Kresťanstvo s viac ako 2,4 miliardami veriacich je najrozšírenejším náboženstvom vo svete. Vianoce, oslavované takmer na celom svete, sú čisto kresťanský sviatok. Pripomínajú si historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.
Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára.
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Jaskyňa Narodenia v Betleheme
Turínske plátno: Relikvia alebo podvod?
Turínske plátno je stále zahalené rúškom tajomstva, ktoré nás priťahuje. Tento kus látky, ktorý sa nepokladá za produkt ľudskej činnosti, je predmetom horlivých diskusií a vedeckých i teologických sporov. Zaujímavý je spôsob vzniku zachyteného obrazu, ktorý dodnes nebol presne vysvetlený. Záhadné sú cesty, ktorými plátno putovalo. Jeho skutočný pôvod a vek je diskutabilný. Pravosť Turínskeho plátna bola overovaná vedcami v laboratóriách rôznych krajín sveta. Aké sú závery výskumov? Je Turínske rúcho nositeľom nejakého zvláštneho odkazu pre ľudstvo? Alebo ide o stredoveký podvod? Ide skutočne o najvýznamnejšiu kresťanskú relikviu?
Turínske plátno (tal. Sacra Sindone) je ľanová plachta rozmerov 4,36 x 1,1 m s hmotnosťou 2,5 kg. Je umiestnené v katedrále v Turíne. Na plátne sa nachádzajú pozoruhodné odtlačky a škvrny.
Toto plátno sa pokladá za jednu z najvýznamnejších relikvií tradičnej cirkvi, pretože údajne ide o ľanovú plachtu, do ktorej Jozef z Arimatie a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako zomrel na kríži. Obojstranné škvrny na plátne (spredu i zozadu) pripomínajú odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní a na rukách a nohách s ranami po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán zodpovedá opisom z evanjelií.
V Biblii čítame: „A keď bol večer, prišiel bohatý človek z Arimatie, menom Jozef, ktorý aj sám bol učeníkom Ježišovým. Ten predstúpil pred Piláta a prosil si telo Ježišovo. Vtedy rozkázal Pilát, aby dali telo. A Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a zložil ho vo svojom novom hrobe, ktorý bol vytesal v skale. A privaliac veliký kameň ku dverám hrobu odišiel.“ (Ev. Matúša 27:57-60) Telo Ježiša Krista bolo skutočne zavinuté do plátna. Je však toto plátno identické s Turínskym?
3D model Turínskeho plátna
Cestovná mapa Turínskeho plátna je nepochybne bohatá. V Európe sa plátno prvýkrát objavuje až okolo polovice 14. storočia. Kde bolo dovtedy? Aj tu nachádzame veľa nevysvetlených vecí. Prvé správy o „Kristovom pohrebnom plátne“ sa údajne objavujú v rokoch 527-565 v Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa). V roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný „Kristov obraz“, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslovne znamená „nie rukou zhotovený“.
Podľa tohto vzoru vznikali obrazy Kristovej tváre, ktoré nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna (napr. ikony). Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok svojho tela na plátne, ktoré je v kostole v Edesse. Keď sa Edessa v roku 943 ocitla v rukách Arabov, Arabi pomenovali plátno mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu. Predpokladá sa, že v rokoch 1203-1204, počas križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, plátno sa ako trofej dostalo do Francúzska.
Šľachtic Geoffrey de Charny v roku 1353 v mestečku Lirey neďaleko Paríža opäť vyniesol plátno na verejnosť. (Neprezradil, ako sa k nemu dostal.) Dokončil kostol Zvestovania Panny Márie, kde v roku 1355 uložil plátno a o rok na to zomrel na bojovom poli. Miestny biskup neveril v pravosť plátna a zakázal ho vystavovať! Uctievaná relikvia sa dostala do Chambery, kde ju v r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice. V roku 1578 plátno premiestnili do Turína.
