List Galaťanom: Hlboký ponor do obsahu a kontextu

Biblia je najčítanejšia a najpredávanejšia kniha sveta, často označovaná aj ako kniha kníh. Je základnou knihou kresťanstva, z ktorej sa dozvedáme o stvorení sveta, Bohu a jeho pláne s človekom, ako aj o Ježišovi Kristovi, ktorý nás vykúpil svojou smrťou, aby sme mohli mať podiel na nebeskom kráľovstve. Štúdium Biblie je veľmi dôležité pre každého kresťana, pretože práve vďaka Biblii spoznávame Boha a stávame sa mu bližšími.

Biblia sa skladá zo Starého zákona a Nového zákona. Starý zákon obsahuje 46 kníh, v ktorých sa dozvedáme viac o dejinách Bohom vyvoleného národa a ich očakávaní Spasiteľa, a Nový zákon obsahuje 27 kníh, v ktorých sa dozvedáme viac o Ježišovi Kristovi, Mesiášovi a Božom Synovi. Pre kresťanov je Nový zákon, a predovšetkým evanjeliá, ktoré nám prinášajú radostnú zvesť o Ježišovi Kristovi, pravdivým svedectvom tých, ktorí s ním žili.

Obsah Nového Zákona

Nový zákon je druhou časťou Svätého písma - Biblie. Obsahuje 27 kníh a začína sa narodením Ježiša Krista.

Nový zákon tvoria:

• Štyri evanjeliá
• Skutky apoštolov
• Apoštolské listy
• Kniha Zjavenie svätého Jána (Apokalypsa)

V Novom zákone sú hlavným svedectvom o živote a učení Ježiša Krista evanjeliá, ktoré verne podávajú to, čo Ježiš počas svojho pozemského života konal a učil na večnú spásu ľudí a čo jeho učeníci počuli a videli. Evanjelisti vychádzali zo svedectva apoštolov a podľa zamerania jednotlivých evanjelií zachytili príslušný tradovaný materiál písomne.

Nový zákon okrem štyroch evanjelií obsahuje Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla, Katolícke listy a Knihu zjavenia. Tieto spisy podľa múdreho Božieho ustanovenia potvrdzujú všetko, čo sa týka Krista Pána, čím ďalej tým jasnejšie vysvetľujú jeho pravé učenie, ohlasujú spasiteľné účinky Kristovho božského diela, opisujú počiatky Cirkvi a jej obdivuhodné šírenie a predpovedajú jej slávne zavŕšenie.

Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad jednotlivých kníh Nového Zákona:

Jazyk Nového Zákona

Novozákonné spisy, ako písomné svedectvá ohlasovania evanjelia a života v prvotnej Cirkvi, boli napísané v hovorovej gréčtine, nazývanej koiné. Bola to forma gréčtiny, ktorá sa od 4. stor. pred Kr. do 7. stor. po Kr. používala ústne i písomne ako bežná dorozumievacia reč v krajinách okolo Stredozemného mora a na Blízkom východe.

Novozákonná reč koiné je však silne ovplyvnená semitskými jazykmi (hebrejčinou a aramejčinou). To preto, že autori Nového zákona používali do gréčtiny preložený Starý zákon, tzv. Septuagintu, v ktorej je mnoho semitizmov, čiže typických gramatických zvratov a výrazov, prevzatých zo semitských rečí. Okrem toho treba vziať do úvahy, že prví hlásatelia novozákonného posolstva, počnúc samým Ježišom, boli aramejsky hovoriaci Židia. To isté platí aj o autoroch novozákonných spisov. Preto na vyjadrenie a formulovanie kresťanského posolstva museli tvoriť nové pojmy i nové grécke termíny.

Napríklad Evanjelista Lukáš píše peknou literárnou gréčtinou, ale rád napodobňuje reč Septuaginty a používa materiál pochádzajúci z tradície, ktorý je poznačený semitským vplyvom. Marek píše nenáročnou ľudovou gréčtinou s príznakmi vplyvu aramejčiny a latinčiny. Matúšovo evanjelium je aj napriek častým hebraizmom napísané dobrou gréčtinou. Ján píše normálnou gréčtinou, ale pôsobivým slávnostným štýlom s výraznými semitskými odtienkami. Pavol má svoj osobný štýl, používa dobrú gréčtinu a niekedy využíva aj jej rečové finesy. Pastoračné listy a zvlášť Jakubov list a Prvý Petrov list sa vyznačujú čistou a krásnou gréčtinou. Najkrajšou gréčtinou z literárneho hľadiska je napísaný List Hebrejom.

