Život prináša radosti aj strasti, a niekedy sa stretávame s udalosťami, ktoré nás hlboko zasiahnu. Hovoriť o potrate alebo nedonosení dieťaťa, prípadne o pôrode mŕtveho dieťatka je nezriedka tabu. Matka prechádza týmto obdobím v samote, možno plná otázok a pocitov, ktoré zostávajú nevyslovené medzi ňou a najbližšími a niekedy aj medzi ňou a Bohom Otcom.
Príznačné je spojenie žena je v „požehnanom stave“. Spolupodieľať sa na tvorbe nového človeka je nádherným Božím darom ženskému pokoleniu. Môcť nosiť pod srdcom malý zázrak stvorenia je od vekov považované za prejav Božieho požehnania a priazne. V biblických príbehoch nezriedka sledujeme životnú cestu praotcov židovského národa od počatia, keď ich nosili ešte pod srdcom matky.
Napríklad príbeh zázračne prisľúbeného Izáka či príbeh už v matkinom lone súťaživých bratov Jakuba a Ezaua. A svoje nenahraditeľné miesto má udalosť radostne poskočiaceho svätého Jána Krstiteľa v lone Alžbety, keď ju navštívila Panna Mária v očakávaní Ježiša. Preto prirodzene predpokladáme, tak trošku ako samozrejmé, že aj na konci našich tehotenstiev budú zdravé životaschopné Božie deti. Lenže niekedy je to inakšie.
Ukončenie tehotenstva - potrat, to je slovo, ktoré v sebe navyše nesie negatívny, nevýslovne bolestivý a smutný význam. Je to téma, ktorá je pre rodičov desivá a zraňujúca.
V starozákonnej Knihe Jób môžeme nájsť slová vyjadrujúce pocity spojené s bolesťou a so stratou. A možno nakoniec s Jóbom povedať: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je zvelebené meno Pánovo“ (Jób 1, 21). Dalo by sa so stratou a s bolesťou napokon zmieriť? Tu nemám na mysli zabudnúť a bolesť vymazať. Nenavrhujem pokúšať sa žiť ako predtým, akoby sa nebolo nič z toho stalo. Nenavrhujem vytesniť bolesť z hlavy a zo srdca. Ale práve naopak, dovoliť bolesti, aby vás formovala to všetko prijať.
Panické ataky som mala 10-krát za deň, dotkla som sa dna, priznala Zuzana Smatanová
Hľadanie odpovedí v bolesti
Matka prechádza týmto obdobím v samote, možno plná otázok a pocitov, ktoré zostávajú nevyslovené medzi ňou a najbližšími a niekedy aj medzi ňou a Bohom Otcom. „Prečo? Prečo keď požehnal, tak berie? Ako toto môže mať zmysel?“ Možno máte iné otázky a možno rozprávate Bohu vo svojom smútku, v tichosti a v samote o niečom inom. Všetky odpovede sa dozvieme až v nebi. Ale čo teraz? Čo tu na zemi, v rodine, s ľuďmi?
V ľudskej rovine, na úrovni duševného s ním súvisiaceho psychosomatického zdravia by som vám rozhodne odporúčala vyhľadať odbornú terapeutickú pomoc. Rozhovor vám môže pomôcť vysloviť myšlienky a pocity, ktoré nemáte s kým zdieľať. A potom tu máme oblasť spirituálneho, duchovného zdravia. To je priestor a šanca pre vás vytvoriť si osobný vzťah s Bohom. Boh však rozumie vášmu srdcu aj v tichu, aj v zmätku, dokonca aj v protirečivých pocitoch. Len je dôležité nasmerovanie k nemu. Podstatné je vaše rozhodnutie celú túto skúsenosť prejsť s ním.
Úzkosť a depresia môžu byť sprievodnými javmi straty.
Kniha Jób: Príklad vyrovnávania sa s utrpením
V starozákonnej Knihe Jób môžeme nájsť slová vyjadrujúce pocity spojené s bolesťou a so stratou. Jób bol muž dokonalý a statočný, bál sa Pána a chránil sa zlého. No Boh dopustil na Jóba utrpenie a stratu, aby vyskúšal jeho vieru. Napriek všetkému nešťastiu Jób zostal verný Bohu.