Turínske plátno je utkané z ľanovej priadze jednoznačne dobrej kvality. Použitý je jedličkový steh tri na jeden, takto sa tkalo krosnami v dávnych časoch v Sýrii. Najčastejšie sa v tom období používal steh jeden na jeden. Steh tri na jeden zvyšoval kvalitu i cenu. Materiál Turínskeho plátna bol vysokej kvality, a preto i veľmi drahý. Pre zástancov pravosti plátna je to argument pre jej potvrdenie. Podľa Evanjelií plátno kúpil bohatý človek - Jozef z Arimatie (Ev. Mat. 27:57). Vlákna plátna obsahujú množstvo stôp po indickej bavlne (Gossypium herbaceum), ktorá sa používala na Blízkom východe, ale nepoznali ju v stredovekej Európe. To, že plátno malo vysokú cenu, však nie je dôkazom toho, že ho kúpil práve Jozef z Arimatie v 1. storočí n. Argumentom „proti“ je aj skutočnosť, že neexistujú žiadne historické dokumenty, ktoré by hovorili o tom, ako sa Turínske plátno dostalo do Francúzska. Nemáme skutočný dôkaz o tom, že pohrebné rúcho, ktoré sa spomína v 6. Tiež chýba dôveryhodný doklad o tom, že toto plátno je identické s tým, ktoré sa objavilo počas temného stredoveku vo Francúzsku, kedy obchod s falzifikátmi rôznych relikvií prekvital.
Z roku 1868 pochádza prvá fotografia plátna. Na snímkach je negatívny odtlačok nahého mužského tela s ranami na rukách a nohách po ukrižovaní. Okrem toho v mieste hlavy sa dali rozpoznať stopy po tŕňoch. Na pravej strane hrudníka medzi 5. a 6. rebrom je stopa po oválnom otvore veľkosti 4,4 x 1,1 cm, ktorý mohol byť spôsobený kopijou. (Niektoré dodnes zachované kusy rímskej výzbroje - tzv. lancea - majú prierez takej istej veľkosti.) Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra.
Aby sme sa vyhli omylom a špekuláciám, Turínske plátno bolo podrobené serióznemu vedeckému skúmaniu. V roku 1988 tri laboratóriá (v Oxforde, v Zurichu a v Tuscone) nezávisle od seba testovali vek plátna uhlíkovou metódou C14. Odborníci troch univerzít dospeli k rovnakému záveru. Podľa ich meraní plátno pochádza z rokov 1260 - 1390! Znamenalo by to, že relikvia je stredovekým podvodom.
Zástancovia pravosti plátna tvrdia, že výsledky uhlíkovej metódy boli skreslené. Spôsobili to vraj neskoršie záplaty na látke a sadze od sviečok či olejových lámp. To je dôvod, prečo tkanina obsahuje veľa uhlíka (lebo ním nasiakla), a jeho množstvo následne skresľuje výsledky uhlíkovej metódy. Ak by táto námietka mala byť pravdivá, musela by hmotnosť znečistenia plátna dvojnásobne prevyšovať hmotnosť samotného plátna! K takémuto znečisteniu, samozrejme, nedošlo. Každé laboratórium dostalo na výskum vzorku plátna s hmotnosťou okolo 50 mg, a súčasne kontrolné vzorky z rôznych období na porovnanie (napr. ľanové plátno Kleopatry).
Niektorí ako vysvetlenie stanoveného veku plátna používajú argument, že plátno bolo uložené v striebornej dóze, pričom je vedecky dokázané, že striebro omladzuje látky, ktoré prídu s ním do styku. Plátno je vraj preto staršie ako vedcami zistený vek. Ako dlho však bolo plátno v striebornej dóze?
