Prenasledovanie v rodine nie je nič príjemné. No je to paradoxne asi najčastejšia forma prenasledovania, ktorú mladí kresťania na Slovensku zažívajú, hoci sa pokladáme za kresťanskú krajinu. Tento článok je v prvom rade určený pre všetkých mladých, ktorí sa obrátili.
Ako by sa správne a biblicky mali postaviť k problémom v rodine s ich biblickým presvedčením, a prinášať Boží vplyv do vlastnej rodiny? Ale aj pre ich rodičov, aby si nemysleli, že sa ich deti „totálne zbláznili“. Článok sa pokúsim napísať vtipne, aby som túto tému trochu odľahčil a priniesol povzbudenie, nádej a svetlo.
Na úvod, rodičia trochu ťažšie chápu, že práve ich „nesebestačný“ pätnásťročný teenager našiel TÚ správnu cirkev. Uprostred toľkých prúdov, denominácií, učení, náboženstiev a siekt. V momente sa rodičom zvykne „otvoriť nožík vo vrecku“ a všetky varovné signály začnú svietiť. Rodičia začnú volať na všetky dostupné linky.
Keď som sa ja obrátil (znovuzrodil), tak ako každý mladý kresťan som mal pár radikálnejších vyjadrení, ktoré vôbec neboli zle myslené, len boli trošku VIAC nevhodne podané. Plus som sa zbytočne hádal o veciach, ktorým som vtedy ešte veľmi nerozumel. Spôsobilo to, že moji rodičia sa zľakli a ZAKÁZALI mi chodiť do TEJ cirkvi, čo ma „zhypnotizovala“.
My sme predsa tradiční kresťania. Čo sa modlia k Márii[1], majú sväté obrázky a zen-budhistické knihy, cvičia karate, jógu, meditujú[2]. Teta robila s kyvadielkom (špiritizmus), brat mal meno od numerologičky a keď sme boli chorí, tak sme zase brali homeopatiká. Tak to bol začiatok môjho súženia. Pravdu povediac, dnes sa im už nečudujem, že sa vtedy zľakli, a tak zareagovali.
Chceli ma chrániť, no len ja som svoju nanovo nájdenú vieru v Krista nevedel ešte správne podávať a vysvetliť. Človek, keď zažije reálne stretnutie s Bohom, tak ho to zmení, a hoci to nevie ešte poriadne vysvetliť, nejaké argumenty to z neho nedostanú. Moje svedectvo o obrátení si môžete prečítať tu na stránke. Tento článok vlastne na neho nadväzuje.
Ako som povedal, pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny. Keďže sme nepoznali Písmo a ani Boha viac, tak sme boli otvorení pre rôzne spirituálne prúdy, ktoré idú nepriamo proti Bohu. V človeku je hlad po duchovnom / Bohu, lebo bol tak stvorený. No keď som sa obrátil ako šestnásťročný teenager, bol som tak nadšený, že som bol až nerozumný.
"Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč."
Lebo som prišiel rozdeliť človeka proti jeho otcovi a dcéru proti jej materi a nevestu proti jej svokre, a nepriateľmi človeka budú jeho domáci. Keď začali problémy, tak Boh mi veľmi jasne oživil tieto verše, potom mi ich aj potvrdil. Možno vás to prekvapí, ale bolo to pre mňa povzbudením.
Ježiš sám je knieža pokoja. Prišiel, aby nás zmieril s Bohom, a tak potom jedných s druhými.[4] Jeho túžba a vôľa je, aby rodiny boli celé, funkčné a spasené (zmierené s Bohom a v Jeho pláne). On nechce určite rozbíjať rodiny. No niekedy duchovné smerovanie v rodine je rôzne, preto potom, keď tam príde evanjelium, tak príde ako meč - rozdelenie. Sú ľudia, ktorí chcú ísť za Bohom.
Potom sú takí, ktorí za ním nechcú ísť, ale idú za svojimi vlastnými cieľmi a iným náboženstvom. Niektorí dokonca niekedy otvorene až proti Bohu. Cti svojho otca a svoju mať - to je prvé prikázanie so zasľúbením -,aby ti bolo dobre, a aby si dlho žil na zemi.
