Zhovievavosť ako odraz Božej trpezlivosti: Pohľad do učenia Benedikta XVI.

Slovo zhovievavosť sa nám na prvé počutie môže javiť archaicky, zastaralo, ako niečo, čo poznáme azda len z ľudových rozprávok ako prosbu: „Nože mi pozhovej...“ My dnes povieme inak, moderne: počkaj, veď nestresuj, daj mi ešte čas,... Slovo zhovievavosť po grécky makrothumía, sa po latinsky povie longanimitas, čo prešlo aj do niektorých moderných jazykov, v nemčine Langmut alebo taliančine longanimita.

Prvá časť slova: „dlhý, dlho“ nám napovedá, že zhovievavosť nie je niečo jednorazové. Je to práve schopnosť po dlhú dobu niečo strpieť, zniesť, dlhodobo byť v postoji trpezlivého odpúšťania. V prvom rade je to Boh, ktorý je neúnavne zhovievavý voči človeku.

Hneď na začiatku biblických dejín, v knihe Genezis, môžeme vidieť Božiu zhovievavosť po páde Adama a Evy. Napriek tomu, že sa prvotným hriechom od Boha odvrátili, Boh ich nevydal napospas ich osudu. Povolal ich k zodpovednosti za ich skutok, no zároveň im dal prísľub spásy (Gn 3,15), kde naznačuje budúce vykúpenie ľudstva prostredníctvom Mesiáša.

V dejinách izraelského národa sa Božia zhovievavosť opakovane prejavuje navzdory neustálym pádom a nevernosti ľudu. V knihe Exodus čítame ako si ľud vytvorí zlaté teľa a uctieva ho ako modlu. Boh síce „hrozí“ trestom, ale na príhovor Mojžiša im odpustí a znovu s nimi uzavrie zmluvu (Ex 32-34).

Keď sa Pán zjavuje Mojžišovi, oznamuje mu: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34, 6). Boh na reptanie, nespokojnosť a nevernosť ľudu vždy nanovo odpovedá odpustením. Rovnako v čase sudcov, kráľov a prorokov, keď Izraeliti opätovne upadali do modloslužby a hriechu, Boh im posiela prorokov a prostredníctvom nich výzvy na pokánie, vždy s nádejou na zmierenie a obnovenie vzájomnej zmluvy.

Proroci Starého zákona často hovoria o Božej zhovievavosti. Napríklad prorok Nehemiáš sa pozerá na obdobie východu z Egypta a na to, čo nasledovalo. Izraelský ľud, ktorý Boh práve vyslobodil z otroctva, reptal a chcel sa vrátiť do Egypta, späť do otroctva. Nemal Boh v tejto chvíli všetky dôvody reagovať na tento nevďak súdom a trestom? Ale my čítame: „No ty si Boh, ktorý odpúšťa, si láskavý a milosrdný, dlho zhovievavý a veľkého zľutovania.

U proroka Ozeáša je Boh prirovnávaný k manželovi, ktorý bol zradený, trpezlivo čaká na návrat svojej manželky (Izraela) a znova získava jej priazeň. Prorok Jonáš je tiež príkladom toho, ako Boh zhovievavo čaká na pokánie pohanského mesta Ninive, hoci človek (prorok) by mu už šancu nedal. Čítame: „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“ (Jon 4,1).

Vrchol Božej zhovievavosti v Ježišovi Kristovi

Vrcholom Božej zhovievavosti je Ježiš Kristus a jeho príchod na tento svet. Napriek tomu, že Boh Otec vedel, čo s jeho vlastným Synom ľudia spravia. Ale „Boh tak miloval svet, že dal svojho jed- norodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16-17). A Ježiš prichádza na svet celkom bez predsudkov, prináša len Božiu lásku a milosrdenstvo.

Cez mnohé podobenstvá vysvetľuje potrebu odpustenia a zmierenia a hovorí, že je nám na to daný aj potrebný čas, aby sme sa vrátili späť k Bohu. V tomto príbehu opisuje Ježiš Božie kráľovstvo prostredníctvom roľníka, ktorý zasial dobré semeno na svojej roli, ale v noci prišiel nepriateľ a nasial medzi pšenicu kúkoľ.

