Problém homosexuality a etického posúdenia homosexuálnych skutkov sa čoraz viac stáva predmetom verejnej diskusie, a to aj v katolíckom prostredí. V tejto diskusii sa často prezentujú argumenty a vyjadrujú postoje, ktoré nezodpovedajú učeniu Katolíckej cirkvi. To znepokojuje všetkých, ktorí sa venujú pastoračnej činnosti.
V tomto článku sa pozrieme na to, ako Katolícka cirkev vníma zdravý sexuálny život, manželstvo, rodinu a s tým súvisiace etické otázky.
Homosexualita a učenie cirkvi
Kongregácia pre náuku viery sa už v roku 1975 zaoberala týmto problémom v Deklarácii o niektorých otázkach sexuálnej etiky. V tejto deklarácii zdôraznila povinnosť vyvíjať snahu o pochopenie homosexuálneho stavu a naznačila, že treba opatrne posudzovať vinu pri homosexuálnych skutkoch. Zároveň si kongregácia všímala všeobecne zaužívané rozlíšenie medzi homosexuálnou orientáciou alebo náklonnosťou a homosexuálnymi skutkami. Homosexuálne skutky boli opísané ako činy, ktorým chýba ich podstatná a neodlučiteľná finalita; ako „vnútorne nezriadené“ a ako také, ktoré nemôžu byť schvaľované v nijakom prípade.
Počet veriacich rôznych náboženstiev vo svete.
Treba upresniť, že konkrétna náklonnosť homosexuálnej osoby, aj keď sama osebe nie je hriechom, v sebe obsahuje viac alebo menej silnú tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé.
Jeden z podstatných rozmerov autentickej pastoračnej starostlivosti je identifikácia príčin, ktoré spôsobili zmätok vo vzťahu k učeniu Cirkvi. Medzi nimi treba spomenúť novú exegézu Svätého písma, podľa ktorej Biblia nemá čo povedať k problematike homosexuality, alebo ju dokonca nejakým spôsobom povoľuje, či ponúka morálne predpisy, ktoré sú tak kultúrne a historicky podmienené, že nemôžu byť viac aplikované na súčasný život.
Doktrína Cirkvi ohľadom tejto veci teda nie je založená na izolovaných frázach, z ktorých by bolo možné odvodiť len diskutabilné teologické argumentácie, ale na skutočne solídnom základe nezmeneného biblického svedectva.
Celibát v Katolíckej cirkvi
VYBRAŤ SI medzi založením vlastnej rodiny a duchovným životom bez sexu nie je nová úloha, ktorá by sa spájala výlučne len s katolíckou cirkvou. Pri katolíckych kňazoch predpokladáme, že dotyčný neudržiava so žiadnou ženou ani mužom sexuálny styk, nemá manželku ani vlastných potomkov. Staré mamy vnímajú celibát ako nevyhnutnú súčasť kňazského ideálu, ich vnuci ako symbol odtrhnutia cirkvi od reality.
V 12. storočí sa začína rodiť aj cirkevno-právna veda, na čom mal zásluhu najmä kamaldulský mních Ján Gracián. Koncom októbra 2013 však platí nasledovné: kto chce byť vysvätený za katolíckeho kňaza, preberá na seba tiež záväzok, že počas kňazstva nebude s nikým udržiavať sexuálne vzťahy.
Podľa údajov, to nevyzerá, že na život bez ženy nepripravení kňazi sa húfne vzdávajú kňazskej služby. V Spišskej diecéze opustili službu za posledných päť rokov dvaja kňazi, ani v jednom prípade to však nebolo kvôli porušeniu celibátu. V Bratislavskej arcidiecéze zavesil ornát na klinec jeden duchovný a v tomto prípade bol dôvodom celibát.
Možnosť, že celibát môže u človeka vyvolať deviantné správanie či zmenu sexuálnej orientácie, je podľa sexuológov mýtus. Monopohlavné prostredie, nielen kňazstvo, ale aj armáda či polícia, priťahuje takýchto ľudí," tvrdí Viglaš a na mysli má homosexuálov.Ak sa katolícka cirkev na Slovensku dosiaľ vyhla väčším škandálom so zneužívaním maloletých, zásluhu na tom má podľa Viglaša aj komunistická ŠtB. V totalitných rokoch boli kňazi pod jej drobnohľadom, keďže každé zlyhanie duchovného sa dalo propagandisticky využiť.
Viglaš si nemyslí, že by sa cirkev prestala pozerať na masturbáciu ako na hriešne konanie. Veriaci psychológovia nám dosť dávajú za pravdu, že masturbácia je často prejavom neintegrovania sexuality. Keby sme sa na to pozerali čisto z pohľadu dobra a zla, tak je určite menším zlom, keď sa niekto uchýli k masturbácii miesto toho, aby porušil celibát. Ale ani tak to nemôžeme považovať za ideál, alebo vhodné riešenie. No dodáva tiež, že tému sebaukájania netreba dramatizovať, pretože to len dramatizuje dozrievanie osobnosti.
