Diskusie o Bohu, Ježišovi a viere sú v 21. storočí stále živé a rôznorodé. Ľudia s rôznymi svetonázormi sa stretávajú a vymieňajú si názory, pričom často dochádza k polemikám a nedorozumeniam. Tento článok sa pokúsi zmapovať niektoré z týchto diskusií a predstaviť rôzne pohľady na tieto zložité témy.
Trojica: Záhada kresťanskej viery
Jednou z najťažších vecí na kresťanskom učení je Trojica. Niet spôsobu, ako ju adekvátne vyložiť. Učenie o Trojici je koncept, ktorý nemožno dokonale pochopiť, nehovoriac o vysvetľovaní. Boh je nekonečne väčší, ako sme my, nemali by sme teda očakávať, že ho dokážeme plne pochopiť. Biblia učí, že Otec je Boh, Ježiš je Boh a Svätý Duch je Boh. Biblia tiež učí, že je len jeden Boh. Aj keď dokážeme pochopiť niektoré veci o vzťahu osôb v Trojici, v konečnom dôsledku je to pre ľudský rozum nepochopiteľné.
Pri štúdiu tohto učenia musíme mať na mysli, že slovo "Trojica" sa v Písme nenachádza. Je to termín použitý v snahe opísať trojjediného Boha, skutočnosť, že sú 3 spolu jestvujúce, večné osoby, ktoré sú jediným Bohom. Pripomíname, že toto v žiadnom prípade nesmie byť vysvetľované ako 3 Bohovia. Trojica je 1 Boh v 3 osobách. Nie je nič zlé, ak používame termín "Trojica" aj keď sa toto slovo nenachádza v Biblii. Je kratšie povedať "Trojica" ako hovoriť "3 spolu jestvujúce večné osoby jediného Boha." Ak je toto problémom pre vás, uvážte nasledovné: slovo starý otec sa tiež v Biblii nepoužíva. Avšak vieme, že Biblia vypovedá aj o niektorých starých otcoch. Abrahám bol starým otcom Jakoba. Tak sa nenechajte termínom "Trojica" zmiasť. Čo je veľmi dôležité, je sám koncept OBSIAHNUTÝ v slove "Trojica", ktorý sa v Písme nachádza.
Biblia poukazuje na existenciu troch osôb v Trojici: Genesis 1:1; 1:26; 3:22; 11:7; Izaiáš 6:8; 48:16; 61:1; Matúš 3:16-17; Matúš 28:19; 2 Korintským 13:14. Pre starozmluvné pasáže je výhodné mať poznatky z hebrejčiny. V Genesis 1:1 je použitý plurál mena "Elohim". V Genesis 1:26; 3:22; 11:7 a Izaiášovi 6:8 je použité zámeno v množnom čísle "nás". Že sa toto "Elohim" a "nás" vzťahuje na viac ako dvoch je MIMO akýchkoľvek pochybností. My poznáme len dve možnosti - jednotné alebo množné číslo. V hebrejčine existujú tri možnosti: jednotné číslo, množné číslo a pomnožné - tzv. duál. Duál je LEN pre číslo dva. V hebrejčine sa duál používa pre všetko, čo existuje v pároch ako oči, uši, ruky. V Izaiášovi 48:16 a 61:1 hovorí Syn a spomína Otca a Svätého Ducha. Porovnajte Izaiáša 61:1 s Lukášom 4:14-19 a uvidíte, že hovorí Syn. Matúš 3:16-17 opisuje udalosť Ježišovho krstu. V tomto možno vidieť Boha Svätého Ducha ako zostupuje na Boha Syna, kým Boh Otec vyslovuje svoje zaľúbenie v Synovi.
