Benedikt XVI. a Ježiš pred Pilátom: Analýza

Úvod

Pápež Benedikt XVI. sa v nedeľu 23. novembra napoludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra vo Vatikáne mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril: „Drahí bratia a sestry, dnes, v poslednú nedeľu liturgického roka, slávime slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa celého vesmíru.

Ježiš a jeho Kráľovská hodnosť

Z evanjelií vieme, že Ježiš odmietol titul kráľa v jeho politickom zmysle, teda „vládcu národov“ (porov. Mt 20, 25 - 28). Svoju kráľovskú hodnosť však potvrdil pred Pilátom vo chvíli svojho umučenia, keď sa ho Pilát výslovne spýtal: ,Tak predsa si kráľ? Ježiš odpovedal: Sám hovoríš, že som kráľ` (Jn 18, 37).

Kráľovská hodnosť Krista je v skutočnosti zjavením a uskutočnením kráľovskej hodnosti Boha Otca, ktorý vládne všetkým veciam v láske a v spravodlivosti. Otec zveril Synovi poslanie, aby daroval ľuďom večný život tým, že ich miloval až po najvyššiu obetu, a zároveň mu zveril sudcovskú moc - od okamihu, keď sa Syn človeka stal vo všetkom podobný nám (porov. Jn 5, 21 - 22. 26 - 27).

Univerzálna Kráľovská Hodnosť Krista

Dnešné evanjelium vykresľuje univerzálnu kráľovskú hodnosť Krista ako sudcu veľmi pekným podobenstvom o poslednom súde, ktoré sv. Matúš umiestnil bezprostredne pred rozprávanie o umučení (25, 31 - 46). Použité obrazy sú jednoduché, jazyk ľudový, posolstvo je však veľmi dôležité. Ide o pravdu o našom konečnom osude a o kritérium, podľa ktorého budeme súdení.

,Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma` (Mt 25, 35) atď. Kto by nepoznal tento úryvok? Je súčasťou našej civilizácie. Poznačil dejiny kresťanských národov a ich kultúr: hierarchiu hodnôt, inštitúcie, mnohé sociálne a dobročinné diela. Kristovo kráľovstvo naozaj nie je z tohto sveta, privádza však k zavŕšeniu všetko dobro, ktoré vďaka Bohu existuje v človeku a v dejinách. Ak uskutočňujeme lásku k nášmu blížnemu v súlade s evanjeliovým posolstvom, dávame tak priestor pôsobeniu Boha a jeho kráľovstvo sa uskutočňuje uprostred nás. Ak, naopak, každý myslí iba na vlastné záujmy, svet zákonite musí spieť k zániku.

Božie Kráľovstvo

Drahí priatelia, Božie kráľovstvo nie je otázkou vonkajších okázalostí, ale - ako píše apoštol Pavol - je to ,spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom` (Rim 14, 17). Pánovi leží na srdci naše dobro, teda, aby každý človek mal život a zvlášť aby tí ,najmenší` mohli mať účasť na hostine, ktorú Pán pripravil pre všetkých. Preto nemožno pokrytecky hovoriť ,Pane, Pane` a zároveň nedbať na jeho prikázania (porov. Mt 7, 21). Boh prijíma do večného kráľovstva všetkých, ktorí sa deň čo deň usilujú uskutočňovať jeho slovo v praxi. Preto Panna Mária, najpokornejšia zo všetkých stvorení, je v jeho očiach tou najväčšou a je Kráľovnou sediacou po pravici Krista Kráľa.

Ježiš pred Pilátom

Známe Pilátovo prekvapivé zvolanie počas procesu pred ukrižovaním (Jn 18, 37) prinieslo verejné Ježišovo priznanie sa k svojej hodnosti a úlohe. Kristus sa stal zosobnením túžob starozákonných ľudí, ktorí uznávali Boha za svojho Pána a Kráľa, aj keď časom ich úcta, láska a poslušnosť voči nemu ochabla. Vtedy si pýtali od proroka Samuela kráľa, ako majú iné národy.