Niekedy nám diabol môže zašepkať takú „extra zbožnú“ myšlienku: „Už nemusíš počúvať rodičov, počúvaš Boha a poznáš Ho oveľa viac ako oni.“. Áno, ako povedal Peter: „Boha treba VIAC počúvať ako ľudí“, to je základ. Boh musí byť na prvom mieste v našich životoch, no k prvej veci, ku ktorej ma viedol, bolo si ctiť rodičov. Hoci sme boli pohádaní a mali iné názory. A k tomu, ako 16ročnému teenagerovi so všetkým, mi to bolo dosť proti srsti, ale to bola Božia rada.
Príklad, keď mi rodičia zakázali chodiť do TEJ „nebezpečnej skupiny“, tak som vedel, že potrebujem z niečoho duchovne žiť. Hoci Bibliu som vtedy ešte tiež nepoznal, a ani som nevedel, že by som ju mal pravidelne čítať.[5] Stretával som sa aspoň v meste s kresťanmi a rozprávali sme sa o Bohu. To ma veľmi sýtilo po duchovnej stránke. Pravdu povediac, asi ja som viac hovoril ako druhí… :D, ale aj tak nás to veľmi budovalo.
Rástli sme za pochodu, pomáhalo mi si to uvedomovať veľa duchovných právd. Takisto, keďže som vedel, že si mám ctiť rodičov, ak som nechcel duchovne odumrieť, tajne raz za mesiac som išiel na mládež (mládežnícke bohoslužby). Inak by som tam bol minimálne 10 krát za mesiac. Teda snažil som si ctiť rodičov, ale aj viac poslúchať Boha. Dodnes v tom rastiem.
Posledné roky, tak ako ma Boh učí 100 % bezpodmienečnej láske ku všetkým ľudom, tak ma aj učí 100 % bezpodmienečnej úcte ku všetkým ľudom. Bez ohľadu na ich názory a chyby, len preto, že On ich miluje, preto aj ja milujem a mám k nim úctu. Aj oni, hoci Ho nepoznajú, sú Božím stvorením, stvorení na Jeho obraz, preto úctu.
Úcta je postoj rešpektu, pokory a služby voči tej osobe, a uznania jej hodnoty a vážnosti. Ctiť si niekoho neznamená s ním súhlasiť, či už v slove alebo v skutku. Prakticky som úctu zvykol prejaviť v takých maličkostiach, ako napr. zobrať zo stola špinavý riad, nehádať sa a p. Z mojej strany to bolo niečo extra, čo som nezvykol. Živo si pamätám, keď mi Boh oživil tento verš.
Prvý krok k aplikovaniu nejakej novej Božej rady je zakaždým ťažký. Možno preto, že je to môjmu starému ja neprirodzené a možno preto, že vstupujem do duchovného prielomu / opozície. Neviem, no potom to je už zakaždým ľahšie, keď si udržujem tento prielom.
Verím tomu, že Ježiš nás týmto veršom neučí aby sme boli obeťami, na ktorých sa každý rád zvezie bez následkov. Ježiš nám tu ukazuje reálny kľúč z Božieho kráľovstva, ktorý otvára dvere k zmene. PREMÁHAŤ ZLO DOBROM. Božia láska je tá, ktorá PREMÁHA svet. Keď milujeme svojich nepriateľov (napr. keď začneme byť milí k niekomu kto nás nemusí), keď dobrorečíme tomu, kto nás preklína (miesto nadávky, kritiky pokojné slovo povzbudenia, vyzdvihnúť nejakú dobrú črtu). Keď sa modlíme za toho, kto nás potupuje, robí nám zle.
Spôsobuje to, že mu akoby „sypeme žeravé uhlie na hlavu“, jeho svedomie si začína uvedomovať, že jeho správanie je zlé a začína sa meniť. Počas toho roku, keď sme mali takú tichšiu domácnosť, tak veci sa začínali pomaly uvoľňovať a ja som mohol začať chodiť do zboru.
Pamätám si jeden konkrétny moment, keď som telefonoval s mamkou ohľadom niečoho bežného. Tak som veľmi silno cítil vo svojom vnútri, že jej mám povedať, že ju mám rád. Nezvykli sme si to hovoriť v tom období. No na konci rozhovoru, keď som to povedal, tak som okamžite zložil. Pravdu povediac, bolo to ťažké, ale dobré.
To, čo o nás hovoria naše autority a blízki ľudia, má na nás veľmi veľký vplyv. No niekedy (niektorí aj častejšie) v nevedomosti nad nami môžu vyriecť skôr skazu ako život. Základ je neprijímať slová, ktoré sú slovami „smrti“.
