Prvý list Korinťanom: Obsah, autor a teologický význam

Prvý list Korinťanom patrí medzi tzv. protopavlovské listy, teda tie, ktorých autorom je s veľkou pravdepodobnosťou sám Pavol. Tento list je jeho odpoveďou na list, ktorý dostal od tamojšej cirkvi (pozri napr. 7,1). Ten sa nám však nezachoval. Môžeme teda len dedukovať jeho obsah práve z Pavlových slov a štýlu jeho odpovede.

V tomto článku sa pozrieme na obsah, autora a teologický význam Prvého listu Korinťanom.

I. Autor a pozadie listu

1. Pavlov pôvod a mladosť

Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii (porov. Sk 21, 39). Bol Žid z Benjamínovho kmeňa (porov. Flp 3, 5). Pri obriezke dostal meno Šavol (hebr. Šaúl = »vyprosený od Jahveho«, »vytúžený«), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný). Od narodenia bol rímsky občan (porov. Sk 22, 27 n.).

Doma bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a bol prívržencom skupiny farizejov (porov. Flp 3, 5 n.). Okrem materinskej aramejčiny si osvojil gréčtinu a zoznámil sa s helenistickou kultúrou a ľudovou filozofiou, ako aj s náboženstvom a politickou štruktúrou rímskeho impéria. Otec ho poslal do Jeruzalema, aby tam získal vyššie vzdelanie a stal sa učiteľom Zákona. Šaul sa v Jeruzaleme stal učeníkom slávneho učiteľa Gamaliela, ktorý patril k miernejším členom židovskej veľrady (porov. Sk 5, 34-39). Pod jeho vedením Pavol nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3). Vyučil sa remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ťarchu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12 a inde). Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a dajakou nám neznámou nepríjemnou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7-10).

2. Pavol, apoštol Ježiša Krista

Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov, v ktorých videl odpadlíkov od židovstva. Mal účasť na ukameňovaní Štefana (porov. Sk 7, 58) a od veľkňaza si vyžiadal dovolenie, aby mohol kresťanov z Damasku priviesť v putách do Jeruzalema (porov. Sk 9, 2). Na ceste do Damasku sa mu však zjavil vzkriesený Kristus, ktorý si ho vyvolil za apoštola medzi pohanmi (porov. Sk 9, 1-19; 22, 6-16; 26, 12-18; 1 Kor 9, 1; Gal 1, 13-17; Flp 3, 12). Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn (porov. Sk 9, 20).

Potom sa zdržal istý čas v Arábii (porov. Gal 1, 17), opäť sa vrátil do Damasku, ale musel odtiaľ utiecť pred Židmi (porov. Sk 9, 24). Tri roky po svojom obrátení navštívil Petra v Jeruzaleme a potom žil niekoľko rokov v Sýrii a v Cilícii (porov. Gal 1, 18-21; Sk 9, 30). Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27-30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1-3). V r. 47-48 vykonal s Barnabášom a Jánom Markom prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (porov. Sk 13, 1 - 14, 26). V jednotlivých mestách (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe) založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium.

Po návrate r. 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme (porov. Druhá misijná cesta (r. 49-52; porov. Sk 15, 36 - 18, 22) apoštola Pavla v spoločnosti Sílasa (neskoršie Timoteja) viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom.

Na tretej misijnej ceste (r. 53-58; porov. Sk 18, 23 - 21,16) sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 19, 1 - 20, 1; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3). V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (r. 58-60) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora, ktorým bol vtedy Félix a po ňom Festus. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 - 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (r. 61-63; porov. Podľa istých náznakov v Pastorálnych listoch a v cirkevnej tradícii Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku, ako už dávno predtým túžil (porov. Rim 15, 28), a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko...; porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12; 1 Tim 3, 14; 4, 13; 2 Tim 1, 4). V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizovali tamojšie cirkevné obce, a v Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (v Troade? alebo v Efeze?) a previezli do rímskeho väzenia, kde r. 36-37:Prvá cesta do Jeruzalema, návšteva u sv.

