Pán Ježiš bol pozvaný na slávnostný obed u popredného farizeja. Bol nepohodlným hosťom. Nezáležalo mu na povrchnej pohode a príjemnej atmosfére. Jeho zrak nezastával na povrchu, ale šiel do hĺbky. Keď šlo o pravdu, bez zábran sa povzniesol nad pravidlá zdvorilosti. Keď ako pozvaný hosť niečo povedal za spoločným stolom, vždy to dýchalo večnosťou, a domáci pán i ostatní hostia mali o čom rozmýšľať.
Keď čítame 14. kapitolu Lukášovho evanjelia, vidíme, že sa tu Pán Ježiš podľa bežných ľudských meradiel dopustil viacerých nezdvorilostí. Ale jemu nešlo ani o zdvorilosť ani o nezdvorilosť, ale o pravdu. Hovoril pravdu, ktorá šokovala. Hovoril pravdu, ktorá pre mnohých bola objavením toho, čo si dovtedy neuvedomovali. Že pravda mohla vtedy a rovnako môže dnes takto šokovať, to je len znakom toho, aké nenormálne, deformované, prekrútené je naše myslenie. Preto je každé Ježišovo slovo takým vzácnym darom. Neprestajne by sme sa mali stavať pod vplyv jeho pravdy, aby sa naše myslenie postupne dostávalo do normálnych - z Božieho hľadiska normálnych koľají.
Na tej hostine videl Pán Ježiš viacerých, ktorí sa usilovali sadnúť si na popredné, čestné miesta. Skoro by sme povedali, že je to taká obyčajná ľudská márnivosť, namyslenosť, ktorej hádam ani netreba venovať osobitnú pozornosť. Ale z toho, ako na to reagoval Pán Ježiš, vidíme, že to nepokladal za nevinnú záležitosť. Videl v tom jeden z mnohých prejavov ľudského povyšovania sa. Jeho kritické, odsudzujúce slová sa týkajú nielen tohto jedného prejavu - za stolom na hostine - ale týkajú sa všetkých možných prejavov ľudského úsilia povyšovať sa. Pretože týchto prejavov je mnoho, majú aj Ježišove slová, ktoré cituje náš text, širokú škálu uplatnenia.
Teraz by sme mohli povedať: Povyšovať sa - to je nevkusné, alebo hádam aj nemorálne, preto sa musíme odučiť od akéhokoľvek povyšovania sa. Toto odsudzujúce hodnotenie je síce pravdivé. Je síce pravda, že sa tohto nešváru treba zbaviť. Lenže takýchto hlboko zakorenených vecí sa človek nezbaví len tak ľahko, na rozkaz. A okrem toho sme aj zvedaví, čo to vlastne znamená povyšovať sa. Povyšovanie sa je rozšírené vo všetkých dobách a hádam na všetkých miestach a vo všetkých spoločenských vrstvách. Takže sme si naň už zvykli a veľmi sa nad ním ani nepohoršujeme. Ale i keď sa nám tento jav stal takým samozrejmým, neznamená to ešte, že rozumieme jeho podstate. No bez pochopenia podstaty toho, čo to znamená povyšovať sa, sa v tejto veci nepohneme z miesta.
Prečo sa človek povyšuje? Prečo si ľudia vyberajú popredné miesta? Prečo tak radi upozorňujú na svoje, neraz domnelé, prednosti a zdôrazňujú ich? Prečo v záujme vlastného vyniknutia ponižujú druhých a zatláčajú ich do úzadia?
Hlbokým koreňom tých najrozličnejších prejavov povyšovania sa je túžba človeka - ani nie vždy jasne uvedomená - túžba po čo možno najvyššom stupni zaistenosti vlastného života. Človek sa usiluje zaistiť si život, poistiť sa, v ohľade hmotnom, finančnom, zdravotnom a v ďalších ohľadoch týkajúcich sa terajšej, časnej stránky života - a to je celkom v poriadku. Ale v sebe má zapísanú túžbu aj po zaistenosti vyššieho, absolútneho typu. Túto túžbu pochopíme na pozadí všeobecnej pominuteľnosti. Pominuteľnosť znamená, že všetci žijeme a všetko máme k dispozícii len obmedzený, pomerne krátky čas trvania. Pominuteľnosť znamená, že sa v nekonečnom vesmíre javíme ako nepatrný, zanedbateľný prášok. No práve s touto situáciou sa človek nevie zmieriť. I keď teoreticky vie o všeobecnej pominuteľnosti, tak predsa si pripadá - sebe samému - taký dôležitý. Tento pocit dôležitosti sa usiluje uplatniť, realizovať najrozličnejšími spôsobmi. Robí všetko možné, aby sa zapísal do vedomia súčasníkov, a podľa možnosti aj do vedomia budúcich generácií. Prejavy povyšovania sa nie sú teda iba nevinným, neraz aj trochu alebo dosť smiešnym zlozvykom, ale majú toto skryté veľmi závažné pozadie.
