Kresťanský život môže byť zakrpatený, ba až udusený, keď spočíva na nesprávnej alebo nedostatočnej predstave Boha. Ak si predstavujeme Boha ako nebeského policajta, tak žijeme, ako keby Boh bol iba nástrojom zákona a poriadku. Už sama jeho prítomnosť vyvoláva v nás pocit viny.
Myšlienka, že obmedzená predstava o Bohu vedie k zakrpatenému náboženstvu, nie je nová. Život otca viery, Abraháma, bol sústavným objavovaním, že Boh je väčší, ako si predstavoval. Izaiáš sa posmieval modlárstvu, keď hovoril, že modly sú také bezmocné, že ich musia ľudia nosiť.
Zaoberali sme sa tým, ako si ľudia počas uplynulých 2 tisícročí predstavovali Boha. Máme oveľa prepracovanejšiu predstavu, ako apoštolskí otcovia, či dokonca apologéti. Napriek tomu, či možno práve preto, dúfam, že vieme, že pravý Boh je väčší ako všetko, čo o ňom vieme.
Iná verzia toho istého problému - príliš malého Boha - nastane, keď kresťana zabudnú, že Boh je Otec, Syn a Duch. Potom sa tak veľmi sústredia na Otca, alebo na Syna, či na Ducha, že zanedbajú plnosť trojjediného Boha. Tento druh „špecializácie“ v rámci Boha je nebezpečný, lebo vedie k zakrpateniu kresťanského života.
Novozmluvný popis kresťanstva dokazuje, že plný kresťanský život obsahuje vzťah s Otcom, Synom a Duchom a že je výsledkom pôsobenia tohto trojjediného Boha. Napríklad 1Pt 1:2 hovorí o ľuďoch, „ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil k poslušnosti a na skropenie krvou Ježiša Krista“.
Bohatstvo a rôznorodosť Božieho činu sa prejavila príchodom Krista a Ducha a reč kresťanov o Božej aktivite to aj odrážala. To neznamená, že kresťania novozmluvných zborov verili učeniu o Trojici, ktoré bolo neskôr vyjadrené pojmami o jednej podstate a troch osobách. Aspoň niektoré ich výrazy vyjadrujú predstavu, že Boh je „jeden“ a „traja“ zároveň.
Jednota Boha sa prejavovala v tom, že ich vzťah k Ježišovi a k Duchu, ich neodviedol od Otca, ale naopak, pomáhal im lepšie rozumieť Otcovi. Poznali Krista ako Pána a Ducha ako Pána. To sú dôležité tituly, lebo pre svoj starozmluvný pôvod zdôrazňujú jediného pravého Boha.
Označenie Krista a Ducha za Pána ich neviedlo do opozície k Otcovi alebo k odmietaniu Starej zmluvy. Ich viera v trojakosť Boha sa vyjadrovala v uznaní panstva Krista a Ducha rovnako ako aj Otca.
Život cirkvi dnes je často limitovaný nedostatočnou predstavou o Bohu. Konkrétnym problémom je tendencia sústreďovať sa na Otca, alebo Syna, či Ducha a zanedbávať ostatných. Náš Boh je príliš malý. Plnosť života v Bohu nájdeme len živým vzťahom k jednému Bohu, ktorým je Otec, Syn a Svätý Duch.
Autor Louie Giglio si myslí, že Boh má radosť, keď sa ho snažíme spoznať a skúmame to, čo stvoril. Zároveň je presvedčený, že v knihe pre deti pripravil mnoho prekvapení a jej čítanie bude jedno veľké dobrodružstvo a to nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov.
Kniha je vhodná pre deti od 6 do 11 rokov, ale určite poteší aj starších. Knižný bestseller Neopísateľný zaujal nielen deti, ale aj ich rodičov a učiteľov. Louie Giglio v ďalšej knihe Náš Boh je úžasný, ponúka ďalších 100 fascinujúcich zamyslení o Bohu a vede, ktoré prebudia zvedavosť u 6 až 10-ročných detí. Spoznávaj nášho úžasného Boha prostredníctvom jeho stvorenia!
