Obnovenie jednoty medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista.
Avšak Pán vekov, ktorý múdro a trpezlivo uskutočňuje plán svojej milosti voči nám hriešnikom, začal v posledných časoch v hojnejšej miere šíriť medzi navzájom rozdelenými kresťanmi ducha pokorného uznania chýb a túžbu po jednote. Na tomto hnutí za jednotu, nazývanom ekumenickým, sa zúčastňujú tí, ktorí vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen ako jednotlivci, ale aj spoločne v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré nazývajú svojou a Božou cirkvou.
Božia láska sa prejavila voči nám v tom, že Otec poslal jednorodeného Božieho Syna na svet, aby sa stal človekom a tak vykúpil, obnovil a zjednotil ľudstvo. On, prv než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21).
A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud novej zmluvy, ako učí apoštol: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 4 - 5).
Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom jednoty Cirkvi. Aby však Kristus upevňoval túto svoju svätú Cirkev na celom svete až do skončenia vekov, zveril kolégiu Dvanástich úlohu učiť, viesť a posväcovať.
Roztržky a Spoločenstvo s Katolíckou Cirkvou
V tejto jedinej Božej Cirkvi vznikli hneď na začiatku niektoré roztržky, ktoré apoštol Pavol prísne karhá ako odsúdeniahodné. No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany.
Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.
Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy.
Pod ekumenickým hnutím sa rozumejú aktivity a podujatia, ktoré vznikajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, postojov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú situácii oddelených bratov, a preto hatia vzájomné vzťahy s nimi.
Ďalej sem patrí dialóg medzi náležite pripravenými odborníkmi na stretnutiach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev. Pri tomto dialógu každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty a tak všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života zúčastnených spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti pre spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie.
Katolícki veriaci sa majú v ekumenickej činnosti bezpochyby starať o oddelených bratov, modliť sa za nich, zhovárať sa s nimi o veciach týkajúcich sa Cirkvi, urobiť k nim prvé kroky. Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva.
Na druhej strane je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Rozdelenosť kresťanov však prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých členov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva.
Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich, tak v každodennom kresťanskom živote, ako i v teologických a historických štúdiách.
Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, pokornej služby a bratskej veľkodušnosti voči iným, ako hovorí apoštol národov: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja!“ (Ef 4, 1 - 3).
Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti za jednotu a ekumenické stretnutia, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci modlili spoločne s oddelenými bratmi. Spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) však neslobodno pokladať za taký prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by sa dal uplatniť bez rozlišovania.
Treba poznať ducha oddelených bratov. Na to je potrebné pravdivo a dobromyseľne uskutočňované štúdium. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskou láskou.
Nech všetci kresťania vyznávajú pred všetkými národmi vieru v trojjediného Boha, vo vteleného Božieho Syna, Vykupiteľa a nášho Pána, a nech spoločným úsilím vo vzájomnej úcte vydávajú svedectvo o našej nádeji, ktorá nesklame. Spolupráca všetkých kresťanov je živým vyjadrením spojenia, ktoré už jestvuje medzi nimi, a stavia do jasnejšieho svetla tvár Krista Služobníka.
Cirkvi Východu i Západu išli cez nemálo storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života, a ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery alebo disciplíny, všetci uznávali rozhodnutia rímskej stolice.
Tento posvätný cirkevný snem medzi inými dôležitými vecami rád pripomína všetkým, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne alebo miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi; a z nich sa viaceré honosia tým, že ich založili sami apoštoli. Rovnako netreba prehliadnuť, že východné cirkvi vlastnia od začiatku poklad, z ktorého Cirkev Západu nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku.
Nemá sa podceňovať ani skutočnosť, že základné články kresťanskej viery o Trojici a Božom Slove, ktoré sa stalo telom z Panny Márie, boli definované na všeobecných ekumenických konciloch konaných na Východe.
Preto tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje všetkých, najmä však tých, ktorí sa chcú venovať práci za obnovenie želanej úplnej jednoty medzi východnými cirkvami a Katolíckou cirkvou, aby brali náležitý zreteľ na osobitné podmienky vzniku a vývoja východných cirkví a na povahu vzťahov, ktoré jestvovali medzi nimi a rímskou stolicou pred rozkolom, a aby si o tom všetkom utvorili správny úsudok.
Takisto je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä Eucharistiu, zdroj života pre Cirkev a preddavok budúcej slávy. Prostredníctvom nej majú veriaci, zjednotení s biskupom, prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a vyliatím Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, lebo sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4).
Na Východe sa nachádzajú aj poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska spiritualita, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a aj neskoršie z nej neraz čerpalo nové sily.
