Prvá písomná správa o Snine sa zachovala v listine uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou z roku 1317, ktorý ňou potvrdil darovanie viacerých dedín v hornom Zemplíne - medzi nimi aj Sniny (possessio Szinna) - svojmu vernému prívržencovi, šľachticovi Filipovi Drugetovi (Drugeth). V latinsky a maďarsky písaných písomnostiach zo 14. - 17. storočia sa názov dediny, neskôr mestečka Snina vyskytuje vo viacerých pravopisných tvaroch - Szinna (1317, 1657), Zynna (1451, 1548), Zinna (1601), Sinna (1623). Ide o maďarizované tvary pôvodného slovenského názvu Snina.
Územie Sniny sa po vzniku Uhorského štátu stalo vlastníctvom uhorských kráľov Arpádovcov. Keď v roku 1301 zomrel Ondrej III. - posledný kráľ z rodu Arpádovcov, nároky na uhorský trón si robil aj Karol Róbert z rodu neapolských Anjouovcov (1308 - 1342). Do Uhorska prišiel s družinou šľachticov, medzi ktorými boli aj bratia Filip a Ján Drugetovci. Filip Druget bol dôverníkom a vojvodcom Karola Róberta. Zohral významnú úlohu pri jeho dosadení na trón. Za jeho verné služby a úspechy v bojoch mu kráľ udelil hodnosť spišského a abovského župana a neskôr hodnosť palatína. V roku 1317 daroval kráľ Karol Róbert Filipovi Drugetovi skonfiškované majetky a hradné panstvá.
Od tých čias patrila Snina nepretržite až do konca 17. storočia Drugetovcom. Snina mala oproti okolitým dedinám pomerne priaznivé životné podmienky. Sninský chotár bol v strednej časti rovinatý a vhodný na rozvoj poľnohospodárstva. Od 14. a 15. storočia stál v Snine rímskokatolícky kostol. Najstaršia časť Sniny sa nachádzala pri sútoku Cirochy a Pčolinky pri kostole.
V 2. polovici 16. st. sa Snina postupne vyvinula na mestečko a v r. 1623 ju v urbári zapísali ako oppidum Sinna. V r. 1684, smrťou Žigmunda Drugeta a jeho brata biskupa Valentína v r. 1691, vymrel rod Drugetovcov po meči, a tak podľa zákona majetky pripadli späť kráľovi. Kráľ Leopold I. uznal nároky grófky Terézie Keglevičovej, vdovy Žigmunda Drugeta, na drugetovské majetky a v r. 1700 jej i jej dcéram udelil donáciu na humenské a sninské majetky.
História a Stavebný Vývoj Kostola
Rímskokatolícky kostol sa začal stavať v r. 1746 z kameňa za pomoci grófa Františka Csákyho a jeho manželky. Tento klasicistický, pôvodne barokový kostol bol dokončený v roku 1751.
Pôvodne barokový kostol postavený v roku 1751. Klasicisticky ho upravili v roku 1800 a 1818. Renovovaný bol v roku 1891. Ide o pozdĺžny priestor s kedysi polygonálnym uzáverom presbytéria a vstavanou vežou. Interiér je zaklenutý valenými klenbami s lunetami. Fasády sú členené polkruhovo zakončenými oknami, opornými piliermi, lizénovým rámovaním a prebiehajúcou podstrešnou rímsou. Vstupný portál s kamenným ostením má v klenáku letopočet 1818.
Výmaľba interiéru v staršej časti pochádza od Ignáca Roškoviča z rokov 1892 - 1900, novšia je dielom M. Jordána a J. Kocha a bola dokončená v roku 1950. Hlavný oltár v luiséznom slohu s obrazom Madony od I. Roškoviča pochádzal z čias okolo roku 1900. Dva bočné oltáre sv. Anny a sv. Jána Nepomuckého s obrazmi od I. Roškovič boli zo začiatku 20. storočia.
