Možno žijeme v kultúre, ktorá verí, že každý bude spasený a že sme „ospravedlnení smrťou“. Ktorá verí, že jediné, čo nám stačí k tomu, aby sme sa dostali do neba, je umrieť. Božie slovo nám však nedovoľuje veriť v takúto luxusnú predstavu.
Keď sa pozrieme do histórie, môžeme jasne vidieť, že väčšina evanjelikálnych kresťanov sa v tomto bode zhodovala. Bod, v ktorom sa už veľká väčšina nezhodovala, bola otázka istoty spasenia. Teologicky povedané, to, o čom sa bavíme v tomto článku, je koncept „odpadnutia od viery“.
Mnoho veriacich dnes zastáva názor, že je možné, aby skutoční kresťania stratili svoje spasenie, pretože niekoľko novozmluvných textov naznačuje, že niečo takéto sa môže udiať.
Apoštol Pavol píše listy.
Pavlove slová Timotejovi
Práve premýšľam nad slovami apoštola Pavla v 1. liste Timotejovi. Tu, uprostred napomínania a všetkých inštrukcií spojených s Timoteovým životom a službou, Pavel varuje Timotea, aby si zachoval vieru a dobré svedomie a aby toto pripomínal tým, ktorí tak nerobia.
Apoštol Pavel poukazuje na tých, ktorí „stroskotali vo viere“. Niet pochýb o tom, že vyznávajúci kresťania môžu padnúť a môžu padnúť naozaj radikálne. Mnohým z nás sa určite vybaví človek ako Peter, ktorý zaprel Krista.
Skutočnosť však, že Peter bol navrátený ku Kristovi, je jasným dôkazom toho, že nie každý vyznávajúci kresťan, ktorý padne, padol natoľko, že by už nebolo cesty späť. V tomto bode je dôležité rozlíšiť vážny a radikálny pád do hriechu od totálneho a finálneho odpadnutia od viery.
Reformovaní teológovia si všimli, že Biblia je plná príkladov naozaj skutočných veriacich, ktorý padli do veľmi závažných hriechov, a dokonca v tých hriechoch aj nejaký čas pretrvali. Takže kresťania padajú a padajú naozaj radikálne.
Otázkou však je, či títo ľudia, ktorí sú vinní zo skutočne hrozných hriechov, sú nenávratne a večne stratení alebo tento ich poklesok je dočasným stavom, ktorý bude v konečnom dôsledku napravený ich obnovením.
V prípade osoby, akou bol Peter, vidíme, že jeho pád bol napravený pokáním. A čo teda s tými, ktorí definitívne odpadnú? Naša odpoveď na túto otázku musí byť „nie“.
V 1. liste Jána 2:19 sa jasne hovorí o falošných učiteľoch, ktorí vyšli z cirkvi, nikdy však neboli jej skutočnou súčasťou. Ján popisuje odpadnutie od viery ľudí, ktorí vyznávali vieru, avšak neboli nikdy znovuzrodení. Ešte k tomu vieme, že Boh oslávi každého, koho On ospravedlní (Rimanom 8:29-30).
Pokiaľ človek má skutočnú zachraňujúcu vieru a je ospravedlnený, sám Boh zachová takéhoto človeka vo viere. Ak však aj v tomto období odpadnutia od viery bude tento kresťan aktívny a živý, ako môžeme teda s istotou vedieť, či je naozaj tým znovuzrodeným, ktorý v budúcnosti bude navrátený? Jedna vec, ktorú nikto z nás nevie, je schopnosť vidieť do srdca človeka.
Praktické rady
Otázka, či môže človek stratiť svoje spasenie alebo nie, nie je len nejakou abstraktnou otázkou. Je to otázka, ktorá preniká až k samotnej podstate našich kresťanských životov, nielen čo sa týka našej vlastnej obavy o naše vytrvanie vo viere, ale týka sa aj našej obavy o rodinu a priateľov, najmä tých, ktorí, ako sa zdá, aj navonok preukazujú skutočné vyznanie viery.
Čo prakticky robiť v takýchto situáciách? Po prvé, modli sa a potom čakaj. Nevieme aký bude konečný výsledok v tejto situácii a som presvedčený o tom, že budeme veľmi prekvapení, keď sa dostaneme do neba.
Budeme prekvapení, že tam uvidíme ľudí, o ktorých by sme povedali, že tam nikdy nebudú, a opačne, budeme tiež prekvapení, keď tam neuvidíme ľudí, o ktorých sme boli presvedčení, že tam budú. Je to jednoducho preto, že nepoznáme vnútorný stav ľudského srdca alebo ľudskej duše.
Káleb: Príklad vernosti
Keď hodnotíme ľudský život podľa Božích kritérií, potom najdôležitejším obdobím života je práve jeho záver, to, akým spôsobom sme „dobojovali boj a dobehli svoj beh“.
Potom, ako Jozua s izraelskými kmeňmi dobyl podstatnú časť Kanaánu, rozdeľoval územie medzi jednotlivé kmene. Stretávame sa tu s Kálebom, 85-ročným starcom, ktorý hovorí, že sa teší rovnakému mentálnemu a fyzickému zdraviu, ako keď mal 40 rokov a Mojžiš ho poslal ako jedného zo zvedov preskúmať zasľúbenú krajinu.
