Farský Kostol Povýšenia svätého Kríža je rímskokatolícky kostol, ktorý sa nachádza v bratislavskej mestskej časti Petržalka. Na Daliborovom námestí v bratislavskej Petržalke stojí kostol Povýšenia Svätého kríža, ktorého história siaha do tridsiatych rokov 20. storočia.
Dostavali ho v roku 1932 namiesto v ten istý rok asanovaného Kostola sv. Juraja, ktorý stál pri Pečnianskom resp. Kapitulskom ramene na bývalej Školskej ulici a súčasnej Viedenskej cesty. Podľa dochovaných písomných záznamov pochádzal zo 17. storočia a vysvätili ho v roku 1672.
Napriek tomu, že kostol bol postavený pred takmer 90 rokmi, stále pôsobí elegantne a veľmi presne a priam ukážkovo vystihuje dobu svojho vzniku.
Po asanácii takmer celej obce v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa kostol stal jedným z mála zachovaných budov pôvodnej obce. Objekt kostola sa tak dostal do novej urbanistickej štruktúry. V súčasnosti sa kostol nachádza v bezprostrednej blízkosti významného pešieho ťahu vedúceho z petržalskej stanice na nábrežie Dunaja.
História Kostola
Kostol vznikol na základe žiadosti obyvateľov Petržalky na spoločnosť Baťa o finančný príspevok na výstavbu nového kostola. Starý barokový kostol sv. Juraja, ktorý na mieste, kde sa dnes rozdeľujú Viedenská a Rusovská cesta, musel byť nevedno prečo zbúraný a preto bolo treba zaň náhradu.
Po tom, čo bola Petržalka v auguste 1919 pripojená k novovzniknutej Československej republike, zaznamenala veľký rozmach. Zatiaľ čo v roku 1920 bolo v obci 270 domov, v roku 1930 ich už bolo 1 600. Počet jej obyvateľov v rokoch 1919 - 1930 vzrástol z vyše tri a pol tisíca na viac ako štrnásťtisíc. V tom čase sa tu nachádzal iba jeden kostol postavený v roku 1672, ktorý svojou veľkosťou už nevyhovoval potrebám rozrastajúcej sa obce.
O postavenie nového kostola v Petržalke, ktorá až do roku 1934 ako filiálna obec patrila k farnosti sv. Martina, sa zaslúžil bratislavský prelát Ľudovít Okánik, ktorý od roku 1930 zastával post hlavného bratislavského farára. Ako sám uviedol, všetci architekti, ktorých oslovil, odhadovali náklady na stavbu kostola vo výške najmenej dvoch miliónov československých korún, čo bola pre petržalských katolíkov príliš vysoká suma. Obrátil sa preto na svojho dlhoročného známeho, českého podnikateľa Tomáša Baťu.
Spoločnosť Baťa ponúkla vlastný projekt podľa návrhu architekta Vladimíra Karfíka. Bol to projekt, ktorý Karfík pôvodne v roku 1930 vypracoval pre mesto Otrokovice, avšak tam sa nikdy neuskutočnil. Kostol je veľkým príkladom funkcionalizmu s pásovými oknami a hladkou fasádou. Jednoduché lavice s kovovými nohami a drevenými doskami nás vracajú do školských tried dvadsiatych rokov 20. - teho storočia.
Výstavba nového kostola z prefabrikovaných dielov používaných pri stavbe Baťových tovární nezabrala veľa času. Začalo sa s ňou 12. júla 1932 a už 18. septembra sa v novostavbe vo funkcionalistickom architektonickom štýle konali slávnostné bohoslužby. Veľkolepá slávnosť položenia a posvätenia základného kameňa kostola sa uskutočnila 21. augusta. Zúčastnili sa na nej celé procesie veriacich zo susedných obcí, ako aj členovia katolíckeho telocvičného spolku Orol a iných spolkov. Počet účastníkov sa odhadoval do desaťtisíc.
