Čo hovorí Biblia o srdci?

Už v staroveku sa ľudské srdce stalo predmetom úvah mysliteľov a básnikov, ktorí v ňom videli nielen základný prvok života, ale aj sídlo múdrosti, citov či lásky.

Teraz sa aj my pozrieme na obe srdcia - Božie i ľudské. Biblia sa v stáročnej histórii svojho vzniku vždy znova vracia k myšlienke srdca a celkom realisticky pristupuje k tajomstvu ľudského srdca, keď nielen chváli jeho vznešenosť, ale zdôrazňuje, že niekedy je i dvojtvárne a neisté.

Nadovšetko, čo treba strážiť, stráž svoje srdce, lebo z neho pochádza život. Pretože aký budeš mať život a aká bude jeho kvalita, vychádza práve z tvojho srdca. Srdce to najvnútornejšie miesto v tebe - priesečník ducha, duše aj tela. Z neho vyvierajú tvoje slová, rozhodnutia, skutky. To, čo je v ňom, sa skôr či neskôr prejaví navonok. Život prúdi zo srdca - jeho kvalita rozhoduje o kvalite tvojho života.

Sväté písmo celkom realisticky pristupuje k tajomstvu ľudského srdca, keď nielen chváli jeho vznešenosť, ale zdôrazňuje, že niekedy je i dvojtvárne a neisté.Už prorok Jeremiáš na konci 7. alebo v prvých desaťročiach 6. Jeho otázka zároveň svedčí o vlastnosti človeka, ktorou je vnútorná nestálosť a ktorú možno pozorovať na mnohých, keď nimi zmietajú rôzne napätia a protichodné túžby.

Ľudské srdce je často ako bojová aréna, v ktorej zápasí dobro a zlo, pravda a klamstvo, spravodlivosť a ničomnosť, pričom jeho základné smerovanie závisí od toho, na ktorú stranu sa vedome postavíme; a keďže popri vnútorných tlakoch máme i slobodnú vôľu, nikdy nie sme predurčení vybrať si, čo je nesprávne.

Takto i nám Boh ukazuje, že hoci vo vzťahu k nemu by sme sa javili priam bez chyby, jeho pohľad preniká oveľa hlbšie a pozná naše srdcia, vie, kedy sme úprimní a kedy len niečo predstierame. Je vskutku desivé, že možno v živote dosiahnuť bod, v ktorom človek pohŕda Bohom, a pritom tvrdí, že mu slúži. Ako kedysi svojich poslucháčov teraz Kristus volá nás, učeníkov dnešných čias, aby sme obrátili svoje srdcia k Bohu, srdcia, to jest celý postoj života: lásku, rozum, správanie i túžby.

… ktorý nás uisťuje, že človek sa celkom vedome a dobrovoľne obracia k tomu, čím bude žiť. Pred požiadavkou, aby robil také rozhodnutia, stojí takmer každý deň, vo veľkých i malých záležitostiach.

„Nech sa vám srdce nevzrušuje! Tieto slová vyslovil v priamej súvislosti so svojím učením o živote po smrti, ale ich moc obsiahne každú životnú situáciu, v ktorej vzniká vnútorný zmätok a srdce je nepokojné. Že Kristova prítomnosť naozaj dodáva bezpečie a stabilitu, je živou skúsenosťou všetkých, ktorí už poznali Boha a tešia sa z pokoja srdca, ktorý im neustále vlieva.

Ľudské srdce je teda schopné počuť a prijať Božie volanie, a hoci nie vždy sa tak stane za priaznivých podmienok, prináša svoje ovocie. V situácii, keď pre vieru v Krista hrozila strašná smrť, však ľudské srdcia nehľadeli na zákazy úradov a ďalej sa držali pravdy, ktorú spoznali v Ježišovi.

V uplynulých mesiacoch sme v kázňach v našom zbore prechádzali prvými dvoma kapitolami Mareka s cieľom lepšieho porozumenia tomu, kto je Ježiš a čo robí. Jedna z tých prekvapivejších vecí na evanjeliu podľa Marka (aj na ostatných evanjeliách) je, ako veľa pozornosti kladie Ježiš na ľudské srdce.

