História benediktínskeho kláštora Cluny

Clunyjský benediktínsky kláštor pod patronátom svätých Petra a Pavla založil akvitánsky vojvoda Viliam I. v roku 910. Svoj názov získal pravdepodobne od malebných naklonených (adclino) svahov, ktoré ho obklopovali, alebo od latinského slova cluere (vzrásť, dokonca až zažiariť). Kláštory benediktínskej rehole existovali už dlhšie v Cambrai a Laone.

V ťažkom období sťahovania národov benediktíni usilovne chránili intelektuálne dedičstvo európskej civilizácie. Aj vďaka nim sa tzv. „obdobie temna“, ktoré nastalo v čase sťahovania národov skrátilo na minimum a uchovalo sa množstvo cenných informácií z antického obdobia.

Na začiatku 10. storočia, v dobe silnejúcich hlasov, ktoré volali po reforme cirkvi na zemi, no takisto v období, keď kresťanský svet s úzkosťou očakával koniec sveta, ohlásený na tisíci rok po Kristovej smrti, dochádzalo k vnútorným a ideovým premenám kresťanskej vierouky. Jedným z bezprostredných dôsledkov tejto nálady v spoločnosti bol aj vznik nových mníšskych reholí, ktorých zmyslom bolo konať pokánie za celé ľudstvo v predvečer posledného súdu. K jednej z týchto novovznikajúcich reholí patrilo aj hnutie, ktoré sa formovalo na juhu Francúzska v benediktínskom kláštore v Cluny.

Akvitánsky vojvoda Viliam III. daroval opátovi Bernovi z Baume časť zo svojich majetkov v burgundskom Cluny, aby tam založil benediktínsky kláštor sv. Petra a Pavla. Opátstvo jeho zakladateľ vyčlenil z tradičnej cirkevnej hierarchie a aby zabránil zásahom zvonka - zo strany svetskej, ale aj biskupskej moci -, podriadil ho priamo pápežovi. Tento krok a možnosť mníchov menovať si vlastného opáta sa stali základom neskoršieho mimoriadneho úspechu clunyjského kláštora.

Okolo roku 980 sa opátstvo tešilo veľkej úcte. Malo však iba veľmi obmedzené pole pôsobnosti, najmä vinou rozhodnutia opáta Majola, ktorý odmietol reformovať kláštory Fécamp a Saint-Maur-des-Fossés. Vrchol prestíže rehole prichádza za pôsobenia opátov svätého Odila (994 - 1048) a svätého Huga Veľkého (1049 - 1109). Rozkvet rehole a jeho enormný rozmach napomohol aj pápež Benedikt VIII., keď v roku 1024 rozšíril imunitné privilégium udelené kláštoru v roku 998. Toto privilégium zaručovalo novovznikajúcim prepoštstvám clunyjského hnutia vyčleniť sa z miestnych mocenských štruktúr.

Keď sa teda nejaký kláštor pripojil k reholi, vznikla v jeho diecéze enkláva, do ktorej nesmel zasahovať miestny biskup. Toto, samozrejme, priamo ohrozovalo biskupskú autoritu a zasahovalo do nej. S budovaním tejto obrovskej siete kláštorov začal svätý Odilo, ktorý po roku 1000 zjednotil množstvo malých kláštorov pod vedenie jediného opáta. Rehoľa sa tak rozširovala nielen na celé územie Francúzska, ale aj do Rímsko-nemeckej ríše, Burgundska, do oblasti Provence a Akvitánie.

Tento rozmach sa nepozdával konzervatívnym biskupom, ktorí v tom videli ďalší stupeň oslabovania kráľovskej moci. K tomuto oslabovaniu dochádzalo prostredníctvom väzieb rehoľníkov s feudálmi, ktorí sa snažili vymaniť sa spod kráľovskej kontroly. Využívali na to vlastné kláštory, ktoré zakladali na svojich pozemkoch. Význam porovnateľný s kláštorom Saint-Denis v Paríži, ktorý bol oporou Kapetovcov pri mocenských bojoch medzi kráľom a nekontrolovateľnými feudálmi, mal kláštor Saint Bertin, ktorý bol oporou flanderských vojvodov v úsilí uniknúť kontrole kráľovskej moci. Rovnakú funkciu mal aj kláštor Saint-Aubin pre vojvodu z Angers, kláštor v Jumièges pre normandského vojvodu alebo Fécamps a Montvilliers pre pánov z Angoulême Saint-Martial. Feudálni páni dobre rozumeli výhodám, ktoré im plynuli z tohto úzkeho spojenia s kláštorným životom.

