Aby sme mohli správne pochopiť obsah a posolstvo jednotlivých kníh a celej Biblie, musíme sa aspoň stručne zoznámiť s jej históriou. Každá z biblických kníh bola napísaná v určitej dobe, v určitom kultúrnom a politickom ovzduší a rieši mnohé problémy svojej doby.
Okrem toho potom všetky biblické knihy riešia základné ľudské otázky, postupne odhaľujú podstatu problémov, do ktorých sa dostalo ľudstvo, a ukazujú, aké riešenie má Boh a ako ich uskutočňuje. V Biblii zvlášť výrazne vyniká veľký zápas dvoch mocností a síl - dobra a zla - ktorý sa odohráva v srdciach jednotlivých ľudí, medzi ľuďmi aj v medzinárodnom a kozmickom meradle. Avšak Biblia neopisuje iba situáciu z pozície nezaujatého pozorovateľa, ide o opis Božieho aktívneho konania v prospech dobra, k záchrane človeka a definitívnemu zničeniu zla.
Biblia teda nie je iba popisom dejín - stojí nad nimi, predpovedá ľudské dejiny - a jej proroctvá sa veľmi presne plnia, posolstvo Biblie nemôže zmariť ani najkrutejší nepriateľ ľudí - smrť.
„Lebo ja znám myšlienky, ktoré myslím o vás, hovorí Hospodin, myšlienky pokoja a nie zlého, aby som vám dal šťastnú budúcnosť a vaše očakávanie. Budete ma vzývať a pôjdete a budete sa mi modliť, a vyslyším vás. A budete ma hľadať a nájdete, keď sa po mne budete dopytovať celým svojím srdcom. Pies.
Vznik a formovanie Biblie
Biblia nie je jednotná kniha, ale zbierka 66 kníh, ktoré spísalo približne 40 autorov počas obdobia 1500 rokov. Títo autori pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a písali na rôznych miestach a v rôznych jazykoch.
I keď má Biblia jednotnú tému, spásu človeka, vôbec nie je uniformná. Naopak, skladá sa z veľmi odlišných kníh. Nachádzame v nej nielen historické správy, ale aj drámu a lyrickú poéziu, prorocké vízie, kódexy aj príslovia, ba i piesne, bájky, hádanky.
Biblia však nevznikla ako náhodná zbierka izolovaných kníh, ktoré si nejaký zberateľ postupne ukladal do svojej truhlice. Je ovocím odovzdávania z generácie na generáciu a formovanie jej kníh obopína viac ako tisíc rokov. Východiskovým bodom pre vznik kníh Biblie bola spásonosná činnosť Boha v izraelskom ľude.
Súčasne Duch Svätý tento ľud tajomne uspôsoboval, aby dokázal „prečítať“ Božie konanie vo svojich dejinách a potom po večeroch /miesto telky a počítača/ rozprávať o ňom svojim deťom. Neskôr si toto Božie konanie pripomínať počas sviatkov a liturgických slávení vo svätyniach či učiť o ňom v tých prvých pradávnych školách. Až potom sa začali tieto skúsenosti s Bohom pozvoľna, z kroka na krok aj zapisovať.
Zaiste to so spisovaním kníh Biblie nebolo tak, že Mojžiš si pri putovaní púšťou sadol na nejakú skalu a začal písať jednu knihu Tóry po druhej. Takto si to v minulosti predstavovali mnohí, nielen jednoduchí veriaci. Ani Dávid neskladal vo svojom paláci zbierky žalmov, aj keď sa väčšina z nich pripisuje práve jemu.
Podobne môžeme hovoriť o prorockých knihách, najmä veľkých prorokov. Lebo aj keď nesú meno niektorého z nich, nemusel zapísať každú časť tej ktorej knihy prorok uvedený v jej názve. Často sa na spisovaní prorockých kníh podieľali ich učeníci, čiže žiaci prorokov, ktorí vytvárali celé prorocké školy.
Treba ešte podotknúť, že v dobe formovania Biblie písanie - najmä to, pod vedením Božieho Ducha - nebolo záležitosťou potvrdzovania seba samého, svojej popularity či schopností. Jednoducho sa písalo pre šírenie dobra, Božích vecí a hlavne z pobádania Božieho Ducha.