Ako hodnotiť ľudskú túžbu po najvyššej zaistenosti vlastného života? Pud sebazáchovy pochádza od Stvoriteľa, a v tejto veci sme tak naprogramovaní, že ho takmer bezvýhradne poslúchame. Ale ani tá túžba po najvyššej, absolútnej zaistenosti nie je sama osebe hriešna. I keď vyzeráme ako nepatrný prášok vo vesmíre, Stvoriteľ nás berie veľmi vážne. Vo 8. žalme je vyjadrený úžas nad tým, že nekonečný Tvorca všehomíra sa tak veľmi zaujíma o človeka. Biblické slová o tom, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, hovoria o tom, že Stvoriteľ vystrojil človeka veľkou dôstojnosťou, ku ktorej patrí aj ľudský protest proti pominuteľnosti. Samotná túžba po najvyššej zaistenosti je teda oprávnená, legitímna.
Potom sa však pýtame, čo je zlé na tom, že sa človek povyšuje, že sa aj týmto spôsobom usiluje uplatniť svoju dôstojnosť? Zlé je na tom niekoľko vecí. Keď sa na prvých stranách Biblie hovorí o hriešnom páde prvých ľudí, hovorí sa o tom, že ten hriech spočíval v tom, že podľahli pokušiteľskému nahováraniu: „Budete ako Boh“. Jednotlivé spôsoby sebapovyšovania, ktoré videl a kritizoval Pán Ježiš, a ktoré my vidíme na sebe a na druhých, sú prejavom toho základného hriechu „Budete ako Boh“. Túto hlbokú súvislosť si spravidla neuvedomujeme, ale Biblia nám ju odhaľuje. Sebavyvyšovanie človeka je hriechom proti prvému prikázaniu. Podľa najvyššieho prikázania máme milovať Pána Boha celou svojou bytosťou, ale človek, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom povyšuje, miluje seba samého celým srdcom, celou dušou, celou mysľou. Povyšovanie sa je teda priestupok proti prikázaniu milovať Pána Boha.
Ďalej je jasné, že ten, kto sa povyšuje, sa dopúšťa priestupku proti prikázaniu milovať blížneho ako seba samého. Lebo keď sa človek povyšuje, deje sa to prakticky vždy na úkor druhého. Kto povyšuje seba, ten často niekoho iného zatíska do úzadia. Kto sa povyšuje, tomu druhý človek neraz slúži len ako kulisa, ako tmavé pozadie, na ktorom má sám lepšie vyniknúť. V podobenstve o farizejovi a publikánovi to Pán Ježiš vykreslil veľmi názorne. V iných prípadoch ten, kto sa povyšuje, druhého človeka ponižuje na púhy nástroj svojich vlastných cieľov, ponižuje, degraduje ho na vec. Alebo pri drastických formách sebapovyšovania je druhý človek mučený, týraný, a to neraz bez akejkoľvek racionálnej príčiny - len preto, aby ten, kto sa povyšuje, mal čím väčší pocit vlastnej moci nad druhým človekom. Minulé a naše storočie poskytuje na túto tému nespočetné množstvo veľmi smutných príkladov. Povyšovanie sa je teda hriech proti blížnemu.
Musíme doložiť ešte toto: Kto sa povyšuje, dopúšťa sa niečoho zlého aj proti sebe samému. To sa na prvý pohľad nemusí zdať také jasné, ale v skutočnosti je to tak. A to preto, že touto cestou nie je možné prekonať hrozbu pominuteľnosti, že touto cestou nie je možné dať svojmu bytiu to hlboké zakotvenie, tú najvyššiu zaistenosť. Týmto spôsobom sa to jednoducho nemôže podariť. Je to vyjadrené stručnou vetou: „Kto sa povyšuje, bude ponížený“. Bude ponížený už tým, že keď sa človek povyšuje, znižuje tým - neuvedomujúc si to - úroveň a hodnotu svojej ľudskej dôstojnosti. Bude ponížený aj v tom zmysle, že Pán Boh ako sudca dá už v priebehu tohto života pocítiť človeku zhubné následky sebavyvyšovania. Stačí si všimnúť žalostný koniec mnohých ľudí, ktorí sa povyšovali do závratných výšok. Túto pravdu, ako sa zdá, väčšina ľudí nepozná, a tí, čo ju poznajú, neberú ju spravidla vážne. Lebo keby ľudia túto pravdu poznali, a keby ju brali vážne, musel by svet vyzerať celkom inak. Kto túto pravdu neberie na vedomie, kto ju ignoruje, robí to na svoju vlastnú škodu, a to veľkú škodu. Keď si uvedomíme toto biblické odhalenie o hlbokom pozadí povyšovania sa, mali by sme to chápať súčasne ako výzvu oslobodiť sa od tohto rozšíreného hriešneho postoja.