Medzi rokmi 914 - 949 komunita benediktínskych mníchov v Taliansku prijala clunyjskú reformu, ktorej iniciátorom bol opát Odon z benediktínskeho kláštora v Cluny. Reforma silne ovplyvnila kláštorný život a aj formovanie stredovekého duchovného a kultúrneho života v západnej Európe. Charakteristickým znakom clunyjskej reformy bol cirkevný doktrínový konzervativizmus.

Benediktíni a Slovensko

Benediktíni sú úzko spätí aj so Slovenskom, presné správy o tom, kedy sa benediktíni po prvý krát na Slovensku usadili sa nezachovali, určite však ich počiatky siahajú pred misiu sv. Konštantína a sv. Metoda. Presné správy o tom, kedy sa benediktíni po prvýkrát na Slovensku usadili, sa nezachovali. Prvé stopy však siahajú pred misiu sv. Cyrila a sv. Metoda. Podľa spoľahlivých údajov možno začiatok ich pôsobenia s istotou klásť na rozhranie 9. až 10. storočia.

Významnou osobou v procese christianizácie strednej Európy bol benediktínsky opát Alkuin z Yorku, ktorý pôsobil na dvore franského cisára Karola Veľkého, ktorý vypracoval katechizmus pre franských misionárov. Významnou osobou v procese christianizácie Panónie bol vzdelaný benediktínsky opát Alkuin z Yorku, ktorý pôsobil na dvore Karola Veľkého. Vypracoval katechizmus pre franských misionárov. Námety na výzdobu manuskriptu podľa niektorých odborníkov čerpal z územia, na ktorom žili Slovania spolu s Avarmi.

Benediktíni sa rozšírili ajv arpádovskom Uhorsku. Za vlády uhorského kniežaťa Gejzu (970-977) sa do misijnej činnosti aktívne zapojili bavorskí misionári. Do tohto obdobia (v rokoch 971-972) spadá aj pôsobenie benediktínskeho mnícha Wolfganga, ktorý sa neskôr stal regensburgským biskupom. Stáli pri zrode ostrihomského biskupstva, založili množstvo kostolov, škôl i kláštorov. Uhorský panovník sv. Štefan dokonca poveril výchovou svojho syna Imricha benediktínskeho mnícha Gerharda a benediktíni z Montecassina, Ravenny či Cluny prichádzali v čoraz hojnejšom počte na územie Slovenska. Gejzov syn sv. Štefan (977-1038) zriadil v kráľovskom sídle v Ostrihome metropolu; neskôr vznikajú ďalšie sufragánne biskupstvá. Postavilo sa mnoho kostolov, škôl i kláštorov. Výchovou jeho syna Imricha bol poverený benediktínsky mních Gerhard, ktorý sa okolo roku 1030 stal čanádskym biskupom.

Od polovice 9.storočia existuje benediktínsky kláštor v Zobore, neskôr sa benediktíni objavili v Radvani nad hronom, Turci, v Spišskom podhradí, Štiavniku či v Novom meste nad Váhom. Za vlády sv. kráľa Štefana prichádzajú do krajiny mnísi z kláštorov Montecassino, Ravenna, Cluny. V polovici 9. storočia postavili kláštor na Zobore. Odtiaľ sa šírila misijná činnosť benediktínov popri cestách na sever a na východ po území terajšieho Slovenska. Na Liptove sa strediskom pustovníckeho pôsobenia stala Svätá Mara, kde bol kostol i kláštor. V kotline boli aj ďalšie benediktínske kostoly s malými kláštormi. Benediktíni sa zjavujú aj na Pohroní (Radvaň nad Hronom), v Turci, na Spiši (Spišské Podhadie, Štiavnik), na Považí (Nové mesto nad Váhom).

V roku 1075 bolo založené opátstvo v Hronskom Beňadiku. Po roku 1500 sa podriaďujú všetky kláštory Uhorska arciopátstvu sv. Martina v Pannonhalme. V období tureckej expanzie, nepokojov, protihabsburgských bojov dochádza k pustnutiu kláštorov. Napriek rôznym snahám o obnovenie pôvodného stavu opátstiev sa v 18. storočí prejavuje nepriaznivý vplyv osvietenstva, ktorý sa rôznymi zásahmi snaží eliminovať aktivitu takmer všetkých reholí.