Príbeh Jóba nám ukazuje, že aj v najťažších chvíľach života môžeme nájsť silu vo viere. Boh nám nedáva skúšky, ktoré by sme nezvládli, a aj keď nerozumieme prečo sa niečo deje, môžeme mu dôverovať.
Jób si vzal črepinu, aby sa mal čím oškrabovať, a utiahol sa na smetisko.
Poslušnosť a dôvera v Božiu vôľu
Tak ako to hovoríme v modlitbe, ktorú nás učil Ježiš; „buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“ (porov. Mt 6, 9 - 13). Je možné byť Bohu poslušným, tak ako bol Kristus, byť poslušným až na smrť? Ľudským malým svetom vzťahov rodiny, ale pritom matkiným celým svetom?
Dôležité je prijať, že Boh má plán pre náš život, aj keď mu nerozumieme. Môžeme mu dôverovať a prosiť ho o silu, aby sme zvládli ťažké chvíle. A možno nakoniec s Jóbom povedať: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je zvelebené meno Pánovo“ (Jób 1, 21).
Hodnota práce a rodiny
Príkaz strážiť a obrábať pozemský raj, ktorý Boh zveril ľudstvu, sa netýka len mysle a srdca, ale vzťahuje sa aj na ruky. Práca v poľnohospodárstve ako aj remeselnícka a priemyselná výroba zostávajú dvoma základnými druhmi práce, ktorou ľudia prispievajú k rozvoju každej osoby i celej spoločnosti. Nielenže Boh vysadil rajskú záhradu, ale postavil do nej človeka, aby tam býval. Svet očakáva, že ľudia budú pracovať. Majú možnosť a zodpovednosť za to, aby v stvorenom svete uskutočňovali obraz Boha stvoriteľa. Práca teda nie je cieľom života, ale si má zachovávať správnu mieru prináležiacu prostriedku. Cieľom je spoločenstvo a spoločná zodpovednosť ľudí a ich Stvoriteľa.
Riziko, že sa práca stane modlou, platí aj pre rodinu. Stáva sa to vtedy, keď práca úplne prevládne nad rodinnými vzťahmi, keď sú obaja manželia zaslepení finančným ziskom a svoje šťastie vkladajú do materiálneho blahobytu.
Námaha je neoddeliteľnou súčasťou práce. V súčasnej dobe, ktorá chce „všetko a hneď“, sa výchova k práci „v pote tváre“, javí ako veľmi prozreteľnostná. Situácia dočasného a stále neistého života na zemi predstavuje aj pre rodinu námahu a bolesť, predovšetkým čo sa týka práce vykonávanej pre jej obživu.
Kresťanský pohľad na prácu
Kresťan uznáva hodnotu práce, ale dokáže v nej vidieť i deformácie spôsobené hriechom. Kresťanská rodina preto prijíma prácu ako prozreteľnostnú pre svoj život a život rodinných príslušníkov. Ale odmieta učiniť z práce najvyššiu hodnotu a túto tendenciu, dnes veľmi rozšírenú, považuje za pokušenie modlárstva dnešnej doby. Riadi svoj život podľa iných priorít. Napriek tomu práca s celou svojou námahou - a možno v istom zmysle práve z tohto dôvodu - je dobrom človeka.
Keď chceme bližšie určiť morálny význam práce, treba mať pred očami najprv túto pravdu. Bez tejto úvahy nemožno pochopiť význam čnosti pracovitosti, zvlášť nemožno pochopiť, prečo by pracovitosť mala byť čnosťou - veď čnosť ako morálna schopnosť je tým, čím sa človek stáva dobrým ako človek.
Je predsa známe, že prácu možno rozličným spôsobom použiť proti človeku, že ho možno trestať systémom nútenej práce v koncentračných táboroch, že z práce možno urobiť prostriedok útlaku človeka, že napokon možno rozličnými spôsobmi vykorisťovať ľudskú prácu, čiže pracujúceho človeka.
Rodina a práca by mali byť v rovnováhe.