V klasickej gréčtine je apostázia technický termín pre politickú vzburu alebo dezerciu. V Septuaginte (LXX-preklad Starého zákona do gréčtiny, 285-247 pr.K.) vždy súvisí so vzburou proti Bohu (Joz 22:22, 2Par 29:19). V Novom zákone sa objavuje dvakrát, a to: 2Tes 2:3 a Sk 21:21.
Apostasia - odpadnutie, vzbura, vzdialenosť, odpad - toto slovo je zložené z predpony apo - od a výrazu stasis, ktorý znamená postavenie a existenciu, ale aj diskusiu, hádku, nesúhlas, povstanie, revoltu, vzburu. Doslovný preklad by teda mohol znieť odstúpenie od postavenia, existencie alebo osoby a zaujatie iného postavenia, spojeného s postojom oddelenia, nesúhlasu a vzbury. Samotná apostázia je odpadnutie od zjavenia Slova a Božej slávy.
„Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej.“ (Rimanom 3:23) Tu apoštol Pavol opisuje skutočnosť toho, že všetci sú v stave hriechu - oddelení od Božej slávy. Božia sláva je prítomnosť živého Boha v intenzívnej forme na konkrétnom mieste ako je napríklad Nebeské kráľovstvo, kde je jej epicentrum. Tu na zemi bola zjavná v minulosti prostredníctvom anjelských bytostí, uprostred histórie Kristom a následne po Letniciach prostredníctvom tretej osoby Božej Trojice - Svätého Ducha.
Pozrime sa na dve biblické ukážky zjavenia Božej slávy.
„Roku, ktorého zomrel kráľ Uziáš, videl som Pána sedieť na vysokom tróne a povznesenom, a podolok jeho rúcha naplňoval chrám. Serafíni stáli nad ním. Každý mal šesť krídel; dvoma zakrýval svoju tvár, dvoma zakrýval svoje nohy a dvoma lietal. A volali jeden druhému a hovorili: Svätý, svätý, svätý Hospodin Zástupov, celá zem je plná jeho slávy.
Okrem toho Písmo nazýva Božiu osobu ako Boha slávy - Sk 7:2, v liste Efezanom 1:17 ako Otca slávy. Krista nazýva Pánom slávy - 1Kor 2:8 alebo Kráľom slávy podľa 24. Žalmu. Je na mieste povedať to, o čom písal Pavol, že buď je človek, spoločenstvo alebo národ v stave, že má účasť na sláve, alebo je v stave apostázie, odpadnutia. Toto čiernobiele videnie podporujú aj iné odkazy z Biblie. Na základe faktov môžeme povedať, že apostázia sprevádza ľudstvo počas celých jeho dejín.
Adam a Eva - pád do hriechu
Aj keď sa to možno nikdy takto nezadefinovalo, pravdou zostáva, že ľudstvo sa dostalo mimo Božej dokonalej vôle hneď na začiatku, cez svojich zákonných predstaviteľov Adama a Evu. Ich skutok pádu zvrátil dokonalý stav vecí a stvorenie sa dostalo do disharmonického stavu. Človek, ktorý stratil Božie poznanie, zabudol aj na vlastného ducha, a to bolo dôvodom mnohých trápení, pádov a konfliktov v jeho osude.
Duch človeka zomrel: nebol zlikvidovaný, ale stratil schopnosť uctievania a poznania Boha. Keď sa po páde dostala duša do popredia na úkor ducha, malo to za následok vyvyšovanie ega. Okrem samotného odpadnutia, ktoré tiež vo svojej podstate bolo výsledkom Satanovej snahy, sa človek dostal nie na neutrálnu pôdu bez Boha, ale pod vplyv padlých duchovných síl. Satanova prirodzenosť, sila a jeho vlastnosti začali presakovať do povahy a prirodzenosti človeka, a tým aj do jeho mysle, svetonázoru, jeho pocity sa odtrhli od Boha, jeho vôľa sa odvrátila od hľadania Boha. Telo sa stalo v živote človeka po páde do hriechu hlavným nositeľom utrpenia, duša sa zdegradovala na službu telesným žiadostiam a túžbam.
Apostázia v dejinách Izraela
Po úspešnom kraľovaní Dávida a sčasti Šalamúna, sa kráľovstvo Izraela rozpadá na severné a južné. Kráľom severného sa stáva Jeroboám, ktorý však naštartoval svoje kraľovanie viac než nešťastne. Celý Izrael sa takto dostal pod falošnú bohoslužbu. Táto udalosť je principiálna. Opakovane v Starom zákone, ale hlavne v novozákonnej histórii vidieť jeroboámovské falošné kňažstvo nepodriadené pod Božie slovo. Frázy zostali, ale podstata sa stratila. Nadarmo Jeroboám vyznal nad teľatami, že toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egypta. Pravda zostala pravdou a Boží muž z Judska vyriekol súdiace proroctvo nad Jeroboámom aj jeho kňažstvom, a tiež meno judského kráľa Joziáša, ktorý to všetko vykoná. Na znamenie uschla Jeroboámovi ruka a oltár sa roztrhol.