II. Literárny druh a zbierka Pavlových listov

1. Literárny druh

Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Tým sa líšia od literárneho druhu epištoly, listu, ktorý je nezávislý od konkrétnej situácie a jeho cieľom je vzbudiť záujem širšieho okruhu čitateľov o isté aktuálne témy alebo problémy.

Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelých literárnych výtvoroch, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach. Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia.

Štruktúra Pavlových listov:

1. Úvodná formula, v ktorej sa uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom. V Pavlových listoch možno pozdrav schematicky vyjadriť slovami »milosť a pokoj« (porov.
2. Vďakyvzdanie, ktoré má v Pavlových listoch funkciu uvedenia hlavnej témy listu (porov.
3. Hlavná časť listu:
   • náukovú, obsahujúcu výklad kresťanského posolstva (porov.
   • morálno-poučnú, obsahujúcu povzbudenia a smernice pre kresťanský život (porov.
4. Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“ (porov.

Keďže Pavol diktoval svoje listy pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti (porov. napr.

Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl. Sem patria najmä liturgické hymny (porov. napr. Flp 2, 6-11; Kol 1, 15-20; 1 Tim 3, 16; Ef 5, 14), formuly kerygmy čiže prvokresťanského ohlasovania blahozvesti (porov. napr. 1 Kor 15, 3-7 o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; 11, 23-25 o ustanovení Eucharistie), formuly vyznania viery (porov. napr. Rim 1, 3-4; 10, 9; 1 Kor 8, 6; 1 Tim 2, 5-6), katalógy čností (porov. Gal 5, 22-23; Ef 4, 2-3; 4, 32 - 5, 9; Flp 4, 8 ati.) a nerestí (porov. Gal 5, 19-21; Rim 1, 29-30; 1 Kor 5, 10-11; 6, 9-10; Ef 5, 3-5 ati.), rodinné pravidlá (porov. Ef 5, 22 - 6, 9; Kol 3, 18 - 4, 1; 1 Tim 3, 2-6 ati.), Pánove slová (porov. 1 Kor 11, 23-25; 1 Sol 4, 15; 1 Kor 7, 10; 9, 14), „svedectvá z písma“ (porov. Rim 3, 10-18; 15, 9-12) a iné. Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície.

2. Zbierka Pavlových listov

Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. V Prvom liste Korinťanom 5, 9 n. Pavol spomína list adresovaný Korinťanom, v ktorom ich vystríha pred nemravníkmi, a v Druhom liste Korinťanom 2, 4 (porov. aj 7, 8-12) robí narážku na list, ktorý im napísal »vo veľkom súžení a úzkosti srdca, cez mnoho saz«. Tieto listy sa pravdepodobne stratili.

O zbierke Pavlových listov sa zmieňuje už autor Druhého Petrovho listu (porov. 3, 15-16), ako aj apoštolskí otcovia Klement Rímsky (okolo r. 96) a Ignác Antiochijský (okolo r. 107), i keď neuvádzajú nie presnejšie o ich počte. Bludár Marcion († r. 160) vypočítava desať Pavlových listov, ale vynecháva 1 Tim, 2 Tim a Tít.

Muratoriho kánon okolo r. Grécky text Pavlových listov sa zachoval v mnohých rukopisoch. Najdôležitejšie a najstaršie sú: papyrus 46 (P46) z polovice 3. stor., Sinajský a Vatikánsky kódex zo 4. stor., Alexandrijský kódex z 5. stor.

3. Reč a štýl Pavlových listov

Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv aramejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Vcelku je však jeho reč bohatá na výrazy a zo štylistického a literárneho hľadiska je na výške. Vo viacerých prípadoch nadobúdajú grécke slová a výrazy u Pavla nový význam, ktorý závisí od obsahu kresťanského posolstva, napr. pojmy »spása« (gréc. satería) a »hriech« (gréc. hamartía).