Okrem prvotných autorov je pri formovaní kníh Biblie potrebné počítať aj s dlhoročnou redakčnou prácou na nich. Rôzni znalci, ktorí zbierali posvätné texty, ich pozorne prepisovali, usporadúvali ich časti a usilovali sa - s veľkou úctou samozrejme - vnášať do nich isté svetlo, aby boli zrozumiteľné aj ďalším generáciám. Napríklad tak, že novšie texty Biblie niekedy harmonizovali so staršími a tie staršie zas čítali vo svetle novších udalostí spásy.
Preto aj po ľudskej stránke neexistuje kniha podobná Biblii, ktorá by vznikala tak komplikovane, ktorej stránky by boli natoľko premyslené a najmä premodlené. A tak odpoveď na Vašu otázku je zložitá nielen preto, že Biblia sprostredkúva Božiu činnosť v dejinách a jeho sebazjavenie. Aj ľudský proces vzniku ktorejkoľvek z jej kníh mohol byť hodne komplikovaný.
Veľmi matným obrazom formovania kníh Biblie by mohlo byť hnetenie cesta. Kvas môže pripomínať účinkovanie a silu Ducha Svätého a ľudských autorov zasa ruky, ktoré cesto miesia. Okrem toho pri dobrom ceste treba vedieť kedy ktorú prísadu doň vložiť. A cesto opätovne dobre premiesiť, nechať oddýchnuť a znova sa k nemu vrátiť.
Preto oveľa dôležitejšie ako hľadať autorov kníh Biblie je vedieť, že sa narodili v jednom skromnom Božom ľude a pre tento ľud, najprv starého a potom nového „Izraela“.
Gutenbergova Biblia, jedna z prvých tlačených kníh.
Starý zákon
Vytvorenie Starého zákona bolo procesom trvajúcim stovky rokov s dlhým a pomalým vývojom. Prvých päť kníh Svätého Písma sa nazýva Pentateuch (gr. pente - päť, teuchos - nádoba, nástroj v hovorovej reči aj „kniha“). Pentateuch sa skladá z častí: Genezis, Exodus, Liviticus, Numeri, Deuteronomium a nadväzujú jedna na druhú. Je to mimoriadne dôležitá časť Svätého Písma. Týchto päť častí tvorilo spočiatku len jedno dielo s názvom Zákon. Neskôr ho rozdelili na časti a každá z nich dostala zodpovedajúci titul tak v hebrejskom jazyku, ako aj v gréckom a latinskom preklade.
Úvodom Pentateuchu, vlastne prvých jedenásť kapitol Knihy Genezis je akoby vstupom do celého Svätého Písma. Nachádzame v nich rozprávanie, ako Boh stvoril svet a ako ho za šesť dní usporiadal a upravil. Boh teda stvoril svetlo, oblohu, vody, sušinu, trávu, rastliny, rozdelil deň od noci, vpustil do vôd ryby, na oblohu vtáky a posledný deň i dobytok a plazy. Nato riekol Boh: „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný! Nech vládne nad rybami mora i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa po zemi plazia.“ Boh teda stvoril prvého človeka.
O stvorení sveta a človeka jestvujú dve rozpravy. Text Gn 1,1 - 2,4a pochádza z kňazského prameňa, označovaného P. Vznikol teda v tom období dejín spásy, keď idea stvorenia bola už značne rozvinutá. Autor venuje veľkú pozornosť stvoreniu človeka. Človek je korunou všetkého stvorenia. Najskôr sa v texte hovorí o úmysle. Boh sa najskôr akoby radí, až potom stvorí človeka - ľudský druh. To, čo stvoril už skôr, má slúžiť človeku a má mu byť podriadené. A ešte viac: „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Božiu podobu ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) Človeka tvoril na svoj obraz, čo znamená mať niečo spoločné s Bohom a zároveň sa od neho odlišovať. To spoločné je poznanie dobra a zla, nadobudnuté paradoxne prvým hriechom.