Odtrhnutie sa od miesta, ktoré schválil Boh, v tomto prípade Jeruzalem, ale v novozákonnom ponímaní hlavne odtrhnutie sa od židovských koreňov. Vedomé klamanie. Ako sme už spomenuli, Jeroboám mal strach, že ľud pôjde na legitímnu bohoslužbu, preto povedal o teľatách, že sú bohovia, ktorí ich vyviedli z Egypta, čo bola vedomá a cielená lož. Apostázia sa nezaobíde bez náboženských lží. Napríklad aj veľkňazi a im blízky kruh náboženských vodcov v čase Krista vedome klamali a popierali vzkriesenie napriek tomu, že očití svedkovia boli nestranní, objektívni (rímski vojaci).
Vybudoval inštitúciu a kňažstvo z jemu lojálnych sluhov bez duchovných a morálnych kvalít. Leviti predstavovali také kňažstvo, o ktorom sa Boh rozhodol, že ich službu bude prijímať, preto aj keď Boží obľúbenec Dávid viezol truhlu zmluvy do Jeruzalema, Uza zomrel, lebo sa dotkol archy. Vymyslenie rôznych sviatkov prekrývajúcich a nahradzujúcich Bohom ustanovené slávnosti, ktoré na rozdiel od tých vymyslených majú hlbokú vnútornú podstatu a zmysel.
Vďaka Jeroboámovi sa Izrael vydal na rýchlu cestu klesania. Vidíme kráľa za kráľom, ako hrubo prekračujú Zákon a striedanie dynastií, ktoré sa cez vraždenie dostávajú k moci. Napriek veľkému duchovno-morálnemu pádu Boh dáva ešte povstať nezvyčajným charizmatickým osobám ako sú Eliáš a Elizeus.
To je v čase izraelského kráľa Achaba, ktorý k hriechom svojich otcov pridal to, že si vzal za ženu Jezábel, dcéru Etbála, sidonského kráľa. Táto, vďaka svojim schopnostiam a naučeným praktikám z rodičovského domu, zaviedla Izrael do rôznych kultov, a tiež sa obklopila dvornou smotánkou skladajúcou sa z baálových prorokov. Tieto udalosti nielenže priviedli Izrael na duchovnú púšť, ale prejavili sa aj fyzicky - dlhotrvajúcim suchom a hospodárskou krízou. Eliáš ani napriek svojmu karmelskému víťazstvu, kde sa cez neho manifestovala Božia moc, nedokázal odvrátiť apostáziu. Spätná reakcia od Jezábel mala takú silu, že dostala Eliáša do stavu ochromenia a vyčerpanosti. Iba anjelské navštívenie znovu navrátilo Eliášovi energiu, že odišiel na vrch Horeb.
Izrael ďalej išiel svojou cestou, na čo Boh reagoval odkazmi prostredníctvom prorokov Izaiáša, Hozeáša a Ámosa. Ponaučením pre nich bol príbeh Jonáša, ktorý kázal v Ninive - v hlavnom meste asýrskej ríše, ktoré sa na jeho kázeň obrátilo od hriechu. Tým Boh poukázal na to, že ak poslúchnu hlas proroka, dá im milosť: „Počujte, nebesia, pozoruj ušami, zem, lebo Hospodin hovorí: Synov som vychoval a vyvýšil, ale oni zradne odpadli odo mňa. Vôl zná svojho hospodára a osol jasle svojho pána; Izrael nezná, môj ľud neporozumieva.
Judsko stihol podobný osud, keď počas kraľovania Mannasesa pretiekla Božia trpezlivosť a Boh vypovedal nezvrátiteľný súd - zajatie Babylonom.
Zjavenie Božej moci a slávy v Novom zákone
Ak budeme sledovať úvod Nového zákona, t.j. narodenie Ježiša Krista, jeho verejnú službu, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie a zrod novozákonnej cirkvi, objektívne musíme konštatovať významné pôsobenie Božej moci a zjavenia Božej slávy. To vidíme už pri úvodných okolnostiach Ježišovho narodenia. V evanjeliách čítame o niekoľkých návštevách silnej anjelskej bytosti Gabriela, najprv u Zachariáša, otca Jána Krstiteľa, potom v Nazarete pri Márii. Začiatok verejnej služby Ježiša Nazaretského bol tiež v tom, že po krste naňho zostúpil Svätý Duch, išiel na púšť plný Ducha a vrátil sa po pôste v moci Ducha. V Nazarete na úvod vyhlásil Iz 61:1-4 Duch Pánov je na mne.
