štýlu bola voľnosť a odklon od majestátnosti budov. Z tohto dôvodu už stredoveký hrad nezodpovedal nárokom, ktoré kládol nový panovník Ferdinand I. na bytový komfort a na odpočinkové a reprezentačné zložky životného prostredia. Začala sa nová prestavba hradu. Prejavila sa najmä rozšírením hradu na sever. Veľkorysá prestavba hradu bola prerušená živelnou pohromou. Požiar, ktorý vypukol 2. júna 1541 v krátkej chvíli zničil celé Menšie Mesto, Hradčany i značnú časť Pražského hradu. Mnohé stavby na hrade boli veľmi poškodené.
V roku 1547 sa správcom českého kráľovstva stal Ferdinandov mladší syn Ferdinand. Scestovaný a vzdelaný Ferdinand mal veľkú zásluhu na budovaní hradu k čomu ho viedli skúsenosti získané na mnohých cestách po Európe. V 50-tych rokoch 16. storočia sa iniciátorom jeho zámerov stal ďalší vynikajúci staviteľ Bonifác Wohlmut.
Vyvrcholením renesančnej epochy hradu je doba Rudolfa II. Zložitá osobnosť čudáckeho a chorľavého panovníka vtlačila výraznú pečať hradu i životu mesta, ktoré sa na tri desaťročia stalo metropolou Rudolfovej ríše. Na Rudolfovom dvore vzniklo jedno z európskych ohnísk neskoršej renesančnej - manieristickej - dvornej kultúry. Na Pražskom hrade dal postaviť obytné miestnosti (tzv. Letný dom) pri Bielej veži, ako i reprezentačnú palácovú stavbu - Nový kráľovský palác na severe, so Španielskou sálou a Rudolfovou galériou.
Za panovania Rudolfovho brata Mateja II. bola postavená Brána, postavená v stredovekých hradbách pred II. nádvorím.
Tridsaťročná vojna priniesla hradu ďalšiu skazu v podobe jeho obsadenia (Sasmi v r. 1631 a Švédmi r. 1648). Po vojne iba pozvoľna dochádzalo k obnove stavebnej činnosti na hrade. Nový sloh, ktorý radikálne premenil podobu pražských miest a výrazne ovplyvnil tvárnosť českej krajiny, sa na Pražskom hrade výraznejšie neprejavil. Zasahoval tu skôr okrajovo, v úpravách a výzdobe chrámových interiérov. Zamýšľaná dostavba katedrály sv. Víta, ku ktorej položil základný kameň Leopold I. v roku 1673, bola pre nedostatok finančných prostriedkov zastavená.
Epilógom stavebného vývoja je celková prestavba hradu za vlády Márie Terézie v rokoch 1753 - 1775 pod vedením viedenského dvorného architekta Niccolo Pacassiho. Po prestavbe niekdajšieho Rožmberského paláca a ďalších domov v Jiřskej ulici na Ústav šľachtičien spojil budovy západne od Starého kráľovského paláca do jednoliateho zámockého celku s čestným dvorom (I. nádvorie).
Štátne reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. znížili význam hradu. Jeho zbierky boli bezohľadne rozpredané či odvezené do Viedne. Letohrádok, Míčovna a kláštor sv. Jiří boli dané do užívania vojsku. Dvor na hrad prichádzal veľmi zriedka. Posledná korunovácia Ferdinanda V. bola iba púhou formalitou. Hrad, obývaný iba príležitostne, pustol. Viedenský centralizmus nemal na ňom záujem a v podstate bol iba udržiavaný. Posledná zamýšľaná obnova hradu v 60-tych rokoch 19. storočia sa neuskutočnila.
Tým bolo podmienené i sústavnejšie poznávanie a zhodnocovanie pamiatkového bohatstva Pražského hradu. Prvou súvislou stavebnou akciou a prvým prejavom starostlivosti o pamiatky bola obnova a dostavba katedrály, podnikaná Jednotou pro dostavbu chrámu v duchu obrodeneckého vlastenectva. Dostavba zavŕšená v roku 1929 priniesla o. i. odstránenie neogotických prvkov a prinavrátenie pôvodného historického vzhľadu stavby. V rámci prestavby boli objavené nálezy starších stavieb - Václavovej rotundy a Spytihněvovej baziliky sv. Víta.