Druhá rozprava o stvorení pochádza z jahvistického prameňa, označeného J. Jazyk tejto rozpravy je jednoduchý, konkrétny, obrazný, prispôsobený mentalite ľudí. Je tu aj iná postupnosť stvorenia: človek, rastliny, zvieratá a žena. Podľa tohto rozprávania Boh netvorí samým slovom, ale robí podobne ako človek. V tomto jednoduchom, konkrétnom spôsobe chce autor vyjadriť náboženskú pravdu: Boh stvoril nebo a zem.“ (Gn 2,4b) Ústrednou postavou tejto rozpravy je človek. Keď ešte nebolo človeka, nemal kto spravovať záhradu a zem neprinášala ovocie. „Vtedy Pán, Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.
Boh dal telu dušu, čo sa v Biblii opisuje ako: „Vdýchol do jeho nozdier dych života.“ Telo človeka pochádza z hliny a duša od Boha, avšak obe boli stvorené Bohom, ale dušou človek predčí všetko viditeľné tvorstvo, dušou, ktorou sa človek podobá Bohu.
Boh stvorené zvieratá predvádza pred človekom a ten im dáva mená. Meno označuje podstatu osoby alebo veci a určuje jej činnosť. Keď niekto dáva druhému meno, znamená to, že má nad ním moc. Svätopisec sa opäť vracia k šiestemu dňu stvorenia. Dôvod, prečo Boh stvoril Evu, je ten, aby človek nebol samotný, ale aj aby mal pomocnicu, čo mu bude podobná. Medzi zvieratami nenašiel bytosť, ktorá by sa mu vyrovnala v dôstojnosti a hodnosti a bola by preň pomocnicou. Tú pomoc treba vidieť aj v zachovávaní a rozmnožovaní ľudského potomstva na zemi.
Boh stvoril ženu z čiastky Adama, z rebra, ktoré je blízko srdca. Toto všetko sa stalo vo zvláštnom spánku, pri ktorom Adam poznal, čo Boh zamýšľa stvorením ženy a pochopil dôverné spojenie manželského zväzku medzi mužom a ženou. Preto muž stvoril ženu z muža, aby sa naznačila jednota ľudského pokolenia, aby bolo zjavné, že muž je počiatkom a zdrojom pre celé ľudstvo, aby sa zvýraznilo, akým úzkym zväzkom sú spojení muž a žena v manželstve., aby sa naznačila hodnosť a autorita mužova a aby muž mal tým väčšiu lásku k žene.
Adam poznal zámer Boží a hneď po stvorení ženy zvolal: „ Napokon, toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa.“ Poznal totiž, že žena je z tej istej prirodzenosti a z podstaty, ako je on sám, a dáva jej meno, ako má on sám. Z „muža vzatá je, preto sa bude volať muženou“ „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“.
Človek stojí pred Bohom ako muž a žena, doslova samec a samica. V tomto je vážny nezameniteľný Boží poriadok: Len v tejto podvojnosti je človek celým človekom, schopným naplniť dané poslanie. V porovnaní s ostatnými tvormi sa u človeka nehovorí o rôznych druhoch, o rasách národnostiach alebo iných pospolitostiach. Pred Bohom stojí človek ako taký a žiadny ľudský rozdiel nie je tak závažný, aby mohol byť uplatnený ako delidlo.
V starom Oriente verili, že úroda je darom nebeských, zemských a pozemských božstiev. Preto sa snažili prinútiť ich rozmanitými obradmi k hojností a štedrosti. Umieranie a zmŕtvychv...
Významné rukopisy Biblie
Dodnes sa nám zachovalo veľa starých a vzácnych rukopisov Starého a Nového zákona, ktoré sú uložené v mnohých múzeách celého sveta. Okrem historickej ceny majú pre nás nesmierny význam v tom, že potvrdzujú vierohodnosť biblického textu.
- Zvitok Izaiáša nájdený v jaskyni pri Mŕtvom mori. (Pochádza z r.
- Habakuk, nájdený tiež v Kumráne, obsahuje 1. a 2.
- Fragment 3. Mojžišovej, nájdený v Kumráne (zo 4. stor. pred.
- Codex Vaticanus, uložený vo Vatikánskej knižnici, písaný grécky, celý Starý a Nový zákon (4.
