Stúpaš hore po rebríku životného úspechu? Potrebuješ „odísť z raja“, stratiť „prvotnú naivitu“, presne ako „Adam a Eva“. Mimo rajskej záhrady to môže byť chvíľu smutné i znepokojujúce, akási sladká nevinnosť zomiera, no napriek tomu ti „cherubíni s vytaseným ohňovým mečom“ nedovolia, aby si sa vrátil do prvotného raja… Nie je viac cesty späť.
Tvoja „detská“ a jednoduchá strana života sa už stane minulosťou a musíš sa postaviť tvárou v tvár realite - „v pote tváre pracovať… v bolestiach rodiť“… Potrebuješ sa cez realitu života dostať k „druhej jednoduchosti“, ktorá bude ale úplne iná, ako tá prvá - naivná. Prežiješ skúsenosti so silnými paradoxami života a stretneš sa s Tajomstvom, jasné „vedomosti o Bohu“ sa ti budú stále viac vzďaľovať, ale Boh sa ti bude stále viac približovať v „obyčajnom“ vzťahu a túžbe. Budeš mať veľa pochybností a budeš sa musieť náročne rozhodovať. Veľakrát zlyháš, aj vo vážnych veciach.
Stratíš ilúziu o svojej „dokonalosti“ a, ak sa to podarí, dospeješ k pokore a túžbe po skutočnej láske a odpustení. Budeš sa tešiť zo života v jeho rozmanitosti, budeš chápať ľudskú krehkosť a zlyhania ako nevyhnutnú súčasť cesty k Bohu. Dokážeš sa darovať, dokážeš milovať a vytvoríš zo svojho života niečo úžasné. Nájdeš radosť a pokoj. Ak neodídeš z „raja“, nikdy nedospeješ a nebudeš vedieť, čo je to sloboda, čo je to láska, čo je to odpustenie, čo je to Život.
Existuje nevyhnutné utrpenie, ktorému sa nedá vyhnúť. Ježiš ho nazýva „strata života“, a ide v podstate o „stratu falošného ´ja´“ (tvoje falošné „ja“ je tvoj osobný imidž, tvoja rola, tvoj titul - ktoré sú do veľkej miery výtvormi tvojej mysle a tvojich pripútaností). Ide vlastne o to, aby si postupne, často aj náročným „očisťovaním“ a „tavením v ohni“ objavil sám v sebe - pod nánosom kopy zbytočností a svojich ilúzií o sebe a dlhodobo budovaného osobného (klamného?) seba-obrazu - svoju pravú tvár, aby si sa videl ako „stvorený na Boží obraz“ (a nie ako „stvorený na svoj obraz“).
Môžeš si vybrať, buď budeš žiť „svoj život“, alebo budeš žiť svoj „Boží život“. Svoju cestu musíš zjednotiť s Cestou. Tvoj osobný príbeh vložiť do veľkého Príbehu. Tvoju malú lásku vložiť do veľkej Lásky. ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. a svojej duši by uškodil?!
„Vaše falošné ´ja´ musí zomrieť a bude zomierať tým viac, čím viac budete túžiť po vašom Pravom Ja. Koľko falošného ´ja´ ste ochotný zo seba zhodiť, aby ste našli svoje Pravé Ja?… Takéto nevyhnutné utrpenie budete vždy pociťovať ako zomieranie… Ak vám vaši duchovní sprievodcovia o zomieraní nehovoria, za nič nestoja…“
Potrebuješ zrúcať svoje falošné „ja“ a otvoriť sa pre skutočnú lásku (aj keď už teraz si pravdepodobne myslíš že skutočnú lásku žiješ). Potrebuješ opustiť „zónu pohodlia“ tvojho doterajšieho života a viery, aj keď si myslíš, že už toto čo žiješ, je plnohodnotný život. Nie je. Je to často len (dúfam, že úprimné) šplhanie po „vlastnej“ ceste a tým pádom po vlastnej ilúzii života. Toto ešte nie je skutočný Život. A keďže sám by si sa mimo svojej známej a dlho budovanej a opevňovanej zóny pohodlia neposunul vpred, budeš k tomu posunutý mimo tvojich plánov. Skôr či neskôr to príde.
