V dvadsiatom storočí prešlo ľudstvo búrlivými zmenami. K mohutným posunom došlo aj na pôde kresťanstva. V katolíckej Cirkvi to bolo hlavne prinavrátenie kľúčového miesta Božiemu slovu a výrazné otvorenie sa pre osobu a pôsobenie Ducha Svätého. Na tieto posuny mal zásadný vplyv protestantizmus so svojím biblickým a letničným alebo charizmatickým hnutím.
Okrem toho došlo k rozvoju ekumenického hnutia. Členovia jednotlivých cirkví sa začali spolu stretávať na bohoslužbách, modlitbách a festivaloch. Mnohé katolícke modlitbové spoločenstvá, najmä z hnutia Obnovy v Duchu Svätom, začali čerpať z protestantskej literatúry a pozývať na vyučovanie protestantských kazateľov a pastorov. A tak sa mnohí katolíci úprimne pýtajú: Je mariánska úcta v dnešnej dobe ešte potrebná? Nie je to len historický prežitok, ktorý nemá dostatočné korene vo Svätom Písme a je výplodom ľudovej tradície?
Zhrňme si, aké odlišné pohľady na Pannu Mária a mariánsku úctu sa rozšírili v katolíckych spoločenstvách v dôsledku zmien, ktoré sme uviedli.
Kritické pohľady na mariánsku úctu
Sväté Písmo hovorí o Panne Márii veľmi stručne a zdržanlivo. Cieľom apoštolov nebolo rozvíjať úctu voči nej. A zdá sa, že ani ona sama si to nepriala. Uctievanie si Panny Márie a zvlášť ako Kráľovnej nebies je modloslužobníctvom, ako sa to píše v knihe proroka Jeremiáša: „Deti zbierajú drevo a otcovia zapaľujú oheň, ženy však zarábajú kvas na koláče pre kráľovnú nebies. A lejú nápoje cudzím bohom, len aby ma urazili. Nuž, či títo urazia mňa, (hovorí Pán), a nie seba na svoju vlastnú záhubu? Preto takto hovorí Pán, Jahve: Hľa, svoj hnev a svoj zápal rozlejem na toto mesto, na ľudí a dobytok, na stromy poľa a plody zeme, bude horieť a nevyhasne“ (Jer 7, 16-20). A ďalej: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Vy a vaše ženy ste svojimi ústami vyhlásili, čo svojimi rukami konáte: „Veru splníme svoje sľuby, ktoré sme zložili, že budeme páliť kadidlo kráľovnej neba a vylievať jej nápojové obety.“ Plňte len svoje sľuby a zachovávajte svoje sľuby! Čujte teda slovo Pánovo, všetci Júdovci, ktorí bývate v egyptskej krajine: Hľa, na svoje veľké meno prisahám - hovorí Pán: V celej egyptskej krajine nebude nijaký júdsky človek vzývať moje meno slovami: „Tak, ako žije Pán, Jahve!“ Hľa, budem bedliť nad nimi na nešťastie, nie na šťastie; a všetci júdski mužovia, ktorí sú v egyptskej krajine, budú hynúť mečom a hladom, kým nevyhynú“ (Jer 44, 25-27).
Napokon je to porušenie 1. Božieho prikázania, ktoré hovorí: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Uznávanie Panny Márie ako Prostrednice je v rozpore s citátom z 1 Tim 2, 5-6, kde sa píše: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“ Alebo tiež z listu Hebrejom 9, 15: „A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby smrťou podstúpenou na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy dostali tí, čo sú povolaní, prisľúbenie večného dedičstva.“ A napokon aj evanjelista Ján citoval Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Takže Panna Mária nie je prostrednicou milostí, ako tomu mnohí veria.
Panna Mária nám nemôže pomáhať k spáse pre svoje zásluhy, lebo je napísané: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval“ (Ef 2, 8). Modlitba k Panne Márii a skrze Máriu sa zdá byť rúhaním, lebo my sa máme modliť k Nebeskému Otcovi v mene Ježiša Krista. Navyše Boh už v Starom zákone zakázal komunikovať s mŕtvymi: „Nech niet medzi vami nikoho, kto by… sa radil duchov… alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí“ (Dt 18, 10-12). Preto nie je vhodné modliť sa ruženec a iné mariánske modlitby.
