„Modlitba, ktorú som si veľmi obľúbil“ - svätý Ján Pavol II. Aké miesto vo svojom živote dáme Bohu? Ak Boha a jeho zákon postavíme na prvé miesto, máme právo prosiť o požehnanie, keď máme zámer urobiť niečo dobré, alebo prosiť o svetlo Ducha Svätého, keď sa nevieme rozhodnúť. „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ Začiatok 127.
„Nijakú ľudskú činnosť, a to ani v časných záležitostiach, nemožno vyňať spod Božej moci,“ hovorí dogmatická konštitúcia O Cirkvi (36). Dnes mnohí tvrdia, že všetko záleží len od významných a dôležitých ľudí a že bežný človek je bezmocný. Koľko tvorivých iniciatív, efektívnych riešení, objavov, druhov pomoci, múdrych rozhodnutí, solidárnych aktivít a riešení konfliktov sa zrodilo z pokornej modlitby.
V Starom zákone je pôsobivá scéna, osobitne výrečná pre dnešné ľudstvo. Boží poslovia idú do Sodomy a Gomory zistiť, aké veľké je zlo, ktoré sa pácha v týchto mestách. Boh oznamuje Abrahámovi svoj zámer zničiť liahne tohto zla. Začína sa nádherný dialóg modliaceho sa človeka, Abraháma, s Bohom, v ktorého rukách sú osudy tisícov obyvateľov spomenutých miest: „Abrahám ostal... stáť pred Pánom... ,Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš, alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?‘“ (Gn 18, 22. 24).
O osude sveta sa rozhoduje medzi milosrdným Bohom, ktorý čaká na modlitbu príhovoru zo strany človeka, a človekom, Abrahámom, ktorý neúnavne prosí za záchranu - nie za svoju, ale hriešnikov. Vystupujú tu aj obyvatelia Sodomy a Gomory, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zlobe a neuvedomujú si, že ich osud závisí od pokornej Abrahámovej modlitby a od toho, či sa v ich meste nájde aspoň desať ľudí, ktorí veria v Boha a poslúchajú ho. Túto udalosť zo Starého zákona môžeme preniesť do našej doby: Boh vidí množstvo zla, ktoré sa deje v dnešnom svete, a sám vyzýva hriešnikov a bezbožníkov, aby sa obrátili. Zároveň povoláva spravodlivých, aby prijali Abrahámovu úlohu, ba skôr Ježišovu než Abrahámovu.
Boh použil Pannu Máriu, učiteľku kresťanskej modlitby, aby sa človek dokázal ľahšie zjednotiť s Kristom v modlitbe príhovoru a odprosovania.
RUŽENEC Svetla | Zábery zo Šaštína, Marianky a Spišskej Kapituly
Ruženec je modlitba, ktorá spája rozjímanie s odriekaním invokácií. Ruženec vo forme, akú poznáme dnes (rozdelený na radostné, bolestné a slávnostné tajomstvá, pričom každé sa skladá z piatich desiatkov), schválil pápež Pius V. (1566 - 1572). Táto jednoduchá modlitba, ktorá čerpá svoj obsah z evanjelia, si získala čoraz väčšie uznanie aj vďaka historickým udalostiam, pri ktorých zohrala rozhodujúcu úlohu. Keď v roku 1571 osmanskí Turci ohrozovali južnú Európu, založil pápež Pius V. Svätú ligu, aby s pomocou Španielska, Benátok a iných európskych krajín odrazili tureckú flotilu. Celý kresťanský svet vyzval k vrúcnej modlitbe posvätného ruženca za záchranu pred moslimskou inváziou.
7. októbra sa odohrala rozhodujúca bitka pri Lepante pri gréckom pobreží, v ktorej zvíťazila flotila Svätej ligy a takto zastavila obdobie tureckej expanzie v Stredomorí. Celá Cirkev pripísala toto víťazstvo modlitbe ruženca a ďakovala zaň. Vtedy nastal veľký rozkvet tejto modlitby. Rozšírili sa ružencové bratstvá. Silu ruženca, modlitby zvlášť milej Panne Márii, potvrdzujú aj neskoršie znamenia a v súčasnosti ju dokazujú početné mariánske zjavenia. Počet týchto zjavení od polovice 19. storočia až dodnes a ich dôležitosť vzbudzuje obdiv voči Božej štedrosti, obsiahnutej v týchto zázračných milostiach, ako aj voči úlohe Panny Márie pre súčasnú púť kresťanstva.
