Biblia: Význam "Nevyjdeš, kým nezaplatíš do posledného haliera"

Každoročne, druhého novembra si pripomíname Pamiatku zosnulých. Tento deň je spojený s návštevami hrobov našich blízkych zosnulých a predkov, hoci tento rok kvôli pandemickej situácii to v masovom meradle nebolo možné. Prídeme na cintorín, pomodlíme sa, zapálime sviečku a položíme peknú ikebanu.

Kult predkov a zosnulých je v nejakej forme prítomný v takmer všetkých kultúrach a náboženstvách. Pamiatka zosnulých však môže mať aj hlbšiu podstatu a za obvyklých podmienok môžeme našim drahým zosnulým dopomôcť na ceste do neba.

Katolícka predstava záhrobného života je pomerne jednoduchá: Existuje nebo, kde prídu tí, ktorí chcú Boha oslavovať a slúžiť mu. A na druhej strane, existuje peklo, v ktorom skončia tí, ktorí vytrvalo odmietajú Boha a nechcú mať s ním nič spoločné. No katolícka teológia pozná aj tretí stav - očistec. Je však nutné dodať, že očistec je iba prechodným stavom, akousi vstupnou nebeskou sprchou pre tých, ktorí nie sú dostatočne očistení od hriechov.

Hoci slovo očistec sa v Biblii nevyskytuje, jeho leitmotív nájdeme v niektorých biblických pasážach. Napokon posledná biblická kniha, Kniha zjavenia upozorňuje na to, že „do neba nevojde nič poškvrnené“ (Zjv 21,27). To znamená, že pravdepodobne väčšina nebešťanov prejde najprv touto sprchou. Jedni sa budú musieť sprchovať dlhšie, druhí kratšie.

Ľudia, ktorí sa očistujú potrebujú našu pomoc a naše modlitby. Preto sa za nich modlíme a takto im venujeme svoju lásku. Tento rozmer spoločenstva je hlboko zakorenený v samotnom chápaní Cirkvi v jej trojakom rozmere - Cirkev bojujúca (pozemský život), Cirkev očisťujúca (očistec) a Cirkev oslávená (nebo). Vďaka modlitbe za zosnulých sa spájame a pomáhame očisťujúcim sa dušiam, ktoré už samé pre seba nemôžu nič urobiť. Zatratenému človeku modlitba pomôcť nemôže.

Kľúčový biblický text, ktorý poukazuje na dôležitosť modlitby za zosnulých sa nachádza v Starom zákone, konkrétne v Druhej knihe Machabejcov, v ktorej sa píše, že „je svätou a nábožnou myšlienkou modliť sa za zosnulých.“ (2 Mach 12,46)Scott Hahn pripomína, že „zbožní Židia v starozákonnej dobe i teraz považujú za povinnosť modliť sa za zosnulých.

Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých. Modlitbu a obety za zosnulých podporovali aj ďalší ranokresťanskí autori a svätci ako Origenes, Ambróz, Augustín, Bazil. Svätý pápež Gregor Veľký (540-604) povzbudzuje veriacich k modlitbe za zosnulých: „Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku.

Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu? O niečo neskôr, v 10. storočí sa v Cirkvi začala oficiálne sláviť Pamiatka zosnulých, ktorá pochádza od svätého Odila z Cluny. V nasledujúcich storočiach sa táto spomienka ustálila v celej Cirkvi.

Vytrvalo sa modlime za našich zosnulých a to nielen počas tohto dušičkového obdobia, ale aj po celý rok. Iste je v očistci veľa duši, na ktoré si nik osobitne nespomína a nik za nich neobetuje ani jednu svätú omšu, dobrý skutok, almužnu alebo modlitbu. Pôvod tejto pamiatky sa nedá určiť. Tertulian spomína, že za jeho čias kresťania vykonávali výročnú pamiatku zomrelých.

Historické pozadie

Ako to už býva, aj tento sviatok má svoje historické pozadie. Na prvý november pripadá Sviatok všetkých svätých. Tento sviatok sa slávi už od 8. storočia po Kristovi. Ako slávnosť sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája za pápeža Bonifáca IV. Neskôr, za pápeža Gregora III., sa tento sviatok presunul na 1. november. Pred ním existoval Sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý pripadal na prvú nedeľu po Turícach alebo na 13. mája. V dnešnom gréckom kalendári sa ešte stále táto nedeľa volá Nedeľa svätých.

