Biblia: Príbeh o viere, nádeji a spáse v klietke s levom

Život v skutočnosti prináša zmysel, smer, nádej. A nádej pôsobí ako hlboko zakorenený impulz, ktorý nás udržiava v ťažkostiach, ktorý nám bráni vzdať sa v únave z cesty, ktorý nám dáva istotu, že púť existencie nás privedie domov. Bez nádeje hrozí, že život sa bude javiť ako prestávka medzi dvoma večnými nocami, krátka prestávka medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo bolo po našej pozemskej ceste.

Svätý Otec Lev XIV zdôrazňuje, že najvyšším pravidlom v Cirkvi je láska. Nikto nie je povolaný dominovať; všetci sú povolaní slúžiť. Nikto by nemal vnucovať svoje vlastné názory; všetci sa musíme navzájom počúvať. Nikto nie je vylúčený; všetci sme povolaní zúčastňovať sa.

Naše životy sú poznačené nespočetnými udalosťami, plnými rôznych nuans a zážitkov. Niekedy sa cítime radostní, inokedy smutní, inokedy naplnení alebo stresovaní, spokojní alebo demotivovaní. Žijeme uponáhľané životy, sústredíme sa na dosahovanie výsledkov a dokonca dosahujeme vysoké, prestížne ciele. Naopak, zostávame neisto, neistí, čakáme na úspech a uznanie, ktoré sa oneskoria alebo vôbec neprichádzajú.

Skrátka, ocitáme sa v paradoxnej situácii: chceli by sme byť šťastní, a predsa je veľmi ťažké byť šťastní nepretržite, bez akýchkoľvek tieňov. Zmierujeme sa s našimi obmedzeniami a zároveň s nepotlačiteľnou nutkaním pokúsiť sa ich prekonať. Hlboko vo vnútri cítime, že nám stále niečo chýba. V skutočnosti sme neboli stvorení pre nedostatok, ale pre plnosť, aby sme sa radovali zo života a zo života v hojnosti, podľa Ježišovho vyjadrenia v Jánovom evanjeliu (porov. 10,10).Táto hlboká túžba v našich srdciach môže nájsť svoju konečnú odpoveď nie v úlohách, nie v moci, nie v vlastníctve, ale v istote, že existuje niekto, kto zaručuje tento konštitutívny impulz našej ľudskosti; vo vedomí, že toto očakávanie nebude sklamané ani zmarené. Táto istota sa zhoduje s nádejou. To neznamená myslieť optimisticky: optimizmus nás často sklame a spôsobí, že naše očakávania implodujú, zatiaľ čo nádej sľubuje a napĺňa.

Bratia a sestry, zmŕtvychvstalý Ježiš je zárukou tohto vyslobodenia! On je prameňom, ktorý ukojí náš smäd, nekonečný smäd po plnosti, ktorý Duch Svätý vnáša do našich sŕdc.

Drahí priatelia, vo svete hľadajúcom spravodlivosť a pokoj, oživme kresťanskú spiritualitu a ľudovú oddanosť udalostiam a miestam požehnaným Bohom, ktoré navždy zmenili tvár zeme. Využime ich ako hnaciu silu obnovy a premeny. Jubileum, ktoré slávime, si v skutočnosti vyzýva na čas obrátenia a nápravy, na zamyslenie a oslobodenie. Nech sa za nás prihovára Najsvätejšia Mária, naša nádej, a nech nás naďalej vedie k Ježišovi, ukrižovanému Pánovi.

Boh je verný vo svojich prísľuboch a ostane verný aj napriek nevere človeka. On je totiž Boh, nemôže byť iný, dokonalosť patrí k jeho podstate. Mocou tejto jeho vernosti všetci, ktorí zomreli s Kristom, všetci, ktorí zotrvajú v jeho službe, spolu s ním budú žiť, spolu s ním budú kraľovať vo večnosti. Boh každého, kto k nemu prichádza, obdarúva bohatstvom svojich milostí. Každý, kto k nemu prichádza, je očistený z malomocenstva hriechu. Boh to prisľúbil a je verný svojmu sľubu. Keď Náman zo Sýrie prijal slová Elizea, keď urobil, čo mu Boh skrze Elizea povedal, bol ihneď očistený zo svojej choroby. Boh prisľúbil, že mi odpustí hriechy, prisľúbil, že sa so mnou zjednotí, a svoje sľuby splní verne, ak sa k nemu priblížim, ak splním, Čo odo mňa vyžaduje, ak mu budem vďačný za jeho dary. Moje nevernosti nezmenšujú jeho vernosť v ničom.

