Obec Dolný Bar sa rozkladá v centrálnej časti Žitného ostrova, ktorý je súčasťou Podunajskej nížiny. Tento odkrytý rovinný terén sa skladá z štrkov a pieskov kolárovskej formácie, kde sú uložené dunajské sedimenty. S počtom obyvateľov okolo 800, z ktorých väčšina je maďarskej národnosti, sa obec nachádza 6 km juhovýchodne od Dunajskej Stredy.
Dolný Bar sa vyvinul v chotári obce Baar doloženej roku 1244, v ktorej roku 1300 odkazom deáka Jánosa získala kúriu prešpurská kapitula. Obec je nepriamo doložená roku 1310. V roku 1334 je spomenutá s menom kráľovského človeka Miklósa de Baár, keď sú rozlíšené tri obce Bar - Dolný, Horný a Malý.
Mapa Žitného ostrova, kde sa nachádza Dolný Bar
História Obce
Naša obec sa pôvodne delila na Dolný a Malý Bar. Malý Bar bol skutočne malou osadou ležiacou v západnej častidnešnej obce a jej výnosy patrili županom zemianskej stolice zemanov - predialistov esztergomského arcibiskupa vo Vojke nad Dunajom. Dolný Bar patril priamo k majetkom esztergomského arcibiskupa, neskôr v správe spomenutej zemianskej stolice.
Povinnosťou cirkevných zemanov boli hlavne vojenské služby. Za toto im arcibiskup dával do užívania praedium, parcelu zo svojho dedičného majetku. Ale po vymretí rodiny či vzdania sa ho pozemok sa vrátil do rúk arcibiskupa a ten ho vydal do užívania podľa vlastného úsudku. Títo zemania boli združovaní do stolíc zemanov - predialistov, ktoré vôbec neboli závislé na svetskej moci.
Župana volil aj palatín, ale hlavne arcibiskup, podžupana, richtára, notára. súdne orgány a ostatných funkcionárov volil magistrát stolice. Župan ako volená osoba nikdy nebol zemanom - predialistom a patrila medzi vysokú šľachtu samozrejme vernú arcibiskupovi. Do začiatku 18. storočia mená tunajších županov nie sú známe. V obci patriacej ostrihomskému arcibiskupovi akýsi bohostánok stáť musel, čo bolo na jeho majetkoch temer pravidlom.
Po vpáde osmanov do krajiny v roku 1526 boli ďalšie osudy oboch obcí smutné, hoci Žitný ostrov nikdy nebol Turkom poplatný. Obec postihovali aj rôzne epidémie, ktoré sa v týchto časoch často vyskytovali, Žitný ostrov istý čas nebol obývaný. V roku 1549 meno Dolného a Malého Baru sa v súpise majetkov nespomína, ale v súpise zemianskych stolíc ostrihomského arcibiskupa z polovice 16. storočia sú tu zapísané 3 kúrie. V súpise domácností z roku 1598 Dolný Bar nie je znova zapísaný, ale je spomenutý ako obec ktorú obývajú zemania. V roku 1600 v kúriálnej obci Dolný Bar, kde je 8 domov, bývajú zemania taxalisti. Aj tu v čase tureckej okupácie sa začalo šíriť vyznanie protestantskej cirkvi, neskôr sa z nej odlúčili kalvíni.
Po tureckej okupácii situáciu v Uhorsku zdramatizovalo posledné protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákóczyho (1703 - 1711), na ktorého stranu sa obyvatelia Žitného ostrova bezvýhradne postavili. Ostrov sa tak stal akousi veľkou základňou povstaleckého vojska. Po potlačení revolúcie arcibiskup aj tu načisto vymietol kalvínsku cirkev a nastolil poriadok. Boli vyhnaní zemania vyznávajúci učenie kalvínskej cirkvi a tí, ktorí arcibiskupovi odmietali poslušnosť. Nastal poriadok v celej stolici so sídlom Vojke nad Dunajom, arcibiskup sa stal absolútnym pánom situácie. V roku 1733 v Dolnom Bare bývali 4 zemania, 3 nezemania, spolu 7 rodín a 28 obyvateľov. Dve kúrie v Malom Bare vlastnila rodina sárosfalvi Bittóovcov.
