V evanjeliu podľa Matúša čítame, že narodenie Ježiša je naplnením proroctva z Izaiáša 7,14: "Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami."
Matúš nepredstavuje Ježiša ako Boha, ktorý je nad nami. V Starej zmluve sa často stretávame s poňatím Boha, ktorý je nad ľudstvom; Boha neprístupnej svätyne svätých. V Novej zmluve, hneď od prvej kapitoly, sa však stretávame s iným pohľadom, s plnším zjavením tohto starozmluvného Boha. Nie je to Božstvo, ktoré je nad nami, ale - prostredníctvom Ježiša - je to „Boh s nami“.
Ježiš sa svojím kázaním, učením, láskyplnými skutkami a uzdravovaním stáva najúplnejším zjavením Božieho charakteru. „Kto vidí mňa, vidí Otca,“ povedal Ježiš. (Ján 14,9) List Hebrejom potvrdzuje, že Ježiš je „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“. (Heb 1,3) Štvrté evanjelium završuje obraz známymi slovami o tom, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“. (Ján 3,16)
V tomto jednorodenom Synovi nám Boh dal „Boha s nami“, Syna Dávidovho, dediča Dávidovho trónu a Božích zasľúbení daných Abrahámovi a Dávidovi. Boh nám dal Božieho Mesiáša, dieťa narodené z Ducha Svätého a panny Márie, toho, ktorého poslaním je „zachrániť svoj ľud z jeho hriechov“. (Mat 1,21) Táto božská osoba je témou celej Novej zmluvy.
Aj my by sme mali byť v Ježišovi trvalo spojení s Bohom, ako On je „Bohom s nami“. Prehodnoťme dnes svoje priority. Dnešná doba je naozaj plná strachu, ale Boh je s nami. Nikdy netreba strácať vedomie, že Boh je práve v tejto chvíli pri každom z nás. A iba Pán Boh vie urobiť i zo zlých vecí dobré, preto si môžeme byť istí, že Pán Boh použije aj našu aktuálnu náročnú situáciu na niečo dobré. Aj ja si myslím, že toto je začiatok novej epochy, lebo koronavírus akoby uviedol celý náš svet do pohybu: ľudia sú vyrušení a nervózni - no pritom nielen nadávajú, ale sa aj zamýšľajú. A to je dobrá vec, keď sa ľudia zamýšľajú.
Toto obdobie je nám dané nato, aby sme si uvedomili, ako si ceníme nielen svoj život a svoje zdravie, ale aj svoje okolie, teda život a zdravie iných ľudí. Keďže sa zastavil a potom obmedzil sviatostný život, niektorým veriacim to veľmi ublížilo. Nesmieme zabúdať na ľudí, ktorí nesú kríž samoty či choroby, a keď nemohli prísť do Božieho domu a tam si otvoriť svoje srdce, svoju dušu, bola to pre nich ohromne náročná skúška viery i trpezlivosti.
Služby Božie sú predovšetkým stretnutím Božieho ľudu, preto je celkom prirodzené, že ten, kto vedie liturgický poriadok stretnutia a celé spoločenstvo sa navzájom pozdravia. Od najstarších čias sa to koná zvolaním, ktorého dnešnú podobu v súčasnosti používame: „Pán Boh buď s vami!" - „I s duchom tvojím!" Slová pozdravu a odpovede naň vyjadrujú myšlienku obsiahnutú v mesiášskom mene Pána Ježiša - Emmanuel - „Pán Boh s nami".
Pozdrav sa v liturgii cirkvi používa od najstarších, apoštolských čias, prvá zmienka o jeho používaní cirkvou však pochádza až zo 4. storočia. Znenie je zložením dvoch biblických textov: Rut 2,4 - tu Bóaz prichádza na pole k žencom a zdraví ich: „Hospodin s vami!" Liturgický pozdrav „Pán Boh buď s vami!" zachováva preklad z latinského znenia: Dominus vobiscum - tak sa pozdrav dodnes označuje v katolíckych teológiách. Rovnaký, či podobný text je aj na iných biblických miestach (1S 17,37; 2Kron 15,2 a inde).
