Kňazstvo je jedinečné povolanie, ktoré si vyžaduje osobitné odhodlanie a obetu. Je to človek, ktorý je kňazstvom vyňatý zo svojich príbuzenských zväzkov, nezakladá si vlastnú rodinu, aby tu bol pre druhých ako Kristov hlas, ako Kristov posol, ako Kristov apoštol.
Ježiš nám odpovedá, kto je to kňaz: je to pastier ľudí.
A v tomto je úloha kňaza, aby ľuďom stále pripomínal, že sú ľuďmi a majú byť ľuďmi, že sú stvorení na Boží obraz a majú sa teda podobať Bohu svojou vzájomnou láskou.
Kňaz má vysvetľovať, že prácu robia aj stroje a kone, a nestanú sa tým ľuďmi; iba uťahanými koňmi a opotrebovanými strojmi. Že človečenstvo v nás rastie tým, čo je za prácou: keď pri práci v záhrade počujeme spev vtáka, keď si všimneme pri plote žltú púpavu.
Kresťan sa líši od ostatných v prvom rade tým, že je láskavý. Žije rovnako ako ostatní až na to, že nikomu neublíži, ale keď môže, pomôže; že sa radšej smeje, než mračí; že má viac dôvery, ako strachu; že je pokojnejší a radostnejší, ako tí okolo neho. Keď takýto nie je alebo to tak nerobí, nie je asi poriadnym kresťanom a svetu aj sebe to len predstiera.
V mesiaci júni sme pozvaní k tajomstvu srdca, k tajomstvu lásky Boha k človekovi. Vo Svätom písme sa pojem srdce vyskytuje 370-krát. Srdce je chápané ako miesto myslenia, cítenia, miesto túžob, chcenia. Z biblického hľadiska sa srdce stáva stredom života. Je to „praslovo“ ľudstva. Nikto pri slove „srdce“ už nemyslí len na sval alebo pumpu pre krvný obeh, ale predstavuje niečo hlbšie, významnejšie - väčšiu skutočnosť.
Latinské slovo „credo“ - „verím“ znamená doslova „cor do“ - „dávam svoje srdce“. Dávam svoje srdce Bohu, ktorý je väčší ako ja. Dávam svoje srdce Bohu, ktorý ma stvoril na svoj obraz. Dávam svoje srdce, ktoré je hlbinou, iba tomu, ktorý vie najlepšie, čo je v ňom ukryté. Bože, dávam ti svoje srdce. Ty si môj poklad … a kde je môj poklad, tam bude aj srdce.
Nielen človek, ale aj Boh má srdce. V Biblii sa neustále zdôrazňuje, že Božie srdce bije za nás, že sme mu - napriek vzdorovitosti a protirečeniam - prirástli k srdcu. Celé svoje srdce, svoju „dobrotivosť srdca“ nám ukázal v Ježišovi Kristovi - čo v srdci myslí, plánuje a cíti.
Sviatok Božského srdca je „prameňom spásy“, ktorý nikdy nevysychá a prináša radosť celému ľudstvu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Srdce Ježišovo je tu pre všetkých. On je tu pre tých, ktorí milovali a boli milovaní, aby ďakovali tomu, ktorý je sám láskou; aj pre tých, ktorí milovali, bez toho, aby boli milovaní, lebo vedeli stále znovu prijať lásku toho, ktorý je sám toho schopný; nakoniec je tu aj pre tých, ktorí nemilovali, lebo nemohli alebo nevedeli milovať v nádeji, že sa stretnú s tým, ktorý ich miluje a tak ich oslobodí od strachu pred láskou a dodá im odvahu láske dôverovať.
Boh je láska. Kto nás odlúči od lásky Kristovej? … Nikto a nič!
Každé dieťa je darom pre rodičov. Ale nie každá rodina je obdarená týmto veľkým darom. Hneď v úvode sa žiada pripomenúť, že každé dieťa je zároveň Božím dieťaťom a je konkrétnym rodičom do rodičovskej starostlivosti iba zverené. Preto za tento veľký dar je potrebné Bohu vzdávať chválu a vďaku. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že nestačí dieťa len prijať, ale treba ho aj zodpovedne vychovať.