Zamyslel si sa niekedy nad tým, prečo Zem potrebuje Mesiac? Vieš, ako vznikajú vodné víry a prečo niektoré predmety svietia v tme? Zaujíma ťa, prečo vtáky spievajú? Vieš, že existuje NIEKTO, kto pozná odpovede na tieto otázky a vlastne na všetky otázky, aké ti kedy napadnú?
V Žalme 147, 5 sa píše: „Veľký je náš Pán a veľmi mocný, jeho múdrosť je nesmierna.“ Kniha Náš Boh je úžasný ti prostredníctvom fascinujúcich faktov, krásnych ilustrácií a fotografií ukáže nepochopiteľnú veľkosť nášho Boha. Kniha sa zameriava na:
- vesmír a čas
- Zem a počasie
- planétu a klímu
- ľudské telo
- ríšu rastlín a živočíchov
Každé zamyslenie obsahuje rubriku ÚŽASNÉ! so zaujímavými faktmi, aktivitami a krátkou modlitbou. Po úspešnej knihe Neopísateľný nám Louie Giglio prináša ďalších 100 pútavých zamyslení o Bohu a vede. Obe knihy ti pomôžu spoznať veľkosť nášho Boha prostredníctvom zázrakov jeho stvorenia.
Niektorí hovoria, že zázraky neexistujú a hľadajú na všetko dôkazy a logické vysvetlenie. Namiesto hľadania dôkazov stačí vyjsť do záhrady alebo do lesa a zázrak sa nám odohráva pred očami. Za pár dní je všetko zelené, v tráve a na stromoch kvitnú kvety, vtáčiky si stavajú hniezda.
Ja si na rozdiel od nich myslím, že aj Cirkev je súčasťou zázrakov okolo nás. Skala, pevná konštrukcia, bez ktorej by došlo k deštrukcii nás i celej spoločnosti. Práve dogmy a ortodoxia Cirkvi, ktoré sú tak často kritizované, sú dôležité pre prežitie nás i nášho spoločenstva.
Rozmýšľam o tom, kto je viac slobodný. Či ľudia, ktorí uznávajú iba svet matérie a determinizmu, alebo tí, ktorí majú vieru v transcendentálny svet. Som príslušníkom druhej skupiny a myslím si, že sme slobodnejší. My si môžeme vesmír predstavovať ako chceme, pre nás je s Bohom všetko možné, my máme anjelov a duchov. Keď chceme, môžeme mať aj drakov, škriatkov a lesné víly. Radšej ponecháme prázdnu stranu v knihe, ako by sme mali detským jazykom popisovať Všemohúceho. Zázraky stačí ticho obdivovať. Slová sú zbytočné.
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1) . Týmito slávnostnými slovami sa začína Sväté písmo. Stvorenie je základom „všetkých spasiteľných Božích plánov“, „začiatkom dejín spásy“, ktoré majú svoj vrchol v Kristovi. A naopak, Kristovo tajomstvo je rozhodujúcim svetlom tajomstva stvorenia; zjavuje cieľ, pre ktorý „na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1) : Boh mal od začiatku na mysli slávu nového stvorenia v Kristovi.
Katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kládli a kladú ľudia všetkých čias: „Odkiaľ pochádzame?“ „Kam ideme?“ „Aký je náš pôvod?“ „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?“ Tieto dve otázky, čiže otázku o pôvode a otázku o cieli, nemožno oddeliť. Majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania.
Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru, o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka. Tieto objavy nás nabádajú väčšmi obdivovať veľkosť Stvoriteľa a vzdávať mu vďaky za všetky jeho diela a za inteligenciu a vedomosti, ktoré dáva vedcom a bádateľom.
Veľký záujem o tieto výskumy silno podnecuje otázka iného druhu, ktorá presahuje oblasť prírodných vied. Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh. A ak svet pochádza z Božej múdrosti a dobroty, prečo jestvuje zlo? Odkiaľ pochádza? Kto je zaň zodpovedný?