„Autentická skúsenosť Boha je pre nás vždy ´príliš silná káva´ - poteší naše Pravé Ja až potom, čo úplne zničí naše falošné „ja“. V tomto musíme byť úprimný a prestať servírovať náboženstvo v štýle fast-food…“
Pre Ježiša a jeho nasledovníkov sa stalo dramatickým symbolom nevyhnutného a absurdného kameňa úrazu ukrižovanie. Treba uznať, že to tak trochu ani doteraz nechápeme (aj keď sme si tam hneď „dosadili“ klasické a „logické“ pravidlo „niečo za niečo“ - tzv. „teóriu zástupného zadosťučinenia“, namiesto toho, aby sme osobne prežili vnútornú tragédiu kríža - prežili, nie vysvetlili a vložili do rozumovej schémy… Tu je nám veľkým príkladom Mária, nerozprávala, nefilozofovala „prečo, ako, čo, ja viem prečo“ a pod., ale bola tam pod krížom, nechápala, ale prežívala to spolu s ním…). Ježiš musí byť ukrižovaný, aby mohlo dôjsť k vzkrieseniu.
Ide tu o boj s vlastným tieňom. Celoživotný boj. Bez toho sa nedá rásť v charaktere. „Ľudia dospejú k plnému vedomiu práve vtedy, keď zápasia s vlastným tieňom, keď sa konfrontujú so svojimi protikladmi a spriatelia sa so svojimi chybami a zlyhaniami. Ľudia, ktorí nikdy v živote neviedli žiaden vnútorný boj, sú spravidla buď povrchní, alebo nezaujímaví. Zvykneme ich radšej tolerovať, ako s nimi hovoriť, lebo nemajú príliš čo povedať. Práca s vlastným tieňom… ´padanie do výšky´. Najprv padneme a potom vstaneme. Aj jedno aj druhé je milosťou do Boha!“
Ak si „na dne“, keď je tvoje ego úplne rozbité, dokážeš vnímať veci nanovo a aspoň čiastočne začať s poctivou obnovou (aj keď možno len neochotne a polovičato). „Potrebujeme akúsi fundamentálnu dôveru, aby sme po zlyhaniach a pádoch ostali celí. Iba viera nás dokáže podržať, keď, odolávajúc ťažkostiam, čakáme, dúfame a dôverujeme. Potom, naozaj až potom, sa v nás zrodí hlbšia láska… „padnúť do lásky“… to je jediný spôsob, ako k nej dospieť. Ak by sme totiž vedeli dopredu, čo bude láska od nás vyžadovať, nikto by za ňou nešiel slobodne… veľká láska je vždy objavom, zjavením, nádherným prekvapením, padaním do „niečoho“ omnoho väčšieho a hlbšieho, čo nás absolútne presahuje a má nekonečne väčšie rozmery ako my sami.“
Dôležitému prechodu do hĺbky života ti bráni racionálna myseľ, nedokáže totiž úplne spracovať lásku ani utrpenie a má tendenciu sa im vyhýbať, odmietať ich alebo ich dávať za vinu niekomu inému. Istý druh pádu = „nevyhnutné utrpenie“, je nevyhnutnou súčasťou ďalšej cesty. Nemôže ťa to obísť - strata, zlyhanie, pád, hriech a utrpenie, ktoré z týchto skúseností pochádza - to všetko je potrebná a dokonca prospešná súčasť ľudskej cesty. Duchovne rastieme oveľa viac, keď robíme chyby, ako keď sa nám všetko darí…
„Mnohí ľudia sa odmietaním bolesti a unikaním pred nutným pádom vyhýbajú duchovnej hĺbke, čím sami sebe znemožňujú cestu do duchovných výšok.“ Svätosť nájdu len pokorní a oddaní! „Požiadavka dokonalosti je v skutočnosti najväčším nepriateľom dobra.“
Sú dve skupiny ľudí, ktorým sa to darí popierať = veľmi „bohatí“ a veľmi „nábožní“. „Ide o jednotlivcov, ktorí vo svojom vnútri započuli pozvanie k „niečomu viac“ a vydali sa na cestu, aby to objavili prostredníctvom milosti a vlastnej odvahy. Mnohí z nich nenašli oporu u ostatných, dokonca ani nenadobudli istotu, že ich konanie je jednoznačne správne. Vykročiť na túto cestu je vždy veľký skok viery, riziko v najhlbšom zmysle slova, a takisto aj dobrodružstvo.“
„Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Ak sa neobrátiš (k Bohu), ak nezmeníš zmýšľanie a nebudeš ako syn/dcéra Boha, tak sa nikam nedostaneš… Áno, zase je to o návrate k podstate a odklone od seba a svojho egoistického nazerania na seba. „Božie kráľovstvo je už tu“ - ale aby si doňho vstúpil, aby si ho našiel (alebo skôr prijal), potrebuješ sa najprv vzdať svojich malých a obmedzených „kráľovstiev“.