Nádej na život v kráľovstve, ktoré bude iné ako tie ľudské, pretože bude vedené Bohom, vzbudzoval svojimi víziami aj prorok Daniel. Hovorí o tom, že kráľovstvo bude odovzdané do rúk Najvyššieho, bude večné a všetci mocnári sa mu poddajú. Toto kráľovstvo zahrnie celú zem, nikdy sa nerozpadne. Boh sám sľúbil slovami Písma, že toto kráľovstvo ustanoví, upevní a bude sa oň starať. Malo to byť kráľovstvo spravodlivosti, pravdy, vernosti, úcty, pokoja a lásky. Pre Izrael vtedy, ako aj pre ľudí naprieč dejinami aj dnes bolo a je nereálne (aj po skúsenostiach s kráľmi svojimi či cudzími) dosiahnuť takýto status a vládnutie ľudskými silami.

O to viac žili Židia v očakávaní nádherného času Božieho kráľovstva a ich bežnou debatou bolo, kedy už nastane jeho čas. Nedočkavosť bola a je o to silnejšia, o čo náročnejšie časy židovský národ a ľudia vôbec zažívali. Kráľovstvo malo a má byť veľké, s výborným renomé, spájajúce národy, ktoré sa s radosťou budú chcieť bez dobývania a vojen takémuto Kráľovi podrobiť. V tomto kráľovstve má byť koniec rozdeleniu, nepokojom, nespokojnosti, nespravodlivosti, má v ňom byť porazené zlo.

Božie Kráľovstvo v Srdci Človeka

Presne o tomto kráľovstve hovoril aj Ježiš pred Pilátom: no podľa jeho slov toto územie nie je z tohto sveta. O kráľovstve, ktoré prišiel budovať a ktoré sú povolaní budovať tí, ktorí mu uverili, hovoril aj farizejom, ktorí sa ho pýtali na príchod Božieho kráľovstva. Jeho lokalizácia je totiž v ľudskom srdci a začína sa presne vtedy, keď sa človek rozhodne naplno žiť s Bohom. Ježiš to presne definoval: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 20 - 21) - teda medzi tými, čo zachovávajú Božie prikázania a slúžia Bohu.

Prvýkrát sa tento sviatok slávil v roku 1925 z rozhodnutia pápeža Pia XI., a to v poslednú októbrovú nedeľu. Po Druhom vatikánskom koncile ho presunuli na poslednú nedeľu liturgického roku a zo sviatku sa stala slávnosť. V roku 2012 pápež Benedikt XVI. ukončil Rok viery práve na slávnosť Krista Kráľa modlitbou zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

Kristus Kráľ Lásky

Vychádzal z toho, čo zažívame a pomenúvame na Vianoce aj na Veľkú noc: narodil sa nám Kráľ, ktorý vyznal svoju hodnosť a postavenie pred Pilátom. Kráľ, ktorý bol ukrižovaný - teda jeho trónom je kríž a jeho koruna je z tŕnia. Kráľ lásky, ktorý rozširuje svoje kráľovstvo v každom srdci, v ktorom prebýva jeho láska a milosť, odkiaľ sa má šíriť ďalej. Kráľ, ktorý prevyšuje každú vládu, každého pozemského hodnostára a ktorý má byť jediným, komu patríme a pred kým sa dobrovoľne a radi skloníme s celým srdcom. Pápež Pius XI.

Sviatosť Krstu

Osobitnou udalosťou je sviatosť krstu: v nej sa totiž stávame milovanými Božími synmi a dcérami. Krst nám sprostredkuje Božiu milosť a vyvolenie, zároveň v ňom dostávame prísľub vstupu do Božieho kráľovstva, ak ostaneme verní a spravodliví, ako hovorí apoštol Pavol: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva?

