Obdobie predvianočných šialeností prináša so sebou rôzne pocity a očakávania. Mnohí ľudia vnímajú Vianoce ako príležitosť na obdarovanie a pomoc deťom, ktoré boli z rôznych dôvodov odobraté od rodičov a žijú v detských domovoch (dnes Centrá pre deti a rodiny). Toto obdobie vytvára zvláštny tlak na zamestnancov, ale aj na ľudí naokolo, aby deťom zabezpečili „šťastné Vianoce“.
Vo viac ako 90 detských domovoch na Slovensku žije okolo 3500 detí. Časť z nich každoročne odchádza na vianočné sviatky buď do vlastných biologických rodín, alebo na hosťovský pobyt k rodinám, ktoré s nimi majú pravidelný kontakt. V tých domovoch, ktoré sa už transformovali na zariadenia rodinného typu, trávia deti Štedrý večer a Vianoce vôbec podobne ako v bežných rodinách. V detských domovoch internátneho typu sa deti takisto tešia pri vianočnom stromčeku, dostávajú vianočnú večeru buď na Štedrý večer alebo už o deň skôr spolu s malými darčekmi, na ktoré prispievajú sponzori.
V Detskom domove rodinného typu na Učiteľskej ulici v Bratislave sa počas celého roka štyri rodiny starajú o 32 detí. "Až dvadsať detí z nášho detského domova prežije tohtoročné Vianoce vo svojej biologickej rodine, u starých rodičov, alebo v hosťovskej rodine. Zostávajúcich 12 detí s dvojicou vychovávateľov strávi dnešný Štedrý večer pri stromčeku podobne ako v bežných rodinách", uviedla pre TASR riaditeľka domova Eva Mojtová. Ako dodala, deti pomáhajú pri príprave vianočných jedál, vyzdobujú stromček a pod.
Ale pred Vianocami sa začalo diať niečo ako „prebudenie svedomia národa“ a prichádzali ponuky a nápady na obdarovanie detí z rôznych strán. Mnohým ľuďom sa zdali deti najlepšou cieľovou skupinou pre pomoc a obdarovanie. Nedalo sa tomu celkom zabrániť a musím povedať, že aj my dospelí, ktorí sme mali deti na starosti, sme nemali jednotný názor.
Prečo by sme zabránili ľuďom v ich ušľachtilých zámeroch? Máme právo ukrátiť deti o prejavenie priazne od ostatných ľudí, darcov, sponzorov? Zvlášť ak sme videli naozaj úprimný záujem o to, aby potešili deti? Mnohokrát sa ľudia zbierali na darčeky vo svojich podnikoch, bankách, firmách, mali nápady na to, čím by ich chceli obdarovať. Niektorí sa pýtali, ale mnohí rovno doniesli vrecia sladkostí a hračiek.
Po Mikulášoch, ktoré mnohé deti zažili na viackrát, mali deti problémy stráviť toľko čokolády. Keďže nebolo tej sily, ktorá by im zabránila sa sladkosťami doslova prepchať, ich žalúdok ich nestrávil a za noc mnohé deti sladkosti vydávili. Áno, doslova. A darčeky, ktoré si rozbalili pod stromčekom? Často ich deti rozbili už prvé dni po sviatkoch, niektoré deti ich predali ďalšie dni v škole, značkové veci vymenili za cigarety či iné, menej dobré veci. Skrátka aj veci, po ktorých túžili sa po nejakom čase „stratili“, akoby nikdy neboli. Boli nevďačné? Nie.
Prečo to tak urobili, sa ťažko vysvetľuje, zrejme je to súhrn viacerých faktorov. Mnohé deti mali neosobný vzťah k darovaným veciam, neboli to darčeky, s ktorými by sa im spájal ich osobný príbeh. Obdarovanie nebolo spojené s atmosférou ich domova, s miestom a ľuďmi, ku ktorým patria, kde vedia „ako to ich rodina má“. Mnohé deti pochopiteľne vnímali všetko, čo bolo v detskom domove ako niečo, čo nechcú, čo im nie je blízke, čo je proti ich vôli. Aj keď z nášho pohľadu mali teplo, posteľ, čisto a vždy aj navarené jedlo. Boli pri nich aj zodpovední dospelí - vychovávatelia, ktorí to s nimi mysleli fakt dobre. Nedovolili im napríklad túlať sa po nociach či chodiť poza školu.