Osoby Trojice sú od seba navzájom odlíšené v rôznych pasážach: V Starej zmluve je "HOSPODIN" odlíšený od "Pána" (Genesis 19:24; Hozeáš 1:4). "HOSPODIN" má "Syna" (Žalm 2:7, 12; Príslovia 30:2-4). Duch je odlíšený od "HOSPODINA" (Numeri 27:18) a od "Boha" (Žalm 51:10-12). Boh Syn je odlíšený od Boha Otca (Žalm 45:6-7; Židom 1:8-9). V Novej zmluve v Jánovi 14:16-17 Ježiš hovorí s Otcom, aby poslal Pomocníka, Svätého Ducha. Toto ukazuje, že Ježiš sa nepovažoval za Otca alebo Svätého Ducha. Zvážte aj ostatné miesta v evanjeliach, kde Ježiš hovorí s Otcom. Hovoril k sebe samému? Nie.
Každá osoba v Trojici je Boh: Otec je Boh: Ján 6:27; Rímskym 1:7; 1 Petra 1:2. Syn je Boh: Ján 1:1, 14; Rímskym 9:5; Kolosenským 2:9; Židom 1:8; 1 Jána 5:20.
Písmo ukazuje, že Svätý Duch je podriadený Otcovi a Synovi, Syn je podriadený Otcovi. Toto je vnútorný vzťah a nepopiera božskosť žiadnej z osôb v Trojici. Toto je jednoducho oblasť, ktorú naše obmedzené mysle nemôžu pochopiť, keďže ide o nekonečného Boha. V súvislosti so Synom viď: Lukáš 22:42; Ján 5:36; Ján 20:21; 1 Jána 4:14.
Úlohy jednotlivých osôb v Trojici
Otec je prvotným zdrojom alebo príčinou: 1) vesmíru (1 Korintským 8:6; Zjavenie 4:11); 2) božského zjavenia (Zjavenie 1:1); 3) spasenia (Ján 3:16-17); a 4) Ježišovho diela ako človeka (Ján 5:17; 14:10). Syn je prostredníkom, skrze ktorého Otec vykonal nasledovné: 1) stvorenie a udržiavanie vesmíru (1 Korintským 8:6; Ján 1:3; Kolosenským 1:16-17); 2) božské zjavenie (Ján 1:1; Matúš 11:27; Ján 16:12-15; Zjavenie 1:1); a 3) spasenie (2 Korintským 5:19; Matúš 1:21; Ján 4:42). Svätý Duch je prostriedkom, skrze ktorý Otec činí nasledovné: 1) stvorenie a udržiavanie vesmíru (Genesis 1:2; Jób 26:13; Žalm 104:30); 2) božské zjavenie (Ján 16:12-15; Efezským 3:5; 2 Petra 1:21); 3) spasenie (Ján 3:6; Títovi 3:5; 1 Petra 1:2); a 4) Ježišove dielo (Izaiáš 61:1; Skutky 10:38).
Žiadna z populárnych ilustrácií nedokáže úplne zobraziť Trojicu. Vajce (alebo jablko) sú nedostatočné, keďže škrupinka, bielok a žĺtok sú súčasťou vajíčka, nie vajíčko samo. Otec, Syn a Svätý Duch nie sú časťami Boha, každý z nich je Boh. Ilustrácia vody je o čosi lepšia, ale stále adekvátne nepopisuje Trojicu. Tekutina, para a ľad sú formami vody. Otec, Syn a Svätý Duch nie sú formami Boha, každý z nich je Boh. Tieto ilustrácie poskytujú čiastočný obraz Trojice, nie sú však dokonalým zobrazením. Nekonečný Boh nemôže byť dostatočne ilustrovaný nejakým konečným obrazom. Namiesto sústredenia sa na Trojicu, pokúsme sa sústrediť na Božiu veľkosť a nekonečne vyššiu podstatu ako je tá naša. "Ó hlbokosť bohatstva a známosti a múdrosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho!
Aj keď nie všetci súhlasia s týmto výkladom, pre mnohých veriacich je Trojica základným kameňom ich viery. Zároveň sa objavujú aj názory, že Ježiš bol len prorok a nie Boh, alebo že bol anjel.
Veda verzus náboženstvo?