Je zbytočné prosiť Pannu Máriu o príhovor u Boha, lebo za nás sa u Otca prihovára niekto iný, ako hovorí sv. Pavol v Liste Rimanom: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26-27). A ďalej: „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi?
Uctievanie si sôch a obrazov Panny Márie je modlárstvom, o ktorom hovorí prvé Božie prikázanie, ako nám ho podáva kniha Exodus: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4-5). Kľačanie pred sochou Panny Márie je teda jasným znakom modloslužby. Podobne je to aj s nosením zázračných medailí, škapuliarov a ružencov, o ktorých sa predpokladá, že prinesú šťastie alebo ochranu.
Panna Mária bola iba obyčajná hriešna žena a potrebovala byť spasená. Tvrdenie niektorých katolíkov, že Panna Mária je Spoluvykupiteľka, je rúhaním, pretože je iba jediný Vykupiteľ - Ježiš Kristus, ako písal už prorok Izaiáš: „Toto hovorí Jahve, kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: „Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha“ (Iz 44, 6). Alebo na inom mieste: „…dozvieš sa, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Mocný Jakubov“ (Iz 60, 16b).
Akékoľvek odvážne vyzerajú tieto tvrdenia, mnohokrát za nimi nie je zlomyseľnosť, ale úprimná snaha neumenšiť úctu, ktorá patrí jedine Bohu. Ale ako to je v skutočnosti? Naozaj mariánska úcta, ako ju hlása katolícka Cirkev, nemá biblický základ a vzďaľuje veriacich od Boha?
Princíp Sola Scriptura a Tradícia
Prv, než budeme rozoberať hore uvedené argumenty, považujem za dôležité pristaviť sa pri princípe, ktorý nastolila reformácia v 17. storočí a ktorý sa označuje ako Sola scriptura. Znamená to, že podľa neho majú kresťania veriť a zachovávať jedine to, čo sa nachádza vo Svätom Písme. Niektoré súčasné protestantské cirkvi tento princíp už považujú za prekonaný, pretože aj oni žijú z tradície reformátorov a zachovávajú aj to, čo sa priamo nenachádza vo Svätom Písme.
Ježišovým zámerom nebolo zanechať písané Božie slovo, ale slovo hlásané a odovzdávané, čiže tradované, z pokolenia na pokolenie, ako je to typické pre hebrejskú kultúru. S výnimkou Zjavenia apoštola Jána nemáme ani jednu zmienku, žeby Ježiš dal priamy príkaz, aby boli jeho skutky a činy zapísané. Ale vieme, že povedal: „Choďte teda, učte všetky národy (…) a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20). Tieto slová nepovedal zástupom, ale jedenástim apoštolom (Mt 28, 16), ktorí boli zárukou pravdivosti a vernosti odovzdávania evanjelia.
Lebo nie každý, kto číta, rozumie a chápe Božie Slovo. A nie každý ho môže vysvetľovať. Preto sv. Peter napísal: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Etiópčan zo Skutkov apoštolov čítal Božie slovo, ale aj tak mu nerozumel. Preto sa ho Filip spýtal: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?““ (Sk 8, 30-31). Emauzskí učeníci roky počúvali Pána Ježiša, chodili s ním, a predsa ho nepochopili. Ako píše evanjelista Lukáš: „Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24, 16). I sám Ježiš im vyčítal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lk 24, 25).
Aj samotná Panna Mária a sv. Jozef, hoci boli s Ježišom od malička, vždy nechápali, čo robí a hovorí. Keď ho našli ako dvanásťročného v chráme, povedal im: „Prečo ste ma hľadali? Keď Ježiš predpovedal Dvanástim, že bude musieť zomrieť, Lukáš poznamenal: „Lenže oni z toho ničomu nerozumeli. Toto slovo im zostalo zahalené a nepochopili, čo hovoril“ (Lk 18, 34). Ale keď Ježiš vstal z mŕtvych, urobil niečo, čím uspôsobil apoštolov hlásať pravý výklad toho, čo urobil a povedal. Evanjelista Lukáš to zaznamenal týmito slovami: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil.