Po ňom nasleduje Pamiatka zosnulých alebo hovorovo dušičky. Počas tohto dňa sa modlíme za duše v očistci. Spomienku zaviedol svätec Odilo z Cluny v 10. storočí. Rozšírila sa do všetkých krajín a v Ríme bola prijatá v 14. storočí. Okrem toho existuje od 1. do 8. novembra takzvaná oktáva. Za určitých splnených podmienok (sv. spoveď, sv. prijímanie, milosť posväcujúca - vyhýbanie sa aj všednému hriechu, nábožné navštívenie cintorína a ľubovoľná modlitba za zosnulých) môžu počas oktávy veriaci získať úplné odpustky pre duše v očistci, a tým im zabezpečiť „vstupenku do neba“.

Očistec v Biblii

Počas oktávy sa modlíme za duše v očistci. Ale čo je vlastne očistec? „Očistec je stav duše človeka, ktorú bolí, že by už mohla, ale ešte nemôže prežívať stopercentnú lásku s Bohom, ako so svojím Stvoriteľom a Pánom svojho života,“ hovorí kňaz Pavol Bujňák. Očistec sa nepriamo spomína aj v niektorých častiach Biblie.

V Zjavení sa píše: „I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli? Povedal som mu: ,Pán môj; ty to vieš.‘ A on mi povedal: ,To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.‘“ (porov. Zjv 7, 13 - 14) Spomína sa obrazne aj v Matúšovom evanjeliu: „Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.“ (porov. Je to teda miesto, kde sú ľudia, ktorí v živote konali Božiu vôľu, ale zomreli spútaní hriechom alebo jeho dôsledkami. V ňom majú možnosť „oprať si svoje rúcho“ a dostať sa tak do neba.

V Katechizme Katolíckej cirkvi je zachytené, že problematika očistca sa formulovala najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi sa odvoláva aj na Sväté písmo. Otec Bujňák dopĺňa, že všetci sme krstom povolaní k svätosti. „To povolanie je hlboko vpísané do našej identity.

Odpustky definuje Katechizmus ako „odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny.“ Je ich možné získať pre seba, ale aj pre zosnulých. Otec Bujňák spomína, že odpustky sú skôr postoj viery. „Aj lekárovi, ktorý nastavil pacientovi liečbu, pacient verí, že bude mať účinok. To sa preukáže až po niekoľkých dňoch alebo týždňoch na základe výpovedi pacienta, ako aj po odbornom vyšetrení.“ Podobne je to aj s odpustkami. Ak využijeme naplno prostriedky (modlitbu, sväté prijímanie, návštevu cintorína…), ktoré ponúka Cirkev, veríme, že budú mať účinok pre danú dušu v očistci.

Význam modlitieb za zosnulých

Počas týchto sviatkov má naozaj význam venovať čas aj zosnulým. Ako spomína kňaz Pavol Bujňák, prísť na cintorín, zapáliť sviecu a položiť na hrob veniec je bezduchý folklór. Nemá to byť ani o tom, že si len spomenieme na svojich zosnulých v mysli. Sme bytosti, ktoré žijú stav prirodzený a duchovný. „Tento duchovný stav máme žiť cez prostriedky, ku ktorým nás vedie a učí Cirkev.

Gréckokatolíci vykonávajú pamiatku na duše v očistci v sobotu pred nedeľou, a to deviatnikom. V rozličných krajoch Cirkvi podľa miestnych zvykov určovali deň tejto pamiatky. Až svätý Odilio, opát clunských benediktínov, v 10. storočí určil, aby sa táto pamiatka v kláštoroch jeho rehole konala 2. novembra. Neskôr sa rozšírila po celej Cirkvi. V jednotlivých krajoch s povolením pápeža slúžievali dve i tri sväté omše v tento deň za duše v očistci.

Pápež Benedikt XV. roku 1915 povolil všetkým kňazom Cirkvi, aby v tento deň mohli slúžiť tri sväté omše: jednu na úmysel kňaza, jednu za všetky duše v očistci a jednu na úmysel Svätého Otca. Keď 2. november pripadne na nedeľu, prekladá sa deň Dušičiek na 3. novembra. Je dobré a užitočné modliť sa za duše zomrelých.

Dôkazom toho je Júda Machabejský, ktorý už v časoch Starého zákona poslal 2000 drachiem striebra do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za padlých vojakov.: „Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padli raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá, a nábožná to myšlienka!

Modlitba za zomrelých je mimoriadne užitočná i pre nás samých, lebo nás nabáda k ostražitosti pred každým, čo i najmenším hriechom, aby sme sa nedostali do očistcových muk, ktoré sú veľmi hrozné, skadiaľ mnohé duše volajú: „Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica.“ (Jób 19,21) Toto všetko nám pripomína i deň Dušičiek.