Staré Preklady Nového Zákona

So šírením kresťanstva v rozličných krajinách vtedajšieho sveta sa začalo s prekladaním Nového zákona do jazykov príslušných národov. Tieto preklady sú vo väčšine prípadov začiatkom ich národnej kultúry a ich prvými literárnymi dielami. Pre biblické vedy majú veľký význam najmä preklady urobené na základe rukopisov gréckeho textu Nového zákona.

Z latinských prekladov treba zvlášť spomenúť preklad Vetus latina (lat. = starolatinský) z 3. stor., často označovaný názvom Itala, a najmä Hieronymov preklad z konca 4. stor., ktorý je známy pod menom Vulgáta [lat. Vulgata = „všeobecne rozšírený (preklad)“]. Sýrske preklady sa začínajú Taciánovým zjednoteným textom štyroch evanjelií, nazvaným Diatessaron (gréc. = „(evanjelium) zo štyroch“) z konca 2. stor., ktorý preložil sám autor. Potom vznikli Vetus Syra [lat. = „starosýrsky (preklad)“] zo 4. stor., Pešitta (sýr. = „spoločná“, „všeobecná“; odtiaľ aj jej iný názov: Sýrska Vulgáta) z 5. stor. a ďalšie tri sýrske preklady. V koptčine (ktorou sa hovorilo v Egypte na začiatku kresťanského letopočtu) vzniklo už v 3. a 4. stor. viacero prekladov do jej rozličných nárečí. Etiópske preklady pochádzajú z 5.-6. stor., arménske z 5. stor., gruzínske z 5.-7. stor., gótske už zo 4. stor.

Do reči našich predkov prešiel už v 9. storočí. Historické pamiatky dokazujú, že preklad uskutočnili Cyril a Metod. Od 18. - 20. storočia dochádza k neustálym prekladom, dopĺňaním a výdajom. Zaoberali sa tým predstavitelia národného obrodenia (Anton Bernolák, neskôr Juraj Palkovič a vydávanie - spolok Sv. Vojtecha).

Apoštol Pavol a jeho listy

Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Tým sa líšia od literárneho druhu epištoly, listu, ktorý je nezávislý od konkrétnej situácie a jeho cieľom je vzbudiť záujem širšieho okruhu čitateľov o isté aktuálne témy alebo problémy. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelých literárnych výtvoroch, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach.

Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia.

1. Úvodná formula, v ktorej sa uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom. V Pavlových listoch možno pozdrav schematicky vyjadriť slovami »milosť a pokoj« (porov.
2. Vďakyvzdanie, ktoré má v Pavlových listoch funkciu uvedenia hlavnej témy listu (porov.

Pavlove listy sa delia na:

• náukovú, obsahujúcu výklad kresťanského posolstva (porov.
• morálno-poučnú, obsahujúcu povzbudenia a smernice pre kresťanský život (porov.

4. Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“ (porov.

Keďže Pavol diktoval svoje listy pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti (porov. napr. Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl.

Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície.

Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. O zbierke Pavlových listov sa zmieňuje už autor Druhého Petrovho listu (porov. 3, 15-16), ako aj apoštolskí otcovia Klement Rímsky (okolo r. 96) a Ignác Antiochijský (okolo r. 107), i keď neuvádzajú nie presnejšie o ich počte. Bludár Marcion († r. 160) vypočítava desať Pavlových listov, ale vynecháva 1 Tim, 2 Tim a Tít.

Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv aramejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Vcelku je však jeho reč bohatá na výrazy a zo štylistického a literárneho hľadiska je na výške. Vo viacerých prípadoch nadobúdajú grécke slová a výrazy u Pavla nový význam, ktorý závisí od obsahu kresťanského posolstva, napr. pojmy »spása« (gréc. satería) a »hriech« (gréc. hamartía).

Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi a pojmami. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov. Pavol však nie je systematickým teológom.