V otázke o pôvode sa kresťanská viera od začiatku stretala s inými odpoveďami, ako dáva ona. Už v dávnych náboženstvách a kultúrach sa vyskytujú početné mýty o pôvode všetkého. Všetky tieto pokusy o vysvetlenie svedčia, že otázka o pôvode je trvalá a všeobecne platná.
Ľudský rozum je nepochybne schopný nájsť odpoveď na otázku o pôvode. Veď jestvovanie Boha Stvoriteľa možno s istotou poznať z jeho diel svetlom ľudského rozumu, hoci toto poznanie často zatemňuje a skresľuje omyl. Preto viera posilňuje a osvecuje rozum, aby túto pravdu správne pochopil.
Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie… preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“.
Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený. „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1,5-6) . „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha.
Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. „Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4,11) . „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž 104,24) .
Veríme, že Boh nepotrebuje nijakú vopred jestvujúcu vec ani nijakú pomoc, aby niečo stvoril. Stvorenie nie je ani nevyhnutnou emanáciou Božej podstaty. Boh slobodne tvorí „z ničoho“.
Keďže Boh tvorí s múdrosťou, stvorenie je usporiadané: „Ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Múd 11,20) . Keďže stvorenie je stvorené vo večnom Slove a skrze večné Slovo, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) , je určené, adresované človekovi, Božiemu obrazu, povolanému k osobnému vzťahu s Bohom.
Keďže náš rozum má účasť na svetle Božieho rozumu, môže poznať, čo nám Boh hovorí prostredníctvom stvorenia, pravda, nie bez veľkého úsilia a v duchu pokory a úcty pred Stvoriteľom a jeho dielom. Keďže stvorenie vzniklo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť (Gn 1,4.10.12.18.21.31) . Lebo Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka, ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré.
Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, radosti a dôvery.
Stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania („in statu viae“) ku konečnej dokonalosti, ktorú mu určil Boh a ktorú má ešte len dosiahnuť. Opatrenia, prostredníctvom ktorých Boh vedie svoje stvorenie k tejto dokonalosti, voláme Božia prozreteľnosť. „Boh chráni a riadi svojou prozreteľnosťou všetko, čo stvoril, ,siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie‘ (Múd 8,1) .
Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti. Sväté knihy zdôrazňujú absolútnu Božiu moc nad behom udalostí: „Náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel“ (Ž 115,3) . A o Kristovi sa hovorí: „Keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí“ (Zjv 3,7) .
Ježiš žiada detskú odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca ktorý sa stará aj o najmenšie potreby svojich detí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘!… Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.
Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť na jeho prozreteľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí, aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych. Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva.
Od viery v Boha Stvoriteľa nemožno oddeliť pravdu, že Boh pôsobí v každom konaní svojich stvorení. On je prvá príčina, ktorá pôsobí v druhotných príčinách a prostredníctvom nich: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13) . Táto pravda nielenže neznižuje dôstojnosť stvorenej bytosti, ale ju zvyšuje.
Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo? Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo. V kresťanskom posolstve niet takého prvku, ktorý by z určitého hľadiska nebol odpoveďou na problém zla.
Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet, aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Boh by vo svojej nekonečnej moci mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel slobodne stvoriť svet v stave napredovania k jeho konečnej dokonalosti. V Božom pláne tento vývin prináša so vznikom určitých bytostí zánik iných, s dokonalejším aj menej dokonalé, so zveľaďovaním prírody aj jej ničenie.
Anjeli a ľudia, rozumové a slobodné tvory, majú smerovať k svojmu poslednému cieľu slobodnou voľbou a uprednostňujúcou láskou. Preto môžu zísť zo správnej cesty. A v skutočnosti zhrešili. Tak vstúpilo do sveta morálne zlo, neporovnateľne horšie ako zlo fyzické. Boh nie je nijako, ani priamo, ani nepriamo, príčinou morálneho zla.
S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh… Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby… zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45,8;50,20) . Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo, z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie.
„Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28) . Svedectvo svätých neprestáva potvrdzovať túto pravdu.
Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme.
Ježiš Kristus nás povzbudzuje k synovskej odovzdanosti do prozreteľnosti nášho nebeského Otca.