Nielenže spoznal myšlienky sŕdc a motívy svojich kritikov, ale tiež tie ochrnutého človeka, na ktorého nevyslovenú túžbu po odpustení Ježiš reagoval. V Marek 3:5 je Ježiš hlboko skľúčený zo „zatvrdilosti ich sŕdc“ a v Marek 7:6 karhá ľudí, ktorí vzdávajú Bohu chvály a aj napriek tomu „jeho srdce je ďaleko odo mňa“.

V skutku, Ježiš udivuje svojich poslucháčov, keď hovorí, že to, čo nás poškvrňuje, je to, čo „vychádza z nášho srdca“ (Mk 7:19,21). Súlad s právom a náboženské rituály neznamenajú nič, ak motív a úmysly srdca nie sú nasmerované na Boha, ale skôr na ľudskú priazeň alebo samochválu.

Hovorí, že ľudský boj prebieha v jedinom celku - v ľudskom srdci. Hlavný ľudský boj nie je medzi srdcom a niečím ďalším, ale medzi silami, ktoré ľudské srdce trhajú rôznymi smermi.

Anglicky hovoriaci človek chápe srdce ako emócie. Ale Biblia hovorí, že aj naše myslenie pochádza zo srdca (1M 6:5, Pr 23:7, Dan 2:30), podobne ako naše ciele, naše plány a naše rozhodnutia (Pr 16:1,9; Mt 12:33-34). Srdce sa používa ako metafora pre sídlo nášho najzákladnejšieho nastavenia, toho, čomu sme najhlbšie oddaní a čomu najviac veríme (Pr 3:5, Pr 23:26). Je to to, čo najviac milujeme a v čo dúfame, čo si najviac ceníme, to, čo zajíma našu predstavivosť (Mt 6:21). Každé srdce má nejaký sklon (1M 6:5), niečo, k čomu je nasmerované.

Nasmerovanie srdca potom kontroluje všetko - naše myslenie, cítenie, naše rozhodnutia a činy. To, čo najviac milujeme, považujeme za rozumné, žiaduce a uskutočniteľné. Čokoľvek si v našom srdci ceníme najviac, to ovláda celú osobu.

Žiaden div, že Ježiša tak trápia naše srdcia. Žiaden div, že Boh ignoruje vonkajšie záležitosti a hľadí nadovšetko na srdce (1S 16:7, 1Kr 4:5, Jer 17:10). Žiaden div, že proroci hovorili, že cieľom spasenia nie je obyčajný súlad so zákonom, ale mať zákon „vpísaný do srdca“ cez duchovné znovuzrodenie (Jer 31:33).

Biblické chápanie srdca je kultúrne revolučné. Nemôžeš sa zmeniť len tým, že zmeníš svoje myšlienky, ani veľkými skutkami vôle, ale skôr zmenou toho, čo najviac miluješ. Zmena nenastáva len tým, že do svojej mysle prijmeš nové pravdy - hoci to je v nej zahrnuté - ale tiež tým, že nakŕmiš svoju obrazotvornosť novou krásou tak, aby si miloval Ježiša najviac zo všetkého. Meníme sa vtedy, keď zmeníme to, čo najviac uctievame.

Ako to dokázať? Tým, že vidíme Ježišove vlastné srdce zničené a zlomené, keď na kríži zomrel za nás (Ž 22:14).

Žalm 14,1-7:

1 Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Blázon si v srdci hovorí: "Boha niet." Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. 2 Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha. 3 Všetci poblúdili, všetci sa skazili; nikto nerobí dobre, veru, celkom nik. 4 Či nezmúdrejú tí, čo páchajú neprávosť a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb? 5 ale ešte stŕpnu od strachu, lebo Boh sa ujíma potomstva spravodlivých. 6 Vy chcete zmariť plány bedára, lež Pán je jeho útočišťom. 7 Kiež príde Izraelu spása zo Siona! Keď Pán vyslobodí svoj ľud zo zajatia, Jakub zaplesá, poteší sa Izrael.