„Blahoslavení, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení“ ( Mt 5,6). Týmto blahoslavenstvom Pán Ježiš vyjadruje duchovné napätie, ktorému musíme byť otvorení - nielen aby sme dosiahli pravú spravodlivosť, ale predovšetkým aby sme ju hľadali, najmä zo strany tých, ktorí sú povolaní ju uskutočniť v rôznych historických okolnostiach. „Hladovať a smädiť“ po spravodlivosti znamená uznať, že si to vyžaduje osobné úsilie interpretovať zákon čo najhumánnejším spôsobom.

Človek okrem pokladu viery dostal aj Ducha Svätého, aby jeho mocou mohol chrániť tento vzácny poklad, aby jeho mocou mohol žiť vierou. Ako to vyzerá v skutočnosti? Človek vyčítavo volá k Bohu: „Dokedy mám volať, Pane, a nevyslyšíš? Kričím k tebe..., a nezachraňuješ?" Podobné výčitky sú veľmi časté medzí ľuďmi. Modlil som sa, a nevyslyšal ma! Už dvadsať rokov prosím o túto milosť, a zadarmo. Keby Boh naozaj bol, zľutoval by sa... Takéto výčitky sú svedectvom nedostatku viery. Človek už neverí v Božiu dobrotu, neverí, že Boh sa o neho stará, preto neprosí, alebo prosí bez presvedčenia. Potrebujem väčšiu vieru v to, že on ma vo svojej dobrote vždy vyslyší, že on mi vždy udelí to najlepšie pre mňa, možno to nebude hneď, možno budem musieť veľmi dlho čakať. Určité záležitosti musia totiž vo mne dozrieť, určité záležitosti sa musia dostať k tým druhým, milosť obrátenia ani Boh nemôže vnútiť človeku.

Chudobní môžu byť svedkami silnej a neochvejnej nádeje práve preto, že ju stelesňujú uprostred neistoty, chudoby a nestability. Nemôžu sa spoliehať na istotu moci a majetku; naopak, sú im vydaní na milosť a často aj obeťami. Svoju nádej musia nevyhnutne hľadať niekde inde. Keď uznáme, že Boh je naša prvá a jediná nádej, aj my prechádzame od prchavých nádejí k trvalej nádeji . Keď si raz želáme, aby nás Boh sprevádzal na ceste životom, materiálne bohatstvo sa relativizuje, pretože objavujeme skutočný poklad, ktorý potrebujeme. Slová, ktoré Pán Ježiš povedal svojim učeníkom, zostávajú silné a jasné: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.

Apoštol Pavol vystríha pred lakomstvom, vystríha pred nebezpečenstvom plynúcim z bohatstva a odporúča usilovať sa dosiahnuť spravodlivosť, nábožnosť opierajúcu sa o lásku. K takému životu privádza viera a od takého života závisí večný život. Tieto smernice majú svoje korene u proroka Amosa a v evanjeliovom podobenstve o boháčovi. Nie je v nich nič nadnesené. Naozaj, boháči len zriedkavo zachovávajú Božie zákony. Blahobyt im totiž všetko zatieňuje, ničoho sa nevedia zrieknuť, dokonca aj keď sa im v duši ozve nepokoj, pohotovo ho zahlušia hlukom života, dobré je len to, čo je pre nich príjemné. Sú schopní vidieť vedľa seba len tých, čo im spríjemňujú život... To však nemá nič spoločné s láskou, lebo aj osoby vnímajú len ako predmety spotreby, dôležití sú jedine oni sami. Keď na svojej ceste stretnú Lazára, najčastejšie ho nevnímajú, a ak by ho aj zbadali, majú pre neho len pohŕdanie a odmietnutie, lebo v čom by im mohol byť užitočný!?

Sväté písmo nás vedie na ceste od kladenia otázok k viere. Existujú, samozrejme, otázky, ktoré nás uzatvárajú do seba samých, vnútorne nás rozdeľujú a oddeľujú od reality. Existujú myšlienky, ktoré nie sú produktívne. Ak nás izolujú a vedú k zúfalstvu, znevažujú aj našu inteligenciu. Bolo by lepšie, ako v žalmoch, premeniť naše otázky na prosby, náreky a prosby o spravodlivosť a pokoj, ktoré nám Boh prisľúbil. Takto si budujeme most k nebu, aj keď sa zdá, že nedostávame žiadnu odpoveď. V Cirkvi hľadáme otvorené nebo, ktorým je Ježiš, most medzi Bohom a človekom.