Ďalej sa dej točí, okrem zápisov o vyučovaniach, okolo udalostí spojených s divmi a zázrakmi. Božia moc prúdila v nevídanej miere a počas druhej galilejskej služby sa stačilo dotknúť lemu Ježišovho rúcha a každý bol uzdravený. Celé davy žasli nad neuveriteľnými udalosťami, ako bolo uzdravenie slepých, chromých, malomocných, či rozmnoženie chlebov. Pritom učeníci zažili, ako majster chodí po mori a traja z nich aj premenenie na vrchu. Peter to opisuje takto: „Lebo dostanúc od Boha Otca česť a slávu, keď sa zniesla na neho velebná sláva taký hlas: Toto je ten môj milovaný Syn, v ktorom sa mne zaľúbilo. Takže, učeníci aj ľud mali zjavenie Božej moci a slávy. Samotné premenenie na vrchu malo byť potvrdením služby a posilnením pred ukrižovaním. Nakoniec, aj vzkriesenie bolo, slovami Pavla, vypôsobené Božou slávou.
Po vzkriesení a nanebovstúpení prišla na rad cirkev, ktorá sa tiež zrodila z Božej moci, keď na Letnice zostúpil Svätý Duch a začala služba novozákonnej cirkvi pod pomazaním Svätého Ducha, ktorý sa mocne pohyboval v ranej cirkvi a bol súčasťou ich kresťanskej skúsenosti. Napríklad, pri prebudení v Samárii, za Filipa, boli poslaní Peter a Ján s úlohou modliť sa za novouverivších, aby prijali Svätého Ducha, čo sa prejavilo rovnako ako na Letnice v Jeruzaleme, hovorením v jazykoch a prorokovaním. Neskôr čítame o Pavlovej misii, že keď prišiel do Efezu a našiel hŕstku učeníkov, ako na prvú vec sa ich opýtal, či prijali Svätého Ducha, na čo mu odpovedali, že ani nepočuli, že existuje (Sk 19:1-2). Preto je nesprávne stavať do ilegality charizmatické hnutie a vyzdvihovať, že apoštolmi skončilo obdobie zázrakov.
Samotní apoštoli učili: „A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha. Lebo vám patrí to zasľúbenie a vašim deťom a všetkým na široko-ďaleko, ktorých- a koľkýchkoľvek si povolá Pán, náš Boh.“ (Skutky 2:38-39)
Lenže už v počiatkoch začali nastupovať sily, ktoré mali snahu znehodnotiť, pokriviť prácu Ducha, a tak vytlačiť hybnú silu viery. Bol to napríklad už v spomínanom samárskom prebudení Šimon mág, ktorý si za peniaze chcel kúpiť pomazanie. Potom aj v Galácii vidíme vážne zneistenia veriacich cez také vyučovania, ktoré vytláčajú biblickú vieru a moc Ducha. Pavel napríklad upozornil Korinťanov, že jeho služba a kázanie neboli postavené na vonkajšej uhladenosti, rétorických schopnostiach, ale v dôkaze Ducha a moci, aby ich viera nebola postavená v ľudskej múdrosti, ale v moci Božej.
Kresťanstvo sa pôsobením apoštolov veľmi rýchlo šírilo po celej Rímskej ríši. Imperium Romanum postupne dostávalo novú náboženskú tvár, i keď cesta k tomu bola veľmi tŕnistá. Vznikali nové zbory, okrem Palestíny v Malej Ázii, v Sýrii. Kresťanstvo začalo prenikať do Arménie, Mezopotámie, kde sa centrom stala Edessa, keď sa kráľ Abgar v roku 200 stal kresťanom. Cirkev prenikla až k hornému Eufratu. Vznikali zbory v Egypte, v severnej Afrike, v Galii, Itálii, Španielsku, pri Dunaji, Rýne i v Británii. Miestodržiteľ Plínius ml. písal cisárovi Trajánovi r. 110: „Nákaza tejto povery sa rozšírila nielen v mestách a dedinách, ale aj v celom šírom okolí. Chrámy (nie kresťanské) sú temer prázdne...“ Na kresťanstvo sa obracali ľudia z rôznych spoločenských vrstiev. Vznikali zbory po mestách, aj na vidieku. Keď nastalo prvé všeobecné prenasledovanie kresťanov, Tertulián okolo roku 200 napísal: „Sme včerajší, ale už sme naplnili všetko, čo je vaše: mestá, ostrovy, pevnosti a slobodné mestá, zhromaždenia, rady i vojenské tábory, cisársky palác i fórum.