Prijať niečo, znamená uveriť niečomu a začať podľa toho zmýšľať a žiť. Podľa mňa, jediný spôsob ako sa dá v takomto niečom obstáť je, že SME SI VEDOMÍ NAŠEJ IDENTITY V KRISTOVI. Oveľa dôležitejšie je to, čo o nás hovorí náš nebeský Ocko (mimochodom stvoriteľ vesmíru), než ktorýkoľvek človek.
Ďalší zo spôsobov ako to riešiť je dobrorečiť tým, ktorí nás preklínajú. Iný spôsob je zrušiť slovom negatívne prehlásenie o nás a/alebo prehlásiť Božiu pravdu. Príklad: „Ty ostaneš navždy sama!“, zrušenie: „Nie, Boh sa o mňa stará a postará sa aj o túto vec, lebo je verný!“.
Ježiš povedal o svojich učeníkoch: „Vy ste soľou a svetlom sveta“. S Kristom sme predurčení meniť atmosféru sveta okolo nás kdekoľvek sa nachádzame. Soľ mení chuť jedla, vylepšuje ju, kdekoľvek jej zrnká padnú.[6] Dáva chuť tam, kde nie je. Svetlo to isté, keď v tmavej miestnosti zasvietim malú sviečku, okamžite zmení, osvetlí celú miestnosť. To je naše povolanie, identita a predurčenie.
Ak si sa prvý z rodiny obrátil, je úplne jedno či si alebo nie si rodič, manžel, manželka, dcéra, syn, brat alebo sestra. S Kristom si v prevahe. Keď budeš počúvať na Pánov hlas, budeš „hlavou a nie chvostom“, teda budeš ty určovať smer pomocou Boha. On ti dá Jeho kľúče. Spolu s Nim budeš vládnuť. To neznamená manipulovať, ale s Jeho pomocou a pomocou Jeho princípov, v láske prinášať Boží vplyv a premenu - Jeho Kráľovstvo.
Každodenne si toto zafixuj: „s Kristom si hlavou a nie chvostom“.
!!!POZOR!!! ODKAZ NA ČLÁNOK : Prenasledovanie v rodine (2. [2] Meditácia a jóga sú vo východných náboženstvách, nie gymnastika, ale vyprázdnenie mysle a duchovná cesta… Budhizmus učí presný opak, čo sa tyká spasenia ako kresťanstvo. Budhizmus nás učí sa dostať do stavu nirvány. Zmieriť sa sám so sebou, a tak s Bohom. [5] Nikto mi to nepovedal. [6] Samozrejme nie ku každému jedlu sa hodí soľ.
Z evanjelia sa dozvedáme, že Ježiš bol sama láska, milosť, odpúšťal, mal rád svojich nepriateľov, žehnal tých, čo ho preklínali atď. No vo verši Lukáš sa píše LUKÁŠ 19:27, ale tých mojich nepriateľov, ktorí nechceli, aby som kraľoval nad nimi, doveďte sem a pobite ich predomnou. Nejaký zvláštny verš zo strany Lukáša, že by Ježiš nemal rád svojich nepriateľov?
Je to o interpretácii tej pasáže, ako aj iných pasáží. Kritici si to interpretujú po svojom negatívne. V tom Lk 19 nejde o Ježišove slová, ale slová šľachtica, ktorý si mal v ďalekej krajine prevziať kráľovstvo v podobenstve: "Ježiš mu povedal: "Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Tým, čo to počuli, pridal ešte podobenstvo, lebo bol blízko Jeruzalema a oni si mysleli, že sa už zjaví Božie kráľovstvo.
Alebo si vezmime Ježišove slová o podmienkach učeníctva v Lk 14, 25-27: "Išli s ním veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: "Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. Čo tým Ježiš myslí? Z jeho učenia (o láske k blížnym aj k nepriateľom atď.) vyplýva, že nie to, aby doslova nenávideli svojich príbuzných, lež v tom zmysle, že ich milujú menej, ako milujú Ježiša.
O Jakobovi je tiež napísané, že "nenávidel" Leu a miloval Ráchel, čo znamenalo, že Leu miloval menej ako jej sestru Ráchel. (Gn 29, 30-33) Ježiš tým zdôraznil, že stať sa učeníkom je vážna zodpovednosť. Byť jeho učeníkom nesie so sebou možnosť ťažkostí a prenasledovania. Bez toho, aby učeník "niesol svoj kríž", by tie ťažkosti nezvládol.