„Kto je moje Telo a pije moju Krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Áno, Pane, tieto Tvoje slová, plné nehy a lásky, nás povzbudzujú. Avšak desia nás naše hriechy a naše poškvrnené svedomie nás často zdržuje od prijímania takých veľkých tajomstiev. A, žiaľ, aj naša nevedomosť, kresťanský formalizmus, tradícia a ľahostajnosť nás oberajú o tento vznešený dar pre nás a pre naše deti.
Spomeňme si, aký krátky čas venujeme príprave na sväté prijímanie; to veľmi často vidia aj naše deti, veď ony nás pozorujú a samozrejme napodobňujú. Málokedy sme celkom sústredení a veľmi zriedka zbavení všetkej roztržitosti. Aspoň vo chvíli svätého prijímania by sme mali odohnať neprístojnú myšlienku, veď prijímame ako hosťa nie anjela, ale Pána všetkých anjelov. A o tom by sme mali poúčať aj svoje deti! Ony by mali vidieť aj na našich životoch tento vznešený postoj a blaho duše v tejto vzácnej chvíli. Prečo teda nezahoríme väčšou pobožnosťou v Božej velebnej prítomnosti?
Nestáva sa často, že spolu s deťmi putujeme na miesta, aby sme videli pozostatky svätých, ktoré s úctou a obdivom aj bozkávame; a hľa, tu pred nami na oltári je prítomný náš Boh, Svätý nad všetkých svätých, Stvoriteľ ľudí a Pán anjelov.
Je potrebné deťom pripomenúť, že prijatím Oltárnej sviatosti dosahujeme hojné ovocie večného spasenia, koľkokrát Eucharistiu hodne a nábožne prijímame. K tomu nás pobáda pevná viera, zbožná nádej a úprimná láska. Nech deti vedia, ako Boh - neviditeľný Stvoriteľ sveta - s nami zázračne zaobchádza, ako láskavo a milostivo sa stará o svojich vyvolených a ako sa vo Sviatosti oltárnej nám ponúka za pokrm! To všetko presahuje náš rozum, zvláštnou silou priťahuje nábožné srdcia a rozpaľuje ich láskou k nášmu Bohu. Lebo všetci verní, ktorí žijú pre svoje zdokonalenie, dosahujú cez Eucharistiu veľkú milosť nábožnosti a lásku k čnostiam.
Je dobré, keď už maličké dieťa v rodine cez svedectvo života svojich rodičov poznáva, že táto sviatosť udeľuje duchovnú milosť, obnovuje v duši stratenú čnosť a rozžiari hriechom znetvorenú krásu ľudskej duše. Táto milosť z Eucharistie je niekedy taká veľká, že z jej plnosti pociťuje hojnejšiu silu nielen duša, ale aj krehké telo, čo dáva dobrý pocit duševnému aj telesnému zdraviu.
Je len veľká škoda pre tie rodiny - rodičov aj deti -, ktorí sú takí vlažní a nedbalí, že netúžia vrúcnejšie a častejšie prijímať Eucharistického Krista, v ktorom je všetka nádej a zásluha tých, čo chcú byť spasení. Kristus je naše posvätenie a vykúpenie, On je útecha pozemských pútnikov a večná slasť svätých. A preto treba ľutovať tých rodičov a ich deti, ktorí si tak málo cenia toto spasiteľné tajomstvo, ktoré radosťou napĺňa nebesia a zachováva celý svet a životy rodín! Aká slepota, nepoznanie a zatvrdlivosť ľudských sŕdc!!! Nevážime si taký nevýslovný dar a pritom ho môžeme dennodenne prijímať.
Vďaka Ti, drahý Ježišu, večný a verný Pastier, že nás biednych a vyhnancov občerstvuješ svojim predrahým Telom a Krvou a k prijímaniu týchto tajomstiev pozývaš vlastnými slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28).
Drahí rodičia, dajme sa poučiť Ježišovou láskou, povedzme o nej všetkým svojim deťom a zvlášť svojim zmeneným a posväteným životom ukážme im cestu ku Kristovi. Veď netreba veľa, len vyjsť zo svojich obývačiek, vypnúť televízory, na hodinku navštíviť Boží chrám, zúčastniť sa najsvätejšej obety a prijať Toho, ktorý sa nám sám ponúka, aby sme spoločne mohli prežívať šťastný život nielen tu na zemi, ale najmä vo večnosti.