Život ako Kristus

Ak má byť teda Kristus Kráľ mojím kráľom, potrebujem sa naučiť nedržať svoj život úzkostlivo v rukách podľa svojich obmedzených znalostí, možností a síl. Znamená to však žiť ako on: v pokore, nepotreboval sa zbytočne zviditeľňovať. V poslušnosti, ktorou bol poddaný v láske a v dôvere svojmu Otcovi. V obete až do krajnosti, až do bláznovstva kríža. Kristus zomrel za nás všetkých raz a navždy ako opľutý, no milujúci Kráľ. Tam bol vyzdvihnutý od zeme a všetkých pritiahol svojou smrťou k sebe. Svoj kráľovský titul raz a navždy potvrdil pred Pilátom pre všetky časy a nikdy ho neodvolal.

Jeho kráľovstvo nie je stadiaľto, nie je to mocnosť, ktorá má geografické a politické hranice. Ježiš sám sa tomuto vyhýbal, lebo „poznal zmýšľanie ich sŕdc“ a vedel, že jeho zámerom nie je vybudovať politickú mocnosť ani sedieť na dôležitom poste Izraela. Teda nie je možné, potrebné a správne ustanovovať ho za Kráľa politickými ťahmi, čo ako naivne dobre myslenými, kdesi v obmedzenom územnom celku. Navyše, každý rok na sviatok Krista Kráľa sú mu všetci prítomní na tejto slávnosti opätovne zasvätení.

Kráľovstvo v Srdciach

Ak povedal, že jeho kráľovstvo je v nás, teda v srdci človeka, kde má on prebývať, ako ho tam kto chce dostať verejnými vyhláseniami, bez súhlasu, slobody, stotožnenia sa? Ježiš totiž veľmi rešpektuje vlastné rozhodnutie človeka, nech je akékoľvek. Bude dlho chodiť klopať, až kým mu je otvorené zvnútra. Nevylamuje dvere sŕdc ľudí tlakom - ani tým verejne vyhláseným. Čaká. Dáva stále šancu.

Cesta tohto Kráľa, ktorého máme nasledovať, je cesta pokory, ticha, poslušnosti, získavania si sŕdc od dverí k dverám, od jedného osobného stretnutia k druhému, premenou každého srdca pomaly, v slobode, nežne. Tento spôsob budovania kráľovstva funguje, čoho svedectvom je Cirkev, ktorá trvá stáročia. Kristus nechcel žiadne verejné proklamovanie jeho titulu a kráľovstva. Prečo by sme to mali robiť my? Tento Kráľ tých, ktorí sa mu zverili, nerozdeľoval, ale spájal. Nerozbíjal tých, ktorí boli s ním, ale budoval spoločenstvo. Prijímal tých, ktorých nik nechcel, ktorých vylúčili aj v mene viery.

Pašie podľa Jána

V Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) sa každoročne čítajú Jánove pašie, kým na Palmovú (Kvetnú) nedeľu sa striedajú evanjeliá zvyšných troch evanjelistov. Ján ponúka jedinečný pohľad na utrpenie Ježiša Krista. Zvyšní traja evanjelisti približujú Ježiša ako muža bolesti a opustenosti. V Jánovom evanjeliu Kristus zomiera ako kráľ vo vedomí, že všetko je dokonané. Preto sa strieda opis Pánovho utrpenia troch evanjelistov Marka, Lukáša a Matúša, lebo zdôrazňujú rozmer bolesti. Smrť Ježiša a zmŕtvychvstanie je základ a podstata kresťanstva.

Rôzne Pohľady Evanjelistov

Keď si porovnáme všetky štyri evanjeliá, ani v tomto nám však neponúkajú zhodný príbeh. V prenesenom význame by som povedal, že evanjeliá nie sú fotografiou Ježiša Krista, ale jeho obrazom. Farby sú stále tie isté - osoba a posolstvo Ježiša Krista.

Lukáš

Lukáš necháva aj na kríži vyznieť Ježišovmu milosrdenstvu, ako to robí v celom svojom spise. Neskôr podobným štýlom opíše v Skutkoch apoštolov Štefanovu smrť. Kristova smrť je modelom pre učeníkov, ktorým Lukáš adresuje svoj spis.