Ohlasovať a vysvetľovať evanjelium nemohol hocikto, ale iba vybraní svedkovia vystrojení mocou Ducha Svätého, čiže apoštoli a tí, ktorých oni poverili touto úlohou. Ale nie hocijakí samozvanci. O poslaní apoštolov Barnabáša a Šavla sv. Ale ani po Ježišovom zmŕtvychvstaní a po zoslaní Ducha Svätého nebolo všetko všetkým jasné. Keď v prvotnej Cirkvi nastal spor medzi kresťanmi zo židovstva a kresťanmi z pohanstva, zišli sa apoštoli a starší v Jeruzaleme, aby ho vyriešili. Nerozhodoval hocikto, ale ako napísal Lukáš: „Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec“ (Sk 15, 6). V záverečnom ustanovení vyhlásili: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva.
Preto apoštol Pavol v Liste Timotejovi nenapísal, že k poznaniu pravdy stačí Biblia, ale že, citujem: „stĺp a opora pravdy“ je „Cirkev živého Boha“ (1 Tim 3, 15). Viete, čo je vlastne Božie slovo Nového zákona? Je to zapísaná tradícia prvej Cirkvi na podnet predstavených Cirkvi. A tí, ktorí ju zapísali, si nikdy nenárokovali, že je to všetko, čo treba veriť, alebo čo Ježiš urobil. Sv. Ján na konci svojho diela napísal: „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného.
My vieme aj to, že nie všetky spisy apoštolov sa nám zachovali. V Liste apoštola Pavla Kolosanom čítame: „Keď sa tento list prečíta u vás, zariaďte, aby sa čítal aj v laodicejskej cirkvi, a vy si zasa prečítajte ten z Laodicey“ (Kol 4, 16). Ani Ježiš nepovedal všetko svojim apoštolom. Tesne pred svojím Nanebovstúpením im povedal: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť.
Sv. Pavol napísal veriacim v Kolosách okolo r. 55, že majú „rásť v poznaní Boha“ (Kol 1, 10). V Liste Filipanom zasa napísal, že Boh postupne odhaľuje pravdu tým, ktorí ho hľadajú: „A všetci dokonalí takto zmýšľajme! A ak niečo chápete ináč, aj to vám Boh zjaví.
V kontexte diskusie o Písme a tradícii je dôležité si uvedomiť, že viaceré prvky, ktoré Katolíckej Cirkvi niektorí vyčítajú, že ich pridala do praxe veriacich a nemajú nič spoločné so Svätým Písmom a s prvými kresťanmi, vyvracajú hlavne dva mimobiblické spisy. Jeden z nich je pravdepodobne ešte starší ako Jánovo evanjelium. Obidva boli však napísané dávno predtým, než Cirkev stanovila, ktoré spisy patria do kánona Nového zákona a teda sú inšpirované Duchom Svätým. Ide o spis Didaché, celým názvom Učenie Pána, hlásané národom dvanástimi apoštolmi, ktorého čas vzniku udávajú autori medzi roky 80 -100 po Kr., iní pripúšťajú maximálne rok 150 po Kr. Dodám ešte, že prvá generácia kresťanov nemala k dispozícii písané slovo Nového zákona. Evanjeliá boli napísané až po roku 60 po Kr., z toho evanjelium sv. Jána až medzi rokmi 90-100 po Kr. Okrem toho v ďalších storočiach vzniklo viacero nepravých evanjelií a listov. Prvý úplný zoznam kanonických kníh Nového Zákona sa nám zachoval až od sv. Atanáza, ktorý sa narodil v r. 295 po Kr. Skorší zoznam, tzv. Muratoriho kódex z druhej polovice 2. stor.
Didaché poskytuje cenné svedectvo o živote a praxi prvotnej Cirkvi. Obsahuje zmienky o:
- Texte ďakovania po sv.
- O pokání pred sv.
- O biskupskej vysviacke v nedeľu (čl.
- O diakonoch, ktorí prinášajú obetné dary na Eucharistii (čl.
- Texte prefácie aj so slovami premenenia (čl.
- O vysviacke na kňaza vkladaním rúk biskupa (čl.
- O vysviacke na diakona (čl.
- O ustanovení lektorov (čl. 11), panien (čl. 12) a subdiakonov (čl.