Z dobovej tlače sa dozvedáme, že o ôsmej hodine ráno sa slúžila sv. omša v starom petržalskom kostole. Po omši sa sprievod na čele s hlavným bratislavským farárom Okánikom odobral na miesto stavby nového kostola. Tu sa konala slávnostná sv. omša, po ktorej nasledovali kázne a reči v slovenčine, nemčine a maďarčine na dôkaz toho, že ide o sviatok všetkých národností.
Nový kostol bol slávnostne vysvätený 6. novembra 1932 hlavným bratislavským farárom Okánikom. Podľa dobovej tlače sa na slávnosti zúčastnilo mnoho veriacich nielen z Petržalky, ale aj z Bratislavy. Počas bohoslužieb pred oltárom držali čestnú stráž členovia bratislavskej jednoty Orla. Rovnako ako starý petržalský kostol bol aj ten nový zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému. Na pamiatku podnikateľa Tomáša Baťu, ktorý zhodou okolností tragicky zahynul práve v deň, keď sa začalo s jeho stavbou, niesol pomenovanie „Prvý Baťov kostol na Slovensku“.
Dobové noviny hodnotili stavbu nasledovne: „Je to kostol stavaný v slohu úplne modernom. Na prvý pohľad čudným dojmom pôsobí, že nemá vežu a že je až nápadne jednoduchý. V kostole tomto niet tmavých kútov, niet v ňom pološera. Všetko sa kúpe v samom svetle... Jednoduchosť, svetlo a vkus!“
Poloha kostola súvisela s pôvodnou štruktúrou obce. Nachádzal sa v blízkosti hlavnej cesty, ktorá viedla v severojužnom smere a spájala Petržalku s ďalšími južnejšími obcami (Jarovce, Rusovce, Čunovo).
Farnosť od roku 1990 spravovali Saleziáni Don Bosca. Od 1.
Farnosť Povýšenia sv. Kríža, Bratislava - Petržalka I., autor: Štefan Granec
Architektúra Kostola
Bol postavený v rokoch 1931 - 32 podľa návrhu zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka. Svojím výrazom patrí medzi typické stavby funkcionalistického architektonického smeru. Rímskokatolícky kostol má typický funkcionalistický vzhľad, ktorý naprojektoval architekt Vladimír Karfík.
Architektúra dáva výrazne najavo svoj funkcionalistický pôvod. Hlavnými znakmi tohto architektonického smeru, ktoré sú na stavbe jasne čitateľné, sú jednoduchosť a účelnosť. Aj hmotová kompozícia objektu výrazne podlieha tomuto smeru a je jasne definovaná vnútornou funkciou. Základom kompozície je hlavná loď kostola.
Po stranách sú nižšie bočné lode. Do kostola sa vstupuje zo severovýchodnej strany. Úroveň podlahy v interiéri je zvýšená, vystupuje sa po širokých schodoch, prekryté sú krátkou strieškou. Nad vstupnou bránou je raster malých štvorcových okien, ktoré osvetľujú priestor chóru. Nad rovinu strechy hlavnej lode len málo prevyšuje zvonica. Je vyjadrená vo veľmi symbolickej forme.
Prvkom, ktorý člení steny hlavnej lode je pravidelný raster osvetľovacích otvorov resp. falošných okien. Jedna stena lode je vyplnená oknami, zatiaľ čo druhá zostáva plná, je však na nej viditeľný rovnaký raster „zamurovaných“ okien. Pôvodne boli obe strany lode vyplnené oknami, čo sa však - nevedno presne kedy, pravdepodobne okolo r. 1950 zmenilo tým, že päť polí okien na pravej strane bolo z vonkajšej strany zamurovaných, pravdepodobne preto, lebo okná sú natočené na sever a kvôli tomu, že sklo je len v jednej vrstve, neizolovali dobre. Na ľavej strane z piatich okenných polí bolo zamurované jedno, to pri organe.
Obe bočné lode majú tesne pod rímsou po celej dĺžke osvetľovací pás vyskladaný zo štvorcových okien. Aj tu bola však urobená úprava, z piatich polí na každej strane, bolo stredné zamurované, pravdepodobne kvôli bočným oltárom, a tak už to dnes nie je súvislý pás, akým bol pôvodne.
