Trojjedinnosť je alfou a omegou v kresťanstve. Trojjedinny Boh stvoril trojjedinneho človeka na svoj obraz. Tou svatyňou svatých v človeku je jeho duch.....Tvoje najvnutornejšie ja....človek nemože vnimať Boha fyzickými zmyslami, pretože Boh je duch.....Pri znovuzrodení, sa stane jedná vec, a to že duch človeka, svedči spolu s Duchom Božim.
Písmo ako Slovo Božie
Veríme a vyznávame, že kanonické spisy svätých prorokov a apoštolov oboch zákonov, sú skutočným slovom samotného Boha a že majú dostatočnú hodovernosť nie z ľudí, ale v sebe samých. A v tomto svätom Písme nachádza obecná kresťanská cirkev najplnšie vyložené, všetko to, čo sa vzťahuje ako na spasiteľnú vieru, tak na správne riadenie Bohu ľúbeho života. Z tej príčiny Boh zreteľne prikázal, aby sa k nemu »nič nepridávalo ani neodoberalo« (5Mojž 4, 2). Tak sa tedy domnievame, že z týchto Písem je treba čerpať pravú múdrosť a zbožnosť, ako i nápravu a spravovanie cirkvi a poučenie pre všetky povinnosti zbožného života, konečne dokázanie článkov viery a zavrhnutie, alebo vyvrátenie všetkých bludov, ale tiež všetky napomenutia, ako hovorí apoštol: »Každé Písmo Bohom je vdýchnuté a užitočné k učeniu, ku karhaniu...« (2. Tim. 3, 16) a opäť: »Toto tí píšem - hovorí k Timoteovi apoštol - aby si vedel, ako sa treba správať v dome Božom« (2 Tim. 3, 14). A ten samý hovorí zase ku tesalonicenským: »Keď ste od nás prevzali slovo Božie, prijali ste ho nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie, ktorým tiež v pravde je« (1. Tes. 2, 13). Lebo sám Pán v evanjeliu riekol: »Veď nehovoríte vy, ale hovorí vo vás Duch vášho Otca« (Mat. 10, 20). »Kto poslúcha vás, poslúcha mňa. Kto s vami pohŕda, so mnou pohŕda« (Lk 10,16; Ján 13).
Výklad Písma
Písma sväté, hovorí apoštol Peter, nezáležia na osobnom výklade (2Pe l,20). Preto nezamietame výklady gréckych a latinských otcov cirkevných ani nezavrhujeme ich učené rozpravy a pojednávania o svätých veciach, pokiaľ zrovnávajú sa s Písmom svätým: avšak šetrne sa od nich odvraciame, keď zhliadneme, že prinášajú niečo cudzieho, alebo Písmam sa protiviaceho. A nemyslíme, žeby tým bola im spôsobená, nejaká krivda od nás; keďže oni všetci jednomyseľne to chcú, aby sme ich spisy nepostavili na úroveň kanonických spisov, ale doporučujú ich skúmať nakoľko sa zrovnávajú, alebo rozchádzajú so svätými pianami, a prikazujú, aby tie, ktoré sa zrovnávajú prijali, ktoré sa však s nimi nezrovnávajú, aby sme ich neuznávali. Podobným spôsobom sa treba zaoberať tiež s ustanoveniami, alebo kánonmi cirkevných snemov. Vo veciach viery preto neuznávame nijakého sudcu okrem samého Boha, ktorý v Písme svätom oznamuje, čo je pravé a čo falošné, čo je treba sledovať a čomu treba sa vyhýbať. Podľa toho my sa uspokojujeme iba s úsudkami duchovne založených ľudí, spočívajúcimi na slove Božom.
Boh, Jeho Jednota a Svätá Trojica
Veríme a učíme, že Boh vo svojej podstate a prirodzenosti je jeden, ktorý trvá sám od seba, ku všetkému sám postačuje, je neviditeľný, nehmotný, nezmerateľný, večný, stvoriteľ všetkých ako viditeľných tak neviditeľných vecí, najvyššie Dobro, živý a všetko obživujúci a zachovávajúci, všemohúci a najmúdrejší, milostivý a milosrdný, spravodlivý a pravdovravný. Mnohobožstvo máme Vskutku v ošklivosti, lebo je jasne napísané: Hospodin náš Boh je jeden Hospodin (5Mojž 6,4). Ja som Hospodin tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov predo mnou (2Mojž 20,4). Ja som Hospodin, niet Boha okrem mňa (Iz 45,5). Či nie som ja Hospodin a nieto iného mimo mňa? Jediný pravý a zachraňujúci Boh, nikto nie je mimo mňa.
Nič menej však o tomto neobsiahlom, jedinom a nerozdelenom Bohu veríme a učíme, že čo do osoby je nerozlučiteľne a nesmiešateľne rozdielny, to jest Otec, Syn a Duch svätý, takže Otec od večnosti splodil Syna; Syn »nevypraviteľným« spôsobom sa zrodil, Duch svätý však pochádza od oboch a to od večnosti s oboma má byť vzývaný; takže nie sú traja Bohovia, ale sú tri osoby, ktoré sú jednakej podstaty, jednako večné a spolu rovné, kým čo do bytosti rozdielne a čo do poradia, jedna druhú predchádza, predsa však bez akejkoľvek nerovnosti. Písmo sväté totiž ukazuje nám jasnú rozdielnosť osôb, keď anjel medzi inými takto rečie svätej panne: »Duch svätý príde k tebe, moc Najvyššieho ťa zatieni; preto tiež, čo sa zrodí, bude nazvané svätým, Synom Božím« (Lk l,35). Ale i pri pokrstení Krista bolo počuť nebeský hlas, zostupujúci na Krista, hovoriaci: »Tento je môj milovaný Syn« (Mt 3,16.17; Jn l,32). Zjavil sa tiež Duch svätý v podobe holubice. A keď Pán rozkázal svojim učeníkom krstiť, ustanovil, aby krstili v mene Otca i Syna i Ducha svätého (Mt 28,19). Inde v evanjeliu tiež riekol: Ducha svätého pošle môj Otec v mojom mene (Jn 14,26). A opäť: »Až príde Prímluvca, ktorého v vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý od Otca vychádza, ten bude svedčiť o mne« (Jn 15,26).