Prvým sninským farárom bol Michal Szartoris. Na začiatku jeho pôsobenia v roku 1783 bola postavená nová farská budova. Koncom 18. storočia sninský kostol veľmi poškodil požiar. Obnovenie sa viaže s menom druhého sninského farára Jozefa Škultétyho, člena Slovenského učeného tovarišstva. V roku 1800 dal zrenovovať. V roku 1811 vypukol v Snine opäť požiar, počas ktorého kostol a farská budova vyhoreli.
Tretím sninským farárom bol Ján Buzek, tiež člen Slovenského učeného tovarišstva. Je pochovaný na sninskom cintoríne. Od neho sa zachoval vzácny rukopis. Sú to odpovede na otázky kanonickej vizitácie kostola a farnosti v Snine (Responsa ad puncta seu articulos canonicae visitationis eclesiae et parochiae Szinnesis) z 30. júla 1816.
V § I. tohto rukopisu sa hovorí o stave kostola: "Pre ľudí nestačí. Obkľúčený je cintorínom a kryptu nemá. Jeho steny a klenby sú v dobrom stave. Vežu a zvonicu nemá. Má však dva požehnané zvony. Chór je síce drevený, ale i on i sakristia je v dobrom stave. Kostol má tri oltáre s oltárnymi kameňmi. Sviatosť Oltárna sa uchováva na hlavnom oltári v drevenom svätostánku. Kostol nemá pozostatky svätých. Nie sú tu žiadne obrazy, ale je tu päť sôch. Jedna je na pravom bočnom oltári - socha sv. Jána Nepomuckého, druhá je na ľavom bočnom oltári - socha sv. Františka Serafínského. Tri sochy sú v sakristii. Je to socha Panny Márie, sv. Jána Nepomuckého a sv.
Nad hlavným vchodom do kostola sa nachádza nápis A.D.1818 (Anno Domini 1818, t. j. Roku Pána 1818). Pravdepodobne v tomto roku bola postavená veža a teda aj nový chór z pevného materiálu. V roku 1832 po smrti Jána Buzeka sa stal novým farárom Anton Jelínek . Počas jeho pôsobenia dal v roku 1838 Štefan Rholl v Snine medzi dvoma mostami cez rieku Cirochu postaviť kaplnku sv. Jána Nepomuckého. Táto kaplnka v súčasnosti už neexistuje. Bola zbúraná v roku 1935, keď cez rieku Cirochu namiesto dvoch drevených mostov postavili jeden betónový. Socha sv. Jána Nepomuckého z tejto kaplnky sa zachovala a v súčasnosti jej kópia stojí pri moste, originál sochy vlastní mesto.
V roku 1887 za pôsobenia farára Andreja Lehoczkého zničila búrka strechu kostola, ale ešte v tom istom roku ju opravili a pokryli škridlou. Vonkajšia časť kostola bola opravená, vnútorná však ostala v najchudobnejších pomeroch. V roku 1891 z pozostalosti 10 000 forintov po nebohom farárovi Jozefovi Hrabovskom bol kostol zvnútra umelecky vymaľovaný a skompletizovaný. Kostol vymaľoval Ignác Roškovič, známy umelec-maliar, ktorý v kostole namaľoval desať malieb. Tri maľby sú maľované na plátno. Na hlavnom oltári je obraz Panny Márie, patrónky Uhorska, ktorá drží v rukách malého Ježiša. Pred Madonou je v adoračnom postoji uhorský kráľ sv. Štefan. Vedľa nich je uhorská koruna a erb. Na bočných oltároch boli obrazy sv. Jána Nepomuckého a sv. Anny so sv. Joachymom a s dieťaťom, Pannou Máriou, ktoré sa zachovali dodnes.
Okrem toho Ignác Roškovič namaľoval aj sedem fresiek na steny kostola. Na klenbe v lodi namaľoval fresku Kristus na kríži a okolo nej v rohoch klenby sú fresky štyroch evanjelistov. V starej svätyni namaľoval ešte dve fresky, ktoré sa nezachovali. Boli to Kristus odovzdávajúci Petrovi kľúče od neba a Zbor spievajúcich anjelov.