Zjavenie Panny Márie v Lurdoch
Už v Lurdoch (1858) sa Panna Mária zjavila Bernadete s ružencom v ruke. Upozornila „vizionárku“, že každý má mať pri sebe ruženec a modliť sa ho. Vo vyše tridsiatich zjaveniach (od polovice 19. storočia až do súčasnosti bolo niekoľko desiatok mariánskych zjavení) Panna Mária odporúča modlitbu ruženca. Najčastejšie sa „vizionárom“ zjavuje vtedy, keď sa modlia ruženec, a prostredníctvom nich prosí, aby sme sa modlili ruženec: každý deň (Mettenbuch 1876, Gietrzwald 1877, Fatima 1917, Itatiba v Brazílii, 1989); za hriešnikov (Fatima, Sonnenhalb vo Švajčiarsku, 1942), za pápeža a za Cirkev („Treba sa pomodliť veľa ružencov na úmysel nášho námestníka“).
„V 19. a v 20. storočí dávala Kristova matka v rozmanitých okolnostiach nejakým spôsobom pocítiť svoju prítomnosť a počuť svoj hlas, aby povzbudila Boží ľud k tejto forme kontemplatívnej modlitby,“ napísal Svätý Otec Ján Pavol II. Ide o to, aby sme sa ruženec modlili s celým jej meditatívnym obsahom a aby sme ho šírili predovšetkým tam, kde oslabla počiatočná horlivosť. Počas študentských rokov na Neapolskej univerzite zanechal Bartolo Longo náboženské praktiky a začal sa venovať špiritizmu, ba aj satanizmu.
Obrátil sa vo chvíli, keď začul vnútorný hlas: „Ak sa chceš zachrániť, urob niečo pre šírenie ruženca.“ Pri návrate k Bohu mu pomohlo dominikánske prostredie a diela svätého Tomáša Akvinského. Aby to mohol robiť ešte účinnejšie, postavil kostol vo Valle di Pompei, mestečku susediacom so starovekými Pompejami, ktoré zasypal popol z výbuchu Vezuvu v roku 79. Pre kostol zadovážil milostivý obraz Panny Márie Ružencovej a začal sa venovať evanjelizačnej a charitatívnej činnosti. Pôsobenie Bartola Longa sprevádzali mnohé milosti, vnuknutia Panny Márie a dojímavé zázraky. Pri kostole vzniklo stredisko nazvané „mesto milosrdenstva“, kde pomáhali väzňom a ich rodinám, ako aj všetkým núdznym. Toto stredisko dodnes šíri ružencovú pobožnosť a táto modlitba odtiaľ ustavične zaznieva.
Jánovi Pavlovi II., ktorý seba („totus tuus“) aj svoj pontifikát zasvätil Panne Márii, záležalo na tom, aby celá Cirkev považovala modlitbu posvätného ruženca za „veľmi dôležitú“. List Rosarium Virginis Mariae nie je len pokladnicou teologických myšlienok. Srdcom ho napísal človek, ktorý túto modlitbu poznal, vtelil ju do svojho života, miloval ju a prostredníctvom nej vyjadroval svoju lásku k tej, ku ktorej sa vrúcne modlil: „Ruženec je moja najobľúbenejšia modlitba. Je to nádherná modlitba! Nádherná vo svojej jednoduchosti a hĺbke... Ruženec ma sprevádzal vo chvíľach radosti aj vo chvíľach skúšok.