Typickou črtou Pavlovej gréčtiny sú neologizmy ako napr. slovesá zložené s predložkou syn (»s«, »spolu s…«), ktorými Pavol vyjadruje životný, vnútorný vzťah a spojenie kresťana s Ježišom Kristom v jeho smrti, zmŕtvychvstaní a v sláve (porov. napr. Rim 6, 4 n.; 8, 17; Ef 2, 6; Flp 3, 10; Kol 2, 12). Nie vždy vedel jazykovo a štylisticky vyjadriť bohatstvo a habku svojich teologických myšlienok, a preto často hromadí pojmy jeden vedľa druhého, najmä kei hovorí o pravdách, ktoré on sám vnútorne hlboko prežíval, ako je »vykúpenie«, »ospravodlivenie«, »Božia láska prejavená v Ježišovi« atď. (porov. napr. Rim 8, 31-39; 1 Kor 13, 1-13), alebo keď v polemike s protivníkmi vyzdvihuje vznešenosť svojho apoštolátu a utrpenie s ním spojené (porov. 2 Kor 4, 1-12; 11, 22 - 12, 10).

Na vyjadrenie nevýslovného diela spásy, uskutočneného smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, používa Pavol protikladné pojmy, ktorými osvetľuje situáciu a skutočnosť človeka pred vykúpením a po ňom: »smrť a život« alebo »smrť a zmŕtvychvstanie« (porov. Rim 6, 5-8), »Mojžišov zákon a viera« (porov. Rim 3, 21 - 4, 25; Gal 3, 1-29), »telo a Duch« (porov. Rim 8; Gal 5, 16-26), »otroctvo a sloboda« (porov. Gal 4, 1-11.21-31; Rim 8, 14-17), »prvý Adam a posledný Adam« (porov. Rim 5, 12-21; 1 Kor 15, 21-22.45-49), »svetlo a tma« alebo »deo a noc« (porov. 1 Sol 5, 1-10; Rim 13, 11-14), »starý a nový« (porov. Rim 7, 6; 1 Kor 5, 7-8), »jeden a všetci« (porov.

Charakteristickým prvkom Pavlovho štýlu je aj forma ľudovej filozofie v helenistickom období, tzv. diatriba, ktorá spočíva v tom, že autor dialoguje s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšie a presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku (porov. napr. Rim 2, 1 - 3, 8; 6, 1-19; 1 Kor 6, 12-13; 15, 35-37). Vplyv Pavlovej rabínskej formácie cítiť v jeho argumentácii »od menšieho k väčšiemu«, ktorá vychádza z predpokladu, že ak je pravdivé menšie, o to pravdivejšie je väčšie (porov. Rim 5, 9-10.15-17). Pavol cituje a interpretuje Starý zákon podľa rímskych spôsobov, čiže bez ohľadu na literárny a historický kontext state; biblický text sa pritom neuvádza na dokázanie tvrdenia, ale na ilustráciu už vyslovenej pravdy (porov.

4. Teológia Pavlových listov

Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi a pojmami. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov. Pavol však nie je systematickým teológom. Nepodáva globálny súhrn svojej teológie ani v Liste Rimanom, ktorý je najlepšou syntézou »Pavlovho evanjelia«.

Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Ide teda skôr o aplikáciu teológie na prax v konkrétnych okolnostiach života. Z tohto dôvodu sa Pavlova teológia nevyhnutne obmedzuje na určité oblasti náboženského života a nie je úplná.

Ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy (porov. napr. Rim 3, 23-26; 5, 6-8; 2 Kor 5, 14-21; Kol 1, 20-22) a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie (porov. Rim 4, 25; 1 Kor 15; Flp 3, 10 a inde). Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky atď.