Poradie Pavlových listov podľa kánonu: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol, 2 Sol, 1 Tim, 2 Tim, Tít, Flm, (Hebr). V tomto poradí sa uvádzajú najprv listy adresované cirkevným spoloeenstvám a potom jednotlivcom viac-menej podľa klesajúcej dĺžky textu. Hebr je na konci pre svoj osobitný ráz a pre diskusiu o jeho pavlovskej autenticite.

Pavlove misijné cesty

List Galaťanom

List Galaťanom je určený pre viacero komunít v regióne Galácia, v ktorom sa nachádza aj dnešné hlavné mesto Turecka, Ankara. Je to jeden z najvášnivejších Pavlových listov, v ktorého úvode dokonca preskakuje zvyčajné vďakyvzdávanie a vrhá sa priamo do jadra problému, ktorý chce rozoberať.

List Galaťanom patrí medzi štyri tzv. veľké epištoly apoštola Pavla (Rimanom, 1. a 2. Korinťanom). List Galaťanom je špecifický príklad tzv. spoluautorstva, pričom tentokrát Pavol ani len nemenuje svojich spoločníkov (na rozdiel napr. od listov do Tesaloniky). Odosielateľom listu je on a „všetci bratia“, ktorí boli vtedy s ním.

Na záver však Pavol pero pisárovi vzal a koniec napísal vlastnou rukou: „Pozrite, akými veľkými písmenami som vám napísal vlastnou rukou.“ (Gal 6,11) Diktovanie listov pisárom a dokončenie vlastnou rukou odosielateľa bolo bežnou praxou v rímsko-helénistickom svete. Bolo to niečo ako dnešný vlastnoručný podpis. Pavol sa takto snažil predísť pochybnostiam o pravosti odosielaného listu a chcel tiež dodať textu svoju osobnú autoritu (podobne aj v ďalších listoch: 1Kor 16,21; Kol 4,18; 2Tes 3,17; Flm 1,19). Zmienka o „veľkých písmenách“ zrejme odkazuje na očividný rozdiel v rukopise v porovnaní s menším a asi úhľadnejším písmom pisára.

Pavlovo autorstvo Listu Galaťanom síce bolo niektorými spochybnené ešte v 19. storočí, ale v súčasnosti je táto otázka viac-menej uzavretá a prevažná väčšina odborníkov sa zhoduje na tom, že skutočne pochádza od apoštola Pavla.

List Galaťanom neobsahuje žiadny konkrétny údaj, podľa ktorého by sme dokázali presnejšie určiť dobu alebo miesto jeho vzniku. Určenie doby spísania dosť súvisí tiež s problematickým určením adresátov listu. Je iste vhodné tu poznamenať, že podľa niektorých môže byť List Galaťanom dokonca ešte starší než listy do Tesaloniky, ktoré sú aj v rámci tejto série článkov považované za najstaršie. My sa tu pridŕžame názoru, že je pravdepodobnejšie ho klásť do rokov 55 až 57 n. l., teda medzi Druhý list Korinťanom a List Rimanom.

Pri určovaní miesta, kde bol list napísaný, sme zahalení ešte hustejšou hmlou. Jednoducho povedané, nevieme. Do úvahy prichádza napr. Antiochia, Efez alebo Korint.

Pri štúdiu historického pozadia za spísaním listu apoštola Pavla „cirkvám v Galatii“ (Gal 1,2) narážame na jeden výraznejší problém. S určitosťou nevieme, komu bol list adresovaný, pretože nie je celkom jasné, čo presne Pavol myslí pod označením „Galatia“. Na rozdiel od predošlých listov nie je List Galaťanom adresovaný cirkvi v jednom konkrétnom meste, ale viacerým cirkvám asi na širšom území, ktorého označenie navyše nie je v tejto dobe jednoznačné. Odpoveď na otázku, komu vlastne Pavol list adresoval, môže mať vplyv napríklad na (aj tak len približné) určenie dátumu spísania listu, ale iste nemá nijaký zásadný vplyv na pochopenie jeho obsahu a posolstva.