Božia prozreteľnosť pôsobí aj prostredníctvom činnosti stvorení.
To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom.
Hospodine, dve veci žiadame od Teba. Prosíme, neodopieraj nám ich: klam a lživé slovo vzdiaľ odo nás, ani chudobu ani bohatstvo nám nedávaj, poskytni nám toľko chleba, koľko potrebujeme, aby sme sa nepresýtili a nezapreli Ťa, aby sme nepovedali: Kto je Hospodin? Alebo aby sme neschudobneli a nekradli, a tak nepotupili Tvoje meno, Bože náš.
Ježiš povedal: „Ja som…“ Môžeme tu doplniť mnoho slov, ktoré o sebe povedal sám Ježiš. Ale aj veľa, ktoré o ňom povedali apoštoli.
Pod menom, ktoré Boh nesie, si každý predstavuje niečo iné, a keď sa naše očakávania nenapĺňajú podľa plánu, nedokážeme zmeniť uhol pohľadu. Každý však asi zažil moment, keď si povedal, ako úžasne to Boh zariadil. Dostavil sa výsledok, ktorý by nám nikdy ani nenapadlo, že je skutočne možný.
Kristus je grécky preklad hebrejského slova Mesiáš. Do slovenského jazyka by sme ho preložili ako Pomazaný. Ak aj nemáte prečítaný Starý zákon, stále je takmer isté, že ste už počuli niektorý príbeh o tom, ako Boh poslal proroka a ten pomazal človeka, ktorého si Boh vyvolil.
O ňom hovorili všetci proroci, na neho sa vzťahuje celý Starý zákon. Toľkokrát chodíme a obdivujeme drevené vyrezávané betlehemy, no málokedy sa zastavíme a uvedomíme si, čo táto scenéria zobrazuje.
Scéna Narodenia Pána
Ako predpovedal prorok Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (Iz 7,14).
Boh v celých dejinách túži byť pri svojom ľude. Odluka, ktorá vznikla medzi Bohom a človekom, je spôsobená iba človekom. Človek odchádza, človek sa vzďaľuje a Boh stále nachádza spôsoby, ako sa k nemu opäť priblížiť.
Nakoniec Boh prichádza medzi ľudí ako jeden z nás. Ako človek. Vieme si predstaviť lepší spôsob, akým môže byť Boh úplne s nami, ak nie ako človek? S akou inou bytosťou dokáže človek vytvoriť hlboký, úprimný a plnohodnotný vzťah, ak nie s druhým človekom?
Už nie iba ako ohnivý či oblačný stĺp, alebo jemný vánok. Je pekné, keď si p... Sv. Text prikázania Lásky k Bohu, ktorý židia označujú slovom „Shema (Počúvaj)“ tvorí zároveň základnú židovskú modlitbu, ktorá do dnešného dňa zaznieva z domácností zbožných židov každé ráno a večer - má teda veľký význam v židovskej tradícii. Ide tu vlastne o liturgický text, ktorý je určený na to, aby sa stále opakoval, aby si ho človek pripomínal. Božie Slovo má v sebe náboj - potenciál, ktorý sa trvalým opakovaním v človeku uvoľňuje.
Príkaz nachádzame v Deuteronómiu: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome alebo cestovať, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku a budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami.
Boh, ktorý dal prvé prikázanie, Sám miluje človeka, ktorého stvoril. Človek dostal úžasnú možnosť i schopnosť milovať Boha. Ten, ktorého poznávame rozumom ako Rozumného Stvoriteľa, chce byť poznávaný srdcom ako Láska. Možno nás zarazí skutočnosť, že sa hovorí o láske k Bohu ako o príkaze.
Keby sme neboli postihnutí hriechom, v čistote srdca by sme poznávali Boha a prežívali by sme nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Po dedičnom hriechu sa rozum človeka zatemnil a vôľa sa naklonila k zlému. Preto sa nám musí prikazovať, tak ako sa prikazuje chorému človeku, musia sa nám prikazovať veci, ktoré slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme, sme nešťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa prekonáme, nachádzame svoje šťastie.