Rakúsky panovník Jozef II. v roku 1789 rozpustil rád benediktínov, v roku 1802 ich však cisár František I. opäť povolil a poveril ich, aby riadili 10 gymnázií, čo malo pozitívny dopad na zvýšenie vzdelanosti v Uhorsku. Od roku 1807 spravovali trnavské gymnázium, neskôr, v roku 1812, aj gymnázium v Bratislave, ktoré však bolo zoštátnené. Podobne na niekoľko desaťročí prevzali aj komárňanské gymnázium s kláštorom. Kláštory benediktínov mali charakter opátstva alebo rezidencie. Opátstva boli väčšinou lokalizované na osamelých miestach, na vrchoch, podobne ako hrady a pevnosti, kde žilo viac mníchov, ktorí pracovali na poli, v lesoch, vykonávali rôzne remeselnícke práce, odpisovali kódexy a pod. Rezidencie sa nachádzali prevažne v mestách, kde bol menší počet mníchov.

Od roku 1807 ôsobili Benediktíni v Trnave, Bratislave i Komárne, mnísi sa venovali okrem práce aj duchovnej službe, vzdelaniu a výchove. Obnovovanie rádu benediktínov po II. svetovej vojne negatívne zasiahli snahy komunistov vybudovať v Československu civilizáciu bez Boha, benediktíni na dlhých 40 rokov zmizli z územia Slovenska. Napriek obnove 19. a 20. storočia zasiahli benediktínov na Slovensku pomery po vojne veľmi nepriaznivo. Snaha komunistickej totality vybudovať civilizáciu bez Boha viedla k zrušeniu reholí.

Dnes benediktíni na Slovensku existujú. Majú svoj kláštor Premenenia pána v Sampore pri Sliači, výstavba kláštora začala v roku 2006.

Sv. Benedikt sa narodil v strednom Taliansku v meštianskej rodine, základom informácii o jeho živote je dielo Dialógy, autorom diela bol pápež Gregor Veľký. Sv. Benedikt zaviedol do života benediktínske rehoľné pravidlá, v 73 Benediktom navrhnutých bodoch možno nájsť celý teoretický a duchovný základ západného mníštva a rovnako aj návod, ako majú rehoľníci žiť a chovať sa v spoločenstve. Práve v Montecassine sa začala vytvárať komunita, ktorá existuje dodnes, pri formovaní benediktínskeho rádu sa nechal sv. Benedikt ovplyvniť pravidlami sv. Pachomia, Bazila Veľkého a sv. Augustína, pravidlá kláštorného života spísal sv. Mottom rádu benediktínov sa stalo heslo Ora et labora - Modli sa a pracuj. Pri vstupe do kláštora novici skladajú jednoduché sľuby, po troch rokoch skladajú večné sľuby s celoživotnou platnosťou a stanú sa tak plnoprávnymi členmi rádu benediktínov. Sv. Benedikt vtlačil rádu svoju pečať a ešte počas jeho života sa začal rád rozširovať po celej Európe, pričom významne ovplyvnil históriu, kultúru a spiritualitu kresťanského západu. Sv. Benedikt bol pochovaný v Montecassine spoločne so svojou sestrou Scholastikou, atribútmi sv.