Rimanom 10,1-21:

1 Bratia, túžbou môjho srdca a prosbou k Bohu za nich je, aby boli spasení. 2 Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania; 3 keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej. 4 Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu. 5 Veď Mojžiš píše, že človek, ktorý činí spravodlivosť, tú zo zákona, živý bude v nej. 6 Ale spravodlivosť z viery takto vraví: Nehovor v srdci: Kto vstúpi do neba? to jest Krista zniesť. 7 Alebo: Kto zostúpi do priepasti? To jest Krista vyviesť spomedzi mŕtvych. 8 Ale čo hovorí Písmo? Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; to je slovo viery, ktoré kážeme. 9 Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený; 10 lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spasenie. 11 Písmo totiž hovorí: Ktokoľvek verí v Neho, nebude zahanbený. 12 Nieto teda rozdielu medzi Židom a Grékom. Lebo všetci majú toho istého Pána, bohatého pre všetkých, ktorí Ho vzývajú. 13 Každý človek totiž, ktorý by vzýval meno Pánovo, bude spasený. 14 Ale ako budú vzývať Toho, v koho neuverili? A ako uveria v Toho, koho nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? 15 A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané: Aké vzácne sú kroky tých, čo ako evanjelium zvestujú pokoj a dobré veci! 16 Ale nie všetci uposlúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril nášmu kázaniu? 17 Teda viera je z počúvania skrze slovo Kristovo. 18 Spytujem sa však: Či nepočuli? Ale áno: Po celej zemi rozišiel sa ich hlas a až do končín sveta ich reč. 19 Ale spytujem sa: Či nepochopil Izrael? Mojžiš prvý hovorí: Urobím vás žiarlivými na tých, čo nie sú národom, oproti nerozumnému národu popudím vás k hnevu. 20 Potom Izaiáš má odvahu povedať: Dal som sa nájsť tým, čo ma nehľadali, a zjavil som sa tým, čo sa nepýtali na mňa. 21 Ale Izraelovi hovorí: Celý deň som vystieral ruky po nepovoľnom a vzdorovitom ľude.

Podľa Písma má ľudská myseľ viacero foriem, ktoré pôvodina veľmi presne rozlišuje. Zvlášť vzrušujúca časť ľudskej mysle je tá, ktorú Biblia nazýva „nús“. Tento typ mysle je zvyčajne prekladaný ako rozum, a poriadne nás zmätie to, keď čítame napríklad o „duchu mysle“ - Ef 4,23. Čo tento výraz znamená?Ako môže mať duch myseľ? Tieto vzrušujúce zjavenia Boh rozhodne nechcel pred nami zamlčať. Ide však o to, že boli prekladateľmi, nie úmyselne, nepresne preložené. Preto sa teraz v tomto článku pokúsime jasnejšie predostrieť význam slova nús z pôvodiny.

Výraz nús je v gréckej filozofii jedným z najvýznamnejších pojmov, ktorý má množstvo významov, a je takmer nemožné ho presne preložiť. Vo svetle tohoto je zaujímavé poznanie, že Septuaginta prekladá zvyčajne podstatu výrazu srdce - hebr. lév - ako nús. Napríklad, keď prorok Izaiáš hovorí, že: „ale on tak nedumá, a jeho srdce to tak nemyslí, ale v jeho srdci je myseľ zahladiť a vyplieniť národov nie málo“.

Nová zmluva obohacuje predchádzajúce o jedno tvrdenie: nús dáva do súvisu s duchom: „... Z biblického pohľadu sú srdce a duch v úzkom vzťahu. Srdce je fundamentom osobnosti - jej najvnútornejšou podstatou, miestom, kde sa stretá duch, duša a telo. V rámci tohoto tvrdí Šalamún o vzťahu srdca a ducha, že duch človeka skúma srdce.

Naše preklady Biblie obsahujú veľmi závažné chyby. Napr. v Knihe Prísloví hebrejský výraz „lév“ - srdce, sa zvyčajne prekladá ako myseľ. Tomuto padla za obeť Kniha Príslovia (jej preklad). Na ilustráciu, ako dochádzalo k takýmto neporozumeniam, uvádzam jeden príklad: „... ale ten, kto je veselého srdca, má vždycky hody...” (Pr 15,15) Úplne inak znie preklad originálu tohoto textu: „...Popritom, že nús sa priraďuje k srdcu a k duchu, má aj iný rys, ktorý sa ostro oddeľuje od ostatných gréckych výrazov súvisiacich s mysľou.

V konečnom dôsledku existujú v gréčtine dva hlavné výrazy na ľudskú myseľ: froneó a noeó. Vo výraze froneó, je nad činnosť mysle zdôraznený úmysel a snaha. Z tohoto sa odvodzuje výraz: - frén, fronésis a fronéma - a ich spoločným rysom je to, že každý je pohnútkou k činnosti mysle. Miestom ich pôsobenia nie je hlava, ale brucho, presnejšie okolie bránice. Naproti tomu výraz noeó zdôrazňuje okamih uchopenia v procese chápania (porozumenie). Z tohoto odvodené výrazy: nús, noésis, noéma, dianoia, dianoésis a dianoéma majú spoločný rys: chápanie a uchopenie.