- Codex Sinaiticus, písaný grécky, nájdený v kláštore na úpätí Sinaja, 26 kníh Starého zákona, celý Nový zákon (4.
- Codex Efrajimský (palimpsest - na starý rukopis bol neskôr napísaný iný text). Staré písmo bolo chemicky vyvolané. Obsahuje časť SZ a časť NZ (5.
- Zvitok Rylandov je v knižnici v Manchestri, pochádza z Egypta, obsahuje ev. Jána (r.
- Papyrus Chester Beatty, umiestnený v Dubline, obsahuje väčšiu časť NZ (z konca 2.
- Bodmerov papyrus, v Bodmerovej knižnici, obsahuje väčšinu textu ev.
- Codex Washingtonensis, obsahuje všetky evanjelia v nasledujúcom poradí: Matúš, Ján, Lukáš, Marek. Je umiestnený vo Washingtone.
„Žiadna iná staroveká kniha nie je doložená toľkými spoľahlivými textami a prekladmi ako Biblia.“ (F. F. Bruce)
Je pozoruhodné, že text Biblie bol uchovaný a overený toľkým starými rukopismi. Žiadna iná kniha na svete nebola tak dlho a intenzívne prenasledovaná, zakazovaná, zosmiešňovaná, proti, žiadnej inej knihe a jej učeniu neboli použité tak dôkladné - „vedecké“ metódy boja ako proti Biblii. A predsa sa ľuďom počas dejín ani dnes nepodarilo Bibliu zničiť a jej učenie zdiskreditovať.
Naopak, rad skutočne objektívnych vedeckých disciplín - archeológia, história, lingvistika, geológia a filozofia - dokazujú pravdivosť učenie Písma. Keď Ježiš Kristus vysvetľoval svojim učeníkom starozákonné proroctvá, ktoré sa vzťahovali na neho, povedal im: „To je vám tak ťažké uveriť tomu, čo hovorili proroci?
Dodnes bolo nájdených približne 3000 rukopisov celých biblických kníh alebo jej fragmentov. Odborníci, ktorí sa zaoberajú výskumom biblického textu, zistili, že v jednotlivých rukopisoch je rad zamenených slov alebo písmen. Tieto chyby, vzniknuté nesprávnou výslovnosťou predčítavateľov či nepozornosťou odpisovači sú však natoľko nepodstatné, že sa vlastného obsahu textu vážnejšie vôbec nedotkli.
Význačný odborník, Filip Schaff, sa zmieňuje asi o 400 chybách v texte, z ktorých asi 50 je podstatnejších. Avšak „ani jedna z nich nezmenila podstatný bod viery či mravný záväzok, pretože tie sú podopreté radou ďalších, jasných pasáží Biblie a celým jej kontextom“ (Porovnanie gréckeho a anglického textu, str.
Títo textoví odborníci porovnávaním najrôznejších rukopisov zostavili najvernejšiu predlohu, z ktorej sa obstarávajú preklady do jednotlivých jazykov. Iný biblický bádateľ, Frederic Kenyon, na záver takéhoto výskumu povedal, že „štúdium a všetky výsledky tejto komparatívnej práce posilnili vierohodnosť biblického textu, takže môžeme vziať do rúk Bibliu s istotou, že držíme pravé Božie slovo“. (Príbeh Biblie, str.
Biblia a archeológia
Začiatkom 19. storočia, keď sa mnoho ľudí chcelo oslobodiť od všetkého „dedičstva“ minulosti, sa mnoho vzdelaných učencov postavilo proti Biblii. Začali spochybňovať mnoho skutočností, o ktorých Biblia písala s úplnou istotou. Táto vlna skepticizmu zasiahla mnohých kresťanov, ktorí si začali klásť otázky o spoľahlivosti Biblie. Útok na Bibliu začal - a kresťanstvo začalo opúšťať pozície.
Stredný Východ - miesto kde sa zrodila Biblia, kolíska veľkých starovekých civilizácií, kde sa vystriedali mnohé ríše: Egypt, Asýrie, Babylon, Perzia … Počas storočí, ako ríše zanikali, sa z Orientu stávalo veľké, pieskom zasypané múzeum. Míňali sa tisícročia, ale pod pieskom sa zastavil čas.