Boh spasí toho človeka, ktorý má čisté ruky, teda toho, kto nekrivdí biednemu, ale má veľkú starosť o všetkých, kto nepodvádza svojich blížnych, kto neberie nespravodlivú odmenu, kto vo svojom srdci neprechováva zradu, hnev a urážky, kto nie je náhlivý k sporom... Keby človek v sebe pestoval tieto nedostatky, symbolické umývanie rúk ...

Čítanie zo Skutkov apoštolov nám rozpráva o prvej kresťanskej komunite trápenej prenasledovaním. O komunite tvrdo prenasledovanej Herodesom, ktorý «Jánovho brata Jakuba zabil mečom a rozkázal chytiť aj Petra…. Zmocnil sa ho, uvrhol ho do väzenia» (12,2-4). Avšak ja by som sa nechcel zastaviť pri strašnom, neľudskom a nevysvetliteľnom prenasledovaní, žiaľ stále prítomnom v mnohých častiach sveta, často pod očami a za mlčania všetkých.

Tá komunita bola cirkvou v modlitbe: «Kým bol Peter strážený v žalári, cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (porov. Sk 12,5). Komunita Petra a Pavla nás učí, že cirkev v modlitbe je cirkvou ‚na nohách‘, pevnou, na ceste! A prvé čítanie pokračuje: «Peter spal medzi dvoma vojakmi spútaný dvoma reťazami a strážnici predo dvermi strážili väzenie. Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku... Spomeňte si, koľkokrát Pán vypočul naše modlitby tým, že poslal anjela? Toho anjela, ktorý nečakane príde k nám, aby nás vytiahol z ťažkých situácií. Koľkých anjelov nám posiela do cesty! Ale my, premožení strachom alebo neverou alebo eufóriou, ich necháme vonku pred dverami - presne tak, ako sa to stalo Petrovi, keď zaklopal na dvere domu, «dievčina menom Rodé načúvala, kto tam je.

Žiadna kresťanská komunita nemôže pokračovať bez podpory vytrvalej modlitby! Modlitba je stretnutie s Bohom, s Bohom, ktorý nikdy nesklame; s Bohom verným svojmu slovu; s Bohom, ktorý neopúšťa svoje deti. Ježiš sa opýtal: «Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? (Lk 18,7).

V druhom čítaní sv. Pavol píše Timotejovi: «Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo» (2 Tim 4,17-18). Boh nikdy nezbaví svoje deti sveta alebo zlého, ale dá im silu na ich prekonanie. Koľké mocnosti sa v priebehu dejín, pokúšali - a pokúšajú! - zničiť Cirkev, ako zvonku, tak aj zvnútra, ale všetky boli zničené a Cirkev je stále živá a plodná! Všetko pominie, len Boh zostáva. Skutočne pominuli kráľovstvá, krajiny, kultúry, národy, ideológie, mocnosti, ale Cirkev, založená na Kristovi, a to napriek mnohým búrkam a mnohým našim hriechom, zostáva verná pokladu viery v službe, pretože Cirkev nie je cirkvou pápežov, biskupov, kňazov a dokonca ani veriacich, je jedine Kristovou.

Pavol so silným pohnutím napísal Timotejovi: «Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.

Cirkev alebo kresťan bez svedectva je sterilný; mŕtvy muž, ktorý si myslí, že je nažive; suchý strom, ktorý neprináša ovocie; vyschnutá studňa, ktorá nedáva žiadnu vodu! Cirkev porazila zlo vďaka odvážnemu, konkrétnemu a pokornému svedectvu svojich detí. Zvíťazila nad zlom vďaka presvedčivému Petrovmu zvolaniu: «Ty si Kristus, Syn živého Boha », a vďaka večnému Ježišovmu prísľubu (porov.

Drahí arcibiskupi, ktorí dnes prijmete pálium, ono je znamením predstavujúcim ovcu, ktorú pastier nesie na ramenách, ako Kristus, Dobrý pastier, a je preto symbolom vašej pastoračnej úlohy; je «liturgickým znamením spoločenstva, ktoré spája Petrov stolec a jeho nástupcov s metropolitmi a skrze nich s ostatným biskupmi sveta» (Benedikt XVI., Anjel Pána 29.