Podľa legendy práve na tomto mieste zabil Apolón Pythóna - gréckeho boha veštenia. Takže hlavnou náplňou delfskej veštiarne bolo predpovedanie budúcnosti Pýthiou - (od Pythón). Tá predpovedala budúcnosť pod vplyvom halucinogénnych prostriedkov, prežúvala napríklad surové vavrínové listy.

V súvislosti s týmto je v evanjeliu podľa Lukáša zapísaný jeden príbeh. V deň Ježišovho vzkriesenia sa dvaja učeníci ponáhľali z Jeruzalema do Emaus. Cestou sa rozprávali o Jeho ukrižovaní a o zvláštnych udalostiach predchádzajúcich dní, keď sa k nim náhle pripojil Ježiš a vysvetľoval im tieto udalosti na základe Písiem. Učeníci Ho však hneď nespoznali, ale nakoniec sa im dal poznať a vzápätí zmizol. Z príbehu jednoznačne vidíme, že vtedy im srdcia iba horeli, no ešte neporozumeli významu Písiem. O niekoľko hodín neskôr sa im Ježiš opäť zjavil, o čom Biblia hovorí: „A povedal im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som ešte bol s vami, totiž že sa musí naplniť všetko, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch i v žalmoch. Vtedy otvoril ich um - (nús), aby rozumeli písmam.“ (Lk 24,44-45)

Tu sa udial v duchu učeníkov zázrak, následkom čoho porozumeli pravdám súvisiacim so spasením, a tiež pochopili význam Jeho slov. Takže, nús je schopnosť porozumenia nášho ducha. Toto porozumenie je potrebné k tomu, aby správne fungovalo chápanie vecí duchovnej podstaty. Porozumenie neiniciujeme v prvom rade my, ale samotný Boh.

Duchovné veci, ktoré sú predmetom pre nús, sú sčasti neviditeľné. Takými sú napr: Otec, Syn, Duch Svätý, anjeli, cherubíni a serafíni. Zase iná časť je viditeľná, napr: Izrael, Cirkev, manifestácia Ducha Svätého, služobné dary a pod., ktoré síce pochádzajú z duchovného prameňa, no sú manifestované v hmotnom svete. Nús je dôležitý k správnemu pochopeniu oboch.

Presne tohoto sa dopustil v stredoveku Anselm z Canterbury svojou ontologickou štúdiou, či v novoveku Descartes a mohli by sme takto menovať ďalších a ďalších. Najdramatickejšie dôsledky tohoto „stelesnil“ zlopovestný nacistický lekár Mengele. Biblia rozlišuje okrem nús aj iné typy ľudského chápania. Mengele nebol mentálne zaostalý aj čo sa týka iných druhov chápania. Ba čo viac! V určitých oblastiach ako napr. dianoia alebo fronésis vynikal. No jeho nús bol zatvorený pred duchovnými pravdami.

Duchovné skutočnosti sa nedajú pochopiť iným typom chápania napríklad dianoiou. Hlavný význam slova dia je: rozdeliť. K tomuto sa pridáva prípona zdôrazňujúca chápanie a porozumenie. Znamená to teda: rozoberanie, rozdeľovanie (v mysli) - analýza. Výraz dianoia v Starej zmluve zodpovedá hebrejskému výrazu bíná, čo takisto znamená chápanie (porozumenie) a pochádza zo základného kmeňa s významom rozdeliť. Bíná vyjadruje ten typ chápania (porozumenia mysle), ktorý rozdeľuje, rozlišuje.

Aristoteles vysvetľuje tento typ mysle ako schopnosť „vhľadu do situácií“. No význam tohoto výrazu je ešte obšírnejší. Fronésis je akési vnútorné „nastavenie, nasmerovanie“, ktoré oddeľuje dušu ako celok, a nastaví ju do určitého smeru. Mengele bol teda „nastavený, naprogramovaný“ na antisemitský smer. Jeho spôsob myslenia, vôľa aj city boli skrz-naskrz presiaknuté antisemitizmom. Jeho pocity, myšlienky, ciele aj skutky boli tomuto podriadené.

