Andrej Hlinka, významná osobnosť slovenských dejín, sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej, dnes časti Ružomberka. Zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku. Bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik a vedúca osobnosť slovenského národného hnutia.
Celý jeho život a práca boli poznamenané vlastenectvom, patriotizmom, kresťanským presvedčením a snahou o zmiernenie sociálnych rozdielov v spoločnosti. Vychádzal z existencie svojbytného slovenského národa, ktorý sa vytvoril a zachoval vďaka kresťanským tradíciám.
HLINKA | Teaser dokumentárneho filmu RTVS a MOOVI
Pochádzal z rodiny liptovského maloroľníka a pltníka Andreja Hlinku st. Jeho matkou bola Maria, rod. Šuliková, druhá manželka A. Hlinku st. Mal osem súrodencov.
Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877 - 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. S týmto predsavzatím odišiel na vyššie gymnázium do Levoče, ktoré absolvoval v r. 1881 - 1883. Roku 1883 ho prijali za klerika diecézneho seminára v Spišskej Kapitule. Tu absolvoval štúdium teológie. Ako bohoslovec vynikal skromnosťou, zbožnosťou a usilovnosťou.
Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku. Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zákamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do Tvrdošína a napokon v roku 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverného a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia.
V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Obetavou pastoráciou a sociálnou činnosťou získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. marca 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia. Roku 1907 sa stal zakladateľom Ľudovej banky.
Už r. 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov Krajinskej katolíckej ľudovej strany sa s ňou roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. Dňa 5. decembra 1905 sa stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušenie liberálnych cirkevných zákonov, uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu.
Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. mája 1906 suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). 27. júna 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. novembra - 6. decembra 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Odsúdili ho na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov.
Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola v nedeľu 27. októbra 1907 uhorskí žandári usmrtili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila útlak slovenského národa. Černovská tragédia sa logicky spájala s menom Andreja Hlinku. Prostredníctvom tohto spojenia sa slovenská otázka stala známa vo svete.
Hlinka si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. novembra 1907 - 10. februára 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok sv. Vojtecha.
Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby sa strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od r. 1917 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka. 24. mája 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu aktivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu.
Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-Slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie samobytného historického slovenského národa.
Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Keď sa odpor voči autonomistickému hnutiu zo strany vlády a jej reprezentantov na Slovensku zosilnil, r. 1919 podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom tajnú cestu na mierovú konferenciu do Paríža, aby informoval o práve Slovákov na samosprávu. Po návrate na Slovensko bol zaistený a 7 mesiacov internovaný v Česku.
Pri oživení Matice slovenskej r. 1919 sa stal členom jej výboru a 4. novembra 1920 ho zvolili za predsedu Spolku sv. Vojtecha. Túto funkciu zastával až do r. 1938. R. 1924 dostal titul pápežského komorníka a v r. 1927 sa stal apoštolským protonotárom. Slovenskú ľudovú stranu (od r. 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v r. 1918 - 1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v r. 1921 - 1938 predsedom jej parlamentného klubu.
Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine). Ukázal sa ako výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Dňa 25. apríla 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Sl. z. Podľa ktorého sa Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu.
Hlinkova osobnosť sa stala v rokoch prvej Slovenskej republiky objektom sústavného až nekritického obdivu. Podľa neho boli pomenované organizácie Hlinkova garda a Hlinkova mládež. Po r. 1945 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa. Jeho meno sa nesmelo spomínať a ak, tak v negatívnom zmysle. Obrazy, busty a sochy boli z veľkej časti zničené. O Hlinkovi sa smelo slobodne hovoriť až po roku 1989.
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 27. september 1864 | Narodenie v Černovej |
| 19. jún 1889 | Kňazská vysviacka |
| 1897 | Založenie Ľudových novín |
| 5. december 1905 | Založenie Slovenskej ľudovej strany |
| 27. október 1907 | Černovská tragédia |
| 30. november 1907 - 10. február 1910 | Uväznený v Segedíne |
| 29. júl 1913 | Obnovenie Slovenskej ľudovej strany |
| 30. október 1918 | Účast na založení Slovenskej národnej rady v Martine |
| 1918 - 1938 | Poslanec česko-slovenského parlamentu za Slovenskú ľudovú stranu |
| 16. august 1938 | Úmrtie v Ružomberku |
Novinárska činnosť a publikačná činnosť Andreja Hlinku
- Od 90. rokov 19. storočia prispieval Andrej Hlinka do slovenských periodík: Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny.
- V roku 1897 spolu s A. Bielikom založil a do roku 1901 redigoval mesačník Ľudové noviny.
- V rokoch 1918 - 1922 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier.
- V roku 1919 založil týždenník a od roku 1920 denník Slovák.
Publikačná činnosť:
- 1895 - Ako založíme gazdovsko-potravný spolok?, Ružomberok
- 1899 - Katolícka autonómia (samospráva) v Uhorsku, politická rozprava, Ružomberok
- 1901 - Vianočné piesne, spevník, Skalica
- 1905 - Nábožný kresťan, modlitebová knižka
- 1905 - Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník, Liptovský Mikuláš
- 1919 - Zápisky z Mírova, Bratislava (vyšli posmrtne)
- 1920 - Nábožné katolícke dieťa, cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky, Ružomberok
- 1921 - Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník, Ružomberok
- 1931 - Hodegus sacerdotis. Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch, Ružomberok