Galatia je historický región Anatólie (Malej Ázie). Až do 4. storočia pred n. l. bolo toto územie súčasťou Achaimenovskej (Perzskej) ríše. V rokoch 334/333 pred n. l. však Anatólia padla do rúk Alexandra Veľkého, ktorý postupne rozvrátil celú Achaimenovskú ríšu a zastavil sa až v Indii. V tejto dobe dochádza tiež k migráciám Keltov (inak tiež Galov) zo severnejších a západnejších oblastí Európy smerom na juh do Grécka a Trákie. Tieto národy boli povestné svojimi bojovými schopnosťami, svojou odvahou a silou. Asi z týchto dôvodov k sebe pozval Keltov kráľ Bytínie Nikomedes I. Najal ich ako žoldnierov a zamotal ich do miestnych mocenských sporov a vojen. Po čase sa prisťahovalci usadili v centrálnej časti Anatólie, zvanej od tej doby Galatia. Miesili sa s miestnym obyvateľstvom a helenizovali sa, takže Gréci ich označovali aj ako „Hellenogalatai“ a Rimania ako „Gallograeci“. Galaťania boli aj naďalej cenení pre svoje bojové schopnosti a nechávali sa najímať do armád helénistických vládcov ako žoldnieri. V 2. storočí pred n. l. už aj do týchto oblastí začínal prenikať politický vplyv stále sa zväčšujúcej Rímskej ríše. Od roku 64 pred n. l. bola Galatia bábkovým kráľovstvom pod vplyvom Ríma a od roku 25 pred n. l. sa stala rímskou provinciou.

Teritoriálne však provincia Galatia nebola totožná s pôvodným historickým územím, ktoré obývali keltskí prisťahovalci. Zahŕňala aj časti niektorých ďalších tradičných regiónov, ktoré nikdy predtým za „Galatiu“ považované neboli. Keď teda Pavol hovorí, že list je adresovaný „cirkvám v Galatii“, je možné to chápať dvojako. Buď hovorí o historickom regióne obývanom Keltmi, alebo má na mysli iné územia administratívne spadajúce pod provinciu Galatiu.

Silným argumentom pre tvrdenie, že Pavol má na mysli južné územia rímskej provincie mimo historickej Galatie, je najmä skutočnosť, že na týchto miestach je jednoznačne doložená jeho činnosť počas tzv. prvej misijnej cesty. Hovoríme tu o jeho účinkovaní v Ikonione, v Lystre a Derbe (Sk 13. a 14. kap.).

Keď sa pozrieme na označenia geografických oblastí do Skutkov, zas až tak veľmi si nepomôžeme. Zdá sa síce, že Lukáš sa drží tradičných historických názvov a rímske provincie neberie do úvahy, ale o cirkvách v historickej Galatii nepodáva žiadnu priamu zmienku. Keď ale Lukáš hovorí o „galatskom kraji“ (Sk 16,6), má zjavne na mysli historickú Galatiu obývanú potomkami Keltov. V prípade vyššie spomínaných miest, kde Pavol dlhší čas kázal, a ktoré patrili do rímskej provincie Galatia, zasa používa historický názov Lykaónia (Sk 14,6).

Existujú pomerne dobré dôvody, prečo si myslieť, že aj Pavol, podobne ako Lukáš, Galatiu chápal ako historické územie a nie lykaónsku časť provincie Galatia. Adresátov listu napríklad oslovuje výrazom „Galaťania“ (3,1). Predstava, že by takto označil niekoho iného než etnických Galaťanov, je asi menej pravdepodobná. V provinciách žili často rôzne etnické skupiny a pravdepodobne u nich nejestvovalo nejaké výraznejšie povedomie o spolupatričnosti.

O prípadných cirkvách v historickej Galatii Skutky síce mlčia, no ich existenciu aspoň nepriamo pripúšťajú. Po návrate z druhej misijnej cesty a kratšom pobyte v Antiochii totiž Pavol znovu vycestoval a „postupne prechádzal cez galatskú krajinu a Frýgiu a utvrdzoval všetkých učeníkov“ (Sk 18,23). Tu nás ale predsa len prepadáva neistota, či Lukáš tentokrát za „galatský kraj“ označil presne historickú Galatiu.

Vo finále sme teda stále tam, kde sme boli.