Horí mnoho sviec, ktoré príbuzní a priatelia zapálili na pamiatku nebohých, za ktorých sa obetujú tri sväté omše. Spomenie si aj na nás niekto, keď sa pominieme? Deň Dušičiek nám teda pripomína, aby sme už tu v časnom živote konali čím väčšie pokánie za svoje hriechy, lebo kým tu na zemi sa pomerne dosť ľahko môžeme oslobodiť aj od veľkých časných trestov (napr. svätou omšou, skutkami sebazapierania, almužnou, odpustkami), v očistci i najmenší trest je veľmi bolestivý a hrozný a vyslobodenie z neho veľmi ťažké.

Deň Dušičiek nám pripomína, aby sme čím horlivejšie pomáhali dušiam v očistci tými istými prostriedkami ako sami sebe. Kto dušiam v očistci horlivo pomáha, ten i sebe osoží, lebo dušičky mu budú na pomoci už aj v jeho časných ťažkostiach. No tým viacej po smrtí mu bude Boh milosrdným sudcom a na príhovor duší, ktoré z očistca vyslobodil, sám bude čoskoro vyslobodený z očistca.

Medzi ďalšie state z písma kde Ježiš nepriamo hovorí o očistci patrí aj ďalšia stať z Matúšovho evanjelia z 12 - tej kapitoly verš 32: Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom. Vo veršoch, ktoré predchádzajú a nasledujú Matúša 12:32, Ježiš hovorí o témach: Boh, Satan, zásluhy a súd. Medzi Ježišovým učením je vložené Jeho varovanie pred rúhaním sa Duchu Svätému. Jasný význam Ježišových slov je zrejmý. Ježiš vyhlasuje, že odpustenie existuje „v tomto i v budúcom veku“. Ak sa fráza „budúci vek“ vzťahuje na život po smrti, potom sa táto pasáž musí týkať očistca. Je to tak preto, lebo odpustenie je v nebi zbytočné a v pekle nemožné.

Aby sme túto pasáž správne pochopili, musíme pochopiť, čo znamená fráza „v budúcom veku“. Rovnaká grécka fráza („v tomto alebo budúcom veku“) sa v Novom zákone používa iba raz, v Efezanom 1:21, kde Pavol popisuje Ježišovo meno ako „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom.“ To znamená, že „budúci vek“ v Efezanom 1:21 sa vzťahuje na posmrtný život, kde sa Ježiš prihovára v nebi ako Veľkňaz pred Otcom. To tiež znamená, že v posmrtnom živote je odpustenie. V skutočnosti zakaždým, keď Nový zákon používa výraz „budúci vek“, vzťahuje sa na posmrtný život.

Možnosť odpustenia v budúcom veku podporuje katolícke a biblické učenie o hriechu. Ako učí Ján, existuje hriech „ktorý je smrteľný“ a hriech „ktorý nie je smrteľný“ (1 Jn 5,16-17). Pretože smrteľný hriech zabíja život milosti v duši, nemožno mu odpustiť v „budúcom veku“, keď uplynul čas duše na pokánie. V tomto živote musí byť hriech vyznaný, čím je človek zbavený smrteľného hriechu.

Keďže aj ľahký hriech je škodlivý, no nie smrteľný, podľa jasných slov nášho Spasiteľa sa človeku odpúšťa v „budúcom veku“. Aj keď je pravda, že rúhanie sa Duchu Svätému je „večný hriech“, všetky smrteľné hriechy sú večné hriechy, pretože si zaslúžia večné zatratenie, pokiaľ im Boh pred smrťou neodpustí. Obeta Ježiša Krista je dostatočná na to, aby odčinila všetky hriechy - dokonca aj rúhania sa Duchu Svätému - pokiaľ hriešnik robí v tomto živote pokánie. Preto Cirkev vždy chápala Ježišovo varovanie, ktoré sa má vzťahovať iba na tých ľudí, ktorí zomreli nekajúcne. To znamená, že rúhanie sa Duchu Svätému znamená odmietnutie Božieho milosrdenstva a odpustenia, ktoré sa nazýva nepochopenie. Boh neodpúšťa tento hriech, pretože hriešnik nechce odpustenie. V tomto zmysle je teda hriech „neodpustiteľný“.

"Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do posledného haliera"

Pre katolíkov azda najznámejšou pasážou kde Ježiš začína učenie o očistci sa nachádza v evanjeliu podľa Matúša (5, 25-26) Pokonaj sa rýchlo so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste. Inak ťa tvoj protivník odovzdá sudcovi, sudca strážnikovi a uvrhnú ťa do väzenia.