Kritici Biblie sa sústredili najmä na niekoľko bodov učenie Biblie.
To všetko boli vážne námietky a vyžadovali seriózne odpovede a dôkazy.
Približne v rovnakej dobe, keď kritici obviňovali Bibliu, sa pozvoľna začal rodiť jeden z najmladších vedných odborov - archeológia. Učenci začali organizovať bádateľské expedície, ktoré v biblických krajinách hľadali miesta možných vykopávok. Začala archeologická horúčka, podnietená okrajovo možno zberateľskou vášňou. Každý národ, každá väčšia univerzita vyslala do krajín Orientu svoju expedíciu, aby objavila kapitolu zašlej slávy niektorej civilizácie staroveku.
Okrem zlata, sôch, váz a iných predmetov sa čoraz častejšie začali objavovať papyrusy a hlinené tabuľky písané neznámym písmom. Avšak Boh pozná svoj čas. Biblia, jeho kniha, sa stala terčom ľudského posmechu. Bolo nutné ju obhájiť.
Ten prvý našiel francúzsky inžinier Broussard v Egypte: bol to známy kameň z Rozety, trojjazyčne popísaný obelisk. Jedno písmo bolo egyptskej, obrázkové, druhé obyčajným egyptským jazykom a tretie grécke.
Asi 300 km južne od Káhiry boli nájdené tabuľky, ktoré obsahovali list jedného poddaného miestneho vládcu, ktorý sa obracia o pomoc k faraónovi Amenhotepovi III. V Susan, 250 km východne od Babylonu, bol nájdený čierny obelisk kráľa Chamurabiho, súčasníka Abraháma.
Južne od Ninive bádatelia od r. 1925 do r. 1941 našli tisíce hlinených tabuliek z 15. storočia pr. n. l. Spolu s ďalšími tabuľkami z mesta Mari nám líčia život ľudí v dobe patriarchov. Tabuľky, objavené v severnej Sýrii v r. 1929, známe pod termínom tabuľky z Ras Samra, nám osvetľujú náboženské kulty doby, kedy sa Izraelčania usídlili v Kanaáne. Kananejské národy vyznávali mnohobožstva a svojich bohov uctievali v pohanských a krutých obradoch.
Biblia sa asi štyridsaťkrát zmieňuje o Chetitoch. Po ukončení vykopávok v ich lokalitách bolo uverejnené množstvo kníh, ktoré jednoznačne dokazujú, že tento národ bol mocnú ríšou, ktorá svojho času súperila s Egyptom o nadvládu.
K podobným záverom viedli historikov, učencov aj archeológov prieskumy miest, ktoré sa poja s novozákonnými dejinami. William Mitchell Ramsay bol veľmi vzdelaným a pritom zaprisahaným kritikom Biblie. Rozhodol sa ísť do Malej Ázie a krok po kroku vyvrátiť jej učenie. Vydal sa po ceste, po ktorej išiel apoštol Pavol, a ku svojmu nesmiernemu údivu zistil, že Lukáš, pisateľ knihy Skutky apoštolov, mal vo všetkom pozoruhodnú pravdu. Pri svojich cestách prestal zhromažďovať dôkazy proti Biblii, ale objavoval dôkazy v jej prospech. Vo svojej knihe „Pavol ako cestovateľ“ napísal: „V príbehoch, ktoré popisoval Lukáš, nenájdeme ani jeden detail nesprávny.
V Biblii však nachádzame ďaleko viac než životné príbehy úspešných ľudí a verne zachytené dejiny. V Biblii máme jedinečný opis toho, kto je Boh, akú má povahu a aký má vzťah k nám, ľuďom.