Udalosť vzkriesenia je historická skutočnosť, ktorá sa stala základným kameňom kresťanskej viery. Evanjelium obsahuje túto dobrú správu, ktorá má fantastické dôsledky pre ľudské životy. Neexistuje pravé kresťanstvo bez viery v zmŕtvychvstanie Božieho Syna Ježiša Krista. Bez viery vo vzkriesenie nie je možné spasenie. „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10:9)
Biblický pohľad na pohrebné rúcho
Keď prišli ženy k miestu, kde bolo pôvodne uložené telo Ježiša Krista, našli kameň odvalený od hrobu, ale telo Ježiša nenašli. Hrob bol prázdny! A dvaja anjeli im povedali: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi ? Niet Ho tu, ale vstal.“ Potom rýchlo oznámili túto radostnú zvesť o vzkriesení jeho učeníkom a všetkým ostatným. Utekali tam aj Peter a Ján. Peter videl povoje a osobitne ležiacu šatku na hlavu, ktorá neležala s povojmi, ale bola zvinutá na jednom mieste.
Všimnime si niekoľko zaujímavých detailov na tomto príbehu. Ženy mali prvé úžasný zážitok, fantastickú skúsenosť. Videli anjelov a dozvedeli sa, že Ježiš žije! Hľadali Ježiša, našli však len prázdny hrob. Ženy nevenovali pozornosť pohrebnému rúchu, podobne ako apoštoli Peter a Ján. Nezobrali si pohrebné rúcho domov ako drahocenný predmet, spomienku na svojho Učiteľa a Pána. Ani rímski vojaci, ktorí hrob strážili, rúcho nepredali na trhu ako vzácnu relikviu. Pre prvých kresťanov rúcho nemalo žiadny podstatný význam.
Ďalšou vec, ktorú si môžeme v opise všimnúť, je skutočnosť, že v hrobe boli viaceré plachty, povoje! Na hlavu Mesiáša bolo použité samostatné plátno oddelené a zložené na inom mieste ako ostatné. Plátno sa teda skladalo z viacerých častí a nebolo len jedným súvislým celkom! Turínske plátno však zachytáva odtlačok hlavy a tela na jednom celistvom plátne.
Evanjelický preklad uvádza: „Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ (Ev. Jána 20: 6-7) Povoje, plachty ... V originálnom jazyku nachádzame dva výrazy: othonion - ľanové plátno, pás, do ktorého sa telo zabaľovalo, je použité v množnom čísle. Šatka na hlavu - soudarion - sa používala aj v bežnom živote (napr. apoštol Pavol). Táto šatka na hlavu ležala v hrobe osobitne, oddelená od ostatných plátených povojov!
Na základe Písma sa môžeme domnievať, že plátno, ktoré Židia obyčajne používali, malo viacero častí. Hlava bola pravdepodobne prikrytá samostatným kusom. Podľa Biblie nevieme, ktorý bok Ježišovho tela rímsky vojak kopiou prebodol. (Ev. Jána 19:34) Obhajcovia Turínskeho plátna tvrdia, že to bol pravý bok a že na plátne našli aj dôkaz. Patrilo Turínske pohrebné rúcho Ježišovi Kristovi?
Na základe uvedených faktov môžeme súhlasiť s tým, že Turínske plátno skutočne pochádza z oblasti Blízkeho východu. Podľa výsledkov stanovenia veku uhlíkovou metódou v roku 1988 plátno pochádza z 13.-14. storočia nášho letopočtu. Ak by sme pripustili skreslenie výsledkov merania, mohlo by byť plátno aj staršie. Chýba však presvedčivý dôkaz, že pochádza z 1. storočia nášho letopočtu z Jeruzalema.
Za skutočný pôvod vedci stále pokladajú stredovek, kedy križiaci obchodovali s relikviami vo veľkom. Prvé správy o Kristovom pohrebnom rúchu pochádzajú zo 6. storočia, teda viac ako 500 rokov po ukrižovaní. Nie je však jednoznačne dokázaná jeho spojitosť s plátnom, ktoré sa v Európe objavilo až v 14. storočí.
Čo je teda isté?
Na základe znaleckých posudkov vedeckého tímu sa stotožňujem s tým, že do plátna bolo zabalené telo dospelého muža s vyššie uvedenou hmotnosťou a výškou, ktorý mal na tele rany charakteristické pre ukrižovanie a bičovanie. Počas histórie ľudstva zomrelo veľmi veľa ľudí ukrižovaním, čo bol krutý spôsob popravy. Až za čias Konštantína (4. stor.) bol trest ukrižovania oficiálne zakázaný. Predpokladajme, že tento človek zomrel ukrižovaním. Nemáme však žiadny podklad pre to, aby sme sa domnievali, že to bol Ježiš Kristus.