V Matúšovi 5: 25-26 Ježiš hovorí o Satanovi, keď hovorí „žalobca“. Keď nám hovorí, aby sme sa spriatelili s „žalobcom“ pred súdnym procesom, Ježiš nám nehovorí, aby sme sa spriatelili so Satanom, ale aby sme s ním urovnali naše skóre tým, že sa zriekneme všetkých jeho prázdnych sľubov v tomto živote, aby sme nemuseli byť obvinený pred sudcom v ďalšom živote.

Veľa svätých povedalo, že strážny anjel aj satan sú prítomní na osobnom súde, pričom náš anjel zjaví Kristovi naše dobré skutky a satan nás obviní z našich zlých skutkov. Takto nás „žalobca“ vydá „sudcovi“. Ježiš Kristus je „zákonodarca a sudca“, nad ktorým vyniesol všetok súd Otec. Schopnosť „spriateliť sa“ so Satanom tiež znamená, že môžeme rásť v cnosti a svätosti a uspokojovať svoje hriechy prekonaním jeho pokušení. Inými slovami, môžeme použiť Satana v náš prospech v tomto živote.

Ježišovo použitie výrazu „ísť s“ diablom pred súd potvrdzuje rovnakú myšlienku. Naša cesta k „Božiemu“ súdu, osobnému súdu, bude zahŕňať boj so Satanom počas nášho života. Nechceme čakať, kým sa dostaneme pred súd (osobný súd), kedy nás už diabol nebude môcť pokúšať, pretože potom bude za konanie zodpovedný sudca. Ako sme sa dozvedeli, v tomto živote je čas na skrúšenie a milosrdenstvo. Len čo prejdeme do ďalšieho života, budeme čeliť iba Božej spravodlivosti.

Ak sme sa v tomto živote dostatočne nezaoberali diablom (zrieknutie sa hriechu a náležité zadosťučinenie Bohu), budeme to musieť urobiť vo „väzení“ budúceho života. Ježiš nás vyzýva, aby sme sa rýchlo zriekli hriechov, pretože dlh, ktorý dlhujeme Bohu, je v tomto živote ľahšie splatiteľný ako v nasledujúcom, a „času je málo!“ (Zjv 12:12). Pretože „žalobca“ a „sudca“ sú v duchovnom svete, „väzenie“, na ktoré Ježiš odkazuje, je tiež v duchovnom svete. Toto „väzenie“ sa vzťahuje na dočasný stav po smrti, ktorý nebol ani nebom, ani peklom.

Podobne v Zjavení Ježiš hovorí kresťanom v Smyrne: „Nebojte sa, čo máte trpieť. Hľa, diabol chystá uvrhnúť niektorých z vás do väzenia, aby vás skúšali, a desať dní budete mať súženie. Buďte verní až do smrti a ja vám dám korunu života. “ (Zjv 2,10) V tomto verši Ježiš spája „väzenie“ s dočasným príbytkom „utrpenia“, kde sú spravodliví na istý čas „skúšaní“.

V súvisiacej Matúšovej pasáži (18:34), ktorá sa týka podobenstva o nemilosrdnom sluhovi, ktorému Pán odpustil veľký dlh, no on nebol ochotný ani len počkať so splatením svojmu spolusluhovi, ktorý mu dlhoval oveľa menšiu sumu. Ježiš hovorí, že sluha je vydaný „mučiteľom, kým nezaplatí všetok dlh“. Teda duchovné (nie doslovné) použitie „väzenia“ v Novom zákone vždy odkazuje na miesto časných trestov pre opustené duše.

Vo svetle týchto prípadov teda môžeme dospieť k záveru, že „väzenie“ podľa Matúša 5: 25-26 je tiež miestom dočasného trestu pre duše, ktoré už odišli teda Očistec. Prípad by bol ešte silnejší, ak by sme mohli preukázať, že dlh, ktorý obvinený zaplatí za to, aby sa dostal z väzenia, sa vzťahuje na jeho hriechy a to môžeme preukázať. Už sme preukázali, že diabol sa snaží obviniť väzňa z hriechu, a práve tento dlh za hriech zadržiava väzňa. Ale Písmo tiež výslovne porovnáva „dlh“ s „hriechom“.

Napríklad Lukášova verzia modlitby Otčenáš hovorí: „a odpusť nám naše hriechy; lebo my sami odpúšťame každému, kto je nám dlžný “(11,4). Matúš tiež zaznamenáva: „A odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame každému nášmu dlžníkovi.“ (6:12). To ukazuje, že Matúš a Lukáš majú na mysli zaplatenie „dlhu za hriech“. To tiež znamená, že platba v Matúšovi 5: 25-26 má uspokojiť hriech - čo je samotný účel očistca.

