V živote kresťana zohráva Biblia kľúčovú úlohu. Ponúka nám nielen návod na život, ale aj hlboké pochopenie hodnôt, ktoré by sme mali nasledovať. Medzi ne patrí milosrdenstvo, odpúšťanie a pohostinnosť. Tieto princípy sa priamo dotýkajú našich rodín, spoločenstiev a Cirkvi.
Dvere milosrdenstva a pohostinnosti
Generálna audiencia s pápežom Františkom nám pripomína, že pred nami stoja dvere, a to nielen Svätá brána, ale aj veľké dvere Božieho Milosrdenstva. Sú to nádherné dvere Boha, ktorý prijíma našu ľútosť a ponúka milosť svojho odpustenia.
Dvere sú veľkodušne otvorené, ale je potrebné trochu odvahy z našej strany, aby sme prekročili ich prah. Využime túto chvíľu a prekročme prah milosrdenstva Boha, ktorý sa nikdy neunaví odpúšťať a očakávať nás. Osobitne kresťanské rodiny boli povzbudené, aby otvorili dvere Pánovi, ktorý čaká, aby mohol vstúpiť, prinášajúc svoje požehnanie a svoje priateľstvo.
Ak sú dvere Božieho milosrdenstva vždy otvorené, aj dvere našich kostolov, dvere lásky našich spoločenstiev, našich farností, našich inštitúcií, našich diecéz musia byť otvorené, lebo takto všetci môžeme vychádzať von a prinášať toto milosrdenstvo Boha. Jubileum predstavuje veľké dvere Božieho milosrdenstva, ale aj malé dvere našich kostolov otvorených pre to, aby sme nechali Pána vojsť, alebo Ho nechali vyjsť z uväznenia našich štruktúr, nášho egoizmu a mnohých iných vecí.
Dvere musia chrániť, avšak nie odpudzovať. Cez dvere sa neslobodno dobýjať, naopak, treba žiadať o povolenie, lebo pohostinnosť sa skvie v slobode prijatia a pri arogancii invázie zostáva v tieni. Dvere sa otvárajú často, aby sme videli, či nie je vonku niekto, čo čaká, a možno nemá odvahu, alebo azda ani silu zaklopať. Koľko ľudí stratilo dôveru a nemá odvahu klopať na dvere nášho kresťanského srdca, na dvere našich kostolov. Nech sa toto nikdy neprihodí.
Spôsob, akým sú používané dvere si vyžaduje pozorné rozlišovanie a zároveň musí inšpirovať k veľkej dôvere. Mnoho ráz dokáže všímavosť a zdvorilosť preukazovaná na vrátnici vtlačiť obraz ľudskosti a pohostinnosti celému domu, už počínajúc vchodom. Všetkým, čo majú na starosti toľko dverí, či už sú to dvere obydlí alebo dvere kostolov, patrí veľká vďaka! Takže vždy s úsmevom, vždy preukazujúc pohostinnosť toho ktorého domu či kostola - takto sa tam ľudia cítia šťastní a prijatí.
Ježiš je bránou, ktorá nám dáva vchádzať a vychádzať. Lebo Boží ovčinec je útočiskom, nie je väzením! A kto sa snaží dverám vyhnúť, to sú zlodeji. Zlodeji sa vždy snažia vojsť inakade, lebo majú zlé úmysly a snažia sa votrieť do ovčinca, aby oklamali ovce a vyťažili z nich. My musíme prechádzať dverami a počúvať Ježišov hlas: ak počujeme jeho tón hlasu, sme v bezpečí, sme zachránení. Môžeme vstúpiť bez strachu a bezpečne vyjsť von.
Svätá rodina z Nazaretu dobre vie, čo znamenajú otvorené či zavreté dvere pre toho, kto čaká dieťa, pre toho, kto nemá útočisko, pre toho, kto musí unikať pred nebezpečenstvom. Nech kresťanské rodiny urobia z prahu svojho domu malý ale významný znak Brány milosrdenstva a Božej pohostinnosti. Práve takto má byť Cirkev známa v každom kúte zeme: ako tá, ktorá uchováva v sebe prítomnosť Boha, ktorý klope, ako Božia vrátnica, ktorá ti nezavrie pred nosom so zdôvodnením, že nie si domáci.