V prípade listov do Tesaloniky sme hovorili, že nie je úplne jednoduché presne identifikovať rozsah Pavlovho vďakyvzdania, ktorý v texte neskrýva svoje nadšenie a radosť z tesalonických bratov. Tu sa stretneme s presným opakom. Vďakyvzdanie tu v podstate nie je vôbec, čo je v Pavlových listoch neobvyklé. Ak bol pri diktovaní listov do Tesaloniky Pavol ovplyvnený silnými pozitívnymi emóciami, pri diktovaní Listu Galaťanom to boli emócie negatívne. Z textu je výrazne cítiť zápal, s ktorým Pavol list diktoval.

„Iného evanjelia však niet. To iba niektorí robia medzi vami zmätok a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. Ale keby sme my alebo aj anjel z neba hlásali iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám hlásali - nech je prekliaty! Z Pavlovho textu je tiež pomerne jasne viditeľné, že aj v galatských cirkvách musel čeliť obviňovaniu a istým osobným útokom.

„Ide mi azda teraz o priazeň ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem zapáčiť ľuďom? V liste potom nájdeme aj rozsiahlu pasáž, v ktorej Pavol popisuje, ako sa stal apoštolom, kde bol a čo robil. Táto pasáž nám dáva cenné informácie o Pavlovi ako osobe. Musíme si však uvedomiť, čo je tu ústredným motívom. Celý tento text, vlastne celý list, sleduje jedinú pointu, a tou je riešenie otázky, či (pohanskí) veriaci v Krista musia zachovávať židovský Zákon.

„No keď prišiel Kéfas do Antiochie, postavil som sa osobne proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým totiž neprišli niektorí od Jakuba, jedával spolu s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál stúpencov obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže aj Barnabáša zachvátilo ich pokrytectvo.

„My - Židia od narodenia a nie hriešni pohania - však vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba vierou v Krista Ježiša.

„Ja som však skrze zákon umrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som ukrižovaný. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa.

Dalo by sa povedať, že vo veršoch 2,15-21 je zhrnutá celá pointa listu. Pavol však problém rozvádza do väčších detailov a hovorí napr. o Abrahámovi. Presviedča Galaťanov, že nie pre Zákon bola Abrahámovi pripočítaná spravodlivosť.

V 4,8-20 sa Pavol Galaťanom prihovára veľmi osobne.

„No teraz, keď ste poznali Boha, alebo skôr, keď Boh poznal vás, ako to, že sa vraciate k bezmocným a úbohým živlom a chcete im znova slúžiť?! Zachovávate určité dni, mesiace, obdobia a roky.

„Deti moje, znova pre vás trpím pôrodné bolesti, kým vo vás nebude stvárnený Kristus. Na posilnenie hlavnej myšlienky listu Pavol vo veršoch 4,21-31 vykladá alegorickým spôsobom starozákonný príbeh o Hagar a Sáre.

Napokon Pavol veľmi jasne vysvetľuje rozdiel medzi telom a Duchom, medzi skutkami tela a skutkami Ducha.

„A skutky tela sú zjavné: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, svár, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, čo robia také veci, nebudú mať účasť na Božom kráľovstve. No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie. Kľúčom k správnemu kresťanskému životu je život v Duchu.

„Žite podľa Ducha a nebudete spĺňať žiadosti tela“ (5,16), hovorí Pavol.

„Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas. Posledný odstavec, samotný záver listu, Pavol napísal vlastnou rukou (6,11).

Text listu Galaťanom je nesmierne fascinujúci a teologicky bohatý. Nachádzame tu veľmi jasné Pavlovo učenie o ospravedlnení. Popri textoch v Liste Rimanom, na ktorý sa pozrieme nabudúce, sa aj List Galaťanom stal nesmierne dôležitým v novších cirkevných dejinách. Jeho myšlienky boli oživené a vyzdvihnuté vďaka Reformácii. Možno ale tak trochu aj kvôli Reformácii a jej dôraze na ospravedlnenie z viery bola v Liste Galaťanom opomínaná téma Svätého Ducha.

K tej sa vo svojom komentári vracia Gordon Fee: „Ako aj v ostatných spisoch apoštola, Duch nie je centrálnym dôrazom, toto miesto patrí samotnému Kristovi. Ale pre život, ktorý Kristus vydobyl skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie, je Duch kľúčom ku všetkému: ku konverzii, etike, životu v spoločenstve, zázrakom, zjaveniu, eschatológii. Naozajstný kresťanský život bez Ducha nie je“.

tags: #biblia #list #galatanom