V roku 1914 rakúsko-uhorská armáda potrebovala zvony na odlievanie zbraní. A tak sninskí veriaci prišli o veľký zvon. V roku 1925 za pôsobenia farára Martina Ondriáša odliali z milodarov amerických Slovákov pre sninskú farnosť dva nové zvony - veľký a malý. Pôvodný malý zvon bol preto umiestnený v kaplnke Sedembolestnej Panny Márie na cintoríne. Dnes najstarší obyvatelia Sniny si ešte pamätajú, že na streche kostola nad svätyňou bol umiestnený dvojkríž. V medzivojnovom období, pri prestavbe škridlovej strechy na plechovú, dvojkríž naspäť už nedali.
Po druhej svetovej vojne ešte za pôsobenia farára Martina Ondriáša položili v kostole novú dlažbu a v roku 1949 nové farebné okná. V roku 1952 bol inkardinovaný do Spišskej diecézy a stal sa farárom Černovej. Sninskú farnosť po ňom dočasne spravoval kaplán Vincent Kováč. Za jeho pôsobenia inštalovali v kostole novú krížovú cestu a spovednicu. V 50. rokoch 20. storočia za pôsobenia farára Ladislava Bartka si sninský veriaci postavili novú farskú budovu.
Liturgické Zmeny a Rozšírenie Kostola
V rokoch 1962 až 1965 prebiehal 2. vatikánsky koncil, ktorý si okrem iného vytýčil za cieľ uskutočniť liturgickú reformu. Chcel znova zaviesť do liturgie plnú účasť ľudu, ako to bolo v najstarších časoch kresťanstva. Preto povolil sláviť sv. omšu v národných jazykoch. Oltár sa od steny svätyne presunul bližšie k ľudu a kňaz, ktorý bol predtým k ľuďom otočený chrbtom sa k ním otočil tvárou. V sninskej farnosti liturgickú reformu uskutočnil farár Ladislav Kondáš. Za jeho pôsobenia vymaľovali kostol. Niektoré z malieb sa zachovali dodnes na víťaznom oblúku. V strede je maľba Kristus Kráľ. Na južnej strane je vyobrazený sninský kostol a na severnej je chrám sv. Petra v Ríme. Vo svätyni za oltárnym obrazom pri odstraňovaní starých malieb bola vtedy objavená pôvodná freska Svätého Kríža, ktorému bol kostol zasvätený.
Liturgická reforma sa uskutočnila tak, že odstránili starý oltár z bohostánkom, bočné oltáre a drevenú kazateľnicu nachádzajúcu sa pri sakristii na stene víťazného oblúku. Do kostola umiestnili nový oltár, bohostánok, sedes, ambonu a krstiteľnice. V súčasnosti sa toto liturgické zariadenie okrem krstiteľnice nachádza vo filiálnom kostole sv. Pia X. v Stakčíne.
Pretože kapacita sninského kostola už dávno nestačila množstvu veriacich, farár sa pokúsil aspoň čiastočne vyriešiť tento problém. Za jeho pôsobenia sa realizovalo rozšírenie chóru a na nový chór sa zakúpil nový orgán. Okrem toho sa k čelu kostola pribudoval kovový prístrešok, ale na príkaz vtedajšej vládnej moci bol odstránený.
Tak ako rástlo mesto čo do počtu obyvateľov, pribudol aj počet veriacich, ale kostol s kapacitou 400 miest ostával rovnaký. Sen veriacich sa naplnil, keď sa do Sniny "vrátil" d. p. Jozef Korem, ktorý pôsobil v tunajšej farnosti ako kaplán v roku 1980 a od roku 1990 bol menovaný za farára. Od prvého dňa jeho pôsobenia vo funkcii v Snine naberala myšlienka výstavby nového väčšieho kostola na vážnosti. Po prehodnotení všetkých možných variantov s výberom mesta i stavebného riešenia bolo rozhodnuté: novostavbou sa rozšíri pôvodný kostol, a to aj za cenu zbúrania svätyne starého kostola.