Lenže i keď sa budeme o to usilovať, tak predsa tá potreba prekonať pominuteľnosť, tá potreba uplatniť svoju ľudskú dôstojnosť v nás ostáva. Je s nami tak zrastená, že ju nemôžeme jednoducho odstrániť. A bolo by to aj v rozpore s tým, ako nás Pán Boh stvoril. Prekonanie pominuteľnosti, uplatňovanie svojej ľudskej dôstojnosti treba hľadať celkom iným spôsobom. Nie v hriešnej rebélii proti Pánu Bohu, ale v uznaní jeho plnej nadradenosti nad naším životom, v uznaní toho, že sme od neho absolútne závislí. A predovšetkým v radostnom a vďačnom prijatí a osvojení si dobrého posolstva, ktoré priniesol Pán Ježiš, že totiž nebeský Otec nás miluje veľkou láskou. Ak zaujmeme voči Najvyššiemu postoj pokory, On nám môže darovať zaistenosť nášho bytia, a to v takej plnosti, akú by sme svojím úsilím nikdy nedosiahli. V tejto súvislosti sú pozoruhodné slová Pána Ježiša: „Ako môžete uveriť vy, ktorí prijímate slávu jedni od druhých a nehľadáte slávu, ktorá je od jediného Boha?“ Hľadanie a prijímanie slávy od ľudí vedie nakoniec ku sklamaniu, frustrácii. Jedine ak vieme, že sme milovaní, uznaní, akceptovaní Pánom Bohom, jedine v tom môžeme nájsť plnú zaistenosť svojho bytia.
Aj pokiaľ ide o vzťah k ľuďom, vniesol Pán Ježiš do sebeckého sveta celkom nový model: „Kto medzi vami chce byť veľký, nech je sluhom všetkých.“ On sám práve v láske a službe uplatňoval svoju nepopierateľnú veľkosť. Toto je jedna z paradoxných, prekvapivých myšlienok Biblie. Učme sa postupne milovať druhých ľudí Kristovou láskou, a s prekvapením zistíme, že práve to bude cesta k plnosti a duchovnej zaistenosti nášho života. Kto sa poníži, bude povýšený.
Keď si uvedomíme, o akú dôležitú vec tu ide, pochopíme Pána Ježiša, že riskoval ohováranie pre nezdvorilosť, veď pravda, ktorú povedal, je nekonečne cennejšia ako vonkajšia zdvorilosť. Aj my by sme mali k pravde pristupovať s takouto veľkou vážnosťou.
Podobenstvo o veľkej večeri nám ukazuje, ako sa ľudia vyhýbajú Božiemu pozvaniu kvôli svojim pozemským záujmom. Toto podobenstvo je silným pripomenutím, aby sme si usporiadali priority a nezabúdali na to, čo je skutočne dôležité.
Ježiš a farizeji
Ježišove slová o nenávisti k rodine a vlastnému životu sú metaforické a zdôrazňujú potrebu dať Boha na prvé miesto v našich životoch. Byť učeníkom si vyžaduje obetu a odhodlanie.
Ježiš zdôrazňuje, že nasledovanie si vyžaduje obetu a odhodlanie. Podobenstvo o stavbe veže a kráľovi, ktorý ide do boja, nám pripomína, že by sme mali zvážiť náklady a uistiť sa, že sme pripravení na výzvy, ktoré prichádzajú s učeníctvom.
Soľ je dobrá, ale ak stratí svoju chuť, je zbytočná. Podobne aj my, ako nasledovníci Krista, by sme mali byť užitoční a prinášať hodnotu do sveta, inak stratíme svoj význam.
Ježiš kritizuje pokrytectvo farizejov a zákonníkov, ktorí sa navonok zdajú spravodliví, ale vnútri sú plní neprávosti. Toto je silné varovanie pred tým, aby sme sa nestali pokrytcami a žili autentický život viery.
Ježišove slová o tom, že kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený, sú základným princípom kresťanského života. Pokora je kľúčom k Božej priazni a požehnaniu.
V 14. kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame niekoľko dôležitých ponaučení o pokore, pohostinnosti a nasledovaní Krista. Ježiš nám ukazuje, že skutočná veľkosť spočíva v službe a obete, a že by sme mali hľadať slávu u Boha, nie u ľudí.