Postoj k ženám a sexualite
Rosemary Radford Ruetherová uvádza, že rímskokatolícke kresťanstvo má problém so ženami, ktorý má svoje korene v jeho ponímaní rodov a sexuality. Podľa Augustína ženskosť nikdy nemôže reprezentovať Boha. Mužskosť zodpovedá obrazu racionality a spirituality, ženskosť reprezentuje telo a materiálny svet. Pre Aristotela aj Akvína boli ženy svojou podstatou menej ako muži, lebo boli stvorené biologicky ako neúplné ľudské bytosti. To znamenalo, že žena nikdy nemôže reprezentovať normatívne ľudstvo. Preto musel byť Kristus mužom, aby reprezentoval normatívnu ľudskosť. Malo to za následok, že ženy nemohli byť vysvätené, lebo nemohli reprezentovať Krista. Tým boli ženy vylúčené z vedúcich postavení v cirkvi a spoločnosti. Chýbala im autonómna ľudskosť/človečenskosť a mali ostávať trvale v područí muža.
Augustín učil, že v originálnom stave nevinnosti by sa ľudia boli množili bez vášnivej žiadostivosti alebo sexuálnej rozkoše. Pád do hriechu zdeformoval ľudskú sexualitu tým, že urobil každý sexuálny akt žiadostivým. To znamenalo, že každý sexuálny akt bol objektívne hriechom, a prepáčilo sa to alebo povolilo len vtedy, ak sa to udialo v manželstve s cieľom počať - splodiť deti. Aj v manželstve bol však sex hriechom, resp. „len smilstvom“, ak boli jeho reprodukčné účinky blokované. Tento názor urobil hriechom aj každú formu antikoncepcie a je základom učenia katolíckej cirkvi o antikoncepcii dodnes.
Katolicizmus bol nepriateľský voči feminizmu a napr. v USA v dvadsiatych rokoch minulého storočia ostro bojoval proti volebnému právu žien. Katolícki biskupi tvrdili, že miesto ženy je doma a že ich jemnej ženskej povahe sa hrubá mužská volebná aktivita prieči. Keď ženy dostali volebné právo, katolícki biskupi začali organizovať katolícke ženy do organizácií, bojujúcich proti liberalizmu, socializmu a feminizmu, ale menovite proti antikoncepcii, rozvodu, zákonu o detskej práci a o dodatku o rovnakých právach mužov a žien.
Za pontifikátu Jána XXIII. sa v encyklike Pacem in terris povedalo, že žena má rovnaký prístup k všetkým právam ľudskej osoby v spoločnosti a na vstup do verejného života, práce a politiky. „Ženy si totiž deň čo deň väčšmi uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani zďaleka nestrpia, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s nejakou bezduchou vecou alebo čírym nástrojom. Žiadajú, aby mali v rodinnom i občianskom živote práva a povinnosti dôstojné ľudskej osoby.“
Pápež Pavol VI. v roku 1964 vytvoril osobitnú Komisiu pre reguláciu pôrodnosti. Jej členmi boli nielen biskupi, kňazi a teológovia, ale aj demografovia, lekári a laickí reprezentanti Hnutia katolíckej rodiny. Výsledok konzultácií komisie v rokoch 1964 - 1967 bol, že prevládajúca väčšina jej členov bola za povolenie každej metódy regulácie pôrodnosti, ktorá je z lekárskeho hľadiska bezpečná a deje sa v rámci manželstva, ktoré si praje mať niekoľko detí.
V júli roku 1968 vydal pápež Pavol VI. encykliku Humanae vitae, v ktorej zopakoval tradičné katolícke učenie proti regulácii pôrodnosti. No mlčanlivý súhlas s týmto učením už bol prelomený. Mnohí morálni teológovia a pastori sa od neho otvorene dištancovali a väčšina katolíckych veriacich sa rozhodla, že ho bude jednoducho ignorovať.
Za pápeža Jána Pavla II. naštartoval katolicizmus celosvetovú krížovú výpravu proti potratu, regulácii pôrodnosti a redefinícii rodiny, ktorú by mohli tvoriť aj homosexuálne páry. Odmietnutá bola aj akákoľvek diskusia o vysviacke žien. Vatikán je veľmi ostražitý voči snahám miestnych vlád podporujúcich sexuálnu výchovu, plánovanie rodiny a legalizáciu potratov.