O úplne inom „nastavení, naprogramovaní“ ale čítame v Lukášovom evanjeliu: „A on sám pôjde pred ním v duchu a v moci Eliášovej obrátiť srdcia otcov na deti a neposlušných k rozumnosti (phronésis) spravodlivých, aby prihotovil Pánovi pripravený ľud.“ (Lk 1,17) Podľa uvedeného Ján Krstiteľ zapôsobil na poslucháčov tak, že sa stali Bohocentrickými.

Duchovné veci je možné uchopiť - spomedzi všetkých typov chápania - výlučne skrze nús. Podľa uvedeného, premena v živote človeka prebehne tak, že najprv jeho nús uchopí Božiu vôľu, následne prejde vnútorným „prestavením, preprogramovaním“ - metamorfózou, čoho dôsledkom už nebude ani navonok odtlačkom ducha tohoto sveta.

Spomenuli sme už, že otvorenie núsu iniciuje Boh. Apoštol Pavol nás ale v spomenutej pasáži vyzval, aby sme si obnovili nús. Ide tu totiž o to, že aj my sami nesieme zodpovednosť za náš už otvorený nús. Pavol často píše o ľuďoch, ktorým kedysi dobre fungoval nús, neskôr si naň ale nedali dobrý pozor (patrične si ho neustrážili), takže sa im zatemnilo chápanie (nús), a ďalej už neboli schopní uchopiť duchovné pravdy, iba ich prekrúcať (nesprávne pochopiť, vyložiť): „... V inom liste hovorí, že ich nús bolo infikované. „... ale poškvrnená je aj ich myseľ (nús) aj ich svedomie.“ (Tít 1,15)

Zaujímavou otázkou teda zostáva, ako môže u kresťana dôjsť k infikovaniu núsu - „infekcii duchovného chápania“? Pavlova odpoveď na túto otázku je nasledovná: „... aby ste sa nedali hneď zviklať od umu... (orig. Pavol teda tvrdí, že funkčný nús zmätie najčastejšie to, keď kresťan prijme reči (myšlienky) cudzieho - zlého ducha.

Prvý list apoštola Pavla Korinťanom nám poslúži na porozumenie toho, čo spôsobuje v praxi nesprávne fungovanie núsu v životoch kresťanov. Zo Skutkov apoštolov a iných listov sa nám naskytá obraz o jednom z najdobrodružnejších období korintského zboru, keď tamojší kresťania začali pochybovať o prvenstve zakladajúceho apoštola.

Pavol na začiatku prvého listu poukazuje na to, že príčinu krízy vidí v tom, že nús tamojších kresťanov - ich duchovné rozsúdenie bolo zatemnené: „Ale vás prosím, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, že by ste všetci hovorili jedno a to isté, a že by nebolo medzi vami roztržiek, ale aby ste boli dokonalí v jednej a v tej istej mysli (nús) a v jednej a v tej istej mienke.“ (1Kor 1,10)

Proces vzniku korintského problému zhrnul Pavol do troch fáz: 1. nús, 2. slová a 3. Vplyvom blízkej delfskej veštiarne a iných faktorov sa korintským kresťanom zatemnil nús, a tiež preto, lebo poniektorí vyslovovali nahlas svoje chaotické názory, čoho výsledkom bolo, že sa zbor rozdelil na štyri tábory.

Nús je teda duchovná schopnosť chápania, posúdenia, ktorého úlohou je uchopenie duchovných právd. Ale, ktorá to bola tá najhlavnejšia duchovná pravda v súvislosti s ktorou sa zatemnil nús kresťanov v Korinte? Pavlov list a príbeh tohoto zboru nám poukazuje na to, že to bola otázka služobného daru.

No kresťania v Korinte videli v Pavlovi viac-menej iba človeka, a nie Boží dar. Takže o tom, koho budú poslúchať nerozhodovali skrze nús, ale iným typom mysle - telesným spôsobom, na základe sympatií a podľa štýlu jeho prejavu. Po tomto všetkom neboli zmätení už iba v tejto oblasti, ale aj v mnohých iných.

