Príbehy opustených detí rezonujú naprieč históriou a kultúrami. Biblia, ako jeden z najvýznamnejších literárnych a duchovných prameňov, ponúka niekoľko silných príbehov o deťoch, ktoré sa ocitli v ťažkých životných situáciách a boli opustené.
Pozrime sa na ešte starší, tiež dosť známy biblický príbeh. Odohrával sa v časoch, keď izraelský národ žil v Egypte a jeho početnosť stúpla natoľko, až prestával byť menšinou. Egypťania túto skutočnosť vnímali ohrozujúco a vymysleli krutý regulačný mechanizmus udržania Izraelitov v menšine. Takto znie ten starý príbeh z druhej kapitoly knihy Exodus:
1 Istý muž z Léviho rodu si vzal za ženu dievča zo svojho kmeňa. 2 Žena počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, ukrývala ho tri mesiace. 3 Keď ho už ďalej nemohla skrývať, vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do trstiny pri brehu Nílu. 4 Jeho sestra sa postavila obďaleč, aby sa dozvedela, čo sa s ním stane. 5 Vtedy sa faraónova dcéra prišla kúpať do Nílu; jej služobnice sa zatiaľ prechádzali po brehu. Keď v tŕstí zazrela košík, poslala svoju slúžku, aby ho priniesla, 6 a keď ho otvorila, uvidela dieťa. Bol to chlapec a plakal. Zľutovala sa nad ním a povedala: Toto je chlapec z hebrejských detí! 7 Vtedy sa jeho sestra spýtala faraónovej dcéry: Mám ti ísť zavolať dojku z hebrejských žien, aby ti to dieťa dojčila? 8 Faraónova dcéra jej odpovedala: Choď! Dievča šlo a zavolalo matku dieťaťa. 9 Faraónova dcéra jej povedala: Vezmi toto dieťa, dojči mi ho a ja ťa odmením. Žena vzala dieťa a dojčila ho. 10 Keď chlapec odrástol, priviedla ho k faraónovej dcére.
Matke sa narodí krásny syn, ktorého by mala podľa jestvujúcich pravidiel okamžite zabiť, ale ona ho tri mesiace skrýva. Keď je už situácia ďalej neudržateľná, rozhodne sa matka pre zúfalý krok: dá dieťa na rieku medzi krokodíly. Ako sa asi cítia matky, ktoré sa nemôžu postarať o svoje deti, alebo to nedokážu? Ako by podobný zúfalý čin posudzoval dnešný súd? Aké malé/drobné citlivé opatrenia sa dajú nájsť v súvislosti s činmi zúfalých rodičov?
Mojžišova matka kôš dôsledne zabezpečila proti potopeniu, počítala s dlhšou plavbou, dala ho do tŕstia, teda do tieňa, kôš bol zvrchu prikrytý. Mojžišova sestra stála obďaleč, aby kôš s dieťaťom nespustila z očí. Opustené dieťa teda nebolo celkom opustené, malo zabezpečenú neustálu osobnú starostlivosť blízkej vzťahovej osoby.
Náhodou sa tam šla kúpať Egypťanka, a práve faraónova dcéra, ktorej otec vydal nariadenie o zabíjaní novonarodených chlapcov z rodu Léviho. „Je koniec, stalo sa najhoršie, čo sa stať mohlo,“ iste si pomyslela Mojžišova sestra. Faraónova dcéra otvorila kôš, na prvý pohľad jej bolo jasné, že má pred sebou hebrejského chlapca, ktorý už dávno nemal žiť, ktorého už dávno mala usmrtiť jeho vlastná matka.
Ale faraónova dcéra sa nad dieťaťom zľutuje. Vtedy Mojžišova sestra ukrytá v trstine opustí svoj úkryt, hoci jej ešte stále hrozí nebezpečenstvo, a aktívne ponúkne, že zavolá dojku, aby sa postarala o dieťa, ktoré je už prijaté do náhradnej rodiny faraóna, pretože vo vlastnej by neprežilo. Z de facto mŕtveho dieťaťa sa stáva kráľovské dieťa. To fakt neprebehol žiaden súd? Dcéra zavolá, koho iného, samotnú biologickú matku.