Matúš

Matúš adresoval svoje evanjelium kresťanom pochádzajúcim zo židovstva. Matúš sa zameral na starozákonné odkazy a predpovede prorokov. Ako jediný hovorí o tom, že pri Ježišovej smrti sa otvárali hroby a z nich vstávali telá svätých. Ide zjavne o eschatologický a apokalyptický rozmer. Ježišova smrť je definitívnym naplnením dejín spásy. Taktiež ako jediný hovorí o Pilátovej žene, ktorá vo sne spoznáva Ježišovu vinu, kým židovskí vodcovia pracujú na prepustení Barabáša.

Marek

Markovo evanjelium sa niekedy nazýva evanjelium utrpenia s dlhším predhovorom. Až jednu tretinu celého spisu evanjelista venuje posledným dňom Ježiša Krista. Zvýrazňuje Ježišovu opustenosť, ktorá sa ešte stupňuje. Tragickosť je asi najhlbšie vyjadrená zmienkou o mladíkovi, ktorý radšej uteká nahý, akoby ho mali chytiť s Ježišom. Nahý učeník je symbolom utekajúceho učeníka, ktorý necháva Ježiša samotného. Pravý učeník môže pochopiť skutočnú identitu Ježiša Krista až v pohľade na jeho kríž.

Ján

Ján sa svojím teologickým zameraním výrazne odlišuje od ostatných troch evanjelistov. V umučení sa dostáva tak Synovi, ako aj Otcovi najväčšej slávy. Kým v ostatných evanjeliových textoch Ježiš je pred židovskou veľradou a Pilátom málo zhovorčivý, v Jánovom evanjeliu Ježiš vystupuje v dialógu s Pilátom ako skutočný kráľ, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta. Napokon bol Ježiš aj pochovaný ako kráľ. Nikodém na pomazanie tela použil 100 libier vzácnej myrhy s aloou, čo je približne 32 kilogramov.

Úloha Judáša

V dejinách literatúry a tradície sa postava Judáša vždy nanovo analyzuje s množstvami rozdielnych pohľadov. Judáš nebol bábka, ktorú by Boh použil krutým spôsobom. Je veľmi pravdepodobné, že Judáš sníval o Ježišovi ako o politickom a národnom mesiášovi. V posledných hodinách jeho osobnej tragédie vidíme v geste odhodenia peňazí, ktoré dostal za zradu, náznak pokánia.

Kto Zabil Ježiša?

Stále sa vedú polemiky o tom, kto vlastne zabil Ježiša. Sú interpretácie, ktoré poukazujú na zodpovednosť celého židovského národa. Niekedy sa zabúda na to, že Ježiš, jeho matka a pestún, apoštoli a prví učeníci mali židovský pôvod. Vzťah medzi evanjeliami a židovským svetom je veľmi úzky. Z historického hľadiska môžeme s určitosťou povedať, že iba malá skupina Ježišových súčasníkov bola voči nemu naladená nepriateľsky a vydala ho rímskej moci. Zvolanie ľudu „jeho smrť na nás a na naše deti“ (Mt 27,25) nie je vôbec možné interpretovať ako právnu vinu, ktorú si ponesie židovský národ.

Postava Barabáša

Evanjeliá sa zhodujú v tom, že Barabáš bol zodpovedný za vzburu a vraždu. Zdá sa, že Pilát nebol naklonený Ježiša odsúdiť. Žalobcovia vedeli, že za bohorúhačstvo by Rimania neodsúdili človeka na trest smrti, preto ich obžaloba bola postavená na buričstve, na tom, že sa Ježiš vydáva za kráľa. Evanjeliá hodnotia Piláta ako zbabelého a alibistického predstaviteľa súdnej moci, ktorý podlieha vyhrážke a bojí sa ohrozenia vlastnej povesti. Benedikt XVI. Z historických prameňov vieme, že Pilát bol cynik, ktorý sa k Židom správal neobyčajne pohŕdavo a tvrdo.