Častým argumentom proti viere v Boha je, že veda ponúka racionálne vysvetlenia pre javy, ktoré boli v minulosti prisudzované nadprirodzeným silám. Niektorí ľudia vnímajú vedu a náboženstvo ako protichodné svety, zatiaľ čo iní sa snažia nájsť medzi nimi harmóniu.
Miera Boha: Dokážeme zosúladiť vedu a náboženstvo
Veda stále vynachádza nové poznatky o hocičom, nezostáva stále pri tom istom ako náboženstvá, a hlavne nás nenúti, aby sme tomu verili, inak zhoríme v pekle. Za ďalšie, si kresťan, ako som usúdil, a nadávaš takto, nevieš sa držať na uzde? Som ateista, kvôli rozumu, mám rád vedu a podložené veci, zdravý rozum a všetko na čo má človek vysvetlenie a snahu niečo zistiť a dokázať to plnohodnotne pochopiť. Preto nie som zástancom náboženstiev, veda ma totiž to ešte nikdy nedostala do štádia kde som si povedal ,, tak toto nie, to je hlúposť,, ... náboženstvo áno, tak preto ... ale rešpektujem aj veriacich, je to ich rozhodnutie, ich spôsob života, kto som aby som ich súdil za to ako myslia.
Môj svetonázor je v základe postavený na vede a potvrdených veciach, a na ňom stojí nadstavba, ktorú si obvykle nechávam pre seba (a počítam s možnosťou, že sa v nej mýlim), a táto nadstavba je vlastne len voľnejšou a mierne "domýšľavou" interpretáciou svetonázoru vedeckého.
Viera, náboženstvo a osobná skúsenosť
Pre mnohých ľudí je viera hlboko osobnou skúsenosťou, ktorá presahuje racionálne argumenty a vedecké dôkazy. Viera im prináša útechu, nádej a zmysel života. Niektorí veriaci tvrdia, že zažili priame stretnutia s Bohom alebo s nadprirodzenými silami, ktoré ich presvedčili o existencii vyššej reality. Na druhej strane, existujú aj ľudia, ktorí sa cítia sklamaní náboženstvom a ktorí sa rozhodli opustiť vieru. Títo ľudia často poukazujú na negatívne aspekty náboženstva, ako sú pokrytectvo, násilie a manipulácia.
Som veriaci, tak jednak som bol týmto smerom vychovávaný ale časom sa moja viera prehlbovala ďalej než je len povrchná stránka náboženstva, a dôvod? Veriaci. Ja z toho mám napr. dobrý pocit, už som sa za tie roky odsledoval a celkovo z viery čerpám energiu, možno to niekto praktizuje z iných zdrojov, no ja napr. z viery ... prináša mi to dobrý pocit prosto, momentálne som mal obdobie kedy som sa k tomu nejak neupínal a mal som vnútorný nepokoj...
Ja to poviem takto: Ako by sa laicky dalo opísať poslanie náboženstva? - Konať dobro, s nejakými všeobecne známymi a morálnymi princípmi. Konať dobro je možné aj bez viery v Boha - o tom sa vyjadril už aj Pápež. Ja beriem cirkev len ako nejaký nástroj, ktorý by mal dopomôcť súčasnej spoločnosti morálne sa správať. Len otázkou je kto ten nástroj potrebuje, kto ho nepotrebuje a kto ho len využíva.
Ateizmus a hľadanie zmyslu
Ateizmus nie je len popretie existencie Boha, ale aj svetonázor, ktorý sa snaží nájsť zmysel života bez odvolávania sa na nadprirodzené sily. Niektorí ateisti sa zameriavajú na etické princípy, ako sú humanizmus a altruizmus, a snažia sa konať dobro pre spoločnosť. Iní sa venujú vedeckému poznaniu a hľadajú odpovede na existenčné otázky v prírodných zákonoch. Pre ateistov je dôležité žiť v súlade so svojimi hodnotami a prežívať život naplno, bez ohľadu na to, či existuje posmrtný život alebo nie.