Na Káhirskej konferencii r. 1994 použil Vatikán svoju moc na zabránenie preberania takých názorov o rodine, rodoch a sexualite, ktoré ohrozovali jeho posudzovanie týchto tém. Akčný program sa zameral na zvýrazňovanie rovnosti rodov; na posilnenie postavenia ženy výchovou, zákonnými právami, ekonomickými možnosťami a účasťou na politickom živote; odstránením násilia voči ženám; umožnením regulácie pôrodnosti.
Vatikán a katolícki biskupi sa na celom svete stavajú proti antikoncepcii - to znamená v prvom rade proti sexuálnej výchove, ktorá by preberala všetky druhy antikoncepcie podľa učebných osnov. Po druhé, to znamená opozíciu proti poistnému krytiu antikoncepčných úkonov, preparátov a nástrojov v katolíckych nemocniciach.
Ďalšie pole kontroverzie v celom katolíckom svete sú nemocnice a kliniky, poskytujúce núdzovú antikoncepciu; katolícki lídri tvrdia, že táto vyvoláva potrat, čo je otázne. Katolícke ťaženie proti núdzovej antikoncepcii ju urobilo nedosiahnuteľnou vo väčšine katolíckych nemocníc aj vtedy, ak sú tieto v nejakej oblasti jediné a záujemcovia nie sú katolíci.
Oficiálne katolícke učenie zakazuje každé používanie kondómu, teda aj keď jeho účelom nie je antikoncepcia, ale prevencia prenosu vírusu HIV. Niektorí katolícki lídri priniesli zmätok do diskusie tvrdením, že kondóm nepredchádza šíreniu aidsu, ba niekedy mu napomáha.
Diskusia o IVF
Čítala som si o postoji Cirkvi k IVF. Neodmieta ho preto, lebo je to umelý zásah do organizmu, v medicíne sa dnes pracuje s rôznymi umelými náhradami, ktoré majú zlepšiť kvalitu života a Cirkev proti nič nemá. Pri umelom oplodnení sa dôstojnosť človeka degraduje na vec, predmet. Túžim si postaviť dom, tak tomuto môjmu cieľu všetko podriadim. Túžim mať dieťa, tak tomuto môjmu cieľu všetko podriadim. A vlastne všetky ostatné argumenty smerujú k tomuto jednému - ide o dôstojnosť, ktorú má ľudská bytosť danú od Boha. Rkc je za to, aby sa hľadali spôsoby, ako liečiť neplodnosť, ale umelé oplodnenie za liečbu neplodnosti nepovažujú, k oplodneniu prichádza úplne inak, ako by malo.
Ja osobne verim, ze to ze do tohoto procesu vstupuje tretia osoba, a ide o technicku zalezitost pri ktorej zena preziva skor stres ako naplnenie zo spojenia s muzom moze mat vplyv na dieta. viem,ze toto je absolutne nevhodne porovnavat, ale to, ako by veci mali byt v idealnom pripade a ako sa s nimi clovek v realite svojho zivota potyka je, zial, rozdiel a ja verim,ze Boh vstupuje do tychto situacii, nie je Bohom idealnych zivotnych scenarov...
Moj najhlbsi nazor je, ze ano, je viac Bozske ako ludske nechat na Boha a s doverou mu odovzdat vsetko. Aj nenaplnene materstvo a uprimne verim, ze Boh je schopny absolutne zaplnit kazdu dieru, ktora v zivote cloveka sa vyskytne. Zaroven vsak verim,ze Boh je s ludmi aj v tych chvilach,ked ich viera jednoducho neobstoji, ked ich ludskost je silnejsia a podobne.
Mne najviac na IVF vadi styl, akym sa tu u nas robia - taky business, neosobnost, akoby taka hromadnost - kvantita na ukor kvality, coho dosledkom je potom prave aj potratovost, aj mnozstvo oplodneni, ktore sa nevyuzije na vklad a teda potencialne narodenie dietatka. Kvazi, viem si to predstavit i krestanskejsie :-P A tym padom vlastne prijatelne... Ale je to ozaj komplexna otazka a neviem s istotou ani povedat, ako to vidi Boh PODLA MNA, nie to este objektivne ako to vidi 🙂)) ... Ale z vlastnej skusenosti viem povedat, ze odovzdat to nie je vobec lahke, lebo strach z toho, ze ta odpoved bude ina, ako chcem a nedovera v to,ze ten iny "scenar" pre mna bude rovnako dobry, ci lepsi, mi akosi zväzuje ruky aj mysel a aj srdce. Ale vsetko ma asi svoj cas a Boh je trpezlivejsi ako my...