Mám dojem, že nadšenci, ktorí sa zúčastnili na prvom výskume plátna, hľadali a popísali to, čo chceli nájsť. Nepochybujem, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych podľa biblických proroctiev a Evanjelií. Pochybujem však o tom, že bol zabalený do plátna, ktoré sa označuje ako Turínske. Domnievam sa, že podľa odtlačku tela nie je možné presne stanoviť vek muža. Napriek tomu autori posudkov odhadujú vek na 35-40 rokov. Nevieme, či posmrtnú ranu na pravom boku spôsobilo bodnutie rímskou kopijou. Nevieme ani, na ktorom boku mal Pán ranu. Vieme, že vojaci Ježišovi na kríži podávali ocot, posmievajúc sa mu. (Ev. Lukáša 23: 36)
Autor článku Krvavé posolstvo udáva, že vo vzorke plátna z tváre sa našli stopy octu! Toto je skutočne fantázia! Po 2000 rokoch dokázať stopy kyseliny octovej, ktorá sa veľ...
Kontroverzie okolo reinkarnácie
V súčasnom kresťanskom svete sa pri zmienke o reinkarnácii, čiže prevteľovaní duší, stretávame zásadne iba s odmietavým stanoviskom. Pri vážnom a prísnom skúmaní by sa totiž nevyhnutne muselo naraziť na cirkevný koncil, konaný v Konstantinopole v roku 553, na ktorom sa hlasovalo o vhodnosti, alebo nevhodnosti začlenenia učenia o prevteľovaní duší do kresťanskej vierouky.
Z uvedeného faktu vyplýva, že vedenie o reinkarnácii tvorilo prirodzenú súčasť duchovného poznania prvých kresťanov. Justinián I., ktorý zvolal koncil v roku 553.
Biblické zmienky o reinkarnácii
Ako dôkaz nám môžu poslúžiť aj niektoré texty priamo z Biblie. V Matúšovom evanieliu, v 17. Kapitole, 10. verši je veľmi nápadný už názov: "Druhý príchod Eliášov." Ďalej sa píše: "Tu sa ho spýtali učeníci: "Prečo teda hovoria zákonníci, že najprv má prísť Eliáš?" On im odpovedal: "Eliáš síce príde a všetko uvedie do pôvodného stavu, avšak hovorím vám, že Eliáš už prišiel, ale nepoznali ho a urobili s ním, čo len chceli. Tak aj Syn človeka bude trpieť od nich." Vtedy učeníci pochopili, že im hovoril o Jánovi Krstiteľovi." Ježiš teda hovoril celkom otvorene, že Eliáš prišiel na svet znovu ako Ján Krstiteľ.
A aby sa nedalo namietať, že ide o ojedinelý prípad, tu je ďalší príklad: V Jánovom evanieliu, v 9. kapitole nazvanej: "Ježiš uzdravuje slepého od narodenia" môžeme čítať: "Ježiš idúcky zazrel človeka slepého od narodenia. Jeho učeníci sa spýtali: "Učiteľu, kto zhrešil, tento a či jeho rodičia, že sa narodil slepý?" Ježiš odpovedal: "Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť skutky Božie."
Zamyslime sa však nad logikou apoštolmi položenej otázky. Predkladajú v nej dve alternatívy, za ktoré podľa nich dotyčný pyká - jeho vlastnú vinu, alebo previnenie rodičov. Ak by ale bola aktuálna prvá z nich, čiže jeho vlastná vina, položme si otázku: Kedy mohol zhrešiť, ak bol slepý od narodenia? Logicky možno odpovedať iba jediným spôsobom: K previneniu muselo dôjsť ešte pred terajším zrodením - v predchádzajúcom živote.