Dnes, s istým odstupom si myslím, že Vianoce si chceli urobiť krajšími iba mnohí z nás dospelých. Vykúpiť sa trochu z nášho nejasného pocitu previnenia za tieto deti. Obdarovať nevinné deti, dať darček symbolicky tam, kde si ho zaslúžia. Žiaľ, účinná cesta je omnoho dlhšia a kľukatejšia. Táto cesta vedie cez podporu tých, ktorí tomu rozumejú. Je to menej obalené do krásneho šušťavého vianočného papiera a menej sentimentálne ako predstava rozžiarených detských očiek pod vianočným stromčekom.
Vyberte si tých, ktorí tomu rozumejú, ktorí vedia, čo deti potrebujú a ako to urobiť. Prácu takýchto organizácií môžete podporiť darom, 2% z dane či dobrovoľníctvom. V neposlednom rade, môžete byť vnímaví voči rodinám vo vašom okolí - náhradným rodinám alebo takým, ktoré sú v ohrození kvôli rôznym problémom či sa starajú o dieťa s postihnutím.
Hľadajte riešenia, ktoré deťom prinášajú dlhodobú zmenu ich situácie a reagujú na ich naozajstné potreby - potrebu istoty, prijatia, bezpečia, lásky.
V minulosti boli tieto návštevy detí umiestnených v detských domovoch na Vianoce a iné sviatky častejšie. V súčasnosti sa tieto návštevné pobyty v domácnosti, bez vytvorenia dlhodobejšieho vzťahu s dieťaťom, neodporúčajú. Ako ste si už zrejme vyskúšali na vlastnej koži, deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou už prešli v živote viacerými stratami a je pre ne veľmi dôležité stabilné, milujúce prostredie, ako oni zvyknú hovoriť „navždy“.
Pre tieto deti môže byť traumatizujúce, navštevovať niekoho (aj keď určite s veľkým srdcom a milujúceho) iba na sviatky, víkendy a „niekedy“. Deti potrebujú milujúcu materskú osobu celú a bezpodmienečne. Ak si chcete aj s manželom osvojiť/adoptovať dieťa postup je obvykle taký, že najskôr absolvujete prípravu na náhradné rodičovstvo, a až potom Vám bude ponúknuté dieťa/deti, ktoré si môžete osvojiť.
Prostredníctvom projektu Vianoce z krabičky každý rok obdarujeme deti z detských domovov, azylových centier a sociálne slabších rodín darčekmi od darcov z celého Slovenska. Tento rok sme sa rozhodli podporiť aj ľudí bez domova, pre ktorých občianske združenie Vagus každý rok pripravuje vianočný obed.
Projekt Vianoce z krabičky tento rok prebieha od 17.11. do 5.12.2025 a zúčastniť sa ho môže úplne každý. zoznamy detí a ľudí bez domova, ktorých môžete na Vianoce potešiť darčekom. môžete splniť. V prípade, že dieťa nemá uvedené, aký darček by si želalo, inšpirujte sa našimi tipy na vianočné darčeky. Medzi vhodné darčeky patria napríklad hračky, puzzle, kozmetika, sladkosti, spoločenské hry, knihy, či kreatívne potreby.
Ak už viete, čo chcete deťom darovať, jednotlivé predmety vložte do krabice s vekom s možnosťou otvorenia tak, aby sa dal darček prípadne skontrolovať. oblepíte baliacim papierom a zaviažete stuhou alebo kúpite hotovú krabicu, do ktorej darček zabalíte. . Stačí, ak uvediete meno a vek dieťaťa, prípadne pohlavie.