Novopečená pestúnka hovorí matke dieťaťa, aby jej ho odchovala a ona jej za to dokonca bude platiť. Vedela náhradná matka, komu zveruje svoje práve prijaté dieťa? Som presvedčený, že áno. Dá sa predpokladať, že Mojžiš do siedmich rokov vyrastal u svojich biologických rodičov a potom až do dospelosti v náhradnej rodine.
Takto aj dnes vyzerá na Slovensku štandardný scenár: deti sa dostávajú do pestúnstva (alebo by to potrebovali) vo veku, keď majú vedomý vzťah so svojimi biologickými rodičmi. Ako asi prebehlo, odovzdanie Mojžiša? Ako sa cítil on a ako jeho rodičia? Mojžiš dostal v rannom detstve výchovu vlastnú jeho kmeňu, kultúre, jazyku. O Mojžišovom ďalšom živote toho vieme pomerne veľa.
Bol to veľmi neistý, submisívny muž, ktorý sa ale stal štátnikom a najvyšším kňazom. Dokázal zvládnuť extrémne napäté situácie týkajúce sa spoločnosti, politiky, diplomacie, bol zakladateľ štátnosti a jeho vplyv je dodnes masívnejší, ako si uvedomujeme. Biblia píše, že to bol najväčší prorok v Izraeli a jediný človek, ktorý hovoril s Bohom tvárou v tvár. Mojžiš vôbec nebol neomylný.
Ako mladý muž po puberte sa dopustil vraždy. Bol to typický čin „spravodlivej“ horúcej hlavy mladíka, v ktorom sa ozval hlas krvi (zabil Egypťana, lebo bil Hebreja) a myslel si, že zaboduje u svojich súkmeňovcoch. Nezabodoval u nikoho a musel ujsť a skrývať sa desiatky rokov.
Dnes deti nepúšťame dolu Nílom, teda dolu Váhom, Torysou či Svinkou, máme na to hniezda záchrany. V ostatných prípadoch máme na jednej strane databázy detí, ich fotky a videonahrávky, na druhej strane databázy žiadateľov o adopciu detí. Je náš systém funkčnejší a dostatočne citlivý?
V čom je teda náš moderný systém NRS lepší ako ten vtedajší? Sú zúfalé matky, ktoré sa nemôžu postarať o svoje deti, vypočuté? Majú naše deti „na Váhu“ neustále v blízkosti vzťahovú osobu? Ako prebieha odovzdávanie dieťaťa z rodiny do rodiny? Majú tieto rodiny pri sebe facilitátora, aby odovzdávanie prebehlo hladko ako v prípade Mojžiša? Majú kam ujsť slečny a mladíci, v ktorých sa ozve hlas krvi a vyvedú niečo „spravodlivé“? V čom je teda ten náš systém lepší?
Nepochybne stále platí, že ak sa o dieťa nemôžu (z akýchkoľvek vonkajších či vnútorných dôvodov) postarať vlastní rodičia, ide o život. Dnes už „len“ o život daného dieťaťa, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Možno by pomohlo, keby sme sa aj my dospelí, odborníci a rodičia, správali väčšmi tak, akoby išlo o život.
Ilustračný obrázok opustených detí
Pomoc opusteným deťom v reálnom živote
Našťastie existujú ľudia, ktorí sa aktívne snažia pomáhať opusteným deťom. Jedným z takýchto príkladov je Andrej Trulík, ktorý minulý rok odlietal do Rwandy, aby dobrovoľne pomáhal v detskom centre Slovenskej katolíckej charity, vedel, že potrebuje vrátiť to, čo v živote dostal. Na pútnickom mieste v Kibeho na juhu krajiny pôsobil šesť mesiacov. Stal sa z neho animátor, záhradník, účtovník, opravár a občas aj otec.