Keď obilie vzklíčilo a začalo rásť, ukázal sa aj kúkoľ. Sluhovia sa pýtali hospodára, či majú kúkoľ vytrhať, ale on im povedal, aby nechali oboje rásť spolu až do žatvy, kedy sa kúkoľ oddelí a spáli. Pšenica, ktorú zasial hospodár (Boh) symbolizuje spravodlivých, veriacich ľudí, ktorí chcú plniť Božiu vôľu a spolupracovať na Božom kráľovstve, zatiaľ čo kúkoľ, ktorý zasial nepriateľ (diabol) predstavuje tých, ktorí konajú zlo.

V podobenstve sú oboje ponechané, aby rástli spolu, čo naznačuje, že v tomto svete budú spolu existovať dobro a zlo až do konečného súdu. Boh nedovolí vytrhnúť kúkoľ, aby sa nepoškodila pšenica Kúkoľ má zrnká veľmi podobné obiliu a v určitom štádiu vyzerajú steblá rovnako. Jeho korene sa však splietajú s koreňmi obilia a je nemožné vytrhnúť kúkoľ bez toho, aby sa nevytrhlo aj obilie. Boh necháva kúkoľ aj preto, aby mu dal šancu, aby ho zachránil.

To, čo v prírode možné nie je, aby sa z kúkoľa stala pšenica (a z pšenice naopak kúkoľ), to je možné v duchovnom svete. To krásne vidíme na živote niektorých svätých. Spomeňte si na Augustína, na Šavla, ktorý prenasledoval kresťanskú komuni­tu v Jeruzaleme a Damasku. Každý by bol za to, aby sa tento kúkoľ vykorenil. (Ananiáš, ktorý bol k Šavlovi poslaný hovorí: Pane, toľko zla urobil!) Našťastie ich nikto nevytrhol!

Cirkevné dejiny ukazujú oboje: úspešné Božie dejiny s veľkolepými, svätými ľuďmi a zároveň de­jiny zlyhania a hriechu ľudí. Boh i napriek hriechu a útokom zlého uskutočňuje svoj plán. Človek ochudobňuje sám seba, ak sa pohoršuje na chybách členov Cirkvi, odsudzuje ju a preto odmieta aj jej učenie. Nikdy nebola Cirkev, v ktorej by boli všetci členovia svätí. Aj Ježiš mal medzi apoš­tolmi zradcu, medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi.

Týmto podobenstvom Ježiš učí, že v jeho Cirkvi budú aj hriešni členovia, voči ktorým Boh preukazuje svoju zhovievavosť a dáva im čas na pokánie. Preto Boh potrebuje modlitby a obety veriacich, aby mohol zachrániť čo naj­viac duší.

Učenie pápeža Benedikta XVI. o Božej zhovievavosti

Pápež Benedikt XVI. vo svojej inauguračnej homílii 24. 4. 2005 na túto tému povedal: „Nie moc vykupuje, ale láska! Koľkokrát by sme si priali, aby sa Boh ukázal mocnejší, aby tvrdo zasiahol, ukončil zlo a stvoril lepší svet. Práve všetky ideológie moci sa takto ospravedlňujú. Ospravedlňujú ničenie všetkého čo je v protiklade s pokrokom a oslobodením ľudstva. My trpíme Božou trpez­livosťou, ale na druhej strane všetci potrebujeme jeho trpezlivosť. Boh, ktorý sa stal baránkom hovorí, že svet vykupuje ukrižovaný Kristus a nie tí, ktorí ho ukrižovali.

Božia zhovievavosť sa neprestáva prejavovať ani po vzkriesení Krista. Cirkev po­kračuje v hlásaní odpustenia hriechov a volá ľudí ku spáse. Svätý Peter mal osobitný zmysel pre Božiu zhovievavosť, pretože vedel, že on sám zakúsil zhovievavosť v osobitnej miere. Pán Ježiš trpezlivo znášal jeho chy­by a nereagoval na ne okamžitým odsúdením. Len si spomeňte na Petrovu prílišnú sebadôveru a jeho hrozné klamstvo v posledných hodinách pred smrťou nášho Spasiteľa.

Vo svojom druhom liste sv. Peter píše na túto tému: „Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2 Petr 3, 9). A v 15. verši čítame: „A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu...“ (2 Petr 3, 15).