Preto sa Pavol od začiatku listu až do jeho konca zaoberá najzávažnejšími otázkami duchovného posúdenia, ako sú: smilstvo, súdne spory, výber manželského partnera, modloslužobníctvo, Večera Pánova, duchovné dary či otázka zmŕtvychvstania.

teraz nebudeme rozoberať, aká to bola sila, ktorá pôsobila nad daným územím a chcela zničiť prebudenie, nanajvýš len poznamenávam, že tento zbor vznikol v susedstve s delfskou veštiarňou, ktorá bola podľa gréckeho ponímania „pupkom sveta“.

Pavol v súvislosti s núsom píše Efežanom, že je možné obnoviť ho skrze učenie. Chápanie ducha je možné znovu obnoviť skrze jasné, zdravé, pomazané vyučovanie Božieho slova. Samozrejme, k tomu je potrebná aj naša aktivita.

Keď Biblia hovorí: „Syn môj, daj mi svoje srdce,“ neznamená to, že si máme svoje skutočné srdcia vyrezať a dať ich Bohu. Znamená to, že mu máme odovzdať svoje životy, naše všetko. Keď prichádzame ku Kristovi, nedávame mu len oficiálny rozumový súhlas svojou mysľou, ale máme „veriť v srdci.“ Môžeme veriť v Ježiša ako historickú osobnosť, ale ak máme mať „spásonosnú vieru“, naša viera musí zahŕňať celú bytosť.

Billy Graham sa narodil v roku 1918 v USA. Vo svojich 15 rokoch svoj život odovzdal Bohu.

Srdce sa vždy k niečomu pripúta. Buď k Bohu, alebo k hriechu. Jeremiáš 17:9 hovorí, že je „ľstivejšie nadovšetko a neduživé na smrť“. Vidíš to na príbehu mladíka zo 7. kapitoly Prísloví. Chýbalo mu pevné srdce, a tak ho ľahko zviedli. Dnes si postav „mrežu“ pred seba - rozhodni sa, čím sa budeš kŕmiť.

Múdrosť - sám Ježiš - kričí na tvojich rázcestiach. Na miestach veľkých rozhodnutí, kde sa láme tvoj osud. Pretože vie - ak minieš Jeho hlas, minieš život. On ti ponúka odpočinutie, jarmo, ktoré je ľahké. Nezatvrdzuj svoje srdce. Zastav sa v zhone. Počúvaj Jeho hlas.

Čisté srdce nie je prirodzené. Vzniká, keď vyznáš hriechy. Keď srdce nie je čisté, nevieš sa ani modliť. Blahoslavení čistého srdca - oni uvidia Boha. Len ten, kto má čisté srdce, vystúpi na Hospodinov vrch.

Zronený duch vysušuje kosti. To, čo sa deje vo vnútri, sa čoskoro prejaví na tvojom tele aj na tvári. To, čo vchádza očami a ušami, sa ukladá dovnútra - a potom to vyjde von ako ovocie. Preto sa treba stále pýtať: Čo dnes vstúpilo do môjho srdca? Čo z neho dnes vychádza?

Kvalita tvojho srdca rozhoduje o kvalite tvojho života. Boh napísal svoj zákon do srdca každého človeka - aj pohanovi. Preto máme svedomie, ktoré obhajuje alebo obviňuje. Keď je srdce zatvrdené, svedomie prestane kričať. Ale krv Krista očisťuje svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu. Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale to, čo vychádza zo srdca. Kristus skúma vnútro a odmení každého podľa jeho skutkov. Pokoj Boží nech kraľuje v tvojom srdci. Stráž ho až do konca.

Na čo sa spoliehaš pri rozhodovaní vo svojom živote? Predstav si, že si ako dieťa, ktoré kráča so svojím otcom. Otec ťa pevne drží okolo ramien. Po ceste sa rozprávate a čím viac svojho otca spoznávaš, tým lepšie rozumieš tomu, ktorú cestu by si otec vybral, keď prídete na rázcestie. Kým sa držíš otca, si v bezpečí. Dnes je však „in“ nasledovať svoje vlastné srdce. Nechávame sa ním viesť pri bežných i väčších rozhodnutiach. Ježiš povedal, že on je Cesta, Pravda a Život. Boh nás vo svojom slove vyzýva, aby sme mu dôverovali a spoznávali ho. „Dôveruj celým srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj rozum. Dnes sa môžeš pri modlitbe inšpirovať slovami izraelského kráľa Dávida: „Pane, ukáž mi svoje cesty! Nauč ma kráčať po tvojich chodníkoch!

tags: #biblia #co #vychadza #zo #srdca