Okrem toho východné cirkvi sa už od svojich počiatkov pridŕžali vlastných disciplín, ktoré schválili svätí otcovia a synody i všeobecné cirkevné snemy. A keďže istá rozmanitosť uvedených zvykov a tradícií vôbec nie je na prekážku jednote Cirkvi, ba robí ju ešte krajšou a nemálo pomáha jej poslaniu, tento posvätný cirkevný snem, aby odstránil akékoľvek pochybnosti, vyhlasuje, že východné cirkvi, pamätlivé potrebnej jednoty celej Cirkvi, majú právo žiť podľa svojej vlastnej disciplíny, lebo tá lepšie zodpovedá povahe ich veriacich a účelnejšie slúži ich duchovnému dobru.
Pri skúmaní zjavenej pravdy sa totiž pri poznávaní a vyznávaní Božích vecí uplatňovali iné metódy a cesty na Východe a iné na Západe. Preto sa niet čo čudovať, že sa niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a stavajú sa do jasnejšieho svetla u jedných než u druhých, takže v nejednom prípade možno povedať, že ich rozličné teologické formulácie sa navzájom skôr dopĺňajú, než by si protirečili.
Znaky Cirkvi
Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú. Tieto štyri znaky, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslania.
Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod: „Najvyšším vzorom a základom [princípom] tohto tajomstva je jednota jedného Boha Otca a Syna v Duchu Svätom v Trojici osôb.“ Cirkev je jedna vzhľadom na svojho Zakladateľa: „Lebo sám vtelený Syn… skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a… obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele.“ Cirkev je jedna vzhľadom na svoju „dušu“: „Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára ono obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom [princípom] jednoty Cirkvi.“
Cirkev je svätá, lebo je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje; skrze neho a v ňom sa aj ona stáva posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi a k oslave Boha ako k svojmu cieľu. V Cirkvi sa nachádza „plnosť všetkých prostriedkov spásy“.
Slovo „katolícky“ znamená „všeobecný“ v zmysle „celý“ alebo „úplný“. Cirkev je katolícka v dvojakom zmysle: Je katolícka preto, že je v nej prítomný Kristus. „Kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka cirkev.“ V nej pretrváva plnosť Kristovho tela zjednoteného so svojou Hlavou, čo v sebe zahŕňa, že od neho dostáva „plnosť prostriedkov spásy“, ktoré on chcel: vyznanie pravej a úplnej viery, úplný sviatostný život a vysvätenú službu (ministerium ordinatum) v apoštolskom nástupníctve.
Cirkev je apoštolská, lebo je založená na apoštoloch, a to v trojakom zmysle: bola a je postavená „na základe apoštolov“ (Ef 2,20), svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním; s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov; až do Kristovho návratu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, „ktorému pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“.
Členstvo v Cirkvi
Členstvo v cirkvi znamená patriť alebo byť súčasťou cirkvi Ježiša Krista. Čo znamená členstvo v cirkvi závisí od konceptu cirkvi. Na jednej strane, cirkev ako Boží ľud zahŕňa veľký počet členov. Dokonca sa diskutuje o otázke, kto tvorí Boží ľud. Na druhej strane, cirkev ako miestne zhromaždenie zahŕňa len obmedzený počet členov.
Podľa kontinuity, cirkev ako Boží ľud existovala od začiatku ľudstva. Niektorí obhajcovia tohto pohľadu veria, že cirkev nahradila izraelský národ; čiže Židia (okrem tých, ktorí prijali evanjelium a patria do novozmluvnej cirkvi) nemajú žiadnu budúcu nádej. Iní veria, že pre Izraelitov stále existuje budúcnosť.
Z pohľadu diskontinuity Boží ľud tvoria rôzni ľudia z rôznych zmluvných zväzkov, ktoré Boh ustanovil v dôležitých okamihoch dejín spásy. Lenže, po príchode Krista, novozmluvný Boží ľud tvoria Ježišovi nasledovníci, ktorí sú prevažne pohania a žijú niekde v úzadí po celom svete. Diskontinuita sa teda trochu odlišuje a tvrdí, že Boží ľud tvoria ľudia od Adama a Evy po poslednú osobu pred príchode Krista, na opis novozmluvnej cirkvi používa metafory ako Kristovo telo a chrám Ducha Svätého. Podľa tohto pohľadu, cirkev nevznikla pred Ježišových príchodom, ale Boží ľud existoval od začiatku.