Pokiaľ ide o palácové objekty, boli v prvých rokoch existencie nového štátu vykonávané nevyhnutné opravy. V roku 1920 bol do funkcie hradného architekta povolaný profesor Umelecko-priemyselnej školy v Prahe, architekt Josip Plečnik z Ľubľany. Plečnik sa usiloval o zvýraznenie monumentálnych priestorov a dominánt, ako je I. a III. nádvorie, Rajská záhrada a záhrada Na Valech, Stĺpová sieň a iné reprezentačné priestory. V tridsiatych rokoch bol vo funkcii hradného architekta prof. Pavel Janák.
Druhá svetová vojna a nacistická okupácia zabrzdili postup stavebnej obnovy. Pražský hrad je podľa zákona o kultúrnych pamiatkach č. 22/58 Zb. národnou kultúrnou pamiatkou č. 1 a spolu s národnou kultúrnou pamiatkou č. I. I. nádvorie vzniklo počas tereziánskej prestavby v rokoch 1763 - 1771 podľa projektu dvorného architekta Niccolo Pacassiho. V popredí sa nachádza mrežovaná vstupná brána s plastikami Bojujúcich gigantov - dielo Ignáca Platzera st. Pozadie čestného dvora je tvorené traktom, do ktorého ako reliéf je zasadená pieskovcová tzv. Matejova (Matyášova) brána, slávnostná brána na spôsob rímskeho triumfálneho oblúka, dielo architekta Giovanni Maria Philippiho z roku 1614. Brána stála pôvodne voľne na vale medzi priekopami a mostami postavenými vo vladislavskej dobe; za tereziánskej prestavby sa stala súčasťou súvislého traktu priliehajúcemu až k Španielskej sále. Na atike traktu je umiestnených šesť pieskovcových alegorických postáv symbolizujúcich vojnu a mier (dielo I. Platzera st. z r. I. nádvorím a čiastočne Hradčanským námestím prebiehala od pradávna hlboká roklina, premenená za Přemysla Otakara II. na prvú hradnú priekopu. Na sever od I. nádvoria sa nachádza tzv. záhrada Na bašte. Jej názov je odvodený od nasypanej bašty z doby posledných Přemyslovcov. Bašta bola využitá ako súčasť fortifikačného systému.
Po pravej strane za Matejovou bránou sa nachádzajú reprezentačné miestnosti tzv. Nového kráľovského paláca, tvoriace súbor salónov I. poschodia. Rezidencia panovníkov bola postupne vystavaná v rokoch 1564 - 1616 pre cisárov Maximiliána II. a Rudolfa II. podľa plánov Bonifáca Wohlmuta, Giovanni Gargiolliho a Giovanni Maria Philippiho. Celý komplex bol stavebne zjednotený a upravený v rámci tereziánskej prestavby v rokoch 1755 - 1761. Sály paláca slúžia ako miestnosti reprezentácie Českej republiky, pri audienciách diplomatických predstaviteľov a prijímaní delegácií prezidentom. Súčasťou reprezentačných priestorov sú v južnom krídle vstupný prijímací salónik, Trónna sála pre najvýznamnejšie štátne udalosti, Brožíkov salón, Habsburský salón s portrétmi členom rodiny Márie Terézie, Sklenený salónik (bývalá cisárska spálňa), Malý salónik (toaletná izba cisárovnej), Zrkadlový salón z roku 1764.
Súčasnosť Baziliky sv. Juraja
Jednou z najvýznamnejších pamiatok románskeho slohu v Česku je Bazilika sv. Juraja (Jiří) na Hradčanoch v Prahe. Stojí len niekoľko desiatok metrov od Chrámu sv. Víta. Niekedy po roku 973/9 sa bazilika stala súčasťou novozaloženého kláštora benediktínok. Pri tejto príležitosti bol prestavaný do podoby trojloďovej stavby s troma apsidami na východnej strane a predĺžený západným smerom, pričom tu zrejme pribudla aj veža nad západnou tribúnou. V roku 1142 bola pri obliehaní Pražského hradu bazilika silne poškodená, čo si vynútilo potrebu jej rozsiahlej obnovy. Opäť bola predĺžená západným smerom, dostal novú východnú svätyňu s kryptou, ktorej klenbu stále nesie šesť románskych stĺpov. V druhej polovici 17. storočia "zmodernizovali" západné priečelie románskej stavby prístavbou ranobarokovej fasády. V rokoch 1887 - 1908 bol chrám z veľkej časti reromanizovaný do predpokladanej podoby z 12. storočia.
Interiér Baziliky sv. Juraja.