Som ateistka ... ale nie som ani za názor že boh je ani za názor že neni... može byť a nemusí... ale ja nemám potrebu tomu veriť.... teda byť veriacov a modliť sa a pod. Ja len nechápem proste ako môže niekto v 21. storočí veriť v takú absurdnosť, ako je boh. Ateizmus možno stojí na hnoji, ale na ateistoch nestojí dôkazné bremeno, keďže oni len reagovali na nezmysly, s ktorými prišli veriaci...
Dedí sa hriech?
Viera v dedičný hriech je spojená s biblickým príbehom o Adamovi a Eve, ktorí porušili Boží zákaz a zjedli ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Podľa kresťanskej teológie, tento čin mal za následok, že celé ľudstvo bolo poznačené hriechom a stratilo pôvodnú nevinnosť. Otázka dedičného hriechu je však kontroverzná a vyvoláva mnohé otázky. Je spravodlivé, aby boli všetci ľudia potrestaní za hriech, ktorý spáchali ich predkovia? Ako sa môžeme očistiť od dedičného hriechu? A aký má zmysel krst, ak sme už aj tak poznačení hriechom?
Dedičný hriech sa volá preto dedičný, lebo sa to viaže na všetkych ludí od stvorenia ľudstva, a odpoved na prvú otazku, ze Boh je nespravodlivý , lebo to hádže na všetkych je, že nespravodlivý nie je , pretože ti dáva možnosť z hriechu sa vykúpiť krstom. To je celá odpoved, lebo hádžete také otazky , že dovi . To ako keby si povedala, ze otrokar mi dava moznost prezit, ked u neho budem otrocit. Ani ja, ani otrokar sme nikomu neublizili a teda taketo ultimata su absolutne nemoralne. Ja predsa nemozem byt zodpovedny za to co spravili Adam a Eva. Dáva ti možnosť očistit sa a žit v láske bez hriechu ( na toto urcite budeš komentovat nejakú hlupost, alebo ma nepochopíš) , nič ti nenariaduje, a ak budeš krstom očistený od toho prvého hriechu, tak stále mas potom možnost rozhodovat TY sám. Takze ziadne otrokárstvo a ziadne ultimáta, je to len na tebe.
Peklo: Miesto trestu alebo stav oddelenia od Boha?
Pojem pekla je v rôznych náboženstvách chápaný rôzne. V niektorých náboženstvách je peklo vnímané ako doslovné miesto ohnivých múk, kde sú hriešnici po smrti trestaní. V iných náboženstvách je peklo chápané ako stav oddelenia od Boha alebo ako metafora pre vnútorné utrpenie. Aj v rámci kresťanstva existujú rôzne názory na to, čo je peklo a kto doň ide.
Náboženskí vodcovia cirkví kresťanstva si stáročia predstavovali, že údelom hriešnikov je zaručene ohnivé peklo plné trýznivých múk. Tento názor je rozšírený aj medzi mnohými ďalšími náboženskými skupinami. No vplyvom súčasného spôsobu uvažovania vzniká iná predstava o pekle. Jezuitský časopis La Civiltà Cattolica uviedol: „Je mylné... myslieť si, že Boh prostredníctvom démonov spôsobuje zatratencom strašné muky, napríklad v ohni.“ Časopis dodáva: „Peklo existuje, no nie ako miesto, ale ako stav, forma bytia človeka, ktorý trpí bolesťou vyplývajúcou z toho, že je oddelený od Boha.“
| Pohľad na peklo | Popis |
|---|---|
| Tradičný | Doslovné miesto ohnivých múk. |
| Moderný | Stav oddelenia od Boha, duchovné utrpenie. |
Záver?
Diskusie o Bohu, Ježišovi a viere sú komplexné a rozsiahle. V tomto článku sme sa dotkli len niektorých z nich. Dôležité je, aby sme sa k týmto témam pristupovali s otvorenou mysľou a rešpektom k názorom iných ľudí. Nech už je náš svetonázor akýkoľvek, mali by sme sa snažiť žiť v súlade so svojimi hodnotami a konať dobro pre spoločnosť.