Výborným príkladom je podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18, 23-35). Vystupujú v ňom kráľ a dvaja sluhovia. Prvý sluha dlhoval svojmu pánovi desaťtisíc talentov. Keďže nemal z čoho dlžobu splatiť, padol k jeho nohám a prosil: „Pozhovej mi a všetko ti vrátim.“ Inými slovami: „Buď voči mne zhovievavý, maj so mnou súcit. Všimni si moju situáciu, mám ženu, deti a nezarábam toľko, aby som mohol ušetriť a naraz vrátiť, ale vrátim, keď budem môcť.“ Kráľ mu odpustil, lebo tu nešlo len o sluhu a peniaze, ale o rodinu, o deti, o zlú sociálnu situáciu. Zhovievavosť vždy vidí širšie súvislosti. A Boh, ako jediný, vidí všetky súvislosti, pozná celé pozadie.

V podobenstve vystupuje aj druhý sluha, ktorý dlhoval sto denárov práve tomu sluhovi, ktorému jeho pán dlh odpustil. Bezprostredne, ako prijal veľkú milosť, chytil svojho spolusluhu pod krk a bezpodmienečne žiadal vrátiť dlžobu. Spolusluha ho prosil o zhovievavosť podobne, ako pred chvíľou on prosil kráľa; ale omilostený neodpustil a dal ho do žalára. Keď sa to kráľ dopočul, pred­volal si ho a povedal: „Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“

Zhovievavosť ako ovocie Ducha Svätého

Sv. apoštol Pavol zmysel toho podobenstva vyjadruje v jednej vete: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešni- kov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život“ (1 Tim 1,15-16). Zhovievavosť ako ovocie Ducha Svätého má byť odrazom Božej zhovievavosti voči nám samým. Čím viac si uvedomujeme vlastnú slabosť a hriešnosť, tým viac budeme mať pochopenie aj pre druhých.

Pána Ježiša jeho zhovievavosť s nami stála život. Aj my sme povolaní urobiť všetko, čo je v našich silách, aby naši blížni dosiahli spásu. Našou úlohou nie je „vytrhnúť“, zbaviť sa ich, ale zachraňovať. Duch Svätý nás takto učí pozerať na blížneho Božím pohľadom.

Sv. Pavol vyzýva v Liste Efezanom, keď píše: „...so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa na­vzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 2-3). Zhovievavosť je potrebná v každej rodine, komunite, spoločnosti... na to, aby sa jej členovia navzájom znášali, aj konkrétne vtedy, keď ten druhý nie je podľa mojich predstáv.

Bez zhovievavosti budú vždy hádky a spory, čo škodí a bráni dobrej spolupráci. Zhovievavosť je opakom pýchy. Pyšný nedokáže znášať ani tolerovať chyby a slabosti druhých, zatiaľ čo ten, kto je zhovievavý, nielenže znáša slabosti, ale aj odpúšťa a toleruje hlúposti druhých.

Zhovievavosť je základnou čnosťou každého apoštola, evanjelizátora, kňaza, katechétu, vychová­vateľa... Je to ovocie Ducha Svätého, ktoré napomáha prekonať frustráciu, prekonať podráždenie a znechutenie tvárou v tvár zdanlivému neúspechu apoštolského, výchovného, formačného pôso­benia.

Boh je voči človeku zhovievavý až do dnešných čias. Keď sa zamyslíme nad desi­sou hriešnosťou dnešného ľudstva - legalizácia prostitúcie, popularizácia ho­mosexuality, zákony povoľujúce potraty, rozpad manželstva a rodiny, úplné odmietnutie morálnych noriem a, samozrejme, všadeprítomný hriech člove­ka - úplné odmietnutie Božieho Syna ako jediného Pána a Spasiteľa.

Ťažko by sme mohli obviňovať Boha, keby chcel ľudstvo jedným ťahom vyhladiť. On to však neurobí. Jeho zhovievavosť chce priviesť ľudí k pokániu. Nechce, aby za­hynul čo i len jeden človek. Svoju túžbu po záchrane každej duše vyjadril Pán Ježiš posolstvom Božieho milosrdenstva sv. sr. Faustíne.

„Povedz ubolenému ľudstvu, nech sa privinie k môjmu milosrdnému srdcu a ja ho naplním pokojom“ (1074). „Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát“ (699). „Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých ich cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne. Zabúdam na horkosť, ktorou napájali moje srdce, a teším sa z ich návratu.

tags: #benedikt #vxi #sv #duch #birmovanie