Ježiš svojou odpoveďou nepopiera právoplatnosť a logiku apoštolmi položenej otázky. Veď akoby aj mohol, keď vo svojom predchádzajúcom výroku o Eliášovi sám pripúšťa možnosť opätovného vtelenia. Ponúka iba tretiu možnosť, s ktorou apoštoli nerátali.
V súvislosti s uvedenými biblickými textami sa človeku chtiac, nechtiac natíska otázka: Ak sa v samotných evanjeliách nachádzajú zmienky o reinkarnácii, malo vôbec právo nejaké zhromaždenie hlasovať a následne úplne potrieť toto poznanie, dovtedy ešte živé v povedomí prvotného kresťanstva?
Žiaľ, cirkevný koncil si o niekoľko stáročí neskôr napriek všetkému predsa len dovolil "uzákoniť" niečo, čo sa pri hlbšom skúmaní ukazuje byť v rozpore so slovami veľkého Učiteľa.
Ale majú ľudia naozaj reálnu silu meniť svojimi rozhodnutiami Zákonitosti, panujúce vo stvorení, ktoré sú vo svojej podstate výrazom Božej vôle? Určite nie! Môžu ich len kriviť, zahmlievať a utajovať, čo však v konečnom dôsledku prináša škodu iba im samotným, pretože sa tak stávajú trestuhodne nevedomými Zákonov, ktorým je a zostane podrobený každý z nás bez rozdielu.
Vedomé utajovanie týchto skutočností nemožno preto vskutku nazvať inak, ako zločinom! Zločinom na celom ľudstve, ktoré bolo nezodpovedným rozhodnutím niekoľkých ľudí uvrhnuté do nevedomosti!
Konštantinopolský koncil a Origenovo učenie
Usudzujeme, že tvrdenie pána Dragomireckého by mohla byť skomolenina toho, že na Konštantinopolskom koncile, ktorý začal roku 553 n.l. a zvolal ho cisár Justinián sa diskutovalo o Origenovom učení. Bol to kresťanský učenec, 3.st.n.l., ktorý vyrástol na Platónskej filozofii a veril v preexistenciu duše v zmysle inkarnácie do tela, ale v žiadnom prípade nešlo o opakovanú reinkarnáciu. Koncil odsúdil v 12 bodoch niektoré časti Origenovho učenia. Nešlo teda o reinkarnáciu a už vôbec nešlo o zmenu biblického textu.
Origenes, kresťanský teológ, ktorého učenie bolo prediskutované na koncile.
Považujeme preto citované tvrdenie za pseudoargument, ktorý vzbudzuje dojem, že HAP má vlastne kresťanský prazáklad, resp. že reinkarnácia bola súčasťou kresťanstva.
História zaznamenáva, že raná kresťanská cirkev verila v reinkarnáciu a cestu duše späť k Bohu. Táto doktrína však bola odsúdená cisárskym dekrétom asi 500 rokov po Kristovej smrti. Cisár Justinián v roku 545 A.D. bol schopný uplatniť plnú moc Ríma a jeho autoritu, aby zastavil vierouku o reinkarnácii.
Významný teológ menom Origenes písal okolo roku 250 nl. o pre-existencii duše. Učil, že hlavným zdrojom duše bol Boh a že duša putovala späť k jednote s Bohom po mnohých životoch. Učil, že Kristus nám ukázal, kým sa môžeme stať.
V šiestom storočí sa cisár Justinián a pápež Vigilius nezhodli na tom, či by učenie Origena malo byť odsúdené ako kacírstvo. Pápež podporoval učenie ako súladné s učením Ježiša Mesiáša. Cisár bol odhodlaný odstrániť túto vieru aj napriek tomu, že pápež a cirkev v reinkarnáciu verili.
Cisár Justinián chcel, aby Origenove spisy a učenia boli odsúdené a zničené, ale pápež Vigilius odmietol podpísať pápežský dekrét odsudzujúci Origenovo učenie o reinkarnácii. V dôsledku svojej neposlušnosti cisár nechal pápeža zatknúť a uväzniť.