Ježiš natáral kopu sprostostí, no keď sa pomýlil povedal aj veľkú pravdu. Jedna z týchto právd je táto: Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Matúš 5:3. Tým s vami svätuškármi pekne vykíval. Buď uznáte, že ste chudobní duchom a pôjdete do kráľovstva nebeského, alebo popriete, že ste chudobní duchom a nevojdete do kráľovstva nebeského. Tu vám už žiadne prekrúcanie a ani tvrdenia, že viete, čo si Ježiš myslel, čo je riadna hovadina, vôbec nepomôžu. Takže máte na výber. No je tu aj ďalšia možnosť. Priznáte si, že ste chudobní duchom a nevojdete do ...
Ako vydržať kresťanské prenasledovanie
V Matúšovi 12/48 a v nadväznosti na Matúša 13/55. Kristus priamo odvrhuje svoju matku, bratov i sestry. Čo by sme si asi pomysleli o človeku, ktorý by sa zachoval podobne? A ďalej sv. A ešte o lovení ľudí. Matúš 13/47, 48 prirovnáva nebeské kráľovstvo k vlečnej sieti, spustenej do mora a tiahnucej so sebou tvorov z každého druhu, ktorú, keď sa naplní, vytiahnu na breh a zoberú, čo je dobré. Zlé jednoducho vyhádžu. Zvieratám sa niet čo čudovať, nerozmýšľajú. Pozrime sa ešte na ďalšie humánne vlastnosti Ježiša Krista. Nájdeme o nich zmienku v ev. Sv. Matúša 18/6, 7. Vyhráža sa hriešnikom a vraví, že by bolo lepšie tomu kto, v tomto konkrétnom prípade, pohorší čo len jedného z maličkých, keby mu uviazali na krk žarnov a utopili ho. No nielen jednotlivcom hrozí. Hrozba sa týka celého sveta. Svetu vraj bude beda pre pohoršenia.
Pohoršenia vraj musia prísť, čo je od všemohúceho nanajvýš prekvapujúce konštatovanie. Tamže, ale v 26/8 - 12 sa Ježiš prejavuje ako sebec keď vyjadruje nespokojnosť s názorom svojich učeníkov na použitie vzácnej masti, ktorú neznáma žena vyliala na jeho nohy. Podľa učeníkov sa drahá masť mohla predať za mnoho peňazí a peniaze sa mali rozdať chudobným. No ľudomil Ježiš sa proti tomu striktne ohradil s poznámkou, že chudobných je dosť, ale on je len jeden. Čo tam po chudobných, pomyslel si zrejme Ježiško. Veď ich bude kráľovstvo nebeské. Čo si možno pomyslieť o duševnom rozpoložení božstva ako je Kristus? Napokon aj sám priznáva, že on nie je dobrý v Matúšovi 19/17. Tak ako Pán - Hospodin priznáva, že stvoril zlo.
To ale popiera cirkevnú dogmu o svätej Trojici, kde sú podľa katechizmu (str. 71) všetci rovnakí, jednej podstaty a jednej prirodzenosti. Ďalšia nepravdivá cirkevná dogma. Pozrime sa ešte na niektoré Kristové podobenstvá: Pozrel som si zblízka Ježišove podobenstvá. Sú naozaj zaujímavé. Na prvé som narazil v Ev. Sv. Matúša 7/17. Hovorí o tom, že dobrý strom rodí dobré ovocie a zlý, že rodí zlé ovocie. Ó aká múdrosť. Pripomenulo mi výrok vodcu ruského proletariátu, ktorý na mítingu pracujúcich v jednom záporožskom závode povedal: „Kto kráča, ten ide.“ Fantastické.
No ihneď som postrehol medzi Kristom a Leninom určitú podobnosť. Akú? Na základe ich učenia vznikli organizácie, ktoré pôsobili stá tisícom nevinných po dlhý čas hrozné utrpenie a smrť. Rozdiel je len v tom, že jeden sľuboval blaženosť po smrti, v kráľovstve nebeskom, druhý ešte počas života, na zemi. Druhý svoje sľuby nedodržal, to už vieme. A čo ten prvý? Ale vráťme sa ku Kristovým podobenstvám. Ďalšie zaujímavé je taktiež v Matúšovi 9/12: „Zdraví nepotrebujú lekára, ale nemocní.“ Nemôžem si pomôcť, ale pripomína mi výroky istého straníckeho tajomníka Rusínskeho pôvodu.