Uzdravenie chorého na vodnatieľku v sobotu
Raz v sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja, aby jedol chlieb, a oni Ho pozorovali. A hľa, akýsi človek chorý na vodnatieľku bol pred Ním. Tu Ježiš prehovoril k zákonníkom a farizejom, spytujúc sa: Dovolené je v sobotu uzdravovať, a či nie? Oni však mlčali. A On siahnuc naň, uzdravil ho a prepustil. Im však povedal: Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný? A nemohli Mu na to odpovedať.
O skromnosti a pravej pohostinnosti
Keď spozoroval, ako si vyberali popredné miesta, povedal pozvaným toto podobenstvo: Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako si ty, a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal by ti: Prepusť miesto tomu! A vtedy začal by si s hanbou sedieť na poslednom mieste. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto, aby ti ten, čo ťa pozval, povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. A povedal aj tomu, čo Ho pozval: Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj si priateľov, bratov, príbuzných, bohatých susedov, aby ťa azda pozvali aj oni a odplatili sa ti. Ale keď dávaš hostinu, povolaj chudobných, mrzákov, chromých, slepých, a budeš blahoslavený, že ti nemajú čím odplatiť, lebo dostane sa ti odplaty pri vzkriesení spravodlivých.
Podobenstvo o veľkej večeri
Keď to počul jeden zo spolustolovníkov, povedal Mu: Blahoslavený, kto je chlieb v kráľovstve Božom! On mu však povedal: Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je všetko hotové! Ale všetci sa začali jednomyseľne vyhovárať. Prvý mu povedal: Pole som kúpil, musím ísť a obzrieť si ho; prosím ťa, vyhovor ma. Druhý povedal: Päť párov volov som kúpil a idem ich vyskúšať; prosím ťa, vyhovor ma. Iný zasa povedal: Oženil som sa, a preto nemôžem prísť. Keď sa sluha vrátil, oznámil to pánovi. Vtedy sa rozhneval pán domu a povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých. Sluha povedal: Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a miesto ešte je. Vtedy povedal pán sluhovi: Vyjdi na poľné cesty a medzi ohrady a prinúť (ich) vojsť, aby sa mi naplnil dom. Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru.
Podmienky učeníctva
Raz išli s Ním veľké zástupy; On sa obrátil a povedal im: Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno, i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom. Kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže mi byť učeníkom. Lebo keď niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nezasadne a nespočíta náklad, či má z čoho dostaviť? Aby sa mu potom, keď položil základ, a nemohol dostavať, nezačali všetci, ktorí to vidia, posmievať a hovoriť: Tento človek začal stavať, a nemohol dostaviť. Alebo keď kráľ má tiahnuť do boja proti inému kráľovi, aby sa zrazil s ním, či si najprv nezasadne, aby sa poradil, či sa s desiatimi tisícami môže postaviť proti tomu, ktorý s dvadsiatimi tisícami tiahne proti nemu? Ak sa nemôže, vyšle k nemu posolstvo, keď je ešte ďaleko, a vyžiada si podmienky mieru. A tak nikto z vás nemôže mi byť učeníkom, ak sa nezriekne všetkého, čo má.
O soli
Soľ je dobrá, ale ak aj soľ stratí chuť, čím ju osolíme? Ani do zeme, ani do hnoja sa nehodí, ale ju vyhodia. Kto má uši na počúvanie, nech počuje!
Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: "Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Pokora a služba
Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla dva razy horšieho, ako ste sami! Beda vám, slepí vodcovia! Hovoríte: “Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho už viaže.” Hlupáci a slepci! Čo je viac: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? Alebo: “Kto by prisahal na oltár, to nič nie je, ale kto by prisahal na dar, čo je na ňom, to ho už viaže.” Slepci! Čože je viac: dar, či oltár, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom; a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, čo na ňom sedí.
Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste, čo je v zákone dôležitejšie - spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť! Toto bolo treba robiť, a tamto nezanedbávať. Slepí vodcovia! Komára preciedzate a ťavu prehĺtate. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo čistíte čašu a misu zvonka, ale vnútri sú plné lúpeže a nečistoty! Slepý farizej, vyčisti čašu najprv znútra, aby bola čistá aj zvonka! Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty! Tak sa aj vy navonok zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Prorokom staviate hrobky a spravodlivým zdobíte pomníky a hovoríte: “Keby sme boli žili za čias našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov.” A tak si sami svedčíte, že ste synmi tých, čo zabíjali prorokov. Vy už dovŕšte mieru svojich otcov! Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla? Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, učiteľov múdrosti a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta, aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko padne na toto pokolenie.
Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste! Hľa, váš dom vám ostáva pustý. Lebo vám hovorím: Odteraz ma neuvidíte, až kým nebudete hovoriť: “Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.”"