Ján Pavol II. v tomto liste oponoval najčastejším názorom, ktoré popierajú dôležitosť ruženca. Ján Pavol II. odmieta takýto klamný pohľad na modlitbu ruženca. Ukazuje, že ruženec je skutočnou školou modlitby, v ktorej sa vzdelávali veľkí svätci: „Ruženec patrí medzi najlepšie a najhodnotnejšie tradície kresťanskej kontemplácie“ (RVM 5), pretože učí kontemplovať Kristovu tvár spolu s Pannou Máriou v jednotlivých evanjeliových udalostiach. Ján Pavol II. vyvracia aj druhý mylný názor, ktorý tvrdí, že ruženec je máriocentrická modlitba.
Pri ruženci kráčame s Pannou Máriou po Kristových cestách - od chvíle vtelenia až po vystúpenie do neba -, na ktoré Ježiš pozýva svoju matku aj svojich vyvolených. Modlitba posvätného ruženca „je vonkoncom kristologickou modlitbou“ (RVM 18). V rozjímaní, ktoré sprevádza každý desiatok, sa otvára stránka evanjelia a s ňou ne-smierny Boží plán spásy pre každého človeka. Každý desiatok hovorí, že „Boh je láska“. Ján Pavol II. na začiatku svojho pontifikátu povedal, že táto jednoduchá modlitba „bije pulzom ľudského života“.
V apoštolskom liste Rosarium Virginis mariae (2) píše: „Zároveň môže naše srdce v desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky udalosti, ktoré tvoria životy jednotlivcov, rodín, národov, Cirkvi a celého ľudstva.“ Koľko bolestných a beznádejných záležitostí dnešného sveta môžeme spolu so zrnkami ruženca odovzdať tej, pod ochranu ktorej sa utiekame už celé stáročia. Existujú veľké problémy ľudstva a každodenné malé starosti jednotlivcov. Ak sa na udalosti, v ktorých sa zmieta ľudstvo, pozrieme pohľadom viery, zistíme, že skrze ruženec treba Panne Márii zasvätiť seba, svoju rodinu aj svet: „Je prirodzené, že na stretnutie so svätou ľudskou prirodzenosťou Vykupiteľa prinesieme všetky problémy, úzkosti, úsilia a plány, ktoré sú súčasťou nášho života. ,Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová‘ (Ž 55, 23).
Zjavenie Panny Márie vo Fatime
Keď Ján Pavol II. Karol Wojtyła mal sotva niekoľko mesiacov, keď jeho vlasť aj celú Európu ohrozila skaza z východu: sovietska armáda, ktorá sa snažila podnieť k revolúcii krajiny strednej aj západnej Európy. Zaútočila aj na mladý poľský štát, ktorý len nedávno získal samostatnosť a ktorého slabo ozbrojená a formujúca sa armáda nedokázal čeliť boľševickému nájazdu. Boľševici sa blížili k Visle. Vojenský štáb Poľska a spriaznených krajín vypracúval stratégiu obrany Varšavy. Hlásili sa vojenskí dobrovoľníci a tí, čo nevládali bojovať, išli do kostolov. Všetky varšavské kostoly boli preplnené: vo dne i v noci zneli pred Najsvätejšou sviatosťou prosebné modlitby, medzi ktorými mal ruženec dôležité postavenie.
Silu modlitby posvätného ruženca dokazuje aj iná udalosť z dejín nášho kontinentu. V dôsledku povojnových dohôd sa po druhej svetovej vojne Rakúsko ocitlo pod sovietskou nadvládou a túto okupáciu znášalo veľmi bolestne. Františkánsky páter Petrus Pavlíček, inšpirovaný fatimským zjavením, sa modlil v rakúskom sanktuáriu v Mariazelli, keď začul slová Panny Márie: „Robte to, čo vám hovorím, a získate pokoj.“ Páter Pavlíček rýchlo pochopil, čo má robiť. V roku 1947 založil „kajúcu ružencovú kruciátu za pokoj vo svete“.