Prešiel skoro rok, odkedy sme Andreja v Slovenskej katolíckej charite poctivo pripravovali na jeho dobrovoľníctvo v rwandskom centre pre deti. Na Kapitulskú ulicu v Bratislave za nami chodil človek, ktorý mal odvahu úprimne hovoriť o svojom živote. Aby sa v 15-tich rokoch dokázal vysporiadať s drogami, dočasným domovom sa mu stala komunita Cenacolo. „Nemal som však v tom čase doštudovanú ani strednú školu, a preto som v 21 rokoch z komunity vystúpil a rozhodol sa doplniť si vzdelanie vo Veľkej Británii.
O pár rokov som skončil aj univerzitu, zamestnal sa a postupne vypracoval na riadiace pozície,“ rozpráva. „V Anglicku sa ľudia bežne zaujímajú o vierovyznanie, no ja som sa vždy bál o viere a živote v komunite hovoriť. ´Uškodí to mojej povesti, nebude to vyzerať dobre,´ hovoril som si a v duchu kalkuloval. Keď jeho otec dostal rakovinu, jeho život sa zmenil druhý raz.
Andrej sa vrátil domov a vedel, že jeho život musí vyzerať inak. Chcel robiť veci najlepšie, ako vie. Chcel opäť žiť s Bohom a znova byť užitočný niečomu inému, než len sebe. Keď sa raz v bratislavskom duchovnom centre Quo Vadis dal do reči s Martinom, skladačka do seba zapadla. „Povzbudilo ma to. a dúfal, že projekt charity na juhu Rwandy - vzhľadom na svoje predošlé skúsenosti, dokážem manažérsky posunúť ďalej.
Žiaci sa práve vracali po letných prázdninách do svojich tried, keď Andrej nasadal do lietadla smerujúceho tisícky kilometrov na juh. Slovenská katolícka charita v Kibeho ešte v roku 2016 otvorila spoločne s rehoľou Pallotínov detské centrum sv. Vincenta Pallotti. Jeho prioritným cieľom je poskytovať predškolskú prípravu chudobným deťom z okolia.
„Projekt ma nadchol, bolo neuveriteľné, ako funguje. začína Andrej, keď sa ho pýtam, ako detské centrum spočiatku vnímal. Do škôlky každé ráno zamieri asi sedem desiatok detí zväčša od štyroch do šiestich rokov, ktoré si v centre zároveň osvojujú hygienické návyky a dostávajú vyváženú stravu, niekedy jedinú v daný deň. No nielen o príprave do školy centrum je.
„Deti rozvíjajú v centre sociálne kontakty a aj ich predsudky voči bielemu človeku sa postupne menia. V centre vypomáhajú aj ich rodičia, ktorí sa pritom naučia aj čosi nové, a zamestnanci zase vďaka stabilnému príjmu dokážu pohodlne uživiť svoje rodiny. Hovorí, že centrum neostáva prázdne ani cez víkendy, vracajú sa doň na doučovanie či len kvôli hrám deti, ktoré už po absolvovaní škôlky nastúpili do škôl.
„Každý mal prirodzene na starosť to, k čomu inklinoval a čo dokázal posúvať správnym smerom. Alexandra sa viac venovala rodičom, deťom a samotnej výučbe, ja som zase viac dbal na chod centra. Riešil som administratívu, ako platby za elektrinu a vodu, učil zamestnancov angličtinu a pracoval v záhrade centra“. „Projekt nám dával priestor, aby sme ho podľa svojich schopností rozvíjali a hoci to bolo občas v tejto krajine komplikované, veľmi som si to vážil. Bol som užitočný a mohol do projektu doniesť aj niečo svoje, čo bol výborný pocit,“ dodal Andrej.
V Kibeho napríklad pomohol s výstavbou malej kaplnky pre Pannu Máriu, kde sa neskôr deti modlili. Aj napriek genocíde, ktorá sa v Rwande odohrala v 90-tych rokoch, sa Andrej v krajine cítil bezpečne. „Práve Panne Márii vďačím za to, že môj otec nakoniec rakovinu prekonal. A veľmi som si rozumel aj s ľuďmi. Pallotíni i naši zamestnanci ma prijali medzi seba a ja som sa cítil, že k nim patrím. Za to som bol vďačný,“ hovorí mi Andrej a ukazuje video, ktoré mu nedávno z Kibeho poslal jeden zo zamestnancov Bosco.