Otázky a odpovede o sexuálnom živote a kresťanstve
V blízkej dobe sa idem vydávať a rada by som vedela ako to vlastne je s manželským sexom. Je naozaj pravda, že kresťanskí manželia smú používať iba jednu polohu (a to misionársku),zakázaný je orálny sex, manželka nesmie odmietnuť manželovi sex, ak na to nemá vážny dôvod? ( neviem či jednoducho to, že žena nemá práve chuť môže byť vážny dôvod)To ,že sa nesmie používať žiadna antikoncepcia mi je jasné,ale povie mi niekto ako mám použiť metódu hlienu a teploty, keď som alergička a v jarnom a letnom období mám permanentne zvýšenú kolísavú teplotu? Skrátka zdá sa mi, že v sexe je takmer všetko hriech a v manželstve budem odsúdená na stereotyp a večnú rutinu. Nie som si istá či toto sú naozaj požiadavky Pána Boha na to, aby sme boli spasení.
Ak hľadáme a skúmame skutočný význam sexuality, dotýkame sa jadra svojej vlastnej existencie ako mužov a žien. Dotýkame sa pritom najhlbších túžob a ašpirácii človeka a súčasne svojich vlastných obáv, rán, sebectva a hriechov. Práve tu je výzva pre nás: musíme sa pozrieť na realitu ľudského pokolenia - na dobro a zlo - priamo tvárou v tvár, ak máme objaviť pravdu o svojej vlastnej sexualite. To nás však nevyhnutne vedie ku krížu. Lebo tým, že nám Kristus zjavil a ukázal pravdu o láske, zjavuje a ukazuje nám aj význam života.
Spory o sexuálnej morálke sa netýkajú len etických perspektív, ktoré sa navzájom líšia, rôznych interpretácii písma Svätého alebo autority Cirkvi vo vzťahu k osobnému svedomiu človeka. Nie, ony siahajú oveľa hlbšie. Spočívajú v tom, že spory o sexuálnu morálku sú spormi o skutočnom význame života. Preto je také dôležité, aby sme správne a jasne pochopili, čo nám zjavil Boh o charaktere a povahe ľudskej sexuality. Zatiaľ čo verejná mienka tvrdí, že kresťanská perspektíva o sexe je úplne negatívna. Keď uvažujeme o textoch písma Svätého, v skutočnosti zistíme, že v Božom pláne je sex oveľa úžasnejší než by si to mohol ktokoľvek z ľudí vymyslieť čo i len vo sne. Je to doslova neuveriteľné.
Sex teda vôbec nie je okrajovou záležitosťou. Pápež Ján Pavol II. totiž hovorí, že „svadobná láska“, odhalená našou sexualitou, je „podstatným prvkom ľudskej existencie vo svete.“ Nie je nič dôležitejšie ako toto. Svätý otec dokonca zdôrazňuje, že nemôžeme pochopiť kresťanstvo, ak nechápeme pravdu o svojej sexualite a jej význam.
Od začiatku do konca je Biblia príbehom o manželstve. Príbeh začína v knihe Genesis manželstvom Adama a Evy a končí knihou Zjavenia sv. Jána "svadbou Baránka" - manželstvom Krista a Cirkvi. Celý starý Zákon opisuje lásku Boha k ľudom ako lásku ženícha a nevesty. V Novom Zákone Kristus stelesňuje lásku. On prichádza ako nebeský Ženích, aby sa navždy zjednotil so svojou Nevestou - s nami.
Áno, Boží plán od večnosti je "zosobášiť nás" (pozri Oz 2,19) - pritiahnuť nás do užšieho spojenia s Ním samým. Boh nám chcel zjaviť tento večný plán takým spôsobom, ktorý by sme nemohli prehliadnuť, preto ho vyznačil priamo v našej bytosti, keď nás stvoril ako muža a ženu. To znamená, že všetko to, čo nám Boh tu na zemi chce povedať o tom, kto je On sám, kto sme my, o význame života, o tom, prečo nás stvoril, ako máme žiť, o tom, aký je náš večný cieľ, je do určitej miery obsiahnuté v pravde a vo význame našej sexuality a manželstva.
Ak hovoríme „Zaobchádzaj s tým pozorne" - alebo dokonca „Zaobchádzaj s tým extrémne obozretne“, nie je to to isté, ak povieme "To je zlé." Čo sú vlastne v živote tie veci, s ktorými zaobchádzame veľmi starostlivo a obozretne? O čo vlastne ide? Ide o veci, ktoré majú svoju vlastnú prirodzenú hodnotu.
Je to na každom, aby si urobil vlastný názor, ale treba robiť rozdiel medzi oficiálnym prehlásením Cirkvi a individuálnym "názorom" toho-ktorého kňaza na to, aká poloha je "dovolená" pre manželské sexuálne spolunažívanie. Osobne som toho názoru, že keď dvaja (zoberiem veriaci kresťania-katolíci) dobrovoľne uzavrú cirkevné manželstvo, tak spôsoby milovania súkromnou záležitosťou dvojice, a ako hovoria sexuológovia - nepraktizovať nič, čo by druhému bolo nepríjemné.