Staroslovanskí Bohovia: Mytológia a Informácie

Slovania, na rozdiel od Grékov alebo Germánov, po sebe nezanechali ucelený súbor mýtov. Slovanská mytológia teda neexistuje a slovanskí bohovia sa teda rôznia v závislosti od skúmaných prameňov. Etnografický materiál, zo­zbieraný väčšinou v priebehu druhej polovice 19. storočia, sa ukázal ako nedostatočný. Slovanská mytológia sa skladala len veľmi ťažko, nedostatok materiálov sa zanietení národovci pokúsili vypl­niť množstvom mystifikácií.

V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najvýznamnejších postáv staroslovanského panteónu, ich funkcie a atribúty.

Ako všade na svete, aj Slovania si nevedeli vysvetliť isté zákonitosti a preto si stvorili bohov. Všímali si zmeny počasia a striedanie období a potrebu spoločenského vyžitia vkladali do slávností a obradných rituálov, či už na počesť astronomického úkazu (slnovrat) alebo obety k bohom (hromnice).

Slovania pochádzajú z územia ohraničeného riekami Visla a Dneper. V 5. storočí sa rozdelili na západných, východných a južných Slovanov.

Panteón východných Slovanov tvorili: Perún, Džabog, Chors, Smargl, Stribog a Mokoš. Bohovia západných Slovanov boli pravdepodobne: Dažbog (Svarožič), Lada, Rod, Svarog, Perún, Morena a Veles. Polabskí (Porenut, Porevit, Prove, Rugievit, Svarožič-Radegast, Trojan a Živa) a pobaltskí (Belboh, Černoboh, Černohlav, Jarovit-Gerovit, Svantovít a Triglav) Slovania uctievali vlastných kmeňových bohov. Ich viera pretrvala najdlhšie, lebo kresťanstvo považovali iba za spôsob nadvlády Franskej ríše.

Vedúcou osobnosťou kyjevského panteónu bol Perún - Boh hromu a blesku, obdoba gréckeho Dia, rímskeho Jupitera, germánskeho Thora, či tiež indického Indru. Bol to Boh poriadku, mocný muž, ktorý usporiadal svet a nastolil zá­kon.

Slovanskí bohovia sa pretransformovali do svätých - Perún do Iľju - Hromobijcu. Veles do Blažeja - pastiera. Mokoš - matka zem sa zas ukryla za Pannu Máriu. Ešte v 19. storočí sa ruské ženy utiekali k bohorodičke, ak mali ťažkosti s počatím. Toto súžitie predkresťanských a kresťanských predstáv nazývame dvojverie. Jeho vplyv sa výrazne odrazil aj v spoločenskom statuse ranostredovekých ruských duchovných, ktorí v podstate zdedili množstvo z funkcií svojich pohanských predchodcov - žre­cov.

Nižšie sú uvedené podrobnejšie informácie o niektorých z najvýznamnejších bohov:

Rod

Rod: Praotec, boh plodnosti, zrodu, zrodený z mora chaosu. Mal troch synov: Velesa, Perúna a Svaroga. S otcovým povolením sa Svarog stáva hlavným bohom. Ženský opak Roda sú Rožanice (pl.) - bytosti, ktoré určujú po narodení ľudský osud.

Podľa mýtov, starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod. Na úplnom počiatku - v nekončiacej sa temnote a chaose - prebýval Rod spiaci v zlatom vajci (prenesené pomenovanie vesmírneho korábu). Prebudil ho nepokoj a disharmónia všade navôkol. Následne, ako sa vykľul z vajca, symbolu nového života, stvoril svet tak, ako ho poznáme. Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Nasledoval mesiac, ktorého miesto bolo na nočnej oblohe. Potom stvoril oceány a postupne i pôdu. Z tej začali vyrastať lesy a z nich vychádzali zvieratá. Nasledovala dúha, vďaka ktorej oddelil vodu od pevniny a pravdu od klamstva. Keď sa Rod rozhliadol, bol so svojou prácou spokojný. Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá - nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych.

Iná verzia tohto mýtu hovorí, že Rod obýval temnotu mimo zlatého vajca, ktoré napokon sám stvoril. Mnohí akademici považujú Roda a Svaroga za dvoch rozdielnych bohov, avšak existujú aj interpretácie hovoriace, že ide o to isté božstvo figurujúce pod dvoma menami. Tieto interpretácie vychádzajú zo skúmania etymológie (pôvodu slova) Svarogovho mena.

Lada

Lada: Pramatka, manželka Svaroga, ochrankyňa žien a detí. Ženská podoba Roda.

Svarog

Svarog: Praboh, boh Slnka. S bohyňou Ladou mal synov Svarožiča a Dažboga.