Cirkev vás chce mať ľuďmi modlitby, majstrami, učiteľmi modlitby, ktorí budú učiť Pánom zverený ľud, že vyslobodenie z každého väzenia je jedine dielom Božím a ovocím modlitby, že Boh v správnej chvíli posiela svojho anjela, aby nás zachránil z toľkých zotročení a z nespočetných reťazí svetskosti. Cirkev vás chce mať ľuďmi viery, učiteľmi viery, ktorí naučia veriacich nebáť sa toľkých Herodesov, ktorí dorážajú prenasledovaniami, krížmi každého druhu. Cirkev vás chce mať ľuďmi svedectva. Sv. František hovorieval svojim bratom: Neustále hlásajte evanjelium, a ak je to nevyhnutné, tak aj slovami! (porov. Františkánske pramene, 43). Niet svedectva bez dôsledného života! Dnes nie sú natoľko potrební učitelia, ale odvážni svedkovia, presvedčení a presvedčiví. Svedkovia, ktorí sa nehanbia za Kristovo meno a za jeho kríž ani pred ručiacimi levmi, ani pred mocnosťami tohto sveta. Podľa vzoru Petra a Pavla a toľkých ďalších svedkov v priebehu dejín Cirkvi, svedkov, ktorí hoci patrili k rozdielnym kresťanským vyznaniam, prispeli k zviditeľneniu a vzrastu jediného Kristovho Tela.

Dnešné evanjelium nám predkladá rozprávanie o vzkriesení dvanásťročného dievčaťa, dcéry jedného z predstavených synagógy, ktorý sa vrhá k Ježišovým nohám a prosí ho: «Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila» (Mk 5,23). V tejto prosbe cítime ustarostenosť každého otca o život a dobro svojich detí. No vnímame aj veľkú vieru, ktorú má ten človek v Ježiša. A keď prichádza správa, že dievčatko zomrelo, Ježiš mu hovorí: «Neboj sa, len ver!» (v. 36). Toto Ježišovo slovo dodáva odvahu. A hovorí ho aj nám, veľakrát: «Neboj sa, len ver!» Keď vojde do domu, Pán posiela preč všetkých plačúcich a bedákajúcich ľudí a obracia sa k mŕtvemu dievčaťu so slovami: «Dievča, hovorím ti, vstaň!» (v. 41). A dievča hneď vstalo a začalo kráčať. Tu vidno Ježišovu absolútnu moc nad smrťou, ktorá je pre neho ako sen, z ktorého nás môže prebudiť.

Doprostred tohto rozprávania Evanjelista vkladá ďalšiu epizódu: uzdravenie ženy, ktorá od dvanástich rokov trpela krvácaním. Z dôvodu tejto choroby, ktorá ju podľa kultúry tej doby robila „nečistou“, musela sa vyhýbať akémukoľvek ľudskému kontaktu: úbohá, bola odsúdená na spoločenskú smrť. Táto anonymná žena uprostred davu, ktorý nasleduje Ježiša si vo svojom vnútri hovorí: «Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem» (v. 28). A tak sa stalo: potreba oslobodiť sa ju pobáda nabrať odvahu a takpovediac „vyťahuje“ z Ježiša svoje uzdravenie. Kto verí, „dotýka sa“ Ježiša a čerpá od neho milosť, ktorá zachraňuje. Viera je toto: dotýkať sa Ježiša a čerpať z neho milosť, ktorá zachraňuje. Zachraňuje nás, zachraňuje náš duchovný život, zachraňuje nás z toľkých problémov. Ježiš si to povšimne a uprostred ľudí hľadá tvár tej ženy. Ona predstúpi s rozochvením a on jej hovorí: «Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 34). Je to hlas nebeského Otca, ktorý hovorí v Ježišovi: „Dcéra, nie si prekliata, nie si vylúčená, si moja dcéra!“ A zakaždým, keď sa k nám Ježiš približuje, keď my prichádzame za ním s vierou, počujeme toto od Otca: „Dieťa, ty so môj syn, ty si moja dcéra! Si uzdravený, si uzdravená. Ja odpúšťam všetkým, všetko.