Ľuďom bez domova urobí radosť čokoľvek sladké alebo slané, darovať im môžete aj instantné kávy alebo čaje. Osobné odovzdanie darčeku - stačí, ak budete kontaktovať zberné miesto, z ktorého ste si dieťa vybrali. Následne sa s kontaktnou osobou dohodnete, kedy vám obom vyhovuje odovzdanie darčeka a krabicu s darčekom odovzdáte. Odoslanie darčeku cez Packetu - vďaka spolupráci so spoločnosťou Packeta môžu darcovia posielať darčeky na zberné miesta ZADARMO po celom Slovensku.
Projekt Vianoce z krabičky je zameraný na obdarovanie detí v detských domovoch, azylových centrách a sociálne slabších rodín po celom Slovensku. Pri jeho vytvorení sme sa inšpirovali americkou tradíciou a prvýkrát sa nám ho podarilo zrealizovať v roku 2019. Do projektu sa môžu zapojiť ľudia z celého Slovenska, ktorí môžu pre deti venovať rôzne hračky a iné drobnosti na základe vlastného uváženia alebo podľa želania detí. Darčeky darcovia odovzdávajú na vybraných zberných miestach alebo posielajú prostredníctvom výdajných miest Packety.
Vianoce z krabičky prinášajú radosť s cieľom obdarovania detí v núdzi. Tento úspešný projekt ukazuje, že na Slovensku existuje veľa ľudí ochotných pomáhať a prispievať k vytváraniu príjemnej atmosféry vianočného obdobia.
Otázkou zostáva, či je to dobre alebo zle. Veľa ľudí sa pred sviatkami obracia k charite, posielajú do ústavov deťom darčeky. Dá sa pomôcť ešte nejak viac? Myslím, že keď je zámer dobrý, je to vždy úctyhodné. Takže darčeky deti určite potešia. Rozhodne si ale myslím, že by sa mala spoločnosť viac zamýšľať skôr nad tým, čo by sa dalo v ústavoch zlepšiť.
A to nie sú materiálne veci a netýkajú sa Vianoc. V detských domovoch chýba supervízia pre pedagógov, ich lepšie finančné ohodnotenie. Takže viac ako hmotné veci chýba podpora? Áno. A deťom potom chýba sebavedomie, láskyplný vzťah k sebe samému. Bohužiaľ od narodenia necítime lásku, vrelosť a starostlivosť. Sme deprimovaní a počas života hľadáme samých seba, to, kam patríme. Neustále premýšľame nad tým, čím sme sa prevenili. Viníme samých seba. Častokrát bojujeme so strachom, točíme sa v začarovanom kruhu vo všetkých medziľudských vzťahoch.
Nikdy by som vám nepriala pocítiť to, ako veľmi sami o sebe, my deti z detských domovov, pochybujeme, ako veľmi sa nemáme radi, hnevá ma, ako málo stačí k bolestným pocitom a ako veľa úsilia potrebujeme, aby sme tieto vzorce správania uzdravili. Aj preto som založila nadačný fond a deťom sa snažíme s týmto pomôcť.
Samozrejme najlepšie by bolo, keby tie deti neboli v domovoch, ale v náhradných rodinách. V Čechách je v ústavnej starostlivosti osem tisíc detí, každý rok ich tisíc pribudne. Jedným z cieľov vašej nadácie je podporiť u detí sebaistotu.
Pamätám si celkom presne, ako som stále hľadala vinníka svojho vlastného nešťastia. Obviňovala som všetkých, mamu, otca, decák, osud, Boha, že všetci môžu za to, čo sa mi stalo a čo sa so mnou deje. Bola som zúfalá, jedného dňa som si uvedomila, že som v bludnom kruhu, v slučke, že sa mi stále deje to isté. Mení sa iba čas, ľudia okolo mňa, že sa mení situácia, ale že ja sa cítim stále rovnako. Ponížená. Nemilovaná. Nechcená. Jedného dňa som sa ale spýtala sama seba - čo vo mne spôsobuje to, že sa oni ku mne takto správajú? Zrazu akoby sa rozsvietila žiarovka, vedela som, že mi všetci zrkadlia môj vnútorný svet. Začala som od toho dňa riešiť iba samú seba.