- O majiteľoch verejných domov, prostitútkach, homosexuáloch a zmrzačení (čl.
- O vojakoch, že nemajú zabíjať ľudí (čl.
- O nedovolenosti žiť s konkubínou bez sobáša (čl.
- O katechumenáte, ktorý má trvať tri roky a exorcizmoch, ktoré ho majú sprevádzať (čl.
- O krste detí a o zástupnom hovorení počas krstu za tých, ktorí nemôžu sami rozprávať (čl.
- O odložení šperkov pri krste (čl.
- O zriekaní sa zlého ducha, vyznaní viery a dvojnásobnom pomazaní olejom počas krstu (čl.
- O požehnaní ovocia (čl.
- O pôste pred Veľkou nocou (čl.
- O rannej modlitbe (čl.
- O pôste pred prijatím Eucharistie (čl.
- O tom, že Eucharistia je Kristovo Telo a treba zachytiť omrvinky padajúci pri rozdávaní (čl.
- O hrobároch a pochovaní (čl.
- O modlitbe o tretej hodine na pamiatku Ježišovej smrti (čl.
- O večernej modlitbe a spoločnej modlitbe manželov (čl.
- O prežehnaní sa v pokušení (čl.
Túto kapitolu zakončím slovami J. Prečo je Sväté Písmo Panny Márie stručné a zdržanlivé?
Vo Svätom Písme sa síce nenachádzajú dlhé pasáže o Panne Márii, ale zato hovoria veľmi veľa. Evanjelium sv. 2, 1-8. 16-19. 21-24. 27. 33-35. 39. Evanjelium sv. 2, 11-14. Evanjelium sv. Evanjelium sv. Zjavenie apoštola Jána: 12, 1-6. Keď to zrátame, je to spolu 125 veršov Nového Zákona, týkajúcich sa priamo Panny Márie. K nim môžeme ešte prirátať 11 veršov Starého zákona, ktoré hovoria o Panne Márii formou proroctva. Spolu je to takmer toľko, ako List Efezanom, ktorý má 145 veršov a šesť kapitol. K uvedeným veršom by sme mohli zarátať aj ďalšie, ktoré sa týkajú Panny Márie, hoci ju priamo nespomínajú, napr. Simeonovo proroctvo a chválospev prorokyne Anny ktoré si vypočula v chráme, Zachariášov chválospev, ktorý počula u Alžbety alebo zvestovanie Ježišovho narodenia pastierom, ktorí si od nich vypočula. Tým by pribudli ešte jedna alebo dve ďalšie kapitoly.
Okrem toho je vo Svätom Písme ešte veľa iných miest, ktoré priamo nehovoria o Panne Márii, ale vzťahujú sa aj na ňu, ako to uvidíme aj v nasledujúcich kapitolách. Ale aj tak sa zdá, že zmienky o Panne Márii sú predsa len dosť skromné. A myslím, že to nie je náhodou. Vieme, že Panna Mária bola pokorná a ponížená (Lk 1, 48), ktorá určite nechcela upriamovať pozornosť na seba, ale na svojho Syna. Bola zároveň a tichá a mlčanlivá. Sv. Ľudovít Mária Grignon napísal: „Máriu takmer vôbec nebolo vidieť pri prvom príchode Ježiša Krista, aby ľudia, ešte málo poučení a osvietení o osobe jej Syna, nevzďaľovali sa od neho príliš mocne ľnúc k nej. To by sa pravdepodobne stalo, keby bola známa, pre obdivuhodnú krásu, ktorú jej dal Najvyšší.
Aj keď apoštoli v evanjeliách priamo nevyzývali veriacich k úcte k Panne Márii, predsa tento zámer je tam zreteľne prítomný. Samotná Panna Mária, naplnená Duchom Svätým povedala prorockým hlasom: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1, 48-49). Grécke slovo makariusin použité v tomto verši znamená blahoslaviť alebo aj velebiť. Výraz megála znamená veľkolepé, majestátne, vznešené veci. Nevdojak mi tu prichádzajú na myseľ slová Žalmu 45, ktoré sa vzťahujú na kráľovnú sediacu po pravici Božieho trónu: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Toto proroctvo sa začalo spĺňať už za život...
4 Catholic Dogmas of Mary Explained