Nápis na Kríži

Výsmech z Ježiša nastáva už vtedy, keď ho zbičovaného a s tŕňovou korunou postaví pred zástup a zvolá: „Hľa, váš kráľ“. Úmyslom Piláta bolo vysmiať a ponížiť Židov ich „kráľom“. V čase napísania evanjelií sa kresťanstvo šírilo po celej Rímskej ríši. V multilingvistickom nápise sa odzrkadľuje univerzalizmus vykúpenia, ktoré Boží Syn priniesol pre všetkých. Členovia cirkvi sa vyznačujú svojou rozmanitosťou, Kristov kríž však nikoho nevylučuje. Nádherne symbolicky to vyjadruje evanjelista Ján v zmienke o Ježišovom odeve, ktorý bol nezošívaný, ale utkaný vcelku.

Odkaz Evanjelií

V príbehu Ježišovho umučenia vystupujú aj postavy, ktorých mená nie sú až také známe, napríklad kajúci lotor Dismas či stotník Longinus. Neraz sa v nich zrkadlí náboženský a pedagogický odkaz, ktorý aktualizuje evanjeliový text a kladie dôraz na pokánie a konverziu.

Deklarácia Druhého Vatikánskeho Koncilu o Postoji Cirkvi k Nekresťanským Náboženstvám Nostra Aetate

Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, vydaná 28. októbra 1965, znamená dôležitý medzník v dejinách židovsko-kresťanských vzťahov. Aj keď sa kresťanstvo zrodilo z judaizmu a prevzalo z neho niektoré podstatné prvky svojho náboženstva a bohoslužby, priepasť medzi oboma sa čoraz viac prehlbovala, a to až do tej miery, že kresťania a židia sa navzájom temer nepoznajú.

Po dvetisíc rokoch, príliš často poznačených vzájomnou ľahostajnosťou a mnohými konfrontáciami, poskytuje deklarácia Nostra aetate príležitosť na otvorenie či pokračovanie dialógu smerujúceho k lepšiemu vzájomnému pochopeniu. Za posledných deväť rokov sa v rôznych krajinách uskutočnili v tomto smere mnohé kroky. V dôsledku toho dnes možno ľahšie určiť, za akých podmienok sa dajú vytvoriť a rozvinúť nové vzťahy medzi židmi a kresťanmi. Opätovným odvolávaním sa na tento dokument znova pripomíname, že duchovné putá a historické vzťahy, ktoré spájajú Cirkev s judaizmom, odsudzujú všetky formy antisemitizmu a diskriminácie ako protirečiace duchu kresťanstva, hoci na ich odsúdenie stačí už samotná dôstojnosť ľudskej osoby.

S náležitou úctou voči týmto principiálnym úvahám navrhujeme niekoľko prvých praktických aplikácií v rôznych podstatných oblastiach života Cirkvi, aby sa medzi katolíkmi a ich židovskými bratmi zaviedli či rozvinuli zdravé vzťahy.

Dialóg

Dialóg predpokladá, že každá strana chce poznať tú druhú a chce svoje poznanie druhého rozšíriť a prehĺbiť. Predstavuje tiež privilegovaný prostriedok na lepšie vzájomné poznanie a - najmä v prípade dialógu medzi židmi a kresťanmi - hlbšie prebádanie bohatstva svojej vlastnej tradície. Cirkev, z moci svojho božského poslania a zo svojej vlastnej povahy, musí ohlasovať svetu Ježiša Krista (Ad gentes, 2). Ak nemá svedectvo katolíkov o Ježišovi Kristovi židov urážať, musia sa snažiť žiť a šíriť svoju kresťanskú vieru tak, že v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu budú zároveň prísne rešpektovať náboženskú slobodu (deklarácia Dignitatis humanae).