Už neriešim pocity nikoho iného, ale viem, že keď sa ma niečo dotkne, tak to proste rozdráždilo niečo, čo už bolo vo vnútri mňa. Už desať rokov chodím na terapiu, kde sa snažím svoje negatívne vzorce z detstva rozpracovávať. Je to pre mňa tá najlepšia investícia do seba, dnes už tomu hovorím rande sama so sebou. Psychológia ma baví, študovala som ju a už dnes viem, že nenávisť ničí v prvom rade hlavne vás, takže sa snažím vypustiť všetko, čo pre mňa nie je prospešné. Odpúšťam každý deň všetkým, snažím sa, ale dôležité je emóciu si priznať, dovoliť a prežiť. Takže niekedy si aj teraz poplačem, nadávam, hnevám sa, ale je to veľká úľava.
Deti z domovov majú obecne so sebavedomím problém, majú v hlave myšlienku typu: „Si škaredá, hlúpa, obézna, nikto ťa nemá rád.” Sami seba vinia z toho, že ich rodičia opustili. Vy sa snažíte so svojou nadáciou tieto myšlienky vyliečiť. Dá sa to vôbec?
Vytvárame individuálny vzťah. Vďaka nadačnému fondu im poskytujeme takzvaných sprievodcov. Dieťa z detského domova totiž stráca domov dvakrát, keď sa dostane do domova a keď ho opustí. Podľa ďalších výskumov prešlo 70 % bezdomovcov ústavnou starostlivosťou. Preto vznikol náš projekt Reštart, ktorý sa zameriava na mladistvých v detských domovoch, ktorým sa blíži odchod alebo už žijú mimo detský domov. Ponúkame im, aby v tom neboli zase sami. Chceme, aby každý mladý človek, ktorý opúšťa brány detského domova, mal možnosť pred odchodom nadviazať individuálny ľudský vzťah, ktorý bude pokračovať aj po odchode z detského domova.
Ešte v detskom domove si stanoví individuálny plán, napríklad dokončené vzdelanie, výber vhodného zamestnania, finančné hospodárenie, bývanie, kvalitné vzťahy, plnenie povinností voči štátu. Pretože čo je v živote dôležitejšie ako pocit, že nie ste na svete úplne sami? Že sa máte na koho spoľahnúť a obrátiť? To je to, čo chceme mladým odovzdať. Sprievodca nie je náhodný človek z davu.
Moja drogovo závislá mama ma zabudla v taxíku. Život pred detským domovom si pamätám, ale veľmi matne, musela som podstúpiť niekoľko terapií, aby som sa do života pred domovom aspoň pocitovo vrátila. Človek by na tieto okamihy najradšej zabudol a dieťa je v tomto úžasné, že žije v prítomnom okamihu. Mama pre mňa bola a je človek, ktorý robil to najlepšie, čo dokázal, ale bola proste závislá na drogách. Keby som s ňou ostala, možno by som bola ako ona. Otec za nami celý život do domova chodil, keď som mala trinásť, chcel si ma vziať domov, ale to som zase nechcela ja, bola som v detskom domove ako doma. Ale môj brat k nemu odišiel, to bolo vtedy pre mňa najhoršie. Mám aj ďalších päť súrodencov, dvoch bratov z otcovej strany a tri z maminej strany, ale nepoznám ich veľmi.
S otcom mám každým dňom lepší a lepší vzťah, pracujeme na ňom. Je krásne pozorovať, ako sa skrz vás veci jednoducho menia. Mama je pre mňa vzdialenejšia, ale tak to bolo vždy. V dobrom spomínam na svoje vychovávateľky v detských domovoch. Milujem ich, všetkých. Boli samozrejme chvíle, keď som bola nahnevaná, sklamaná a nepochopená, lenže s odstupom času to človek vníma trošku inak. Vidím v nich ženy, matky, ktoré počas Vianoc trávili čas s nami a nie so svojim deťmi, vidím ich boliestky, krivdy. Majú moju najväčšiu úctu, kiežby im bola dopriata väčšia starostlivosť a supervízia. Najhoršie pre dieťa z domova je, keď ho vychováva nespokojný, nesebavedomý vychovávateľ a to sa bohužiaľ v niektorých našich detských domovoch deje. Ja som mala svoju tetu Hanku, ktorá bude navždy babička mojich detí. Dala mi viac ako musela, brala si ma domov a nikdy nezabudnem na jej komoru, kde mala nutellu - bože, to bol zážitok!