V máji 1991 bolo vydané stavebné povolenie a okolo kostola začal čulý stavebný ruch. O tempe výstavby svedčia tri nasledujúce dátumy a udalosti, ktoré boli skutočnosťou. Vianočná polnočná sv. omša v tom roku sa konala v novostavbe iba so strechou nad hlavou. A pritom nikomu neprekážalo, že chóry sú bez zábradlí, že podlahou je len hlina posypaná štrkom, že vo vzduchu cítiť čerstvú maltu a betón. Iba skromná výzdoba zakrývala steny bez omietky. Stromčeky s jagavými ozdobami a betlehem s jasličkami práve v tom prostredí navodili atmosféru chudobnej maštale pri narodení Ježiška, atmosféru oných historických Vianoc.
Druhou udalosťou bola montáž nadstavby veže. Výška starej veže bez kríža bola 29,15 metra, s krížom to bolo 32,55 metra. Po náležitých prípravných prácach, ktoré spočívali vo vyrobení dielcov z oceľových konštrukčných prvkov a kríža, ale aj demontáži starej veže na výšku 19,6 metra a v tej časti jej spevnenie železobetónovým vencom, sa dňa 23. marca 1992 prikročilo k montáži. Žiaľ, bol to neúspešný pokus. Z toho dôvodu boli o týždeň neskôr pozvaní na pomoc pracovníci železorudných baní Spišská Nová Ves so žeriavom typu GROWER s nosnosťou 140 ton. Na pôvodný základ veže boli uložené nové tri diely: kocka vysoká 6 metrov o hmotnosti 14,4 tony aj s troma zvonmi, ktoré boli v pôvodnej veži, ihlan vysoký 13 metrov a vážiaci 13,8 tony. Tretím dielcom je kríž vysoký 5 metrov(z toho jeden meter je zasadený do ihlanu) s ramenom o rozpätí 2,6 metra a hmotnosťou 650 kilogramov. Celková výška veže je 39 metrov s krížom 44 metrov.
Pri montáži veže a kríža veľa prítomných i náhodne okoloidúcich občanov - divákov malo nevšedný zážitok, keď teleso kríža štvorcového profilu sa žeriavnikovi "nedarilo trafiť" do štvorcového otvoru na špici ihlana, a preto sa ku krížu pripútali dvaja muži, Miroslav Šroba a Štefan Vološin, členovia horolezeckého oddielu zo Sniny, s ktorými bol kríž opäť vyzdvihnutý, no opäť neúspešne. Až po odstránení drobnej chyby - obrúsení nerovností na zvarovom spoji na kríži, tretím pokusom bol kríž horolezcami úspešne vsadený na vežu podľa projektovej dokumentácie.
O iniciatíve a oduševnení, ktoré ovládli Sninčanov počas celej výstavby, najviac svedčili posledné tri týždne pred vysviackou, ktorej dátum bol naplánovaný na sviatok k úcte Panny Márie Snežnej a v sninskej farnosti je v tú nedeľu už tradične odpustová slávnosť. Príležitosť vysviacky jedného z najväčších novopostavených kostolov na Slovensku po roku 1990, ako aj prítomnosť osobností, ktoré na túto udalosť boli ohlásené, využila aj Slovenská televízia a zaradila do svojho programu priamy prenos. Aj preto organizátori výstavby, najmä farár Jozef Korem a farská rada, nechceli termín odložiť. Pre tento cieľ sa na stavbe striedalo denne okolo 150 brigádnikov a nielen farníkov, ale aj ľudí s iným vierovyznaním. Na pomoc prichádzali aj zo susedných farností. Počas troch týždňov sa pracovalo nepretržite, počas dní i nocí. Práce prerušili iba v nedeľu.