Kráľovstvo sa priblížilo
Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Aké úžasné je toto Ježišovo prisľúbenie! Každý, kto je chudobný v duchu, pôjde do neba. A nesľúbil to len raz. V evanjeliu je veľa prisľúbení neba. Ježiš povedal svojim učeníkom po ich prvom ohlasovaní evanjelia: "Radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi". Všetky tieto prisľúbenia a ešte mnohé iné potvrdzujú to, čo Ježiš povedal v blahoslavenstvách - chudobní v duchu zdedia nebeské kráľovstvo.
Ježiš musel veľa hovoriť o kráľovstve. Výrazy "Božie kráľovstvo" a "nebeské kráľovstvo" sa len v evanjeliách vyskytujú viac než 75-krát. Predovšetkým nemôže byť kráľovstvo bez kráľa. V našom prípade je to Ježiš Kristus, Kráľ kráľov, ktorý je náš vládca. Ježiš ako Kráľ je prítomný medzi nami v dare Ducha Svätého i v chlebe Eucharistie. Sľúbil, že bude s nami "až do skončenia sveta", a toto prisľúbenie splnil.
Potom nemôže byť kráľovstvo bez súboru zákonov a toho, čo sa očakáva od jeho občanov. V našom prípade sa základný zákon pre kráľovstvo nachádza v modlitbe Pána: .Príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi". A aká je jeho vôľa? Aby sme ho milovali, milovali sa navzájom a prinášali "veľa ovocia". Pre nás táto sila pochádza od Boha a je to sila lásky. Ježiš, náš Kráľ, nám neustále odpúšťa, uzdravuje nás, mení nás na svoju podobu. Dáva nám aj podiel na svojej moci. Pomáha nám milovať a odpúšťať tak ako on.
Ježiš chce, aby sme pochopili, aké je jeho kráľovstvo, a potom ho každý deň čoraz viac prijímali. Chce, aby sme "najprv" hľadali toto kráľovstvo, aby mohol do nášho života vylievať požehnania. Chce, aby sme objavili radosť z jeho prítomnosti, aby sme mu dôverovali a podriadili sa jeho vláde. Takéto náznaky poukazujú, že Božie kráľovstvo je medzi nami prítomné aj dnes. Pomáhajú nám pochopiť, že chudobní v duchu môžu vstúpiť do nebeského kráľovstva - aspoň do istej miery - už teraz. A hovoria nám, že sa môžeme tešiť zo života v Božom kráľovstve, keď zakúsime jeho prítomnosť a pôsobenie jeho sily v nás.
Ak chceme zakúsiť požehnania Božieho kráľovstva, musíme dať Ježišovi šancu, aby sa nám zjavil. Keď uvidíme Ježiša v jeho velebe, naše vlastné nedokonalosti tiež vyplávajú na svetlo. Keď uvidíme ten rozdiel medzi Ježišovou dokonalosťou a našou hriešnosťou, povedie nás to k tomu, aby sme sa pokorili. Rozdiel medzi Ježišovou nesebeckosťou a našou sebeckosťou odhalí našu duchovnú chudobu. A jediné riešenie chudoby, ktorú vidíme vo svojom živote, je rozhodnutie odovzdať sa Pánovi, pretože vieme, že on má bohatstvá, ktoré potrebujeme. Len on dokáže uzdraviť našu duchovnú chudobu.
Svätý Pavol sa modlil, aby Kristus prebýval v našich srdciach "skrze vieru". Musíme veriť, že náš láskyplný Otec sa nám chce zjaviť, žiť s nami a chodiť uprostred nás. Dôverujeme, že Ježiš požehná tých, ktorí nevideli, a uverili. Všetci musíme veriť Ježišovi, keď povedal: .. Ostaňte vo mne, ako ja ostávam vo vás". Ježiš chce, aby sme celým srdcom verili, že chce prísť a urobiť si v nás príbytok. Chce byť s nami celý deň, každý deň. Boli sme stvorení, aby sme boli príbytkom pre Pána a aby nás mohol naplniť svojou láskou a používať nás ako nástroje svojej milosti pre tento svet.
Boh chce, aby sme ho dali nad všetko; a budeme ho mať do takej miery, že uvidíme Ježiša v jeho sláve a velebe. Skúste meditovať o Božích prisľúbenach, ktoré sme v tomto článku spomenuli. Neuspokojte sa len slovami. Predstavte si, že Ježiš žiari v sláve a stojí po Otcovej pravici. Nech vás tieto obrazy pobádajú k modlitbe: "Pane, som naozaj duchovne chudobný. Ty si môj poklad. Príď, Ježišu, a naplň ma."