Do kruciáty vstúpilo mnoho ľudí, vrátane politikov. Všetky diplomatické snahy oslobodiť Rakúsko od Moskvy narazili na sovietsky odpor. Až 13. apríla 1955 dostala rakúska delegácia nečakaný sľub (dodržaný!), že sovietske vojská opustia Rakúsko. 13. mája 1917 vo Fatime Panna Mária predpovedala, že „bezbožná propaganda [komunistického Ruska] rozšíri svoje bludy po celom svete a vyvolá vojny a prenasledovanie Cirkvi“. A naozaj, Sovietsky zväz začal využívať spoločenské napätie a revolučné nálady a robil všetko pre to, aby pomohol zvrhnúť štátne zriadenie v jednotlivých krajinách a zaviedol komunistický režim, podriadený Moskve. Stalo sa to v mnohých postkoloniálnych krajinách, napríklad na Kube; malo sa to stať v roku 1964 v Brazílii a o desať rokov neskôr v Portugalsku. Dve posledné krajiny však unikli krvavej revolúcii vďaka „modlitbovému útoku na nebo“ formou ruženca.
Ruženec - podľa skúsenosti Cirkvi, zjavení Panny Márie a slov Svätého Otca Jána Pavla II. - je modlitbou prosby a príhovoru: „Cirkev tejto tradičnej modlitbe vždy pripisovala mimoriadnu silu a jeho spoločnému a vytrvalému odriekaniu zverovala tie najťažšie problémy. Dnes s radosťou zverujem sile tejto modlitby - ako som už spomenul na začiatku - problém pokoja vo svete a otázku rodiny“ (RVM 39).
Na záver pripomeniem ešte raz zvláštny dialóg Abraháma s Bohom, pri ktorom sa rozhodovalo o osude Sodomy a Gomory. Snažme sa v ňom vidieť seba samých. Na záchranu je potrebných mnoho Abrahámov, ktorí by podľa príkladu starozákonného patriarchu vytrvalo vyprosovali záchranu súčasnému ľudstvu, mestám a krajinám, ponoreným do hriechu pohanstva. Najúčinnejšie je prosiť Boha formou ruženca, pretože vtedy spolu s nami prosí Panna Mária. Netreba čakať na mimoriadne výzvy, organizačné štruktúry alebo osobitné liturgické obdobia. Majme ruženec pri sebe, vezmime ho do ruky a začnime sa modliť.
„... vzývame Pannu Máriu, aby nás ochraňovala a ako Matka Vykupiteľa nám vyprosovala Kristov pokoj. Pokoj trvácny a osožný, zdroj pokroku pre celú slovenskú spoločnosť. Každý nech znova nájde radosť z toho, že môže žiť v priateľstve - s dôverou a aktívnou účasťou - uprostred bratov a sestier svojho národa vo svojej vlasti.“ Drahí čitatelia, týmito slovami sa nám prihovoril svätý Ján Pavol II. Veľký pri svojej návšteve Slovenska 1. júla 1995. V týchto časoch, keď sme tak veľmi ohrození ateizáciou našej spoločnosti, keď nás túžba mať sa dobre vedie na scestie materializmu, zoberme opäť každý deň do ruky ruženec a bojujme. Aspoň jedným desiatkom denne si vyprosujme milosť žiť v posväcujúcej milosti a odvahu deliť sa o svoju vieru. Vyprosujme obrátenie ľudí, ktorí žijú, akoby Boha nebolo. A osobitne sa modlime za tých, ktorí bojujú proti Bohu a demoralizujú náš národ. Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním už premohol každé zlo. Nech v nás víťazí túžba mať na tomto víťazstve podiel. Milujte sa!