To, že Božia moc a sláva naďalej boli prítomné v cirkvi aj po apoštoloch v druhom a treťom storočí, sa dozvedáme od Irenea (140-202), učeníka Polykarpovho, ktorý píše: „Tí, ktorí sú naozaj Kristovými učeníkmi a dostávajú od neho milosť, konajú v jeho mene zázraky... Niektorí skutočne a opravdivo vyháňajú démonov s tým, že tí, ktorí sú takto očistení od zlých duchov, často uveria v Krista a pripoja sa k cirkvi. Iní ešte stále uzdravujú nemocných vkladaním rúk a títo sú zdraví... Nie je možné vymenovať počet darov, ktoré cirkev po celom svete dostala od Boha v mene Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný pod Pontským Pilátom, a ktoré denne používa na dobro pohanov... Tiež apologetik Justín Martír, ktorý bol sťatý okolo roku 166, píše: „Mnohí z našich kresťanských mužov vyhnali v mene Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný pod Pontským Pilátom, bezpočetné množstvo démonov po celom svete a vo vašom meste.
Zmena v Cirkvi a nástup apostázie
Zvrat nastal vytvorením základov stredovekej ortodoxie za Augustína a Chryzostoma v 4. stor., keď začala cirkev zdôrazňovať pravé učenie pred charizmatickými prejavmi Ducha, na ktoré sa pozerala s nedôverou. Po týchto krokoch sa cirkev začala stále viac spájať so štátom, čo vyvrcholilo za Theodosia Veľkého, ktorý urobil z kresťanstva štátne náboženstvo. Svojím výnosom z roku 380 nariadil, aby jeho podriadení žili v tom náboženstve, ktoré dal ľudu Ríma svätý Peter a jeho vierovyznanie považovali za správne aj vtedajší pápež Damasus a alexandrijský biskup Peter. Teda každý mal veriť v zmysle apoštolského vyznania viery. Kto mal toto vyznanie mohol niesť označenie ´katolícky kresťan´. Každý iný bol bludár, blázon a bez rozumu a ich zbory nemôžu niesť meno eklézia.
Politický vplyv kléru začal rásť zvýhodneniami za Konštantína Veľkého. Stále viac sa začal zjednocovať s politickou mocou, až sa vytvoril cezaropapizmus. Na základe Ambrózovho pravidla, že cisárovo miesto nie je nad cirkvou, ale v cirkvi, sa pápežská moc priamo nikdy nepodvolila štátu, ale naopak, začala ovplyvňovať politiku až do takej miery, že v 10. až 11. stor. Ambróz vypracoval teológiu krstu detí, bol silne protižidovský. Tiež bol jedným z hlavných súdobých ctiteľov Márie, ktorú nazval Bohorodičkou, matkou všetkých vykúpených a tvrdil, že zostala navždy pannou. Bol protagonistom uctievania anjelov a mŕtvych.
Augustín rozšíril teológiu o krste detí, napriek tomu, že aj on, aj Ambróz boli pokrstení ako dospelí. Zaviedol nové chápanie Desatora, kde prvé a druhé prikázanie zlúčil a desiate rozdelil na dve, aby zostalo desať prikázaní. Rozšíril kanón o 7 deuterokanonických kníh a snažil sa teologicky ospravedlniť násilné šírenie viery, čím poslúžil neskoršej inkvizícii. Okrem toho on aj Ambróz vpustili do kresťanstva myšlienky filozofov. V tomto apostatickom stave cirkev viac-menej zostala do dnešných dní, čím vznikla tzv. smilná cirkev.
Vytratila sa duchovná aj morálna sila. Zapredávala sa svetu pre moc, vplyv a bohatstvo. To sa nazýva sobášenie so svetom. Preto prichádzali znovu a znovu rôzne hnutia, ktoré sa snažili navrátiť cirkev do pôvodného stavu. Avšak celoplošne sa nepodarilo cirkev reformovať, preto mnohí, ktorí pochádzali z tradičného pozadia, museli kvôli Božiemu slovu opustiť pôvodnú cirkev, ktorá bola hlboko v apostázii a založiť nové spoločenstvá.
V cirkvi je od počiatku zjavný boj medzi dvoma smermi: biblickým kresťanstvom a náboženstvom, ktoré sa odcudzilo od Slova a ktoré sa opiera o cudzie tradície. Vplyv nebiblických tradícií bol do 4. storočia výrazne odlišný od nasledujúcej doby. Je nepochybné, že ešte pred Konštantínom Veľkým boli v cirkvi rôzne bludné učenia, ktoré si získali množstvo stúpencov. Tieto dva smery mali však rovnocenné spoločenské postavenie a pravidelne dochádzalo k tomu, že biblické postoje získavali víťazstvo. Dokonca aj prenasledovanie malo tento efekt, lebo sa znižoval počet nominálnych kresťanov, a tým nastávalo zníženie ich vplyvu.
Po tom, čo sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, došlo v cirkvi k...