Svarog je pravdepodobne vôbec najstarším slovanským bohom. Išlo o patróna Slnka a ohňa. Jeho manželkou bola bohyňa Lada, jeho bratmi bohovia Veles a Perún. Podľa legiend Svarog ukul samotné Slnko. Často je teda zobrazovaný ako kováč a trochu sa podobá na gréckeho boha Héfaista.

Podľa odborníkov bol Svarog veľmi vážený, ale aj obávaný. Predstavoval totiž mimoriadne prísneho boha.

Svarožič

Svarožič: Ukladal otcovi nohy do postele, keď sa vrátil po celodennej práci. Neskôr prebral jeho funkciu ako hlavný Boh, otec neba. Poháňal Zlatohrivého vraníka zapriahnutého v koči, kde vozil Slnko alebo Mesiac. Mal guľu namiesto hlavy.

Svarožič bol synom Svaroga, o ktorom sme sa zmieňovali vyššie. Medzi niektorými Slovanmi bol nazývaný Dažbog. Spočiatku si ho spájali so Slnkom a bohatou úrodou, neskôr pôsobil ako boh-ochranca a bojovník proti zlu a nečistým silám.

Má podobu silného mladíka v zlatej zbroji s dlhými zlatými vlasmi a slnečnou korunou. Ako zbraň používa ohnivý meč. Prinášali sa mu rôzne obety, napríklad chlieb, med, pšenica, jačmeň či ovocie.

Dažbog

Dažbog: Vladyka poludňajšej a rannej strany. Syn Svaroga. Bol miláčikom, krásny a obľúbený. Bol uctievaný všetkými slovanskými národmi. Niekde sa traduje, že je to tá istá osoba ako Svarožič.

Významné postavenie v rebríčku slovanskí bohovia zaujímal Dažbog - tzv. deus dator tj. boh darca (ten, čo dáva). Bol bohom slnka ako zdroja svetla a tepla, zosobnenia životodarného princípu. V gréckej mytológii mu zodpovedal Apolón. Kráľovstvom Dažboga bol priestor, ktorý bezprostredne obklopoval Zem a v kto­rom sa nachádzalo aj Slnko. Tento priestor bol v predstavách starých Slovanov obklopený ne­beskou kupolou. Nad a za ňou sa nachádzali zásoby dažďovej vody a sídlili tam vetry. Túto, pred zrakom človeka skrytú oblasť, mal vo svo­jej kompetencii Stribog.

Perún

Perún: Boh búrky a úrody. Mal hroznú tvár, orlí zrak a medenú bradu. Význam per-un je 'kto silno bije'. Jazdil na voze ťahanom capom, či lietal po oblohe na veľkom mlynskom kolese. Jeho posvätný strom je dub. Na jeseň uzamyká Nebo a ide si odpočinúť na kameň - Alatir. U národov známy ako Perun (Rusko), Parom (Slovensko), Piorun (Poľsko), Perkunas (Litva), Perkons (Lotyšsko).

Perún je pravdepodobne jedným z najznámejších staroslovanských bohov. Podľa všetkého patril k hlavným bohom starých Slovanov (hoci niektoré iné zdroje uvádzajú ako najvyššieho boha Svaroga). Perún bol bohom búrky, hromu a blesku. Niekde by sme sa mohli dočítať, že išlo o boha vojny, ale v skutočnosti bol ochrancom poľnohospodárstva. Slovania ho uctievali, aby bola dobrá úroda, dosť obživy a dostatok slnečných dní.

Perún je zobrazovaný ako silný muž s dlhou medenou bradou a striebornými fúzmi. V ruke často držal sekeru, prípadne kladivo. Z týchto zbraní dokázal metať blesky. Na základe tohto popisu zdieľa celkom očividné paralely s germánskym bohom Thorom.

Na ochranu pred búrkou preto Rusi zakopávali pod prah kladivo. Malé kladivko bolo tiež čas­tým amuletom. Jeho nositeľ totiž získaval aspoň časť Perúnovej moci a bol tak schopný vzdoro­vať silám zla. V neskoršom systéme ruského stredovekého dvojveria sa Perún zmenil na svätého Iľju - hromobijcu. Typický slovanský kmeň uctiehal práve tohto boha. V slovenčine je vzdialenou odozvou na jeho meno nadávka - do paroma, v poľštine zasa označenie hromu piorun, príslušníci baltských kmeňov, starí Litovci ho uctievali ako Perkunasa.

Slovania verili, že zakaždým, keď niekde udrel blesk, znamenalo to, že boh hromu prichytil Velesa pri krádeži a snažil sa ho zastaviť či zneškodniť. Boj medzi dvoma bohmi sa podľa jedného mýtu začal v deň Perúnovej svadby. Dôvodom bolo, že Veles sa zahľadel do Perúnovej nevesty menom Dodoľa, bohyne letného blesku, hromu a dažďa. Tá sa počas slávnosti rozhodla, že zíde dolu na zem a prejde sa po hustom lese plnom života. Veles ju nasledoval, dal jej privoňať ku konvalinkám, ktorých vôňa ju omámila, až stratila vedomie a to boh využil na hlbšie zblíženie, z ktorého vzišiel syn Jarilo. Keď sa to Perún dozvedel, veľmi sa nahneval a rozhodol sa, že Velesa zničí.