Počas dejín dochádzalo k rôznym jemným významovým odchýlkam, pretože v pôvodnom hebrejskom texte, ani v jeho latinskom ekvivalente nie je uvedené sloveso, preto dochádzalo k viacerým pokusom: „Pán Boh nech je s vami!", alebo: „Pán Boh bude s vami." V našich predchádzajúcich agendách sa nachádzala forma: „Pán Boh, ráč byť s vami!", až v poslednej (z roku 1996) sa u nás používa súčasná forma. 2Tim 4,22 - „Pán s tvojím duchom," v našom podaní: „I s duchom tvojím!" Pochopiteľne, nejde o Božieho Ducha, ale o liturga, ktorý sa zdraví s ľuďmi.
U nás nie je predpis, aký postoj má zachovať farár okrem toho, že pozdrav je tvárou k ľuďom. V minulosti však pri pozdrave jemne roztiahol ruky smerom ľuďom, čo vyjadrovalo túžbu kňaza, aby mu bolo udelené požehnanie od ľudí. Po odpovedi ľudí na znak súhlasu mierne sklonil hlavu a opätovne spojil ruky. Toto gesto znamenalo, že kňaz nedôveruje svojej vlastnej sile, ale s dôverou sa odovzdáva Pánu Bohu.
Boh tvorí svet po materiálnej stránke z ničoho a po duchovnej z Lásky. Moderná fyzika hovorí o tom, že materiálny svet leží v silovom poli vedomia. Stvorenie sveta nedokážeme pochopiť, ale dokážeme si ho predstaviť, lebo keď si niečo predstavujeme, podobne ako Boh, voláme z ničoty k bytiu, to čo nebolo. Je síce pravdou, že my nedokážeme z ničoho tvoriť, lebo aj naša fantázia vychádza a skladá z vecí, ktoré už poznala. Ale Božie Stvoriteľské vedomie vytvára to, čo nebolo, čas, hmotu i priestor z ničoho.
Na rozdiel od materializmu predchádzajúcej epochy, moderná fyzika prichádza k záveru, že vedomie, teda Duch je prvotný, hmota druhotná. Čo by bol materiálny svet bez Vedomia? Bol by to svet podobný stavu bezvedomia. Skúste si predstaviť, že neexistuje žiadne vedomie v tomto svete. Zmysel a hodnota hmoty je vo Vedomí. Hmota a celý materiálny svet je podobný knihe, ktorá má len vtedy zmysel, ak je tu niekto, kto ju vie a chce čítať. Celý svet je knihou o Bohu.
V stvorení sveta sa Boh zjavuje. Boh nám chce skrze Stvorenie čosi o sebe povedať. Lebo „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Keď kniha Genezis opisuje stvorenie človeka hovorí: „Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“
Boh si pri stvorení človeka nepočína ako remeselník, ale ako umelec. Tvorí v absolútnej slobode. Tvorí, nie preto, že musí, ale preto, že chce. Hoci ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží príkaz, s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom a do jeho nozdier vdychuje zo seba samého svoj Dych, Ducha Svätého, Bytostnú a Podstatnú Dobrotu. Človek bol obdarený posväcujúcou milosťou, božím priateľstvom.
Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa”, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého”, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti. Na inom mieste knihy Genezis Boh pri stvorení človeka hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby.“ (Gn 1,26)
Podľa toho, „byť obrazom Boha“ je vlastne určením človeka. Človek sa má stať obrazom božím, miestom Zjavenia Boha - Lásky. Človek je schopný „pretlmočiť“ Ducha do hmoty, Boha do človečenstva. Stáva sa Božím obrazom natoľko, nakoľko žije Božie Slovo. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ prostredníctvom človeka. Vieme, že sa toto Zjavenia Boha v dejinách udialo skrze jedného konkrétneho človeka Ježiša Krista: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia” (Kol 1,15).
Sv. Pavol v liste Efezanom 1,6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Máme sa stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh. Boh sa chce zjaviť skrze nás. Toto je Boží plán s nami a to má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je naším cieľom a vzorom. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás. Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo Pravý človek - dokonalý, vzorový človek je Bohočlovek.
Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Skrze prijatie Ježiša sa máme stať Božími deťmi, teda sme pozvaní mať účasť na Božej prirodzenosti. Človek dostal slobodu a rozum, aby vládol svetu, ktorý Boh stvoril pre neho. Zo všetkých hmotných tvorov sme jedine my ľudia slobodní, vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Slobodu sme dostali ako schopnosť milovať, pretože o láske sa dá hovoriť len tam, kde sa jedna osoba slobodne odovzdáva druhej.
Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ Ľudská túžba je slabá a často končí skôr ako dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je Život. Je akoby génom duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.
Ježiš ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do zámky, Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená milovať.
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Pán Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14,21) Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti Nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Ježiš nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi.
Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať oddelení od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia. V jednej veci si môžeme byť absolútne istí, že Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha - Lásky a zotrvanie v tomto stave. Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Napríklad ak si človek už v tomto živote vedome uzatvára svoje srdce pred láskou a pred odpustením.
Boh je Láska a nemôžeme dosiahnuť Boha, ak niekoho nenávidíme. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel a súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu. Boh nikoho v pekle nedrží a po pekle netúži. V pekle nás držia naše hriechy a hriešny spôsob bytia. Dokonca môžeme povedať, že peklo je Božím trápením. Boh nás stvoril pre seba a On je nesmierna Láska a Blaženosť. Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil, nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha.
Nesmieme si peklo predstavovať ako miesto, kde sa duša milujúca Boha trápi, že ho nemôže dosiahnuť. Keby nejaká duša mala aspoň trochu lásky alebo túžby po Bohu, ktorý sa zjavuje v osobe Ježiša Krista, takú dušu by Boh nenechal hynúť. V takejto duši by začal proces očisťovania a premeny. Nie Boh hovorí duši nechcem ťa, ale duša povie nesmiernej Velebnosti svojho Stvoriteľa: „Nechcem ťa!“ Nedokáže po Bohu túžiť ten, kto nenávidí Pravdu, Spravodlivosť, Lásku. Peklo je akousi autonómnou oblasťou, ktorá nechce uznať zvrchovanosť Lásky.
Peklo je predovšetkým stav duše, ktorá sa uzatvára pred Pravdou a Láskou, ktorá všetko, čo Boh v nej pôsobí k jej dobru, chápe ako zlo a ako trápenie. Ešte i to vyčíta Bohu, že ju stvoril a že ju miluje. Božia dobrota i takúto dušu drží svojím nezrušiteľným Slovom v existencii. Existuje v Bohu, ktorý ju miluje, ale neverí v jeho lásku, a preto všetko, čo Boh koná, si vysvetľuje po zlom a prežíva peklo tam, kde Boh pripravuje Večnú spásu. Je veľmi dôležité veriť v to, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo spôsobuje nevera v túto Lásku.
Ak človek žije pre Dobro, Boha a anjelov vníma ako príjemnosť, zlý duch je mu nepríjemný. Ak žije pre zlo, vníma presne naopak. Ten, kto nemiluje Boha, ktorý zjavil svoj charakter v Ježišovi, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude blažený. Hovorím to preto, lebo aj diabol môže poskytovať zdanlivú útechu pre svojich nasledovníkov. Je to ale útecha, ktorá nikoho neurobí lepším, a v ktorej sa človek stále viac a viac zamotáva sám do seba. Na druhej strane, keď sa hriešny človek prvý raz stretá s Bohom, môže sa mu Boh zdať vrcholne nepríjemný, neznesiteľný.
Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní. Zvrátenému človeku je príjemná zvrhlosť. Filozofia nás poučuje, že Boh je absolútne jednoduché Bytie. V ňom nie je žiadny rozdiel medzi Krásou, Láskou a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je aj Pravda aj Spravodlivosť aj Láska. Boh je Svetlo Života, Svetlo Pravdy a Krásy, Svetlo Lásky. Stáva sa našou Blaženosťou, ak Ho skutočne milujeme. Boh je však Blaženosťou a Krásou, ktorú nemôžeme oddeliť od Pravdy a Spravodlivosti. Všetky tieto vlastnosti sú v Ňom jedno. Ten, kto uskutočňuje Dobro, prežíva Boha vo vlastnom svedomí ako Radosť. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, sa cíti Bohom zaskočený a je z neho nešťastný.
Rímsky katechizmus: „Aby sme toto učenie a prax cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest” za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu” za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu.
Večný trest je čosi, čo si človek zasluhuje za každé vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích prikázaní. Pretože toto vedome a dobrovoľné prestúpenie je poh...