V rámci pedobaptistických zborov existujú rôzne teológie o krste, ktoré podporujú krst detí. Napríklad, rímskokatolícka cirkev verí, že sviatosť krstu očisťuje deti z ich pôvodného hriechu, obnovuje ich a pripája ku Kristovi a Jeho cirkvi. Ďalší príklad, presbyterské zbory nepovažujú sviatosť za spásonosnú; iba začleňuje deti veriacich rodičov do komunity viery a predznamenáva Boží prísľub milosti o budúcej spáse. Takýto krst je založený na kontinuite medzi starozmluvným Božím ľudom, ktorý obrezával deti, aby sa stali súčasťou komunity a novozmluvným Božím ľudom, ktorý rovnako krstí deti, aby sa spolu so svojimi veriacimi rodičmi začlenili do cirkvi.
Baptistické zbory, slobodné zbory, biblické zbory a podobné krstia ľudí, ktorí vyjadria vierohodné vyznanie viery v Ježiša Krista ako Spasiteľa. Nekrstia deti, nesúhlasia s krstnou obnovou, ako je to v rímskokatolíckej cirkvi.
V čase, keď cirkvi zľahčujú alebo znovu zdôrazňujú členstvo v cirkvi, je dôležité uvažovať nad základným pochopením členstva z teologického, historického a denominačného pohľadu. Čo znamená členstvo v cirkvi závisí od konceptu cirkvi. Na jednej strane, cirkev ako Boží ľud zahŕňa veľký počet členov. Dokonca sa diskutuje o otázke, kto tvorí Boží ľud. Na druhej strane, cirkev ako miestne zhromaždenie zahŕňa len obmedzený počet členov. Konkrétna podoba členstva v lokálnom zbore závisí od podmienok vstupu (najmä krstu) a ich prístupnosti deťom, dospelým veriacim alebo (takmer) každému.
Z pohľadu kontinuity je Boží ľud v jednom zmluvnom zväzku milosti. Adam a Eva, Abrahámovi potomkovia, starozmluvný izraelský národ, navrátilci z exilu v Jeruzaleme, učeníci Ježiša Nazaretského, novozmluvní kresťania: všetci tvoria jeden Boží ľud. Tieto skupiny však odlišujú zjavné rozdiely - napríklad, skúsenosť s Duchom Svätým, obriezkou, Paschou, krstom, Večerou Pánovou - všetci boli/sú súčasťou Božieho ľudu. Každý bol/je Bohom vyvolený, a tak zachránený Jeho milosťou a svojou vierou v Božie zasľúbenia.
Podľa kontinuity, cirkev ako Boží ľud existovala od začiatku ľudstva. Niektorí obhajcovia tohto pohľadu veria, že cirkev nahradila izraelský národ; čiže Židia (okrem tých, ktorí prijali evanjelium a patria do novozmluvnej cirkvi) nemajú žiadnu budúcu nádej. Iní veria, že pre Izraelitov stále existuje budúcnosť.
Z pohľadu diskontinuity Boží ľud tvoria rôzni ľudia z rôznych zmluvných zväzkov, ktoré Boh ustanovil v dôležitých okamihoch dejín spásy. Napríklad, pred príchodom Ježiša Krista, starozmluvný Boží ľud tvorili prevažne židovskí uctievači Jahveho, ktorí nasledovali Mojžišov zákon v izraelskej zemi (alebo ako vyhnanci dúfajúci v návrat). Lenže, po príchode Krista, novozmluvný Boží ľud tvoria Ježišovi nasledovníci, ktorí sú prevažne pohania a žijú niekde v úzadí po celom svete. Vďaka milosti činili pokánie a uverili, prijali dobrú správu o Ježišovej smrti a vzkriesení.
Diskontinuita sa teda trochu odlišuje a tvrdí, že Boží ľud tvoria ľudia od Adama a Evy po poslednú osobu pred príchodom Krista, na opis novozmluvnej cirkvi používa metafory ako Kristovo telo a chrám Ducha Svätého. Podľa tohto pohľadu, cirkev nevznikla pred Ježišových príchodom, ale Boží ľud existoval od začiatku.
Členstvo v cirkvi závisí aj od toho, či človek zmýšľa o cirkvi ako o všeobecnej (napr. Ef 5:25) alebo miestnej (napr. 1Kor 1:2). V prvom prípade (všeobecná), cirkev tvorí veľký počet ľudí. Z pohľadu kontinuity, všetci verní - všetci uctievači Hospodina a nasledovníci Ježiša Krista - ktorí zomreli a všetci, ktorí žijú, tvoria všeobecnú cirkev. Z pohľadu diskontinuity, členmi sú všetci nasledovníci Ježiša, tí čo zomreli v Kristovi, aj tí, čo žijú v Kristovi. V oboch prípadoch môžeme na všeobecnú cirkev nazerať z pohľadu večnosti aj pozemskosti.