Na západnej strane prechádza priestor hlavnej lode do presbytéria. To je z veľkej časti abstrahované a z exteriéru sa nedá rozlíšiť, kde sa presne nachádza hranica medzi oboma priestormi.
Interiér takisto podlieha všetkým charakteristickým znakom obdobia funkcionalizmu. Aj pri prvom pohľade je veľmi jasná jednoduchosť a účelnosť všetkých interiérových prvkov. V hlavnej lodi sú umiestnené lavice, v prednej časti prechádza priestor lode do presbytéria. Jediným prvkom, ktorý predeľuje oba priestory je symbolické schodisko, ktoré má rovnakú šírku ako hlavná loď. V presbytériu sú jednoduché stolce pre kňaza a miništrantov.
Najdominantnejším prvkom interiéru je drevený kríž s ukrižovaným Kristom, dielo bratislavského sochára a rezbára Alojza Rigeleho. Presbytérium je osvetlené svetlíkom, ktorého sklené výplne sú farebné. Strohý, miestami až priemyselný výraz priestoru podporuje aj prísne a pravidelné členenie mohutnými kruhovými stĺpmi, ktoré prechádzajú v celej výške hlavnej lode. Menej výrazným ale viditeľným ozdobným motívom sú zastavenia krížovej cesty v podobe malých drevorezieb zavesených na stenách bočných lodí.
Farebnosť interiéru ladí tak ako s farebnosťou exteriérovej časti, tak aj s celkovým (jednoduchým, strohým) výrazom budovy. V kombinácii je tu svetlý odtieň krémovej farby, ktorá je použitá vo vyššej časti hlavnej lode, zvyšná časť je bielej farby. Steny sú v kontrast s drevenými pôvodnými lavicami.
Nad vstupnou časťou (zádverím) je priestor chóru s organom. Nosnou konštrukciou objektu je skeletová sústava zo železobetónu. Pri stavbe bola použitá zlínska technológia odnímateľného oceľového debnenia. Tento spôsob výstavby sa ukázal ako veľmi efektívny z hľadiska časovej i finančnej náročnosti.
Kostol patrí nielen svojím architektonickým stvárnením ale aj novátorským prístupom k zaujímavým bratislavským stavbám. Predstavoval v tom čase nový pohľad na tvorbu sakrálnych stavieb. Tento nový pohľad súvisel jednak s prebiehajúcim obdobím funkcionalizmu, jednak s experimentovaním v oblasti stavebných technológií. Predovšetkým v uplatňovaní priemyselnej výroby, unifikácie a štandardizácie. Tento postup je typický pre tzv. zlínsku architektúru - špecifický smer vo formovaní medzivojnovej československej architektúry.
Funkcionalistický trojloďový kostol je jeden z prvých projektov, ktoré vypracoval architekt Vladimír Karfík po návrate z USA od Franka Lloyda Wrighta. Kostol je vybudovaný typizovaným konštrukčným systémom, ktorý firma Baťa využívala na výstavbu priemyselných objektov. Má jednoduchú pozdĺžnu trojloďovú bazilikálnu kompozíciu. Nad vstupom je nízka veža, ktorá nahrádza tradičnú zvonicu. V plochej streche je v mieste nad oltárom ihlanový svetlík, ktorým je oltár osvetlený. Celé riešenie stavby je odrazom racionálneho ducha tzv. zlínskej architektúry: sú tu jasne čitateľné myšlienky typizácie a štandardizácie. Hlavná loď má modul pilierov 6 x 8 metrov, bočné lode sú široké 3 metre. Súčasťou objektu je aj farský úrad a byt správcu a kaplána.
Kostol sv. Juraja
Kostol Povýšenia svätého Kríža stojí dnes v obklopení 12-poschodových panelákov. Na Daliborovom námestí 1, neďaleko Gercenovej ulice, ho napriek tomu neprehliadnete.
Spomienky starých Prešporčanov sa viažu nielen k starému kostolíku, ale aj ku skutočnosti, že sa pri ňom nachádzalo jedno z ramien Dunaja, ktoré, keď v zime zamrzlo, tak sa na ňom dalo perfektne korčuľovať. Na niektorých starých záberoch je vidno aj koľajnice vedúce poza kostolík. Tie využívala povestná viedenská električka. Architektonicky dnes už neexistujúci kostol sv. Juraja trochu pripomínal Kostol sv. Mikuláša, ktorý je situovaný v podhradí, presnejšie v lokalite medzi Bratislavským hradom a Katedrálou sv.