Vari najpresvedčivejšie v naznačenej súvislosti pôsobí podobenstvo o rozsievačovi uvedené v Ev. Sv. Matúša 13/3 - 9. Opisuje ako rozsievač vyšiel siať. No ako sial, niektoré semená padali na kraj cesty. Tie pozobali vtáky. Ďalšie osivo popadalo na skaly, iné do tŕnia. Z podobenstva je zrejmé, že len neveľa zrna padlo na úrodnú pôdu. Tým chcel Ježiš povedať, že len málo z jeho slov, ktoré medzi ľuďmi „rozsieva“ prinesie „úrodu“.
Rozoberme si toto podobenstvo. Ani ten najhlúpejší roľník by nerozsieval vzácne osivo do neupravenej pôdy. A už vôbec nie na skaly alebo do tŕnia. To by urobil len šialený rozsievač, neschopný uvedomiť si nezmyselnosť svojej práce. Okrem toho toto podobenstvo nevyjadruje skutočnosť. Kristove slová nie sú citlivé ako vyšľachtené semienka, čo potrebujú neustálu pozornosť roľníka. Je to skôr semeno buriny, ktorá sa uchytí takmer všade. Svedčí o tom počet pokrstených katolíkov, ktorých je takmer miliarda. (Svetové náboženstvá, vydali Mladé letá v r. 1993 str. No úplne ma fascinovalo podobenstvo o kráľovstve nebeskom nachádzajúce sa tiež v Matúšovi v 22. kapitole. Ježiš formou inotaju vysvetľuje podstatu nebeského kráľovstva. Prirovnáva ho ku kráľovi, ktorý vystrojil pre svojho syna svadbu.
Prizval na ňu význačných hostí. No tí všetci sa svadobnej hostiny odmietli zúčastniť, (asi vedeli prečo), hoci im bolo dané na vedomie, že ich čaká obed a že kráľ pobil svoje voly a krmný dobytok. Tak hostiteľ poslal sluhov, nech privedú všetkých, ktorých nájdu na okolí. Priviedli. Dobrých i zlých. A jeden mal ešte aj smolu, lebo keď sa kráľ prišiel pozrieť na hodovníkov všimol si, že je tam človek neodiaty do svadobného rúcha. Dal ho zviazať a vyhodiť do vonkajšej tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami. Takže to je kráľovstvo nebeské? Neviem prečo by som sa mal hrnúť do takého niečoho.
O kráľovstve nebeskom nájdeme v Novom zákone vari najviac podobenstiev. No ani podľa jedného jediného z týchto podobenstiev niet o čo stáť. Zaujímavé podobenstvo z hľadiska našej úvahy je v Markovi 9/50: „Soľ je dobrá. Ale keby sa soľ stala neslanou, čím ju osolíte?“ No kto by už solil soľ? V Ev. Sv. Jána je podobenstvo o pánoch, posloch a sluhoch. Hovorí sa v ňom, že sluha nie je väčší (mocnejší, dôležitejší) ako jeho pán a že ani posol nie je viac ako ten, čo ho poslal. A tí, čo toto vedia sú vraj blahoslavení ak to aj robia. Nevidieť tu žiadnu súvislosť.
Podobenstvo je každému zrejmé. Svojim zmyslom je však dané. Nemožno činiť pána väčším ako sluhu. Ani posla ako toho, ktorý ho poslal. To je predsa vopred stanovené spoločenským postavením jednotlivých aktérov. Šokujúce však je, že cirkev sa neriadi týmto podobenstvom, hoci pochádza už z Nového zákona. Pán - Hospodin poslal svojho jediného syna. Je teda ten, čo ho poslal. Ježiš je poslaný, teda posol. Prečo je ale pre cirkev viac posol ako ten, čo ho poslal? Napriek Ježišovmu podobenstvu. Cirkev napriek tomu, že o tom vie, toto podobenstvo svojho veľkého učiteľa nedodržiava. Nemôže byť podľa Ev. Sv. No možno je toto odkaz čohosi celkom iného ako nám tvrdí cirkev svätá.
To ale popiera cirkevnú dogmu o svätej Trojici, kde sú podľa katechizmu (str. 71) všetci rovnakí, jednej podstaty a jednej prirodzenosti.