Natočil Andrejom zasadené banánovníky, ktoré sa už ťahajú k nebu, a poctivo prekladá, ako ostatní zamestnanci pokroky v záhrade komentujú. S končiacim sa februárom sa končila aj Andrejova misia. „Na začiatku projekt Charite a reholi pomáhali stavať na nohy dobrovoľníci a každý ďalší ho posunul ďalej. Dnes je to spoločné dielo ich všetkých a my sme odovzdali štafetu ďalším. Mne to dalo veľa, najmä vnútornú pokoru. Ľudia ma inšpirovali, správne nasmerovali a snáď som aj ja odovzdal zo seba všetko, čo som mohol. Som rád, že som mohol byť toho súčasťou.
Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallotti je škôlka Slovenskej katolíckej charity na juhu Rwandy v meste Kibeho pre deti z veľmi chudobného prostredia, siroty a polosiroty. Centrum deťom poskytuje základné predškolské vzdelanie, výživnú stravu a priestor, kde sa môžu hrať a vytvárať väzby.
Aby sme sa mohli zlepšovať, používame dnes moderné kritériá, pojmy a argumenty: ľudské práva, výsledky výskumu, psychické potreby, komparácie rôznych prístupov, a najmä ekonomickú efektivitu modelov starostlivosti. Profesor Zdeněk Matějček svojho času využil hĺbku príbehu o múdrosti Šalamúna, ktorý mal rozsúdiť dve spolubývajúce matky, ktoré sa sporili o živé dieťa jednej z nich, keď druhá svoje dieťa nechtiac udusila.
Detské centrum Kibeho
| Centrum | Umiestnenie | Zameranie |
|---|---|---|
| Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallotti | Kibeho, Rwanda | Predškolská príprava, výživa, sociálny rozvoj |
Dnes ráno, keď som prišla k svojmu autu, uvedomila som si, že som včera zle zaparkovala a zablokovala som auto môjho suseda. Na čelnom skle som našla odkaz,“ zasmiala sa. „Bolo na ňom len jedno slovo: Cretina. Nemôžem sa prestať smiať. Veľmi ma oslovila jej odvaha a sila ducha, no ešte viac jej očividná viera v Ježiša. rozhovorov sme debatovali o našich rozdielnych kresťanských tradíciách. Zistili sme, že obaja máme radi diela anglického spisovateľa C. S. Lewisa. Kým som dopil druhú šálku kávy a zjedol posledný kus salámovej bagety, dozvedel som sa veľa o Rumunsku aj o situácii, v ktorej sa Kristl a jej priatelia nachádzajú.
Keď Kristl predniesla všetky informácie, navrhla, aby sme sa hneď vybrali do spomínanej Nemocnice infekčných chorôb. Nastúpili sme do jej starého otlčeného auta a pri pohľade na pokrčený lístok s odkazom Cretina na palubnej doske opäť vybuchla do smiechu. Vošli sme prednými dverami a ako sme prechádzali tmavými chodbami, nestretli sme ani jedného zdravotníka.
Tento muž má veľké srdce. Vo svojom príbytku totiž vždy na istý čas prichýli opustené umierajúce deti, ktoré už nikto nechce. LOS ANGELES 9. júla - Aj keď sa to dá len ťažko predstaviť, stále existuje dosť ľudí, ktorí neznesú pohľad na ťažko choré deti, prípadne majú rôzne dôvody, pre ktoré ich zveria do odbornej starostlivosti, no viac sa o ne nezaujímajú. Nikoho netreba odsudzovať, dôvody aj pomery môžu byť naozaj rôzne.
Mohamed pracuje ako pestún už 20 rokov, no deti si neváha vziať k sebe domov ani vtedy, keď sú v poslednom štádiu ťažkého ochorenia. V skutočnosti si bráva do pestúnskej starostlivosti len takéto deti. Vie, že umrú. Vie, že sa o nich bude môcť postarať len na krátky čas. Mohamed prišiel do USA z Líbye ešte v 80. rokoch minulého storočia. Jeho žena bola tiež pestúnka, spoločne sa preto rozhodli, že sa budú starať výlučne o deti, ktoré opustené putujú do hospicov alebo nemocníc.