Spiritualita Karmelu kladie veľký dôraz na vnútorný stav, ktorý možno označiť ako čistota. Skúsenosti prežívané v Karmeli, spoločne s Pannou Máriou, vedú k hlbokému pochopeniu a dosiahnutiu čistoty. V Karmeli človek objavuje, že je stvorený pre Boha a smeruje k Nemu. Ide o dôverný, intímny vzťah s Bohom, ktorý si vyžaduje, aby sme sa stali podobnými Bohu.
Dôležitým dokumentom je O ustanovení prvých mníchov z konca 13. storočia, ktorý poskytuje význam a základ pre spiritualitu Karmelu. Zdôrazňuje dve kľúčové veci:
- Obetovať sa Bohu: Darovať mu sväté srdce, očistené od každého hriechu. Toto sa dosahuje vlastným úsilím, cvičením sa v čnostiach a s pomocou Božej milosti.
- Čistý dar od Boha: Prežívanie sily Jeho prítomnosti a sladkosti Jeho nebeskej slávy v srdci a duši už v tomto živote.
Čistota srdca teda znamená prežívať moc a sladkosť Pána. Karmel je obzvlášť citlivý na čistotu srdca, ktorá je základom kontemplácie. Logika kontemplácie je takáto: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Aby sme mohli vidieť Boha, musíme mať čisté srdce. Byť čistý znamená byť schopný poznať tajomstvo Boha. Boh, ktorý sa dáva človeku, prichádza s ohňom lásky, ktorý očisťuje a zároveň rozpaľuje srdce. Tento oheň dáva nový pohľad, pretože byť čistý znamená vidieť.
Je potrebné odovzdať sa a nechať sa zachvátiť týmto ohňom, plamennou láskou, ktorá ničí nečistoty a prináša nový spôsob existencie. Boh nás premieňa a napĺňa, čím sa stávame novými ľuďmi. Sme povolaní stať sa Bohom prostredníctvom Božej lásky, nie rovní Bohu, ale premenení jeho láskou, čím máme účasť na jeho božstve. Táto pravda vždy oživovala Karmel: stávať sa čoraz viac Božím a zakúsiť jeho moc už tu na zemi.
Karmel pripomína, že hodnota človeka je oveľa väčšia, než sa zvyčajne hovorí. V hĺbke duše máme tajomný priestor pre Boha, ktorý Biblia nazýva srdcom. Tam je oheň života, čistý oheň, modlitba a Duch Svätý. V tejto intimite môžeme stretnúť opravdivého Boha, nájsť pokoj, slobodu a počuť jeho hlas. Mať čisté srdce znamená stretnúť sa s Bohom, vidieť ho a zamilovať sa doňho.
Svätý Pavol hovorí: "Stráž svoje srdce." Strážiť čistotu srdca znamená nedovoliť slovám a myšlienkam narúšať túto svätosť. Otcovia púšte to nazývali "strážiť srdce", nevpúšťať tam cudzích, len Boha, ani priateľov, ani nepriateľov. Svätá Terézia píše o vnútornom hrade, do ktorého nám bránia vstúpiť rôzni satani. Ak chceme, aby niečo preniklo do hĺbky nášho srdca, musíme prejsť temným tunelom, kde nás satani zdržiavajú.
Čistota srdca nie je romantický piknik s Duchom Svätým, ale otvorený boj so všetkými démonmi našich čias, vrátane našej spokojnosti, ospravedlňovania sa a strachu. Démonmi našich čias sú sloboda, nezávislosť, osamelosť a nepotrebovanie druhého človeka. Tieto postoje nám odnímajú Boha a svätosť srdca. Musíme vylúčiť všetky haraburdy a nepotrebné veci zo svojho vnútra, aby sme zakúsili, čo znamená byť s Bohom. Čistota srdca ide oveľa ďalej ako len otázka hriechu či nehriechu. Musíme sa všetkého zbaviť a odstrániť, aby sme boli úplne s Bohom.
Svätý Ján od Kríža hovorí: "Zbav sa nielen pozemských dobier, ale aj duchovných, a zaoberaj sa v temnote viery len Bohom!" Byť človekom čistého srdca znamená byť človekom ducha a pravdy. Nesmie nás zaujímať nič ľudské, nič božské, ale iba sám Boh. Niekedy sa pridŕžame ľudí, lebo pekne rozprávajú o Bohu, alebo preto, že sú inteligentní. Nie je dôležité, čo nás vedie k Bohu, ale dôležitý je sám Boh. Keď to pochopíme, zbavíme sa všetkých túžob.
Niektorí zbožní ľudia si myslia, že musia ísť na všetky púte, a ak o nejakej nevedeli, majú výčitky svedomia. Svätý Tomáš Kempenský hovorí, že ešte nevidel človeka, ktorému by púte pridali na zbožnosti. Vonkajšie veci sú duchovné dobrá, ktoré nám môžu odňať Boha. Svätý Ján od Kríža hovorí o radosti, o tom, ako sa zbaviť radosti z vecí pozemských aj duchovných. Čistota srdca je čistota od pozemských, časných hodnôt, od všetkého, čo nie je Bohom. Zachovaj si celé srdce pre Boha. Vtedy začneš vidieť Boha v svojich prácach a myšlienkach, lebo to už nebudú tvoje práce, ale Jeho práce. Treba sa odtrhnúť a hľadať iba Boha.