Tieto dva príbehy - uzdravenie a vzkriesenie - majú jediný stredobod: vieru. Odkaz je jasný, a dá sa zhrnúť do jednej otázky: Veríme, že Ježiš nás môže uzdraviť a môže nás prebudiť zo smrti? Celé Evanjelium je napísané vo svetle tejto viery: Ježiš je vzkriesený, zvíťazil nad smrťou, a skrze toto víťazstvo aj my vstaneme z mŕtvych. Táto viera, ktorá bola pre prvých kresťanov istotou, sa môže zahmliť a stať sa neistou, až do tej miery, že si niektorí pletú vzkriesenie s reinkarnáciou. Ale Božie slovo tejto nedele nás pozýva žiť v istote vzkriesenia: Ježiš je Pán, Ježiš má moc nad zlom a smrťou, a chce nás priviesť do Otcovho domu, kde kraľuje život. A tam sa stretneme všetci, všetci, čo sme tu dnes na tomto námestí, stretneme sa v Otcovom dome, v živote, ktorý nám Ježiš dá. Kristovo vzkriesenie účinkuje v dejinách ako princíp obnovy a nádeje. Ktokoľvek, kto je malomyseľný a unavený až na smrť, ak sa zverí Ježišovi a jeho láske, môže nanovo žiť. Aj začať nový život; zmeniť život je istým spôsobom vzkriesenia, zmŕtvychvstania.

Kresťania sa musia priblížiť a podať ruku tým, ktorých má spoločnosť tendenciu vylučovať. Konať rovnako ako sa zachoval Ježiš voči vylúčeným svojich čias, to vytvára z Cirkvi skutočné „spoločenstvo“. O tomto dnes hovoril pápež František v rannej homílii v Dome sv. Marty. Zameral sa na postavu z úryvku Matúšovho evanjelia (8,1-4), na malomocného, ktorý naberie odvahu, predstúpi pred Ježiša a povie: «Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». Ježiš sa ho dotkne a uzdraví ho. Tým prvým, čo si pošpinil ruky bol Ježiš, ktorý približoval vylúčených svojich čias. Ako povedal pápež František, zázrak sa udial pred očami zákonníkov, pre ktorých bol malomocný „nečistým“ človekom. „Lepra bola odsúdením na celý život“ a „uzdraviť malomocného bolo asi tak ťažké, ako vzkriesiť mŕtveho“. Preto boli vylučovaní.

„Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa. Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie - priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty. Pavol dobre hovorí: Aj napriek svojej rovnosti s Bohom nelipol nástojčivo na svojom božstve, ale zriekol sa seba samého. A Pavol ide ďalej: Urobil sa hriechom. Ježiš sa urobil hriechom.

„Mnohokrát myslím, že je - nehovorím, že nemožné, avšak veľmi ťažké - konať dobro bez toho, aby sme si zašpinili ruky. A Ježiš sa zašpinil. Blízkosť. A potom ide ešte ďalej. Hovorí mu: ‚Choď za kňazmi a urob to, čo je povinnosťou vykonať, keď malomocný ozdravie‛. Toho, ktorý bol vylúčený zo spoločenského života, Ježiš začleňuje: začleňuje do Cirkvi, do spoločnosti... ‚Choď, aby bolo všetko tak, ako má by...

Sv. Otec sa v dnešnú 13. nedeľu cezročného obdobia napoludnie prihovoril veriacim zhromaždeným na Námestí sv. Petra. Vychádzal pri tom z úryvku z Markovho evanjelia (Mk 5, 21-43) o uzdravení chorej ženy z krvácania a vzkriesení dcéry predstaveného synagógy. Ako hlavný odkaz tohto Božieho slova predstavil výzvu k odvahe viery, pričom vieru v Ježiša opísal ako osobný životodarný kontakt s ním, dotyk, z ktorého človek čerpá uzdravenie a obnovu života. Pútnici prišli na stretnutie s pápežom Františkom v hojnom počte.

Vatikán/Grécko 1. júla - Správy z Grécka týkajúce sa hospodárskej a sociálnej situácie v krajine sú znepokojujúce. Ako sa uvádza v dnešnom vyhlásení hovorcu Svätej stolice pátra Federica Lombardiho, „Svätý Otec chce vyjadriť svoju blízkosť celému gréckemu ľudu, s osobitnou spomienkou na mnohé rodiny, ťažko skúšané ľudskou a sociálnou krízou, ktorá je tak komplexná a bolestná. Dôstojnosť ľudskej osoby musí zostať v centre každej politickej a technickej debaty, rovnako ako aj pri prijímaní zodpovedných rozhodnutí.

Homília pápeža Františka na slávnosť sv. Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla dňa 29.

Prehľad kľúčových myšlienok

tags: #biblia #klietka #lev #muz