Veronika Kašáková (* 6. november 1989 Praha) je česká modelka a finalistka Českej Miss 2014. Pochádza z Vysoké Peci pri Chomutove. Od štyroch rokov vyrastala aj s bratom Karlom v detskom domove. Vyštudovala predškolskú pedagogiku na Strednej pedagogickej škole v Moste, pracovala v banke. V roku 2014, po súťaži Miss, napísala autobiografickú kniu Spoveď dievčaťa z decáku.
Jediný štátny detský domov v Ružomberku poskytuje momentálne strechu nad hlavou až šesťdesiatim trom deťom vo veku 0 až 25 rokov. Funguje na báze piatich samostatne usporiadaných skupín a tiež na spolupráci s profesionálnymi náhradnými rodinami. Pre deti, ktoré dovŕšili 18 rokov, bola vytvorená špeciálna skupina pre mladých dospelých. Do nej patria tie deti, ktoré už sú schopné samostatnejšie fungovať, študujú, pripravujú sa na povolanie alebo pracujú, ale potrebujú ešte pomôcť napríklad s ubytovaním.
Ďalšie štyri samostatne usporiadané skupiny sa nachádzajú v tzv. rodinných domčekoch. Z detského domova do „rodinného domčeka“. Filozofia detských domovov začína sa čoraz viac približuje koncepcii deinštitucionalizácie. To znamená, že cieľom detských domovov je aby sa deti dostali z prostredia veľkých inštitúcií do bežnej komunity a aby aj priestorovo žili v domčekoch, ktoré im ponúkajú bližšie rodinné prostredie. V rámci života v týchto domčekoch sa deti zapájajú aj do každodenných domácich prác ako je napríklad príprava jedla v kuchyni či práca v záhradke, no nechýba im tam ani oddychová zóna. V altánku, ktorý je súčasťou priestoru, v ktorom sa domček nachádza si môžu počas letných mesiacov urobiť grilovačku či len tak si posedieť.
V jednej skupine žijúcej v takomto domčeku je kapacita maximálne 10 detí a neustále sa pri nich striedajú vychovávatelia, ktorí sa venujú ich príprave do školy a popritom ich zapájajú aj do spomínaných domácich prác. Jeden takýto domček sa nachádza v Likavke, druhý je v Baničnom a ďalšie dva domčeky sa nachádzajú na Sladkého a Houdekovej ulici. Podľa sociálnej pracovníčky Lenky Horváthovej je v blízkej budúcnosti naplánovaná výstavba v poradí už piateho rodinného domčeka v Ružomberku. „Ďalší rodinný domček určený pre deti z detského domova by sa mal začať stavať na sídlisku Klačno. Keďže sú na to schválené už aj finančné prostriedky, celková výstavba a realizácia by mala začať už v priebehu budúceho roka,“ uviedla Horváthová.
Okrem spomínaných samostatne usporiadaných skupín fungujú v rámci detského domova aj profesionálne náhradné rodiny. Podľa Lenky Horváthovej je to tá najlepšia forma starostlivosti. „Ak je do detského domova umiestnené dieťa vo veku do 6 rokov, my ako inštitúcia sme povinní hľadať práve takúto formu starostlivosti. Mnohé deti nám už v takýchto rodinách vyrástli a musím povedať, že je pre nich určite lepšie ak majú možnosť byť vychovávané v užšom rodinnom prostredí,“ priblížila.
Rodičia v profesionálnych náhradných rodinách sú zamestnancami detského domova, ktorí celkovú starostlivosť nevykonávajú v tomto zariadení ale doma, v rodine. Predtým ako im je zverené dieťa, musia títo rodičia prejsť povinnou prípravou a aj keď sa medzi nimi a dieťaťom vytvorí silné puto, sú povinní dieťa postupne pripravovať na to, že je to len dočasná starostlivosť.