Tu môžeme lepšie pochopiť Ježišove slová: Ak si chceš zachrániť svoj život, stratíš ho. A ak chceš stratiť svoj život, čiže odovzdať všetko, akoby zomrieť v tomto živote, byť len pre Boha, vtedy si zachrániš život pre život večný. Teda čisté srdce je mierou všetkého. Ak mám srdce zaťažené ľudskými pohľadmi a láskou, Ježiš mi hovorí: Nie si ma hoden! Treba byť vnútorne slobodný. Ide o to, že keď bude Boh žiadať, aby som opustil svoju rodinu pre neho, budem schopný to urobiť. Ide o náš vnútorný svet. V živote sú situácie, keď musím voliť medzi ľuďmi a Bohom, a musím si vždy voliť cestu, ktorú chce Boh.
Niekedy nás zaťažuje naša sebaláska, ktorej sa treba zbaviť. Boh nám chce niečo dať, niečo vziať, chce nás vyslobodiť z niečoho, a my to pevne držíme: Pane, to ti nedám, to je moje! Preto uvidíš Boha, že máš odvahu milovať láskou samého Boha. Zamilovať sa znamená poznať. Niekedy treba nechať odísť všetky ľudské lásky, aby sme nechali priestor pre lásku Boha.
Prvé prikázanie lásky znie: Budeš milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej svojej sily! A druhé je tiež dôležité: Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého. Svätému Jánovi od Kríža ide práve o to: Budeš milovať jedine samého Boha, a nebudeš milovať dobrá, ktoré ti dáva, ale iba jeho! My niekedy obdivujeme dar a zabúdame na darcu. Podobne je to v prípade, keď sme spútaní duchovnými dobrami a zabúdame na samého Boha. Nie je dôležitý dar, ale dôležitý je iba ten, kto nám ho dáva. Nie je dôležité, či máme nejaké dobré pocity pri modlitbe. Ak nedostávame sladké bonbóniky, nechceme sa modliť, lebo modlitba nám vraj nič nedáva. Sme naviazaní len na dary a zabúdame na Boha. Dôležitý je Boh, a nie jeho dary! Musíme však byť slobodní od darov, musíme byť verní Bohu mimo darov! Lebo Boh nás má rád, a preto nás skúša a posiela nás na púšť.
Pamätajme, že sladkosť Pána nie je sladkosť našich zmyslov, ale je to sladkosť viery. My môžeme poznať Boha dnes, keď žijeme, len prostredníctvom viery. Je to niečo celkom iné - okúsiť Boha zmyslami, citmi a okúsiť Boha prostredníctvom viery. Boh nás niekedy učí tomuto druhému, ťažšiemu spôsobu poznania. Ale my vtedy ledva žijeme, všetko sa v nás láme a rúca, prežívame akoby vnútorné zemetrasenie! Niečo celkom iné je poznávať teológiu a okusovať mystéria Boha cez vieru.
Pri zakúšaní Boha človek niekedy ostáva ležať na zemi - ako Jakub, ktorý bojoval s Bohom, alebo ako Mojžiš. Keď máme mystickú skúsenosť, skúsenosť viery, je to niekedy zážitok, ktorý mení náš život. Zakúšať Pána, jeho silu, znamená byť tou silou zvalený na zem! Byť premožený Kristom! To zakúšanie Boha je zakúšanie vo viere! To nie je ako zmrzlina, či dobré bonbóny, ktoré mi chutia… Ale je to niekedy zakúšanie Boha v smrti na kríži, skrze smrť, skrze noc zmyslov a ducha. A až tam sa rodí zmŕtvychvstanie.
Nesmieme si myslieť, že to okusovanie sily /moci/ Boha je krásny pocit, ale že to môže znamenať, že Boh sa nás dotýka, dáva nám seba a my sa cítime zničení jeho silou, lebo kladie na nás ruku, a to je veľmi ťažké prežívanie, pretože ide o našu psychiku. Svet mystiky je veľmi zložitý. Je ťažké rozhodnúť sa, čo je zdravé a čo nie je zdravé; mnoho mystikov veľmi trpí v zakúšaní Boha. Boh totiž neprichádza ako niekto krásny, niekto sladký, ale prichádza ako opravdivý Boh vo svojom majestáte, v svojej sile. Tu máme svedectvo sv. Terezky, ktorej malá cesta bola cestou lásky.
Hovorí: Mojím povolaním je LÁSKA! Terezka však nechce milovať len ľudskou láskou, t.j. láskou ohraničenou, ale chce milovať Božou láskou, láskou bez hraníc, bez obmedzenia; chce žiť touto láskou. Hovorí: Daj mi svoje srdce, Pane, aby som mohla milovať tak, ako miluješ ty! Opäť si môžeme zobrať za vzor sv. Terezku:V poslednej etape svojho života sv. Terezka napriek ťažkému obdobiu, ťažkým skúškam, ostáva verná na ceste lásky k Bohu, ostáva verná láske Bohu. Boh jej berie všetky dary, všetko, čo miluje, Berie ju na púšť viery, zakrýva jej obraz seba samého, Terezka má pocit, akoby stratila všetko duchovné bohatstvo, čo predtým mala. A to je skutočný duchovný heroizmus!
Židom 10:19-25: Keďže teda, bratia, máme dôveru, že vojdeme do svätyne skrze krv Ježišovu touto novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez vlastné telo; a keďže máme aj veľkého kňaza nad domom Božím: pristupujme s úprimným srdcom, v plnosti viery ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia a telo obmyté čistou vodou. Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je Ten, ktorý dal to zasľúbenie. A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom.