Ak máš dostatok miesta pre spoločenstvo a lásku a nikoho nepotrebuješ vylučovať, už teraz si v nebi. Niekedy si hlúpo myslíme, že „tam hore“ to bude všetko inakšie… Bude to tam len plnšie, krajšie, absolútnejšie (aspoň v to dúfam…) Ak tu žiješ aspoň malú lásku (malé nebo), tak tam sa ti láska rozvinie mnohonásobne (Nebo). Ak tu žiješ egoisticky, násilne, vylučuješ ostatných „nehodných“, nevieš tvoriť spoločenstvo (malé peklo), tam sa ti to len rozvinie mnohonásobne (Peklo)… Je to tvoje rozhodnutie!
„Ak akceptujete predstavu Boha trýzniteľa, ktorý trestá, alebo dokonca naveky mučí tých, ktorí ho nemilujú, potom sa ocitnete v absurdnom vesmíre, kde väčšina ľudí tejto planéty bude mať väčšiu lásku ako Boh! Boh nikoho nevylučuje zo zjednotenia sa s ním, ale musí nám dovoliť, aby sme sa od neho mohli odlúčiť, ak nám chce ponechať slobodu. Naším slovom pre odlúčenie sa od Boha je peklo… Musí existovať logická možnosť, aby sa človek vylúčil z jednoty s Bohom a vybral si odlúčenosť od lásky a spoločenstva alebo vlastnú nadradenosť. Nikto nebude v pekle, pokiaľ si sám nevyberie konečnú samotu a odlúčenie. Všetko závisí od túžby…“
Ježiš sa dotýkal a uzdravoval každého, kto po tom túžil a kto ho prosil. Jeho uzdravovanie nemalo žiadne iné podmienky… Prečo by sa Ježišova láska, ktorá bola taká bezpodmienečná, kým žil tu na zemi, zrazu po jeho smrti stala absolútne podmienečnou? (Ako to často počúvame od niektorých našich cirkevných predstaviteľov… „ak nebudeš/budeš totóóó, tak budeš/nebudeš totóóó…) Strach z neodpustenia a neuzdravenia…? Ježiš sa nikdy nehnevá na hriešnikov, hnevá sa len na tých, ktorí si myslia, že nie sú hriešni! (Prever si to v evanjeliách!)
„Ježišova schopnosť nájsť akýsi vyšší poriadok uprostred nepretržitého zmätku je v samom srdci jeho posolstva, a preto pravdivo hlásané evanjelium, dnes tak málo časté, neustále uzdravuje a obnovuje všetko, čoho sa dotkne.“ V Božom pláne spásy sa hriech a zlyhanie stávajú základným kovom a surovinou pre samotnú skúsenosť vykúpenia. Lenže organizované náboženstvo do veľkej miery reprezentujú ľudia s mániou pre akýsi ideálny poriadok, ktorý jednoducho nie je možný, a preto sú málokedy šťastní či spokojní. Po čase sa z takýchto ľudí stávajú „análne typy“ (psychologický výraz od C. Junga, typ puntičkára, perfekcionistu, nadmerne čistotného, šetrného a vzdorovitého človeka), pretože nikdy nemôžu byť spokojní so životom, v ktorom je plno hendikepovaných a psychicky nestálych ľudí, ľudí vyznávajúcich „iné“ a „nepravé“ náboženstvo, podráždených ľudí, homosexuálov a ľudí s úplne odlišnými znakmi a tradíciami…
Organizované náboženstvo väčšinou nevykazuje schopnosť alebo ochotu prijať odlišnosť a rozmanitosť. „Ježiš nemal žiadne problémy s výnimkami, či to boli prostitútky, opilci, Samaritáni, malomocní, pohania, mýtnici alebo svojhlavé ovce. Pravidelne stoloval s outsidermi, na čo boli namrzení skalní privŕženci chrámu, ktorí vždy obľubujú vlastnú verziu poriadku viac ako zľutovanie nad výnimkami. Už len existencia jedného mentálne postihnutého alebo psychicky chorého človeka by mala zmeniť všetky naše teórie o nevyhnutnosti akéhosi druhu správneho myslenia ako podmienky pre „spásu“. Celé dejiny sú však posiate sociálnym vylučovaním a mučením ľudí, ktorí „nemyslia“ správne…“