Ďalej poznamenávame, že Ježiš vyžaduje, aby hriešnik zaplatil posledný „cent“ predtým, ako bude môcť byť prepustený z väzenia. „Penny“ bol jedným z najmenších hodnôt peňazí, ktoré existovali počas Ježišových čias. Táto nominálna hodnota sa rovnala jednej 60/4 denáru (denná mzda). To je tiež významné. Ukazuje, že aj najmenšie chyby bude treba vo väzení očistca odčiniť. Božia svätosť a spravodlivosť a čistota Jeho neba si nevyžadujú o nič menej.

Ježišovo metaforické použitie peňazí a dlhov (zaplatenie posledného centu) tiež ukazuje, že pobyt muža vo „väzení“ je dočasný. Ježišovo použitie posledného centu tiež naznačuje, že v určitom okamihu nezostane nič na zaplatenie, a teda nebude potrebné ďalšie zadržanie. Dlh v písme je metaforou hriechu a zadĺženosť je konečnou podmienkou, znamená, že hriech (predstavovaný dlhom) je tiež konečný. Inými slovami, hriech za ktorý musíme vykonať uspokojenie Božej spravodlivosti je ľahký a trest je teda dočasný. Toto uspokojenie je v nebi nepotrebné a nemožné v pekle, čo znamená, že uväznený je v očistci.

Ak si všimneme, že biblické odkazy na pekelné tresty nie sú nikdy opísané v súvislosti s peniazmi alebo splácaním dlhov. Splácanie dlhov je iba dočasným trestom. To ďalej zdôrazňuje, že odsek Matúš 5: 25-26 sa týka zadosťučinenia za časné tresty (za ľahký a odpustený smrteľný hriech), ktoré nás obnovujú v rovnosti Božej spravodlivosti a priateľstva.

Pokračujeme k Lukášovi a podobenstvu o vernom sluhovi, ktoré nájdeme v12. kapitole, verše 43-48 Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú.

Ježiš učí podobenstvo o pánovi a jeho služobníkoch - ďalšie duchovné učenie o následkoch hriechu. V podobenstve Ježiš varuje svojich služobníkov, aby boli pripravení na Jeho príchod, „lebo Syn človeka prichádza v hodinu, ktorú neočakávate“ Ježiš hovorí, že pri opise možných trestov, ktoré môžu nepripravení služobníci utrpieť pri príchode Majstra

Prečo? Je to preto, lebo Ježiš hovorí o časných trestoch pre spasených v budúcom živote alebo v „budúcom veku“. Ježiš však tiež spomína dvoch sluhov, ktorí sa dopustili zanedbania. Prvý služobník poznal vôľu svojho Majstra, ale nekonal podľa nej. Ježiš hovorí, že tento služobník „dostane tvrdý výprask“. Druhý sluha tiež nedokázal konať vôľu svojho pána, ale nepoznal jeho vôľu, pretože to „nevedel“. Ježiš hovorí, že tento služobník „dostane mierny úder“.

Ježiš teda jasne rozlišuje medzi časnými a večnými trestami v budúcom živote. Tí, ktorí smrteľne hrešia, dostanú večný trest zatratenia. Tí, ktorí hrešia iba zbežne, dostanú dočasné tresty, aby zadosťučinili za svoje hriechy, ale budú spasení - nebudú „uvedení za neverných“.

Ďalej tí, ktorí sa dopustia hriechov, budú trestaní primerane k ich priestupku. Tí, ktorí nevedeli o Božej vôli, sú menej vinní ako tí, ktorí vedeli a teda nevedomí služobníci dostanú „ľahký výprask“, zatiaľ čo leniví služobníci dostanú „tvrdý výprask“. Stručne povedané, Ježiš predstavuje spojitosť trestu v posmrtnom živote - buď večný, alebo dočasný - v závislosti od skutkov človeka.

Pretože Ježišovo podobenstvo je v kontexte Jeho druhého príchodu, tiež ukazuje, že v posmrtnom živote je bolesť a utrpenie pre tých, ktorí sú určení do neba.

Biblické citáty

• Matúš 5:26 - "Amen, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do posledného haliera."
• Zjavenie 7:13-14 - "To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi."
• 2 Machabejcov 12:46 - "Je svätou a nábožnou myšlienkou modliť sa za zosnulých."

tags: #biblia #nevyjdes #kym #nezaplatis #halira