V roku 1756 do funkcie župana kráľovná Mária Terézia menovala radcu miestodržiteľskej rady grófa Lászlóa Balogha. V roku 1783 Balogh sa vzdal tejto funkcie a dedičnými županmi sa stali členovia rodu Amadeovcov (böösi a várkonyi). Štatistik András K. Vályi v roku 1797 opísal obec takto: „Bár. Malý, Dolný Bár. Maďarská dedina v Prešpurskej župe, zemepánom je gróf Amade a iné panstvá, obyvatelia sú katolíkmi, leží na jednu míľu od Bósu (dnes Gabčíkovo). Orné pôdy sú obstojné, ale iné statky nemajúc je treťotriedna.“ V roku 1828 obec Malý Bar mala 10 domov s 89 obyvateľmi, teda jednalo sa o skutočne malú dedinu. Posledný zo županov z rodu Amadeovcov Tádé sa funkcie vzdal roku 1828 a až v roku 1842 bol na tento post vymenovaný fogarasföldi gróf Lipót Nádasdy.
V roku 1831 v obci vypukla cholerová epidémia. Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 očarili aj tunajšieho obyvateľa v nádeji, že Maďari si budú osudy riadiť sami. Do honvédskeho vojska narukovali 9 tunajší obyvatelia a boli zaradení do 15 praporu Prešpurk spolu s brancami z Prešpurkskej a Trenčianskej župy. Udalosti maďarskej revolúcie sa inak obce nedotkli. Vynikajúci štatistik Elek Fényes v roku 1851 opísal obec takto: „Bár (Dolný), maďarská dedina v Prešpurskej župe, na 1 1/2 hodiny východne od Stredy: 404 katolíckych, 58 kalvínskych, 10 židovských obyvateľov. Zemepáni: viacerí. P. P. Šamorín.“ Susedná obec je charakterizovaná nasledovne: „Bár (Dolný - Malý), maďarská dedina v Prešpurskej župe, vedľa predchádzajúcej obce, 96 katíckych, 12 kalvínskych, 3 židovských obyvateľov. Patrí k zemianskej stolici vo Vojke nad Dunajom. P. p. Šamorín.“ Táto osobitná vrstva nižších šľachticov bola patentom z 3. mája 1853 zrušená.
Ale Dolný Bar naďalej odvádzal dane ostrihomskému arcibiskupovi a Malý Bar panstvu Böös. Neskôr tunajšie pozemky skupovali miestni obyvatelia, ale sem sa prisťahovali aj noví zemepáni (napr. Bertalanffy). Je zaujímavé, že ani blízke mesto Dunajská Streda neovplyvnila vývoj obce, kde po roku 1870 bol daňový úrad, matrika a neskôr aj obvodný notariát. Ale Dunajská Streda v tom čase nebola významným mestom. V roku 1896 bola postavená železničná trať Dunajská Streda - Komárno, ako pokračovanie trasy z Prešpurku a jednou zo zastávok sa stal aj Dolný Bar (dodnes sa zachovala síce prestavaná, ale predsa pôvodná budova železničnej stanice).
Vypuknutie I. svetovej vojny (1914 - 1918) prinieslo pospolitému ľudu len utrpenie a žiaľ a vyžiadala si životy 17 tunajších obyvateľov. Skončenie I. svetovej vojny prinieslo dramatickú zmenu aj v živote Dolnobarčanov. Obec po Trianonských rokovaniach sa totiž stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR, ale život tunajšieho obyvateľstva sa nezmenil. Ostalo pri tradičnom zamestnaní, pri poľnohospodárstve. Ale usadili sa tu aj remeselníci, stupu na rastlinný olej tu vlastnil Florián Patassy (za II. svetovej vojny zanikla). Výrobou nepálených tehál v časti Téglaveto sa zaoberali cigáni. Miestne spotrebné družstvo začalo fungovať v roku 1936. V roku 1938 malo družstvo v obci 176 členov, ktoré sa v roku 1939 stalo členom spotrebného družstva Hangya v Budapešti. V rokoch 1919 - 1938 na tunajšej železničnej stanici pracoval Károly Andics.
Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa Dolný Bar opäť stal súčasťou Maďarska, ale vojnové udalosti nepriali hospodárskemu rozvoju. Skôr opak bol pravdou. Významne sa do verejného života Komárňanskej župy zapojil István Csiba, člen hospodárskeho spolku Komárňanskej župy a člen okresnej komisie. Po skončení vojny sa obec znova stala súčasťou ČSR, ale kľud nenastal. Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práva boli zatvorené školy s vyučovacím jazykom maďarským. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom bolo z Dolného Baru do Maďarska násilne vysťahovaných 36 rodín a na nútené práce do Čiech bolo deportovaných 5 rodín (tie sa po roku 1948 vrátili domov).
Po komunistickom puči vo februári 1948 sa situácia predsa len ukľudnila, ale aj Dolný Bar sa začal meniť na socialistickú dedinu. Zakladali sa povolené spoločensko - kultúrne organizácie, medzi nimi je najvýznamnejší Csemadok. V roku 1952 bola založené tunajšie JRD a ŠM, ktorý bol zrušený roku 1966. V roku 1960 bola k Dolnému Baru pripojená obec Mad. V rámci IBV sa začalo so stavbou nových súkromných domov, staré boli prestavané. Tak za niekoľko desiatok rokov obec celkom zmenila svoju tvár. Bola postavená nová budova obchodu a pohostinstva, zlepšila sa infraštruktúra obce. Melioračné družstvo tu vyrábalo betónové výrobky. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch v Bratislave a Dunajskej Strede.
November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a napriek veľkým očakávaniam, situácia na Slovensku nie je dobrá. Niet financií, pracovných miest, medzi ľudí sa vkráda neistota. Napriek tomu sa toho v obci urobilo dosť. V roku 1990 sa obec Mad od Dolného Baru odlúčila. Bola prestavaná budova obecného úradu, domu smútku, postavený nový obytný blok, vo vzornom stave sú pamiatky obce a buduje sa športovo - kultúrny areál. V obci je viacero súkromných podnikateľov. Poriadajú sa obecné dni, hodnotné kultúrne akcie. Dolný Bar za posledné roky rozhodne opeknel a má pred sebou sľubnú budúcnosť.
Významné osobnosti obce
V miestnom cintoríne sú pochované viaceré významné osobnosti nielen miestnej, ale aj celokrajinskej či župnej histórie:
- János Bertalanffy (pornoki) (? - 1888) - syn kežmarského tridsiatkového úradníka, ktorý vyštudoval právo.
- Zemianka ajticsi Ilona Horváth (1858 - 1906), dedička Pötheovského majetku.
- Töbörethei György Krasesenics - zemepán a inšpektor veľkostatku grófa Jánosa Pálffyho.
- Töbörethei Vendel Krascsenics (1810 - 1841), manželka Franciska Nagy (1818 - 1865).
- Pötheházi Antal Pöthe (1812 - 1869) - župný tabulárny sudca.
- Mihály Pöthe (1854 - 1876).
- Rudnai és divékujfalusi Alajos Rudnay (1859 - 1930) - bojnický prepošt, po roku 1918 tunajší farár.
- Teréz Turza, nar. Méri (1907 - 1980), celý život prežila v obci ako učiteľka.
Rímskokatolícky kostol sv. Anny
V súčasnosti najhodnotnejšou pamiatkou obce je rímskokatolícky kostol sv. Anny, ktorého základom je väčšia neskorobaroková kaplnka postavená roku 1772 na počesť zosnulej Katalin Mészáros, nar. Bogár. Kaplnka bola roku 1822 zvýšená (ostala len loď, pôvodné presbytérium bolo zbúrané) a rozšírená časťou lode s víťazným oblúkom a presbytériom do dnešnej podoby. Interiér a fasády kostola boli jednotne upravené v klasicistickom slohu.
Kostol sv. Anny v Dolnom Bare
Na prestavbu kaplnky na kostol založil roku 1813 István Pöthe základinu. Vynovený bohostánok 7. mája 1822 vysvätil biskup Péter Ürményi. Neskôr bola stavba len opravovaná, naposledy roku 2002 a preto sa zachovala v pôvodnom stave. Kostol je jednoloďová stavba so zužujúcim sa presbytériom a segmentovým uzáverom, pristavanou sakristiou a do štítového priečelia vstavanou vežou, krytou prilbicou. Veža je členená lizénovými rámami, zvukovými otvormi s pol kruhovým zakončením a terčíkovou rímsou, na ktorú dosadá prilbica.