Chrám sv. Juraja, alebo Bazilika sv. Jiří, je jeden z najstarších kostolov v Českej republike. Stojí pri ňom prvý kláštor založený na území Českej republiky, kláštor Svätého Juraja. Založil ho knieža Vratislav I. okolo roku 920. Vysvätili ho až v roku 925, keď sa podarilo získať telesné pozostatky svätej Ľudmily. Po jeho smrti ho v kostole pochovali. V 14. storočí bol kostol goticky prestavaný. Počas husitských povstaní bol kláštor zničený a neskôr vďaka Žigmundovi Luxemburskému opravený. V 16. storočí pristavali južný portál. Barokovú fasádu získala bazilika až koncom 17. storočia. V roku 1722 pristavali kaplnku Jána Nepomuckého a v roku 1908 ho puristicky upravili do súčasnej podoby. Vo všeobecnosti je však kostol stále krásnym príkladom románskych stavieb. Pôvodný kostol je trojloďová bazilika s dvoma priečeliami a tiež trojloďovou kryptou.
Kaplnka sv. Jána Nepomuckého bola v barokovom štýle postavená Filipom Spannbruckerom v rokoch 1717 až 1722. Hlavná freska predstavuje glorifikáciu svätca, ktorému je kaplnka zasvätená s českými patrónmi. Na hlavnom oltári je taktiež rovnaký svätec ale s anjelom. Neďaleko oltára je v mramorovo-sklenenej vitríne vystavených niekoľko kostí a lebka Sv. Valentína.
Priečelie Baziliky sv. Juraja.
Kostol bol založený začiatkom 10. storočia českým kniežaťom Vratislavom I. V roku 973 bol pri ňom založený prvý kláštor v Čechách - ženský benediktínsky kláštor, ktorého predstavenou sa stala jeho zakladateľka, sestra kniežaťa Boleslava II. Mlada. Mnohé z významných predstavených kláštora, opátok, boli príslušníčky panovníckeho rodu Přemyslovcov - Anežka Přemyslovna, Kunhuta Přemyslovna - ďalšie pochádzali z popredných šľachtických rodov. Pri založení kláštora bol pôvodný Vratislavov kostol rozšírený a predĺžený. Po požiari v roku 1142 bol prestavaný vo vyspelom románskom slohu, boli pristavané dve veže a západný chór. Po polovici 14. storočia bol kláštor aj kostol upravený parlerovskou hutou. Posledná veľká prestavba kláštora sa uskutočnila v rokoch 1657 - 1680. Nariadením Jozefa II. bol kláštor v roku 1782 zrušený.
Najstaršou dochovanou súčasťou kláštora je kaplnka svätej Anny, pôvodne kláštorná kaplnka Panny Márie, priliehajúca k východnému ambitu. Pochádza z 10. storočia, neskôr bola stavebne upravovaná (v 2. polovici 14. storočia v gotickom slohu, po roku 1673 v ranobarokovom štýle). Kaplnka slúžila ako domáca kaplnka konventu a pohrebisko opátok.
Interiér Baziliky sv. Juraja.
Bazilika svätého Juraja je vo svojej dnešnej podobe výsledkom jednak rozsiahlej puristickej prestavby z rokov 1897 - 1907, jednak súdobých úprav, najmä obnovenia pôvodnej farebnosti západného priečelia a postupnej reštaurácie chrámového mobiliáru. Archeologický prieskum, uskutočnený v rokoch 1958 - 1960, priniesol množstvo cenných poznatkov počínajúc odkrytím najstaršieho muriva Vratislavovho kostolíka zo začiatku 10. storočia až po nálezy pohrebísk prvých českých přemyslovských kniežat. V murive strednej lode sa zachovali zvyšky pôvodného západného chóru. V čele chrámu sa nachádzajú náhrobky přemyslovských kniežat - maľovaná tumba Vratislava I. z 15. storočia a náhrobok Boleslava II.
Po dvojramennom schodisku vedúcom na chór sa návštevník dostane k východnej krypte, v ktorej bola od roku 1659 hrobka opátok kláštora. Kaplnka sv. Ľudmily bola v 14. storočí upravená pre uloženie ostatkov tejto českej svätice, ktoré boli do kostola prenesené už v roku 925. Tu je pochovaná v tumbe, diele parlerovskej huty z obdobia okolo roku 1380. Pred náhrobok bol v roku 1858 postavený pseudogotický oltár. Na triumfálnom oblúku sa nachádzajú neskorogotické postavy svätcov. V južnej bočnej lodi sú osadené náhrobníky opátok zo 16. - 18. storočia.
Kaplnka sv. Jána Nepomuckého bola vystavaná v rokoch 1718 - 1722 pri južnej stene baziliky. Vnútorné vybavenie kaplnky aj výmaľba pripomínajú tohto svätca - na východnej stene oltár s vyobrazením svätca od V. V. Reinera.