Uctievanie, Pocta a Vzývanie Boha
Učíme, že jedine pravého Boha je treba vzývať a jemu poctu vzdávať. Túto poctu nevzdávame nikomu, podľa onoho prikázania Pána: »Svojho Pána Boha vzývaj a jedine Jemu slúž« (Mt 4,10). Zaiste všetci proroci čo najprísnejšie sa obracali proti národu izraelskému, kedykoľvek vzýval a uctieval nie jediného, samotného, pravého Boha. Učíme však, že Boha je treba tak vzývať a uctievať, ako nás tomu On sám naučil, totiž v duchu a v pravde (Jn 4,23.24); nie s nejakou poverou, ale s úprimnosťou, podľa Jeho slova, aby snáď raz tiež k nám neriekol: »Ktože to žiadal z vašich rúk?« (Iz 16,2.3). Jedine Jeho vzývame vo všetkých skúškach a príhodách nášho životu a to prostredníctvom jediného Prostredníka a Prímluvcu nášho Ježiša Krista. Lebo zrejme nám prikázal: »Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa a budeš ma oslavovať« (Žalm 50,15). Avšak i veľmi štedro prisľúbil nám Pán, keď riekol: »Za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám« (Jn 16,23). Tiež: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok (Mt 11,28). A pretože je napísané: »Ako môžu vzývať toho, v koho neuverili?« (Rím 10,14), my preto v samého Boha veríme: tedy Jeho samotného vzývame a to skrze Krista.
Preto my oslávených nebešťanov, alebo svätých ani nevzývame, ani neuctievame, ani na pomoc nevoláme a ani ich neuznávame za prímluvcov, alebo prostredníkov pred Otcom. Lebo postačuje nám Boh a Prostredník, Kristus a onú časť, ktorá patrí jedine Bohu a jeho Synovi, nedelíme s nikým, nakoľko On sám jasne povedal: »Nedám inému svojej slávy« (Iz 42,8). I apoštol Peter to učí: »Niet iného mena pod nebom daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení« (Sk 4,12). Ničmenej však (svätými) blahoslavenými ani nepohŕdame, ani o nich nízko nezmýšľame. Uznávame totiž, že sú živými údmi Krista, milovníci Boha, ktorí slávne zvížazili nad telom a svetom. Milujeme ich tedy a tiež ctíme ich, ako bratov, avšak nie nejakou náboženskou poctou, ale počestnými smýšľaním o nich a spravodlivými chválami. Tiež ich napodobňujeme, lebo na svojich najhorlivejších prosbách a modlitbách žiadame, aby sme ako nasledovníci ich viery a cnosti, boli tiež spoluúčastníkmi večného spasenia a s nimi spolu u Boha prebývali a spolu s nimi v Kristu sa radovali. A čo sa toho týka, súhlasíme s oným výrokom Augustína o pravom náboženstve: »Naše náboženstvo nech nie je uctievané mŕtvych ľudí; lebo ak pobožne žili, vtedy nie sú takí, aby túžili po takýchto poctách, ba skôr to chcú, aby sme Jeho ctili, vo svetle ktorého oni žijú a radujú sa nad tým, že i my sme spoluúčastníkmi Jeho zásluh. Máme ich tedy ctiť, lebo sú hodní nasledovania, ale pre ich zbožnosť nijako ich nemáme vzývať« (De vera religione c. 4.Však ešte menej veríme, žeby sa ostatkom zosnulých mala vzdávať pocta, alebo.zbožňovanie. Oni starí svätí považovali, že dostatočnú česť preukázali svojim mŕtvym, ak ich telesné pozostatky - potom keď ich duch vzlietol k nebesám - počestné pochovali; a za najvznešenejšie ostatky všetkých svojich predkov pokladali ich cnosti; učenie a vieru, ktoré ako s chválou mŕtvych doporučovali: tak i sami, kým žili na zemi, usilovali sa ich napodobniť. Práve títo predkovia neprísahali ináč než na meno jedinéno Boha Hospodina, ako to božský zákon prikazuje (5Mojž 10,20), ktorý zakazuje prísahu na meno cudzích bohov (2Mojž 23,13). Preto prísahy na meno svätých my neskladáme.
| Kniha | Kapitola a verš | Citát |
| 5. Mojžišova | 6:4 | Hospodin náš Boh je jeden Hospodin |
| 2. Mojžišova | 20:4 | Ja som Hospodin tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov predo mnou |
| Izaiáš | 45:5 | Ja som Hospodin, niet Boha okrem mňa |
| Lukáš | 1:35 | Duch svätý príde k tebe, moc Najvyššieho ťa zatieni; preto tiež, čo sa zrodí, bude nazvané svätým, Synom Božím |
| Matúš | 3:16-17 | Tento je môj milovaný Syn |
tags:
#biblia #vy #ktori #ste #ma #nasledovali