V roku 543 Justinián zvolal Piaty Generálny Koncil Cirkvi a povedal Pápežovi, že podpíše akúkoľvek doktrínu o ktorej rada rozhodne. Cestou tam, pod dozorom, pápež utiekol, aby nebol nútený odsúdiť Origenove spisy. Justinián bol presvedčený vysoko postavenými kardinálmi, že nie je v záujme impéria, aby Origenove spisy boli naďalej kopírované a distribuované.
Silná skupina kardinálov a biskupov vysvetlila, že ak by každá duša predtým existovala s Bohom, potom by to, že Kristus prišiel od Boha, nebolo ničím špeciálnym. Títo kardináli presvedčili cisára, že ak si ľudia uvedomia, že sú Božími deťmi, môžu začať veriť, že už nepotrebujú cisára, ani platiť dane alebo poslúchať Svätú cirkev.
Zdôvodňovali, že iba Kristus prišiel od Boha a že Boh stvoril nové duše v čase počatia a iba Svätá cirkev mohla doviesť tieto duše k Bohu. Táto doktrína bola pre cisára prijateľná. Hneď ako Justinián pochopil politické nebezpečenstvo obsiahnuté v Origenovom učení, zvyšok bola už jednoducho práca cisára, ktorý robil to, čo bolo v jeho najlepšom záujme.
Justinián prekrútil význam slova aionios a namiesto významu „obdobie“ ho vykladal ako „večnosť“. Pokiaľ údajný aionios označuje večné trvanie, pôvodná náuka by k nemu nepridávala silnejšie slovo ateleutetos. Justiniánovi by iba stačilo poradiť sa so svojím súčasníkom Olympiodórom, ktorý o tejto téme písal a vysvetľoval pôvodný význam. “Nepredpokladajte, že duša je trestaná v Tartare nekonečné veky. Duša nie je potrestaná pre potešenie pomstychtivého božstva, ale kvôli náprave.
V tomto bode sa ako-tak trafili, keďže idea monizmu alebo splynutia s Bohom je naozaj ezoterická špekulácia. Z praktického hľadiska boli reinkarnácia a karma zakázané, pretože boli zneužívané pod vplyvom gnostického monizmu podobne ako ich zneužili nacisti v modernej dobe k útlaku založenom na pôvode, kaste či triede (otroctvo), pohlaví (ženy) a veku (starí ľudia, deti, zabíjanie postihnutých nenarodených detí či plodov atď.). Vzťah monistickej gnózy k devocionálnemu kresťanstvu bol rovnaký ako vzťah hinduiistickej Šankarovej advaity k devocionálnému vaišnavismu. Bola to hlavná ideologická opozícia, ktorú sa cirkev snažila potlačiť celé storočia, ale nikdy celkom neuspela. Neskôr sa stala jedným zo zdrojov New Age.
Celý spor bol očividne viac politický a praktický ako teologický. Napr. koncept pre-existencie duše je zmienený v Jeremiášovi 1:5 a v Efezskom 1:4. Všetky planéty v tomto hmotnom svete, Brahmalokou počnúc a najnižšou planétou končiac, sú miesta opakovaného rodenia sa a smrti. „Vedāntisti večnú realitu opisujú ako neprejavenú a nehynúcu. „Na tomto svete nie je možné postihnúť jeho pravú podobu. Nik nevie, kde začína, kde končí a kde má svoj základ. Tento pevne zakorenený strom materializmu musí človek zoťať mocnou zbraňou nepripútanosti. Moje zvrchované sídlo nie je ožiarené ani Slnkom ani Mesiacom, ani ohňom či elektrinou.
Záver
Cisár Justinián zanechal hlbokú stopu v histórii kresťanstva, a jeho rozhodnutia mali dlhodobý vplyv na vieru a doktrínu. Kontroverzie okolo reinkarnácie a Turínskeho plátna sú len niektoré z mnohých otázok, ktoré dodnes podnecujú diskusie a zamýšľanie.