APOŠTOLSKÝ LIST ROSARIUM VIRGINIS MARIAE o sv. P:3, 10. 03. 2018 06:01, ZAHVatikán 10. marca (RV) Piatok 3. pôstneho týždňa bol na celom svete venovaný veľkopôstnej príprave formou iniciatívy „24 hodín pre Pána“. Svätý Otec sa spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie už od rána venoval duchovnej reflexii účasťou na pôstnej kázni pápežského kazateľa pátra Raniera Cantalamessu. Ten sa v tretej časti pôstneho cyklu zameral na cnosť kresťanskej pokory.Po plnom pracovných stretnutí sa pápež František večer opäť vrátil k pôstnemu stíšeniu. V Bazilike sv. Petra predsedal kajúcej liturgii spojenej s vysluhovaním sviatosti zmierenia. Tento rok sa pobožnosť niesla pod mottom zo žalmu: „U teba je odpustenie“ (Ž 130,4). Sviatosť zmierenia vysluhovali najmä pápežskí spovedníci z rehole Menších bratov konventuálov, ktorí vo Vatikánskej bazilike denne konajú sviatostnú službu zmierenia. Rektorom Kolégia penitenciárov je od minulého roka páter Lucián Bogucki, minorita poľského pôvodu, ktorý pôsobil dlhé roky aj na Slovensku a dobre ovláda okrem slovenčiny aj iné jazyky. Svätý Otec sa v rámci obradu prihovoril v homílii a aj sám pristúpil k sviatosti zmierenia.
Homília pápeža Františka pri kajúcej liturgii
Drahí bratia a sestry, koľko radosti a útechy nám ponúkajú slová svätého Jána, ktoré sme si vypočuli: Božia láska je taká veľká, že nám dal stať sa jeho deťmi a keď ho budeme môcť vidieť z tváre do tváre, ešte viac objavíme veľkosť tejto jeho lásky (porov. 1 Jn 3,1-10.19-22). A nielen to. Božia láska je vždy väčšia než si vôbec môžeme predstaviť, ba siaha poza akýkoľvek hriech, ktorý by nám naše svedomie mohlo vyčítať. Je to láska, ktorá nepozná medze a je bez hraníc; nie sú jej vlastné tie prekážky, ktoré my naopak mávame zoči-voči nejakej osobe zo strachu, že nás prichádza obrať o našu slobodu.
Vieme, že stav hriechu má za následok vzdialenie sa od Boha. A skutočne, hriech je spôsob, ako sa my sami od neho vzďaľujeme. Avšak to neznamená, že on sa vzďaľuje od nás. Stav slabosti a zmätku, do ktorého nás vrhá hriech, je ďalším dôvodom naviac k tomu, prečo nám Boh zostáva nablízku. Táto istota nás musí v živote vždy sprevádzať. Slovo apoštola je potvrdením pre uistenie nášho srdca, aby malo vždy neoblomnú dôveru v Otcovu lásku: «Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce» (v. 20). Jeho milosť v nás aj naďalej pracuje, aby posilnila nádej, že nikdy nebudeme obratí o jeho lásku, aj napriek akémukoľvek hriechu, ktorý sme mohli spáchať odmietnutím jeho prítomnosti v našom živote.
Toto je tá nádej, ktorá nás pobáda uvedomiť si dezorientáciu, ktorá sa často zmocní nášho života, práve tak, ako sa to stalo Petrovi v evanjeliovom príbehu, ktorý sme počuli: «A vtom zaspieval kohút. Tu sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Vyšiel von a horko sa rozplakal» (Mt 26,74-75). Evanjelista je dokonale triezvy. Zdá sa, že spev kohúta zastihne človeka ešte zmäteného, potom si spomenie na Ježišove slová a závoj sa konečne pretrhne a Peter začína pomedzi slzy vidieť, že Boh sa zjavuje v Kristovi zauškovanom, potupovanom, ktorého on sám zaprel, no ktorý ide za neho zomrieť. Peter, ktorý chcel za Ježiša aj zomrieť, teraz chápe, že musí dovoliť, aby on zomrel za neho. Peter chcel svojho Učiteľa vyučovať, chcel ho predísť, a naopak je to Ježiš, ktorý ide zomrieť za Petra. A Peter toto nepochopil, nechcel to chápať.
Peter sa teraz konfrontuje s Pánovou láskou a konečne chápe, že on ho miluje a chce od neho, aby sa nechal milovať. Peter si uvedomí, že vždy odmietal nechať sa milovať, vždy odmietal dať sa plne zachrániť Ježišom, čiže nechcel, že by ho Ježiš mal milovať. Aké je ťažké nechať sa skutočne milovať!