Je teda možné poznať Boha? Keby Boh neurobil prvý krok a nenašiel spôsob, ako komunikovať s ľuďmi, asi by sme Boha nedokázali nikdy poznať. Boh prebýva v dimenzii, ktorú človek nedokáže svojimi zmyslami obsiahnuť a preskúmať, Biblia ju nazýva „duchovným“ rozmerom. Boh niekedy hovoril s ľuďmi priamo. Niekedy prostredníctvom anjelov, inokedy mali proroci videnie - zvláštny stav tela a mysle, v ktorom vnímali Boží odkaz.- Proroci často ani nerozumeli významu správ, ktoré im Boh oznámil. Inokedy ich písali vlastnými slovami podľa obrazov, ktoré im boli ukázané. Tu hovoríme o vnuknutie, o inšpirácii.
Používal Boh pisateľov Biblie len ako „pero“ s ktorého pomocou zaznamenal, čo chcel ľuďom povedať? Mali pisatelia Biblie slobodu vyjadrovania alebo museli presne zaznamenať, čo im Boh povedal? Vyznávači islamu veria, že Mohamed napísal doslovný záznam zjavenia Alaha, a preto korán nemôže byť prekladaný do iných jazykov. Kresťania veria, že Biblia je skutočne Božím posolstvom, Božou knihou, ktorú však napísali ľudia inšpirovaní Bohom. Boh im nechal slobodu výberu slov a myšlienok.
Nie je to úžasné, že veľkolepý Boh sa nesnaží vyjadrovať pomocou slov a obrazov, ktorým by sme nerozumeli, ale svoju veľkosť oblieka do ľudských slov a obratov. Okrem niekoľkých miest, kde je priama Božia reč, Boh nechal pisateľov Biblie, aby všetko vyjadrili vlastnými slovami, niekedy nedokonalými, niekedy aj svoje pocity - a predsa nám, ľuďom, tak blízke. Boh neinšpiroval slová a vety, ale ich pisateľov. Dôležitú úlohu pri písaní Biblie hrala tretia božská osoba - Duch Svätý.
Preklady Biblie
Preklady Biblie majú bohatú históriu, počnúc Septuagintou (gréckym prekladom Starého zákona) až po moderné preklady do mnohých jazykov.
V prvých storočiach nikto nemal vlastnú Bibliu. Na konci 4. storočia bola preložená z pôvodných rukopisov do latinčiny. Keďže čítať a písať po latinsky vedeli iba vzdelanci či kňazi, obyčajní ľudia boli po stáročia odkázaní na nich. Cirkev mala preto obrovský vplyv na to, čo ľudia počuli alebo nepočuli. K dôležitým míľnikom patrí preklad Cyrila a Metoda do staroslovienčiny v 9. storočí. V 16. storočí pribudol napr.
Kompletná Biblia je preložená do vyše 730 jazykov a jej časti do viac ako 3 400 jazykov. Biblia je najprekladanejšou a najpredávanejšou knihou na svete, dnes si ju môže čítať prakticky každý obyvateľ zeme.
Kresťania veria, že je dôležité, aby Božie slovo mohol každý čítať vo vlastnom jazyku. V krajinách ako Severná Kórea je dodnes zakázané vlastniť Bibliu a prekročenie tohto zákazu sa trestá smrťou.
Slovenské preklady Biblie
Existuje niekoľko prekladov Biblie do slovenčiny. Ak s Bibliou len začínaš, najlepšie je zvoliť si jednoduchý preklad, napríklad Nádej pre každého. Tento preklad Nového zákona používa moderný jazyk a jej texty boli upravené tak, aby im bolo ľahšie rozumieť.
Jej opakom je Roháčkov preklad, ktorý je preložený takmer doslovne, avšak moderný čitateľ už ťažšie rozumie jeho archaickému jazyku.
Dobrou strednou cestou môže byť napr. Slovenský ekumenický preklad schválený všetkými veľkými cirkvami na Slovensku. Ak chceš rôzne preklady porovnávať vedľa seba, stiahni si aplikáciu Biblia od YouVersion a daj si jednotlivé slovenské preklady vedľa seba.
Niekto sa pustí do čítania Biblie preto, lebo vníma jej historickú, literárnu alebo náboženskú hodnotu. No Biblia ti môže priniesť oveľa viac. Je plná inšpiratívnych myšlienok a môže ti pomôcť urobiť dôležité rozhodnutia v živote. Tiež je veľmi dobrým zrkadlom na lepšie spoznávanie samého seba.