„Človek odjakživa uprednostňuje pred milosrdenstvom a milosťou Boha akúsi univerzálnu syntézu - odpoveď, ktorá uprace všetky problémy a vyrieši všetky otázky, aj keď nie je úplne pravdivá. Ježiš nikdy neučil, že jedna veľkosť je vhodná pre všetkých, ale že Boh sa prispôsobuje vrtochom a zlyhaniam konkrétneho okamihu. Jeho schopnosť prispôsobiť sa ľudským chybám a zlyhaniam sa nazýva Božia prozreteľnosť a zhovievavosť. Vždy, keď nám Boh odpúšťa, akoby nám zároveň hovoril, že ... « Je dokonané » (Jn 19, 30)
Šieste slovo, ktorým sa nám prihovára Ježiš z kríža, je vyslovené na zadosťučinenie hriechu lenivosti. Lenivosť je choroba vôle, ktorá spôsobuje, že zanedbávame svoje povinnosti. V bežnom živote sa prejavuje ako lenivosť, neochota, ľahostajnosť, ľahkovážnosť. Lenivosť v náboženskej oblasti je predovšetkým nevôľa k duchovnému životu, prejavujúca sa duchovnou vlažnosťou. « Že si vlažný, ani studený ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst (ZJ 3 : 16) ».
Život nášho Pána na zemi nemá v sebe ani náznak záhalky. Pred začiatkom svojho verejného účinkovania sa náš Pán živil manuálnou prácou. Ježiš prijal na seba hriech práce, kedy sa muž bude musieť v pote starať o svoju obživu. Nič mu nebude dané zadarmo. Vieme z knihy Genezis, že Adam predtým ako upadol do hriechu, užíval plody zeme bez toho, aby sa musel o ne usilovať namáhavou prácou. Preto Adama pred upadnutím do hriechu, Biblia opisuje ako záhradníka a nie ako roľníka. Pre záhradníka je starostlivosť o kvety láskyplnou činnosťou, kým roľník je synonymom pre namáhavé úsilie. Ježiš ako stolár robil nábytky, detské postieľky, opravoval strechy. Nič nedostal, iba dával. Celý svoj život Ježiš len dával a neprijímal nič. Aj napriek jeho osobnému pracovnému angažovaniu, ľudí vystríhal, aby sa nezamerali na využívanie práce ako zdroja hromadenia pozemských dobier. « Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia (Mt 6 : 20)»
Spása duše je tou najťažšou činnosťou na zemi. Na tomto svete sú len dve cesty a dva ciele, ktoré vyúsťujú do odlišného večného života. O vlastnú spásu treba zabojovať. Je to ten najdôležitejší boj akého sa na zemi môžeš zúčastniť. Pre vlastnú spásu nestačí len veriť, že Ježiš je Boh. Diabol má nielen vieru v to, že Ježiš je Boh, ale on o tejto skutočnosti má istotu. A aj napriek tomu mu toto poznanie nepomohlo z osídiel pekla dostať sa späť do neba. Svätý Jakub sa nás pýta « Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? » a zároveň nám dáva jasnú odpoveď « Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva » (Jak 2, 14-17).
Ježiš začal meniť prostitútky a zlodejov na budúcich obyvateľov nebeského kráľovstva. Študentovi nestačí, aby mal vieru vo svojho učiteľa, ale pre dosiahnutie vedomostí musí vyvíjať aj určitú vlastnú snahu. Chorému človeku taktiež väčšinou nestačí na to, aby sa uzdravil len dôvera vo svojho doktora, ale musí poväčšine podstúpiť liečenie a brať lieky. Nestačí len veriť v Krista, musíme žiť ako Kristus a musíme aj v určitom ohľade aj zomrieť ako Kristus.