5. Rozdelenie a poradie Pavlových listov

Poradie podľa kánonu: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol, 2 Sol, 1 Tim, 2 Tim, Tít, Flm, (Hebr). V tomto poradí sa uvádzajú najprv listy adresované cirkevným spoloeenstvám a potom jednotlivcom viac-menej podľa klesajúcej dĺžky textu. Hebr je na konci pre svoj osobitný ráz a pre diskusiu o jeho pavlovskej autenticite. r. r. r. r. r. r. r. 58-60: Kol, Flm, Ef (v Cézarei, alebo v r. r. r.

Protopavlovské (autentické) listy: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Flp, 1 Sol a Flm. Deuteropavlovské listy: o ich autenticite odborníci diskutujú.

III. Obsahové zameranie vybraných častí Prvého listu Korinťanom

Prvý list Korinťanom je pomerne dlhý - má 15 kapitol. Avšak úryvok z 12. kapitoly, ktorý je vybratý pre liturgické čítanie sv. omše na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, je len veľmi strohý. Nie je to ani úryvok ucelený: začína sa v polovici 3. verša, pokračuje po verš 7, a potom sa preskakuje na verše 12 a 13. Výber je teda značne zúžený a tieto verše tvoria len akoby úvody k menším častiam, ktoré po nich nasledujú.

Pavol sa tu zamýšľa nad témou, čo to znamená byť duchovným človekom. Zo štýlu jeho slov sa zdá, že list, ktorý mu Korinťania poslali neobsahoval priamo takúto otázku. Skôr sa dá predpokladať, že Pavol reaguje na ich vnímanie pravej duchovnosti a snaží sa ich pohľad korigovať. Zdá sa, že ich vnímanie bolo preduchovnelé, a miestami akoby považovali svoju duchovnosť až za anjelskú.

Pavol napríklad poopravuje ich pohľad na telesné manželské spojenie, keď vraveli: „Dobré je, ak sa muž nedotýka ženy,“ (7,1b) a radí im: „Neodopierajte si jeden druhému,“ (7,5a). Z Pavlovej rozpravy v 15. kapitole o zmŕtvychvstaní tela sa zas dá usúdiť, že podceňovali význam tela v súvislosti so vzkriesením mŕtvych.

Niektoré kľúčové verše z 12. kapitoly:

• (3b) Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom.
• (4) Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý.
• (5) Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý.
• (6) A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.
• (12) Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus.
• (13) Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo.

Ďalšie témy v Prvom liste Korinťanom:

• 3. Žena a muž pri bohoslužbách. Korinťania sa pravdepodobne obrátili na Pavla s otázkou, či ženy počas bohoslužieb majú mať zahalenú hlavu, ako je to zvykom na Východe. Jeho úprava sa týka miestnych pomerov, a preto nie je všeobecným zákonom. Tým, že sa odvoláva na Písmo, chce dať takémuto riešeniu náboženský obsah a mravný význam; závoj je znakom, že vydatá žena je podriadená mužovi ako hlave rodiny. Odkladať pred verejnosťou závoj znamenalo istú voľnosť mravov.
• Roztržky v cirkvi. Prví kresťania slávievali Pánovu večeru v rámci jedla, resp. večere. No Korinťania kládli väčší dôraz na jedenie a pitie ako na Pánovu večeru, a tak vznikli medzi nimi roztržky.
• Pavlova správa o Eucharistii. Pavol ani tak nechcel opísať ustanovenie Eucharistie, ako skôr poukázať na skutočný význam slov a úkonov Krista pri Poslednej večeri. V čase evanjelizácie Korintu, dvadsať rokov po Kristovej smrti správa o ustanovení Eucharistie už mala ustálenú formuláciu, ktorá sa nachádza aj v evanjeliách (porov. Lk 22, 14 - 20; Mt 26, 26 - 29; Mk 14, 22 - 25).

Prvý list Korinťanom je dôležitým zdrojom informácií o živote a problémoch prvotnej cirkvi. Pavol sa v ňom zaoberá rôznymi otázkami, ktoré trápili korintských kresťanov, a ponúka im praktické rady a teologické usmernenia.

Pozrite si video o Prvom liste Korinťanom:

tags: #biblia #prvy #list #korintanom