Loď má rovný strop, presbytérium je zaklenuté pruskou klenbou a konchou. Nad vchodom do lode je poschodový trojarkádový murovaný chór. Hlavný oltár s plastikami cherubínov bol neskorobarokový, z ktorého sa zachoval iba obraz sv. Anny z konca 18. storočia. Oltár bol neuvážene odstránený pri úprave interiéru kostola roku 1980. Na bočnom oltári je socha Božského Srdca Ježišovho, nad ním kríž s polychrómovaným korpusom. Na druhom bočnom oltári je socha Máriinho Nepoškvrneného Srdca, po boku plastiky sv. Antona a Ježiša Krista.
V roku 1980 bola odstránená aj kazateľnica pochádzajúca z čias stavby kostola, na ktorého parapete boli reliéfy štyroch evanjelistov. Lavice sú barokovo-klasicistické z obdobia okolo roku 1800. Kostol zdobia viaceré sochy a obrazy. V lodi sú dve púťové zástavy. Krstiteľnica na okrúhlej nohe s vekom zakončeným súsoším Krstu Ježiša Krista pochádza z čias stavby kostola. Vo výklenku presbytéria je relikviár a soška Panny Márie. Lurdská jaskyňa pod chórom so sochou Lurdskej Panny Márie bola postavená v 70. rokoch 20. storočia.
Na stene lode je pamätná tabuľa 17 obetí I. svetovej vojny z čierneho mramoru v profilovanom ráme, ktorá bola osadená roku 1922. Pamätná tabula 12 obetí II. svetovej vojny z čierneho mramoru v profilovanom ráme bola sem osadená roku 1991. Na chóre je nefunkčné harmónium z konca 19. storočia, starý organ bol sem dovezený v novšej dobe. Vo veži sú zavesené dva bronzové zvony, menší s reliéfom Ježiša Krista z roku 1808, väčší zasvätený sv. Alžbete z r. 1926.
Tunajšia rímskokatolícka fara bola založená roku 1790, ale už od roku 1789 tu pôsobil farár Sebestyén P. Szentes. Za svojho dlhého pôsobenia do roku 1826 (tu zomrel a je aj pochovaný) vykonal kus záslužnej práce, keď bola založená škola, kaplnka rozšírená na kostol a začal viesť tunajšiu matriku. Neskôr tu pôsobilo viacero farárov. Časom malá prízemná obdĺžniková štvorcová stavba postavená na konci 18. storočia a krytá trstinovou strechou bytovým nárokom nevyhovovala a preto bola viackrát upravovaná a prestavaná. Tak vznikla prízemná stavba na pôdoryse s tvarom L so 4 osovým priečelím, ktorá bola do dvora otvorená pilierovou chodbou. Od r. 2002 sa stavia nová budova fary a preto je nádej, že zanedlho aj v Dolnom Bare budú mať svojho farára.
Slávnostnú svätú omšu, pri ktorej trnavský arcibiskup Ján Orosch udelil sviatosť birmovania 21 mladým veriacim, slávili vo farskom Kostole sv. Anny v Dolnom Bare. Na slávnosti sa okrem miestneho farára dekana vsdp. Júliusa Szalaya a sekretára trnavského arcibiskupa vsdp. assessora Lukáša Blaža zúčastnili aj niekoľkí kňazi a trvalý diakon dekanátu Dunajská Streda, do ktorého je farnosť začlenená. Kandidátom a všetkým prítomným veriacim sa trnavský arcibiskup prihovoril v maďarskom, ale aj v slovenskom jazyku.
V závere svätej omše farár farnosti vsdp. honorárny dekan Július Szalay pripomenul mladým veriacim, ktorí sa počas nej stali dospelými kresťanmi, že „sviatosť birmovania je slávnostnou a radostnou udalosťou a veľmi sa podobá na udalosť, ktorá sa odohrala vo večeradle, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov a tak ako apoštoli, aj birmovanci dostávajú dary Ducha Svätého, aby mohli plniť úlohy veriaceho“. Na poďakovanie nezabudli ani birmovanci. Veď počas tejto slávnostnej svätej omše dostali od Boha prostredníctvom hlavy Trnavskej arcidiecézy veľký dar.