Ježiš Kristus tak veľmi miloval svoje utrpenie na kríži, že rany po klincoch a prepichnutom boku si nechal aj na svojom oslávenom tele vo večnosti. Veľkí katolícki mystici, ktorí mali milosť videnia vzkrieseného Krista potvrdzujú, že Ježiš sa zjavuje len so svojimi oslávenými ranami. On, ktorý krížom vykúpil ľudstvo, ponecháva pre nebo spomienku v podobe svojich rán. V súdny deň bude preto každá duša hľadieť na jeho rany a bude počuť otázku : « Ukáž mi tvoje ruky a nohy. Kde sú tvoje jazvy po vybojovaných víťazstvách? Aké bitky si viedol za pravdu? Nevyhral si žiadne vojny za dobro? Neurobil si si žiadnych nepriateľov z ľudí páchajúcich zlo? ».
Ak budeme vedieť dokázať, že sme jeho bojovníci, ak bude vedieť ukázať naše rany na apoštolských rukách, potom môžeme mať nádej na Božie zmilovanie. Beda nám však, ak sa naša duša vracia svojmu Stvoriteľovi zo svojej životnej kalvárie, bez akýchkoľvek jaziev.
Sväté písmo nám na viacerých miestach hovorí, aké sú následky hriechu lenivosti. Príbeh o hlúpych pannách, ktoré čakali na svojho ženícha, je príbehom o strate viery v dôsledku vlastnej duchovnej lenivosti. Vo Svätom písme je olej vždy symbolom viery. Tieto hlúpe panny sa nespreneverili svojmu ženíchovi ničím iným, len svojou lenivosťou. Oni neboli ženíchovi neverné, nakoľko pannami zostali až do chvíle jeho príchodu. Hlúpe panny boli morálne nepoškvrnené a udržali si svoju čistotu. Evanjelium nám hovorí, že na rozdiel od múdrych panien im v čase príchodu chýbal « olej v lampách» a ženích ich našiel v čase svojho príchodu spať. Naopak, verné panny mali dostatok oleja, zažali lampy a vítali svojho ženícha. Krista vítali so živou vierou, ktorá sa odrazila aj v činorodej láske.
Hlúpe panny, nakoľko nemali olej, rýchlo ho išli zháňať, ale nakoľko bola noc a všetci spali, nedokázali ho zohnať. Hlúpe panny chceli oživiť rýchlo svoju vieru a cnosti z nej prameniace. Vrátili sa na svadbu za ženíchom, ale ten ich dnu už nepustil: “Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.” (Mt 25,12).
Druhé podobenstvo, ktoré nám hovorí o rozvoji alebo zániku viery, je príbeh o talentoch. Ten, ktorý dostal päť talentov rozvíjal ich a získal ďalších päť. Ten, ktorý dostal dva, získal ďalšie dva. Avšak ten, čo dostal iba jeden talent, zakopal ho do zeme a viac ho nerozvíjal. Od Ježiša tento sluha nepočuje žiadne slová súcitu: “Predstúpil aj ten, čo dostal jeden talent, a hovoril: “Pane, viem, že si tvrdý človek. Žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsypal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje.” Jeho pán mu povedal: “Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal? Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov.” (Mt. 25, 24 - 30).
Tieto podobenstvá nás upozorňujú na nebezpečenstvo duchovnej záhaľky, ako aj potreby aktívnej práce. Čistota bez dobrých skutkov nezachráni nikoho viac, ako nezachránila hlúpe panny. Tí, ktorí nič nerobia, podstupujú riziko, že prídu aj o to málo čo majú. Môže sa to zdať byť z ľudského pohľadu až príliš kruté, ale Ježiš nás jasne upozorňuje, že čistá, ale lenivá duša bude zatratená. Ničnerobením vieme stratiť vlastnú dušu. Dušu nestratíme len tým, že robíme zlo, ale aj zanedbávaním dobra.