Základným predpokladom akejkoľvek lásky je prvá podmienka: „Počúvaj!“. Nedá sa hovoriť o láske, kde nie je ochota počúvať a poslúchať. V našom jazyku sú to vlastne dve slová, ktoré vyjadrujú toto jedno: „počúvať a poslúchať“. Pán Ježiš hovorí, že základom lásky k nemu je „poslušnosť jeho príkazom!“ Nie cit ale vôľa je rozhodujúca. Teda „počúvaj a poslúchaj!“ V absolútnej miere to platí o láske k Bohu, relatívne aj o našich medziľudských vzťahoch. Koľko manželstiev i komunít stroskotá práve na tejto neochote počúvať sa navzájom.
Hovorili sme, že sa jedná o prikázanie lásky k Bohu. Možno nás prekvapí skutočnosť, že pri hlbšom štúdiu zistíme, že to vlastne v pravom význame slova nie je príkaz, lepšie by bolo hovoriť o norme, zákonitosti, ktorá platí medzi človekom a Bohom. Shema popisuje princíp, ktorý platí medzi počutým Božím Slovom a jeho pôsobením v nás. Pri gramatickom rozbore hebrejského textu objavíme zaujímavú skutočnosť.
V danom texte nachádzame jedine sloveso v tvare rozkazovacom, ostatné slovesá v spôsobe oznamovacom. Jediné sloveso v rozkazovacom tvare je práve ono prvé slovo „Počúvaj!“ (Počúvaj a poslúchaj) Všetky ďalšie sú v tvare oznamovacom. Prvým z dôsledkov počutia a poslúchania je, že miluješ Boha, ďalej, že máš Jeho Slovo vo svojom srdci, v duši, v myslí, text pokračuje: vštepuješ ho svojim synom a dcéram to znamená ide to z teba von, a tiež je to vidieť okolo teba - na tvojich verajach, bránach … Totiž kto Boha počúva, ten ho miluje!
Keď som hovoril o Božom Slove, tak som spomenul, že týmto termínom označujeme dve skutočnosti: Božie slovo ako inšpirovanú zbierku kníh, teda Bibliu, ale zároveň Božie Slovo ako II. Božskú Osobu, teda Logos. Týmto Slovom je Boží Syn, jeden zo svätej Trojice, ktorý je jednej podstaty s Otcom, skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. A toto Božie Slovo je Živé a Účinné. Keď ho počúvame a vierou prijímame, vstupuje do nášho srdca a naša duša sa začne rozvíjať k dokonalosti. Ježiš je Život našej duše.
Pán Ježiš hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha Pravdy“. Tak ako platí o viere, že je z počutia Božieho Slova, tak Láska je z uskutočňovania Božieho Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Poslušnosť Božiemu Slovu je láskou k Bohu, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá iný charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je láskou aj k sebe samému, pretože naša Spása, naša dokonalosť a naše určenie je: „byť božím obrazom“.
Toto úsilie o lásku spôsobí, že sám Boh - Láska, príde a obnoví v človeku svoj príbytok a z naplnenia prísľubu Božieho prebývania v človeku pramení naša Večná Blaženosť. Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie adresované: „Izrael!“ Slovo Izrael sa prekladá ako Boží bojovník. Ak sa chceme Bohu páčiť musíme v tomto svete prijať duchovný zápas ako spôsob života, bez zápasu zo sebou, so zlými duchmi, bez zápasu s duchom tohto pomýleného sveta, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu.
Zápas s hriechom má zmysel, lebo jeho ovocím je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva. Boží prísľub týkajúci sa prebývania v človeku, je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe. Vždy sme pokúšaní. U detí je to pokušenie sladkosti, u mladých zasa pokušenie zmyselnosti, pre nás v strednom veku pokušenie bohatstva a kariéry a pre ešte vekom starších pokušenie moci a lakomstva. Pokušenie ešte nie je hriechom, hriechom sa stáva až keď ho začneme nasledovať. My totiž nie sme povinní zhrešiť.