Keď dnes hovoríme o veku 85 rokov, nikomu zvyčajne nenapadne, že ide o vek, v ktorom by mal byť človek v plnom zdraví a sile. Je to vek, v ktorom sa už ľudia reálne pripravujú na odchod na večnosť. Káleb však z akéhosi záhadného dôvodu bol stále plný sily bojovať a v 85 rokoch skutočne porazil Anákovcov a dobyl Hebron.
Jak vážně bereš svou věrnost Bohu?
A to, prečo bol Káleb v takom dobrom stave aj vo vysokom veku, malo svoje príčiny. Pozrime sa teraz spoločne na kľúčové faktory Kálebovho úspešného života a skúsme sa nimi inšpirovať.
Kálebovo meno si zaslúži našu pozornosť. Hebrejské slovo kálév totiž znamená pes. V blízkovýchodnej kultúre veľmi neplatí naše európske príslovie, že „pes je priateľom človeka“, pes je tam považovaný za nečisté zviera a ľudia psami pohŕdajú. Tento jav nachádzame tak v židovskej, ako aj v islamskej kultúre.
V biblickej kultúre sa navyše menu pripisoval veľmi dôležitý význam; jednoducho nebolo jedno, ako sa človek volá. Výraz pes bol často používaný ako nadávka a Káleb sa takto volal. Ako asi muselo vyzerať jeho detstvo a interakcia s kamarátmi?
V Kálebovom živote vidíme, že sa nikdy nevzdával a stále zostal verný Bohu, a to do takej miery, že dokázal čeliť väčšine, ktorá sa proti Pánovi a proti Mojžišovi búrila. Vidíme, že bol vždy verný a oddaný, podobne ako je pes oddaný svojmu Pánovi.
Z lingvistického hľadiska tu existuje ešte jedna pozoruhodná zaujímavosť: keby sme považovali hebrejské slovo kálév za zložený výraz kol-lév, dostali by sme sa k významu „celé srdce“, ktorý by sme mohli interpretovať ako „srdečný“ alebo „oddaný“ človek. Z tejto skutočnosti vyplýva, že aj v niečom, čo nás hendikepuje, sa môže nachádzať čosi, čo sa nakoniec stane našou prednosťou.
Keď si v Biblii čítame Kálebov príbeh, vidíme, že nikdy nebol veľmi v popredí. Dá sa povedať, že bol permanentne v Jozuovom tieni. Mojžiš uprednostňoval Jozuu, práve jemu sa osobne venoval, zobral ho so sebou na vrch Sinaj, trávil s ním čas aj v svätostánku a nakoniec ho aj vymenoval za svojho nástupcu.
Káleb vždy stál tak trochu „bokom“. Nevadilo mu byť „mužom druhého sledu“, bol spokojný so svojím povolaním a postavením. Vždy bojoval za Hospodina a za Mojžiša. Toto bola ďalšia veľmi charakteristická vlastnosť Božieho muža Káleba.
Káleb bol mužom viery. Nerobil si nič z reptania ostatných desiatich vyzvedačov a neprepadol strachu, ktorým nakazili pospolitý ľud. Na strach a reptanie reagoval vyznaním viery, ktorá napĺňala jeho srdce.
Je veľkým povzbudením vidieť, ako sa Boh zastal tých, ktorí sa predtým odvážili zastať sa Jeho a čeliť vzbúrenému davu. Upokojovať vzbury v Božom ľude je rovnako dôležité ako boj proti nepriateľom pri dobývaní toho, čo nám Boh prisľúbil.
Výsledkom vzbúr izraelského ľudu počas ich cesty do zasľúbenej krajiny bolo Božie rozhodnutie o tom, že generácia, ktorá vyšla z Egypta, musí najskôr vymrieť a až potom ich deti vojdú do Kanaánu a obsadia ho. Do Kanaánu nevošiel ani sám Mojžiš, jedinou výnimkou boli Jozua a Káleb.
V Kálebovi bol iný duch. Vidíme, že príčina jeho úspechu a schopnosti čeliť výzvam a skúškam bola duchovná. Kálebov vzťah s Bohom a duchovné spoločenstvo s ním formovali jeho ducha tak, že mal vždy silu obstáť, postaviť sa na správnu stranu a zvíťaziť. Aj my si dnes potrebujeme uvedomiť, že náš duchovný stav je kľúčovým faktorom ovplyvňujúcim úspech a zdar nášho života.
O Kálebovi aj Jozuovi nachádzame v Biblii istý výrok, ktorý sa opakuje na viacerých miestach. Ide o podstatnú charakteristiku, ktorú však nie je ľahké preložiť z hebrejského originálu Písma. Káleb bol „bezvýhradne, celkom oddaný Hospodinovi, nasledoval Ho a pridŕžal sa Ho“.
Ide o stopercentnú oddanosť Bohu, ktorá bola v Kálebovom čase vzácna a vzácna je aj dnes. Je to princíp prvej časti Kristovho dvojprikázania lásky, veľká pravda, že máme svojho Boha milovať celým srdcom, celou dušou, celou mysľou a z celej svojej sily.
Keď sa necháme inšpirovať Kálebovým príkladom, nielenže neurobíme chybu, ale náš život bude od začiatku do konca zmysluplný, plný Božej milosti a sily. Skúsme to.