Cieľom detského domova ako aj profesionálnych náhradných rodičov je neprerušovať väzby dieťaťa s jeho biologickými rodičmi, ale práve naopak. Ak je to možné a ak biologickí rodičia majú záujem o stretávanie sa so svojím dieťaťom, vychovávatelia z detského domova deti maximálne povzbudzujú k tomu aby sa s nimi stretávali.
„My ako sociálni pracovníci, v spolupráci s odborným tímom, ktorý tvoria psychológovia, vychovávatelia a inštitúcie, ktoré sa danou rodinou zaoberajú robíme pravidelne stretnutia pod názvom prípadová konferencia. Hneď po umiestnení dieťaťa do detského domova sa snažíme čo najskôr stretnúť a povedať si, čo môžeme pre to dieťa alebo rodinu urobiť. Hľadáme spôsoby ako zariadiť aby tie deti neboli v detskom domove, ale doma. Ak nemôžu byť doma, riešime ako často nastaviť ich kontakt s rodinou. Keď dieťa príde do detského domova, nie je to konečná. Je to priestor na to aby sa veci mohli riešiť a niekde posunúť,“ vysvetľuje Horváthová.
Žiadne z detí, umiestnených v detskom domove si túto cestu nevybrali dobrovoľne. Podľa skúseností sociálnej pracovníčky sú prípady, ktoré vedú k tomu, že sa dieťa ocitne v detskom domove naozaj rôzne. Jedno však majú spoločné. Každé to dieťa je už svojím spôsobom zlomené. V ružomberskom detskom domove sa však väčšinou nachádzajú deti, ktoré majú žijúcich biologických rodičov. Tí však na výchovu svojich detí buď nemajú podmienky, alebo sa nevedia alebo nechcú o nich starať.
„Aj napriek tomu neustále vyvíjame iniciatívu, kontaktujeme tie rodiny a snažíme sa ich nejakým spôsobom dať dokopy. Málokde je to také, že ten rodič nemá záujem. Väčšinou chce, ibaže nemá podmienky, zručnosť alebo tomu bránia rôzne okolnosti ako alkoholizmus, týranie, či syndróm Can,“ objasňuje Horváthová. Takéto prípady sa často vyšetrujú a s deťmi z takéhoto prostredia musia pracovníci detského domova pracovať veľmi citlivo aby deti aj napriek prežitej situácii, nezanevreli na svojich biologických rodičov. Takmer každé dieťa chodí k svojim rodičom aspoň na krátky pobyt počas prázdnin alebo víkendov. Počas týchto pobytov sú deti monitorované pracovníkmi Úradu práce. Na deti majú aj tieto krátke pobyty s rodinou veľmi pozitívny účinok a vďaka tomu lepšie fungujú v škole aj v samostatne usporiadaných skupinách v rámci detského domova.
V súčasnosti ostáva v detskom domove počas Vianoc len naozaj malý počet detí. Vďaka sústavnej práci a komunikácii s biologickou rodinou, množstvo detí trávi sviatky vo svojom prirodzenom prostredí. Ako hovorí Lenka Horváthová, snažia sa deťom aj v tomto všemožne pomôcť: „Podporíme ich, dáme im aj príspevok na stravu, odvezieme ich k rodine a počas celého obdobia, ktoré tu strávia ich monitorujeme. Deti dostávajú zo zákona vreckové a je veľmi milé sledovať, že k svojej rodine neprichádzajú naprázdno, ale kúpia im aspoň nejakú maličkosť“.
Tento rok by v Detskom domove v Ružomberku malo počas vianočných sviatkov ostať 10 detí. Pre tie je pripravený vianočný tábor v drevenej chate, nachádzajúcej sa v Španej doline. Venovať sa im budú skúsení ľudia. Okrem štedrej večere ich čaká aj zaujímavý program. Ešte pred samotným Štedrým dňom však vychovávatelia v Detskom domove organizujú tzv. vianočnú komunitu.
Počet detí v detských domovoch na Slovensku
| Rok | Počet detí |
|---|---|
| Aktuálne | 3500 |
| Každoročný prírastok | Približne 1000(v Čechách) |