Starý kostolík s jedným hlavným vchodom a dvoma bočnými vchodmi s kapacitou 400 miest na sedenie i státie spolu sa zmenil na chrám, do ktorého je možné vstupovať pôvodným hlavným a rovnako veľkými novými piatimi vchodmi po bokoch novostavby s kapacitou 1 700 miest. Podlaha so sklonom od hlavného vchodu starej časti až k oltáru v novej časti umožňuje z každého miesta kostola dobrý výhľad na kňaza pri obradoch. Ústredné kúrenie (podlahové), nové lavice, dva priestranné chóry, eucharistická kaplnka s piatimi spovednými miestnosťami, nové zariadenie svätyne.
Tretím dátumom je 9. august 1992 a udalosťou je vysviacka nového kostola, necelých 14 mesiacov od vydania stavebného povolenia. Svätú omšu slávnosti posvätenia chrámu celebroval kardinál Jozef Tomko, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov vo Vatikáne (rodák z Udavského) spolu s biskupom (dnes už arcibiskupom) Košickej diecézy Alojzom tkáčom. Na slávnosti posvätenia chrámu za zúčastnilo vyše 5000 veriacich. Medzi prítomnými boli primátor mesta Snina Ing. Štefan Milovčík, pozvaní kňazi a rehoľné sestry. Zo slovenskej štátnej reprezentácie sa udalosti zúčastnil podpredseda vlády.
Väčšina prác na stavbe kostola bola vykonaná svojpomocne. Špeciálne odborné práce urobili miestne podniky a firmy. Finančné náklady, v prevažnej miere zo zbierok, činili okolo 8 600 000,- Sk Mesto prispelo čiastkou 1 000 000 ,- Sk. Nadmorská výška pri prahu hlavného vchodu je 214,80 metrov nad morom. Pozdĺžna symetrála kostola vzhľadom ku svetovým stranám je orientovaná približne 35 stupňov na juh od východného smeru.
Okrem rozšírenia kostola po roku 1989 zažila farnosť aj iné slávnostné udalosti. Dňa 19. mája 1990 košický biskup Mons. Alojz Tkáč posvätil v Snine na Rybníkoch kríž, ktorý potom umiestnili vo Vihorlatskom pohorí na Veľkom sninskom kameni. Kríž je vyrobený z dubového dreva. Jeho výška nad zemou je 6 metrov a šírka ramena 3,80 m.
V interiéri starej lode pôvodne barokového kostola z roku 1751 sa nachádzajú vzácne maľby a fresky maliara Ignáca Roškovicsa, opravovaných v roku 1950 akad. maliarom Mikulášom Jordanom, ďalej 3 zvony z roku 1835 a 1925, vitrážové okná z roku 1949 a pôvodné lavice.
V modernej prístavbe kostola dobudovanej v roku 1992 sa okrem obrazu I. Roškovicsa - súčasti pôvodného barokového oltára, nachádzajú ďalšie umelecké diela, predovšetkým socha sv. Jána Nepomuckého od neznámeho autora z roku 1838, premiestnená do kostola zo zaniknutej kaplnky sv. Jána Nepomuckého a plastika kríža s umučením Ježiša Krista od sochára Svetozára Ilavského.
V bezprostrednom okolí kostola pod spevnenými a parkovacími plochami sa nachádzajú základy stredovekého kostola a pôvodný cintorín (archeologická lokalita). Torzo pôvodnej stromovej aleje od kostola po ul. 1. mája je pozostatkom hodnotnej sadovníckej úpravy uličného interiéru, do ktorej boli v neskoršom období umiestnené dva pamätníky - pomník padlým v 1. svetovej vojne (NKP) v parku na ul. 1. mája a pomník padlým v II. svetovej vojne situovaný pri kruhovom objazde.
Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové etapy vo vývoji kostola:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1751 | Dokončenie pôvodného barokového kostola |
| 1800 a 1818 | Klasicistické úpravy kostola |
| 1891 | Renovácia kostola a výmaľba Ignácom Roškovičom |
| 1949 | Inštalácia nových farebných okien |
| 1950 | Oprava malieb Mikulášom Jordanom |
| 1992 | Vysviacka nového, rozšíreného kostola |
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.
Kostol Povýšenia sv. Kríža v Snine
tags: #rimskokatolicky #kostol #snina