Naopak, členstvo v lokálnej cirkvi tvorí len veľmi obmedzený počet ľudí. Dokonca aj megazbory, ktoré majú desaťtisíce alebo státisíce členov predstavujú len zanedbateľný počet v porovnaní s Božím ľudom, ktorí kedy žil. Prinášame niekoľko odpovedí na túto otázku. Historicky, z hľadiska štruktúry štátnej cirkvi, (takmer) všetci občania regiónu/národa boli považovaní za členov cirkvi. Napríklad, v stredoveku v Európe, byť občanom znamenalo byť aj členom rímskokatolíckej cirkvi. Výnimku tvorili Židia, moslimovia a prívrženci iných náboženstiev, spolu s ateistami a heretikmi.
Dlhodobo sa diskutuje a vedú spory o tom, či bol štát v tomto systéme najvyšší (erastianizmus), a či mal moc presadiť zákony o cirkvi a vylúčiť členov, alebo či bola cirkev zvrchovaná (pápežská nadvláda). V oboch prípadoch sa podmienky vstupu obmedzili na to, že človek sa narodil v regióne/štáte a bol pokrstený, čo bolo v cirkvi považované za samozrejmosť. Dnes krst naďalej určuje, kto je členom lokálnej cirkvi. Rímskokatolícka cirkev, východné pravoslávne cirkvi a pedobaptistické protestantské cirkvi krstia deti, a tým ich začleňujú do cirkvi.
V rámci pedobaptistických zborov existujú rôzne teológie o krste, ktoré podporujú krst detí. Napríklad, rímskokatolícka cirkev verí, že sviatosť krstu očisťuje deti z ich pôvodného hriechu, obnovuje ich a pripája ku Kristovi a Jeho cirkvi. Ďalší príklad, presbyterské zbory nepovažujú sviatosť za spásonosnú; iba začleňuje deti veriacich rodičov do komunity viery a predznamenáva Boží prísľub milosti o budúcej spáse. Takýto krst je založený na kontinuite medzi starozmluvným Božím ľudom, ktorý obrezával deti, aby sa stali súčasťou komunity a novozmluvným Božím ľudom, ktorý rovnako krstí deti, aby sa spolu so svojimi veriacimi rodičmi začlenili do cirkvi.
V pedobaptistických zboroch je krst podmienkou pre členstvo a je prístupný pre deti veriacich rodičov, ktorí už sú členmi. Baptistické zbory, slobodné zbory, biblické zbory a podobné krstia ľudí, ktorí vyjadria vierohodné vyznanie viery v Ježiša Krista ako Spasiteľa. Nekrstia deti, nesúhlasia s krstnou obnovou, ako je to v rímskokatolíckej cirkvi. Ďalej nesúhlasia s krstom detí v pedobaptistických protestantských zboroch, kde sa členmi stávajú veriaci rodičia a ich pokrstené deti.
Naopak, krédobaptistické zbory trvajú na prijatí evanjelia, pokání z hriechu a viera v Ježiša Krista musí predchádzať (aspoň logicky, ak nie časovo) krstu, ktorý nasleduje až potom a slávnostne uvedie veriaceho do členstva v lokálnom zbore.
Na rozdiel od Izraelitov, ktorí začleňovali dospelých aj ich deti (chlapci boli obrezaní), cirkev vyhradzuje členstvo pre tých, ktorí prijali evanjelium a boli pokrstení. Členstvo v miestnom zbore formalizuje vzťahy medzi kresťanmi, ktorí sa zaviazali cirkvi. V niektorých cirkvách sú povinnosti a privilégiá členstva zostavené podľa cirkevnej zmluvy. Dokonca aj tam, kde žiadny formálny dokument neexistuje, tieto záväzky zahŕňajú dve skupiny: vodcov a členov.
Niekedy aj napriek najlepším snahám cirkvi o starostlivosť o svojich členov a podpore vodcov, sa ľudia zakorenia v hriechu a odmietajú sa od neho odvrátiť. Zmietajú sa vo vzťahu lásky k zboru a zlyhávajú vo svojich povinnostiach ako členov a vodcov.
Ježiš dáva inštrukcie, ako riešiť hriech medzi členmi Jeho tela (Mt 18:15-20). Hovorí o štyroch postupne sa stupňujúcich krokoch. Postup začína krokom č.1, osobným rozhovorom, nasleduje krok č.2, konfrontácia v malej skupine, ďalej, krok č.3 , zapojenie celej cirkvi a končí krokom č. 4 vylúčením z cirkvi. V každom kroku je očakávanou odpoveďou pokánie: člen, ktorý zhrešil, vyzná svoj hriech a odvráti sa od neho, čím celá záležitosť končí pozitívne.
tags: #vseobecne #zhromazdenie #cirkev