Čo sa stalo s interiérom dnes už neexistujúceho petržalského kostolíka? Pri likvidácii sakrálnych stavieb býva zvykom, že sa ich zariadenie ponúkne iným farnostiam v okolí, takže nie je vylúčené, že nejaká hmotná pamiatka na tento kostolík niekde stále existuje. Možno práve v Kostole Povýšenia svätého Kríža, ktorý postavili namiesto asanovaného kostola sv.
Kaplnka sv.
Nachádzame sa na zvláštnom a vzácnom mieste Petržalky, ktoré odkazuje na čas, kedy tu ešte žiadne sídlisko nestálo. Bolo to pred 210 rokmi. V Petržalke tých čias, teda v Engerau či Ligetfalu stál vtedy už takmer storočie kostol. Obyvatelia boli prevažne katolíci, žili tu aj evanjelici augsburského vyznania. Už András Vályi svedčí v druhej polovici 18. storočia, že tu pôsobil kaplán a bol tu kostol zasvätený svätému Jánovi.
V januári 1809 Bratislavu a predovšetkým Petržalku vtedy postihla najväčšia známa ľadová povodeň. Pravý breh Dunaja voda zaplavila natoľko, že nad jej hladinou zostali vyčnievať iba veža kostola a strechy niekoľkých miestnych domov. Podľa súdobých prameňov si živelná pohroma vyžiadala životy dvoch obyvateliek Petržalky, ktoré sa nepodarilo včas prepraviť na mestský breh. Miestni obyvatelia našli po svojom návrate v Petržalke všetko spustošené. Iba približne päť domov s pevnými základmi, beztak vážne poškodených, naznačovalo, že na tomto mieste krátko predtým stála obec.
Keď voda celkom opadla, obyvatelia Petržalky začali s odstraňovaním škôd. Pri odpratávaní množstva predmetov, ktoré povodeň priplavila, bol v Starom háji nájdený drevený kríž. Bol zakliesnený medzi stromami a vedľa neho ležal mariánsky obraz. Obyvatelia, ktorí kríž našli, si zaumienili uverejniť o tom oznam v novinách, aby bolo možné vrátiť kríž jeho majiteľovi. Snaha však bola márna, nik sa neprihlásil. Preto sa rozhodli nechať kríž obnoviť, slávnostne ho vysvätiť a vztýčiť na mieste, kde bol objavený.
Pôvodný drevený kríž v priebehu nasledujúcich desaťročí výrazne poznačil zub času. V roku 1844 sa preto členovia Streleckého spolku bratislavských mešťanov rozhodli nahradiť ho novým krížom s vyobrazením Ježiša Krista. Nový kríž vysvätil farár Kremlicska. Z jeho prejavu sa zachovali nasledujúce slová: „Odovzdávam Vám tento posvätený Svätý Kríž s prianím, aby ste každoročne na pamiatku tohto posvätenia vykonávali túto pamätnú slávnosť a Vašimi modlitbami k Bohu sa snažili od Vášho mesta odvrátiť povodne, požiare, vojny a mor“.
Územie Petržalky prešlo v nasledujúcom období viacerými premenami, až sa napokon v 70. rokoch zmenilo na nepoznanie. Kaplnka sv. Krásna topoľová alej už neexistuje. Dokonca ani pôvodné Závodište. To sa nachádzalo niekde na mieste dnešnej Hrobákovej a Dudovej ulice - stoja tam teda paneláky. V hájovni sa už jedlá a nápoje nepodávajú (hájovňa stojí dodnes pri kaplnke, ale v areáli dostihovej dráhy). Zostala iba kaplnka s kamenným krížom a na vrchu s malou zvonicou s jedným zvonom, ktorá pripomína problémy a starosti obyvateľov Petržalky. I keď zmenila okolité prostredie a nie je uprostred lesa, ale uprostred sídliska.