Keď sa ocitneme pri Ježišovi, všetky naše názory a domnienky sa zmenia. Všetky naše svetské poklady a priority stratia dôležitosť. Budeme žasnúť nad jeho milosrdenstvom a láskou. Môžeme odpovedať len tak, že sa pred ním skloníme. Sme naozaj blahoslavení, lebo nám patrí Božie kráľovstvo.
Rodina ako cvičisko odpúšťania
Zhromaždenie synody biskupov hĺbkovo uvažovalo nad povolaním a misiou rodiny v živote Cirkvi a súčasnej spoločnosti. Bola to milostivá udalosť. Vo svete, ktorý sa niekedy stáva vyprahnutým na život a na lásku, vy každý deň hovoríte o veľkom dare, ktorým sú manželstvo a rodina. Rodina je jedným veľkým cvičiskom pre tréning vzájomného darovania sa a odpúšťaní si. Rodina je jedno veľké cvičisko, kde sa trénujeme vo vzájomnom darovaní sa a v odpúšťaní - bez ktorých žiadna láska nemôže vytrvať nadlho.
Kresťania majú zatvárať dvere pred žiarlivosťou, závisťou a ohováraním, ktoré rozdeľujú a ničia naše komunity. Žiarlivosť vedie k vražde. Závisť vedie k vražde. Boli to práve tieto dvere, dvere závisti, cez ktoré diabol vstúpil do sveta. Biblia hovorí: «Pre závisť diabla prišlo do sveta zlo.» Žiarlivosť a závisť otvárajú dvere všetkým zlým veciam a tiež rozdeľujú komunity. Keď kresťanská komunita alebo niektorí jej členovia trpia závisťou a žiarlivosťou, skončí v rozdelení - jedni proti druhým. A to je silný jed.
Závistlivý človek, človek žiarlivý, je zatrpknutý: nemôže spievať, nemôže chváliť, nevie, čo je radosť, vždy sa pozerá na to, ‚čo ten má, a ja nemám‘. A to vedie k zatrpknutosti, horkosti, ktorá sa šíri po celej komunite. Títo ľudia sú rozsievačmi horkosti. A druhým postojom, ktorý prináša žiarlivosť a závisť, je ohováranie. Pretože netoleruje, že tamten niečo má, riešením je ponížiť toho druhého, aby som ja bol trochu povýšený. Nástrojom na to je ohováranie.
Koľko krásnych kresťanských komunít dobre napredovalo, ale potom do jedného z ich členov vošiel červ žiarlivosti a závisti, s tým smútok, neľúbosť srdca a ohováranie. Modlime sa za naše kresťanské komunity, aby to semienko žiarlivosti nebolo medzi nás zasiate, aby v našom srdci, v srdci našich komunít nezaujala miesto závisť, aby sme tak mohli napredovať a chváliť Pána, chváliť Pána s radosťou.
Svätý Otec František sa pri generálnej audiencii zameral na tému jednoty kresťanov. Rozdelenie medzi kresťanmi je pohoršenie! Niet na to iného slova: pohoršenie! Kristus nie je rozdelený. Musíme však úprimne a s bolesťou uznať, že naše spoločenstvá neprestajne prežívajú rozdelenia, ktoré sú pohoršením. Rozdelenia naopak oslabujú dôveryhodnosť a účinnosť nášho evanjelizačného úsilia a hrozí, že vyprázdnia Kristov kríž z jeho moci. Napriek bolesti z rozdelení, ktoré žiaľ ešte pretrvávajú, prijmime Pavlove slová ako pozvanie úprimne sa tešiť z milostí, ktoré Boh udeľuje iným kresťanom.
Kanadská skupina, ktorá pripravila podnety na tento Týždeň modlitieb nepovzbudzuje spoločenstvá premýšľať na tým, čo by mohli dať svojim blížnym kresťanom, ale pobáda ich k stretnutiu, aby pochopili, čo môže každé spoločenstvo z času na čas získať od tých druhých. Toto si však žiada niečo navyše. Vyžaduje si to mnoho modlitby, žiada si to pokoru, reflexiu a neprestajné obrátenie. Poďme vpred po tejto ceste s modlitbou za jednotu kresťanov, aby toto pohoršenie vymizlo a nebolo už viac medzi nami.