Povzbudzujeme kompetentné osoby, aby nielen viedli medzi sebou priateľské rozhovory, ale sa aj stretávali a spoločne študovali rôzne problémy súvisiace so základným zmýšľaním judaizmu a kresťanstva. Je tiež veľmi dôležité, aby bola pritom zaručená úcta, ale aj veľká otvorenosť ducha a nedôvera voči vlastným predsudkom, čo sú nevyhnutné predpoklady na to, aby sa predišlo - aj neúmyselnému - zraneniu zúčastnených. Vždy, ak je to možné a vzájomne prijateľné, treba podporovať spoločné stretnutia pred Bohom v modlitbe a tichej meditácii, lebo vtedy sa najskôr môže zrodiť pokora a otvorenosť srdca i mysle, ktoré sú nevyhnutnými podmienkami na hlbšie poznanie seba samých aj tých druhých. Osobitne to treba robiť v súvislosti s takými závažnými problémami, ako je boj za mier a spravodlivosť.

Liturgia

Treba mať na pamäti jestvujúce súvislosti medzi kresťanskou a židovskou liturgiou. Myšlienka spoločenstva života v službe Bohu a ľuďom z lásky k Bohu - ako sa uskutočňuje v liturgii - je charakteristická práve tak pre židovskú, ako aj pre kresťanskú liturgiu. Treba sa usilovať lepšie pochopiť všetko, čo si v Starom zákone zachováva svoju trvalú hodnotu (porov. Dei verbum, 14 - 15), keďže on nebol zrušený neskoršími výkladmi Nového zákona, ktoré skôr ukazujú plný zmysel Starého zákona, a tak sa oba Zákony navzájom osvetľujú a vysvetľujú (porov. tamže, 16). Pri komentovaní biblických textov treba poukázať na kontinuitu našej viery s vierou Starého zákona v línii prisľúbení a bez zmenšovania hodnoty originálnych prvkov kresťanstva. Veríme, že tieto prisľúbenia sa naplnili v prvom Kristovom príchode.

Pokiaľ ide o liturgické čítania, treba dbať o to, aby sa v homíliách, ktoré sú na nich založené, správne vykladali state, kde sa zdanlivo ukazuje v nepriaznivom svetle židovský národ ako taký. Komisie, ktorým bola zverená úloha prekladať liturgické texty, nech venujú zvláštnu pozornosť spôsobu, akým vyjadria tie slovné spojenia a state, ktoré môžu nedostatočne poučení kresťania v dôsledku predsudkov zle pochopiť. Samozrejme, nikto nemôže meniť text Biblie, ide však o to, že pri verzii určenej na liturgické účely by malo ísť v prvom rade o jasné vyjadrenie zmyslu textu,1 pričom treba brať do úvahy biblické výskumy.

Výchova a Vzdelávanie

I keď ešte ostáva urobiť veľký kus práce, za posledné roky sa vďaka cirkevnému učeniu, štúdiu a výskumu odborníkov, ako aj vďaka začatému dialógu dosiahlo lepšie pochopenie judaizmu i jeho vzťahu ku kresťanstvu. Ten istý Boh, „ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom“ (Dei verbum, 16), hovorí aj v starej, aj v novej zmluve.

Informovanosť ohľadom týchto otázok je dôležitá na všetkých úrovniach kresťanskej výchovy a vzdelávania:

• katechizmus a učebnice náboženstva,
• učebnice dejepisu,
• masmédiá (tlač, rozhlas, film, televízia).

Efektívne využitie týchto prostriedkov predpokladá dôkladnú formáciu vychovávateľov a učiteľov pôsobiacich vo vzdelávacích centrách, seminároch a na univerzitách. Odborníci sú pozvaní študovať problémy, týkajúce sa judaizmu a židovsko-kresťanských vzťahov, osobitne v oblasti exegézy, teológie, histórie a sociológie. K riešeniu týchto problémov majú prispieť aj vyššie katolícke výskumné inštitúty, ak sa dá, tak aj v spol...

tags: #benedikt #xvi #jezis #pred #pilatom