Svätý Benedikt nemal pravdepodobne zámer vytvoriť rehoľu, alebo nejakú novú formu kresťanského života. Bol jednoducho mníchom v existujúcej a rozvíjajúcej sa mníšskej tradícii a to pustovníckej i cenobitskej. Jeho Regula sa objavuje v 6. storočí, vzniká však v prúde mnohých predchádzajúcich vplyvov. Pôvod mníšskeho hnutia ostáva zahalený tajomstvom, no prvé písomné zmienky pochádzajú z 3. storočia. Korene týchto snáh treba hľadať priamo pri večnom prameni pravdy, v úctivom prijímaní slov Svätého písma. Život „per ducatum evangelii“, tak to neskôr nazve Benedikt v Prológu svojej Reguly. Pod vedením radostnej zvesti o Bohu - takto sa snažili nachádzať dokonalosť i jeho predchodcovia. „Čokoľvek konáš alebo hovoríš, pre všetko hľadaj svedectvo Písma,“ to sú slová sv. Antona Veľkého, egyptského pustovníka (AP 3). Svätý Pachomius - otec púšte, označuje evanjelium za svetielko, ktoré má viesť bratov. Patriarcha východnej mníšskej tradície sv. Bazil Veľký z Kapadócie svoje predpisy tvorí na doslovných citátoch zo Starého i Nového zákona, podobne i učiteľ milosti sv. Augustín z Hippo vo svojej predstave o organizácii spoločného života. Takto sa napokon Písmo Sväté stane i jedným z fundamentálnych pilierov mníšskej spirituality. Evagrius Pontikus, cez neho snáď i Origenov vplyv, sv. Ján Kasián, sv. Hieronym so svojím asketickým spoločenstvom v Ríme a neskôr v Betleheme, ale i sv. Martin z Tours v Gálii, sýrsky sv. Simeon Stylita a írsky misionár sv. Patrik - sú otcami, ktorí v období od konca 2. storočia až do konca 5. storočia zapaľovali ohne veľkého dobrodružstva hľadania foriem dokonalého kresťanského života v Európe i mimo nej. Ich výroky, spisy, životopisy, ale najmä ich život sa stali príkladmi, ktoré priťahovali a vzbudzovali nadšenie a svätý zápal. Na krásnych evanjeliových princípoch začína klíčiť mníšska tradícia. Pomaly, ale dôsledne. Od askézy a snahy o špecifický zasvätený spôsob života v rámci cirkevných obcí sa začína odvíjať cesta do púšte. A to doslova, alebo i v prenesenom, duchovnom zmysle. Cesta anachorétov, ktorí sa oddeľujú od bežného sveta.

Európa dnes zápasí s nedostatkom kňazských povolaní, v prípade mimoeurópskych zemí však môžeme hovoriť o skutočnom rozmachu mníštva, ktoré sa týka aj benediktínskeho rádu. Podľa slov Bernarda de Mas Latrieho z benediktínskej asociácie Association Amis de Monasteres a Travers le Mondé (asociácia dnes sídli v kláštore Vanves na parížskom predmestí a za najdôležitejšiu úlohu si kladie napomáhať rozvoju benediktínskych, cistercinskych a trapistických komunít v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii) zažívajú mimoeurópske oblasti sveta podobný rozmach mníšskeho života aký zažívala v minulosti stredoveká Európa, kedy najmä po po cisterciánskej reforme (súvisí so sv. Bernardom z Clairvaux) vznikli stovky benediktínskych a cisterciánskych kláštorov po celom svete. Association Amis de Monasteres a Travers le Mondé od roku 1990 participovala na rozširovaní benediktínskych, cisterciánskych a trapistických komunítj aj v strednej a východnej Európe. Dôraz asociácia i benediktíni kladú na rozvoj spirituality najmä prostredníctvom modlitby a práce, ktorá ma blahodárny vplyv na život i uplatnenie kresťanov. Benediktíni sú útočiskom pre tých kresťanov, ktorí túžia po duchovnej obnove a svetlo kresťanstva, ktoré rád šíri v Afreike či Ázií dopadá pozitívne aj na príslušníkov nekresťanských náboženstiev. Celkovo sa počet benediktínskych, cisterciánskych a trapistických kláštorov mimo Európy zvýšil zo 16 v roku 1920 na 411 v roku 2004, mimo Európy, ktorá je duchovne v útlme, zažíva Afrika a Ázia doslovne záplavu kňazských povolaní. Duch sv. Benedikta sa šíri v Afrike, Latinskej Amerike, Indii, Číne či vo Vietname. Potreba duchovnosti, transendencie, vnútorného rozvoja a modlitby mimo Európu rastie, čo ukazuje dynamiku Kristovho učenia a silu sv. Benedikta v dnešnom svete. Dnes veľká benediktínska rodina vo svete zahŕňa viac ako 30 tisíc mníchov a mníšok (53% žien a 47% mužov). Rehola je plne oddaná Bohu a sústreďuje sa na riešenie problémov miestnych obyvateľov, pričom poskytuje zdravotnú i humanitárnu pomoc v krajinách tretieho sveta, v Ázii, Afrike či Latinskej Amerike. V rokoch 1959 - 1961 sa abbému Marie de Floris a jeho týmu popdarilo z francúzskeho kláštora Vanves vytvoriť organizáciu, ktorá sa úspešne etablovala mimo európskych krajín. Spoločnosť Association Amis de Monasteres a Travers le Mondé vydáva svoj bulletin vo francúzskom, anglickom, talianskom, nemeckom i portugalskom jazyku, v tomto bulletine informuje podrobne o činnosti Asociácie.

Tabuľka: Rozmach benediktínskych kláštorov mimo Európy:

tags: #benediktinsky #klastor #v #cluny