Mladí sa pýtali pápeža Františka, ako môžu pomáhať pri obnove Cirkvi a urobiť ju radostnejšou a misijnou, či ako spoznať Božiu vôľu v živote. Svätý Otec hovoril o svojom stretnutí s Ježišom, keď ako 17-ročný pocítil jeho volanie a to, že sa chce stať kňazom. Mladým tak okrem iného povedal: „Keď cítiš, že je tu niečo nové, niečo, čo tu predtým nebolo, že sa ťa Pán dotýka, počúvaj ho! Pretože je to Pán, ktorý ťa volá.“
Pápeža Františka sa opýtali, čo pre to môžu mladí urobiť, aby obnovili Cirkev a spravili ju radostnejšou a misijnou, a čo sa od nich očakáva. Svätý Otec pripomenul slová dávnych teológov o tom, že Cirkev musí byť obnovovaná neustále. Neznamená to však dať jej nový náter, ale obnoviť ju zvnútra, a položiť si otázku „čo robím preto, aby bola Cirkev vernejšia svojmu poslaniu?“. Hovoril tak aj o nadšení mladých a zopakoval výzvu, aby boli „hluční“, ktorú im adresoval ešte v Riu de Janeiro.
„V živote objavíš cestu iba vtedy, ak budeš kráčať.“ Takto znela odpoveď pápeža na otázku, ako možno spoznať povolanie v živote, Božiu vôľu. Pán ti na ceste povie, kde ťa chce mať, kde chce, aby si bol. Ak sa človek vydá touto cestou, bude pracovať pre seba samého, pre svoju budúcnosť, pre to, aby mal peniaze, získal ďalšiu pozíciu. Svätý Otec tiež upozornil, že kráčať životom nie je jednoduché, a ide tiež o cestu plnú chýb.
Mladých povzbudil, aby sa nebáli pomenovať svoje rany v živote. Ako návod ponúkol rozhovor: s duchovným otcom a sestrou, laikom, niekým, kto môže pomôcť a vie poradiť. „Dať mená svojim zraneniam, svojim modrinám,“ upozorňuje pápež František. Pri tejto téme rád uvažujem nad Cirkvou, ako nad poľnou nemocnicou: je mnoho zranených ľudí, ktorých sme zranili aj my katolíci.
Svätý Otec mladých povzbudil, aby odvážne žili evanjeliom a kráčali proti prúdu. Súčasnú ekonomickú krízu a s ňou súvisiaci nedostatok práce pociťujú aj mladí, pápežovi preto položili otázku, čo by urobil v ich prípade, a teda, ak by si nemohol nájsť prácu. Pápež síce dodal, že Boh sa nachádza v budúcnosti v podobe prisľúbenia pomoci, no klásť si takéto podmienky podľa neho nenapomáha duchovnému životu.
„Buďte v radosti a nenechajte si ukradnúť nádej,“ zaznelo neraz zo strany pápeža Františka. Mladí tentokrát žiadali pápeža o návod, ako prekonať pokušenie vzdať sa nádeje. Svätý Otec hovoril o potrebe osobitnej starostlivosti v tejto veci, keďže žijeme v dobe, keď si človek môže kúpiť sklamanie takmer všade. Svätý Otec tak opätovne pripomenul potrebu stavať na veľkých ideáloch, na túžbe a širokom srdci.
Pán si stále vyberá tých maličkých, slabých, pretože zhliada na našu poníženosť. Svätý Otec zameral svoju homíliu na spojenie Pán a maličkí. Pán sa nikdy neprihovára k ľuďom ako k mase, nikdy. Vždy hovorí osobne, požívajúc mená. Vyberá si osobne. Boh si vyvolil svoj ľud, pretože je „najmenší“, nemá nijakú moc popri iných národoch. Išlo naozaj o „dialóg medzi Bohom a ľudskou malosťou“.
Pán si vyberá podľa svojich kritérií. A volí si „slabých a pokorných, aby zahanbili mocných“. Chráňme si našu malosť, aby sme mohli viesť dialóg s Pánom. Pán má s nami osobný vzťah, nikdy to nie je dialóg s masou ľudí.
Tabuľka: Kľúčové princípy pre kresťanský život
| Princíp | Význam | Praktické uplatnenie |
|---|---|---|
| Milosrdenstvo | Súcit a odpúšťanie voči druhým | Odpúšťanie chýb, pomoc v núdzi |
| Odpúšťanie | Oslobodenie od hnevu a nenávisti | Neudržiavanie zášti, zmierenie |
| Pohostinnosť | Otvorenosť a prijímanie druhých | Pozývanie ľudí do svojho domova, prijímanie cudzincov |
Tieto princípy sú základom pre budovanie zdravých a láskyplných vzťahov v rodine, spoločenstve a Cirkvi. Ich nasledovanie nám umožňuje priblížiť sa k Bohu a žiť život v súlade s jeho vôľou.