Zanedbávaj pohyb, a začnú ti ochabovať svaly. Zanedbávaj pamäť a začneš mať problém s imbecilitou. Prestaň sa starať o dušu a nastane duchovný zánik. Nebo je ako mesto na kopci a preto do neho musíme vyliezť. Každý človek vie, že stúpanie stoji viac námahy, ako cesta z kopca.
Nech si nikto ani len nedúfa, že dokáže celý život byť voči Bohu ľahostajný a na sklonku života, či na smrteľnej posteli si zrazu vytvoriť vzťah k Bohu. Odkiaľ sa táto náklonnosť k nebu vezme, ak sme ju celý svoj pozemský život zanedbávali? Je to, akoby študent, ktorý celé roky zanedbával matematiku, sa nádejal, že v momente, ako vstúpi na hodinu matematiky na vysokej škole, zamiluje si dlhé matematické vzorce. Nebo je len pre tých, čo sa o nebo už na zemi starajú. Nebo básnikov, by sa stalo peklom pre tých, čo sa na zemi nezaujímali o básne. Božie kráľovstvo postavené na pravde a spravodlivosti, by bolo peklom pre tých, čo nepestovali svoj vzťah k týmto čnostiam.
Ak zmyslom svojho života je úsilie o Božie kráľovstvo, nemusíme sa obávať o naše zdravie, nakoľko Boh nám dá toľko zdravia, koľko je potrebné pre našu spásu. Niekedy aj skorá smrť je potrebná pre našu spásu, nakoľko dlhší život by viedol k hriechu a odpadnutiu od Boha. Jediná vec, ktorá na tomto svete je dôležitá, je to, či v momente smrti budeme môcť uzrieť Božie svetlo.
« Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.” (Mt 26,41) Nech Vaša viera bdeje, ako dobrá zbroj do Vášho duchovného boja, na ktorý Vás Pán povolal. Svet nás súdi podľa výsledkov. Náš Pán nás súdi podľa cesty, ktorú sme si zvolili pri plnení úloh. Pre Pána je cesta a úmysel dôležitejší ako výsledok. Tí čo sejú, nemajú vždy byť aj tými, čo budú žať. Boh však tých čo sejú bude súdiť iba za to, ako siali.
V kresťanskom ponímaní nie je veľký ten, kto koná veľké veci. Kráľ v Božích očiach nemá v ničom vyššiu hodnotu ako roľník. Hlava vlády s miliónovou armádou nie je v Božích očiach viac ako dieťa na vozíčku. Jediný rozdiel medzi nimi je ten, že ten prvý má viac možností spáchať hriech a väčší dopad svojich zlých skutkov. Ak dieťa vo svojom oddaní sa Bohu, plní viac Božiu vôľu ako kráľ vo svojom angažovaní sa v šírení dobra a spravodlivosti, tak dieťa je v Božích očiach viac ako kráľ. « Boh nenadŕža nikomu » (Sk 10,34).
To, čo dáva hodnotu našim skutkom, je úmysel. Úmysel je tým pre večný život, čím je farba pre obraz. Boha nezaujíma čo robím svojimi rukami, ústami, peniazmi, ale aký mám pri tom úmysel. Tí, čo si myslia, že ich bezvýznamná práca nemá pre Boha význam, ak ju vykonávajú z lásky k Bohu, nadobúda nadpozemskú hodnotu.
Chorý, ktorý je ukrižovaný na svojej posteli, imigrant bez práv pracujúci niekde v bani, zberač smetí, upratovačka, všetci títo budú predbiehať diktátorov, kráľov a známe celebrity na ceste do kráľovstva nebeského, ak svoju pokornú prácu robia z lásky k Bohu. Pokiaľ nekonáme nejakú prácu z lásky k Bohu, žiadna práca nie je ukončená. Ak ukončíme svoju životnú púť, pri našom odchode budeme na našu adresu počuť len dva druhy otázok. Svet sa bude pýtať koľko sme zanechali po sebe a kto to bude dediť. Anjeli zase budú zisťovať, koľko toho prinášame so sebou do večnosti. Duša, čo pôjde pred svojho Stvoriteľa na súd, si bude môcť zobrať iba svoje dobré skutky, ktoré urobila na česť a slávu Boha. Len takýto skutok sa bude považovať za ukončený a budeme ho môcť Bohu predložiť. Preto, čokoľvek robíte, robte zjednotení so Stvoriteľom.