Viac ako 72% obyvateľov Slovenska sa hlási k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu a viac ako 9% k evanjelickému a pravoslávnemu náboženstvu. Z tohto dôvodu je veľmi dôležité, aby návštevník Kanady alebo osoba s trvalým pobytom mali možnosť zúčastniť sa bohoslužby, spovede v slovenskom kostole, či u kňaza hovoriaceho po slovensky.
Na Slovensku je kňaz vnímaný ako dôležitá autorita a sprievodca životom. Avšak, ako ukázal jeden príbeh, nie každý si uvedomuje jeho skutočnú hodnotu. Jeden starý kňaz raz prišiel v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a doniesol so sebou hrdzavú, skrivenú starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa oltára. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď prehovoril: „Včera som sa prechádzal po meste a uvidel oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom. Zastavil som ho a spýtal sa: „Čo to tam máš, synak?“ „Len pár starých vtákov,“ odpovedal. „Čo chceš s nimi robiť?“ spýtal som sa. „Zobrať ich domov a hrať sa s nimi,“ odpovedal. „Budem ich dráždiť, aby sa pobili. Stavím sa, že to bude zábavné.“ „Ale skôr či neskôr ich budeš mať dosť a prestane ťa to baviť. Čo urobíš potom?“ „Ale, mám aj zopár mačiek,“ povedalo malé chlapčisko. „Radi si na nich pochutia.“ Keď som na moment onemel, zašepkal som : „Koľko chceš za tie vtáky, synak?“ „Čoo??!!! A na čo by vám boli, pán farár? Sú to len obyčajné vtáky z poľa. Ani nespievajú - a vôbec nie sú pekné!“ „Koľko?“ znovu som sa spýtal. Chlapec si ma premeral, ako by som bol bláznivý a povedal: „Tisíc korún!“ Siahol som do vrecka a odpočítal peniaze. Na konci aleje, kde bol strom, som klietku otvoril a klopaním na mriežku klietky presvedčil vtáčiky, aby vyleteli.
Tento príbeh nám pripomína, že aj keď sa nám môže zdať niečo bezcenné, v skutočnosti to môže mať obrovskú hodnotu. A úlohou kňaza je chrániť a oslobodzovať to, čo je cenné, aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá.
Duchovný otec Jozef Mucha pôsobí v Rímskokatolíckom kostole Sv. Cyrila a Metoda v Kanade.
Slováci v Kanade - Dušan Tóth poradca predsedu ÚSŽZ 08.-09.03.2012 v Bratislave
Nasledujúce slovenské kostoly a duchovní pôsobia v Kanade:
- Rímskokatolícky kostol Sv. Cyrila a Metoda, 204 Park St. N5A 4J3, Windsor, Ontario. Duchovný otec Miroslav Verčimák, Michael Kolarcik, kaplán Grzegorz (Gregory) Nowiecki.
- Rímskokatolícky kostol Sv. Cyrila a Metoda Sts. Cyril and Methodius Slovak Roman Catholic Church, 188 Sobieski St. N8X 2L6, Windsor, Ontario.
- Rímskokatolícky kostol Sv. Jozefa, 915 Lasalle Blvd. P3A 4V3, Sudbury, Ontario. Duchovný otec Jozef Mucha.
- Rímskokatolícky kostol Sv. Michala, 3914 Bloor St. West M9B 1L7, Etobicoke, Ontario. Duchovný otec Jozef Šípek.
- Kostol Sv. Lukáša Church of St. Luke, 420 Dundas St. N6B 1V7, London, Ontario.
Okrem toho, v Kanade pôsobia aj tieto cirkvi:
- Nativity Lutheran Church, 1396 Langlois Ave. N8X 2L6, Windsor, Ontario. Duchovný otec B.A.
- Our Lady of Peace Parish, 3914 Bloor St. West M9B 1L7, Etobicoke, Ontario. Duchovný otec John S.
Kňazi zohrávajú kľúčovú úlohu v živote slovenskej komunity v Kanade. Poskytujú duchovnú podporu, vedú bohoslužby v slovenskom jazyku a pomáhajú udržiavať slovenské kultúrne tradície. Ich prítomnosť je neoceniteľná pre tých, ktorí hľadajú spojenie so svojou vierou a kultúrou v novom prostredí.