Radegast

Radegast: Boh pohostinnosti, plodnosti, úrody a niekedy i vojny a ohňa známi hlavne u Polabských Slovanov. Mal čiernu tvár.

Veles

Veles: Boh - otec duchov a živej prírody (lebo duch = život). Boh - patrón dobytka a úrody, múdrosti a umenia. Litovský výraz 'véles' značí duše mŕtvych, prípadne až boha podsvetia.

Aj Veles patrí medzi vôbec najstarších staroslovanských bohov. Išlo o boha dobytka, bol ochrancom stád a pastierov. Podľa ďalších zdrojov patril medzi slnečné božstvá, bol ale aj vládcom mŕtvych a pánom podsvetia.

Zároveň bol Perúnovým protikladom. S týmto bohom mal podľa mýtov večný konflikt, keďže Veles v podobe hada Perúnovi ukradol syna. Ich nepriateľstvo je interpretované ako striedanie cyklov sucha a dažďa, keďže Veles v legende nikdy nie je zabitý.

Mimo panteónu zostal Veles (Volos) - pravde­podobne preto, že bol hlavným božstvom Novgorodu, mesta, ktoré jediné bolo schopné zatie­niť slávu Kyjeva. Jeho kult bol potlačený veľkokniežacou mocou a v meste nad riekou Volchvou bol vztýčený idol Perúna ako symbol jed­notného štátu a neobmedzenej panovníckej mo­ci. V Lavrentijevskom letopise, základ ktorého tvorí Nestorov letopis, vy­tvorený na základe textov a dokumentov z oko­lia Kyjeva, prisahajú Rusi na svojho boha Perú­na a na Velesa, boha stád. V Novgorodskom pia­tom letopise je však v prísahe meno Perúna vy­nechané. V predstavách Rusov vystupoval Veles ako boh plodnosti, ochranca pastierov a dobytka. Tá­to jeho podoba sa v ranom stredoveku transfor­movala na svätého Blažeja (Vlasija), ktorý mal podobnú funkciu. V protiklade k Perúnovi, vlád­covi nebies a predstaviteľovi nebeských božstiev, bol Veles spätý so Zemou a patril k tzv. chtonickým božstvám - božstvá zeme. Jeho konkrétnu prítomnosť si ľudia predstavovali ako pohyb v rozmanitých zvieracích podobách - najčas­tejšie medveďa a vlka. S uctievaním Velesa boli späté rozmanité rituály, ktoré mali zabezpečiť plodnosť a boli vykonávané žrecmi, odetými v medvedích či vlčích kožiach. V Novgorode bol ako patrón mesta - obchodnej a námornej veľ­moci - tradične spätý s vodným živlom a vystupoval v podobe vodného jaštera.

Morena

Morena: Bohyňa zimy a smrti. Koniec vlády začína s jarou, kedy ju ešte stále podľa pretrvávajúcej tradície zapália a hodia do rieky. U národov známa ako Čuma (Rusko), Dzuma (Poľsko), Kuga (južný slovania).

Morena je bohyňou smrti a zimy. Ide tiež pravdepodobne o jedinú bohyňu, ktorej zvyky sa zachovali až do súčasnosti. Tým hlavným je, pravdaže, takzvané vynášanie, pálenie či utopenie Moreny. To sa vykonáva vždy na konci zimy, keď prichádza jar.

Práve táto doteraz zachovaná tradícia sa viaže k mýtu o nej, v ktorom jej upálenie predstavovalo ukončenie zimy a začiatok jari. Za jej protiklad sa väčšinou považuje Vesna, bohyňa jari, s ktorou je Morena večne spätá, avšak ani jedna z nich nemôže existovať, kým je nažive tá druhá.

Interpretácia vzhľadu Moreny bola rôzna (od miesta k miestu), avšak najčastejšie bola zobrazovaná ako krásna mladá žena s dlhými čiernymi vlasmi, jasnomodrými očami, oblečená v šatách posiatych diamantmi, ale aj s vlčími tesákmi a pazúrmi či ako stará bosorka, pripomínajúca babu Jagu. Mala chmúrnu povahu a deti, ktoré boli stelesnením rôznych démonov, chorôb a nešťastí.

Naši predkovia vnímali zimu ako najhoršie ročné obdobie, pretože nemohli pracovať na poliach, ktoré predstavovali živobytie pre väčšinu ľudí. I toto spojenie posilnilo v ľuďoch odpor a strach voči Morene, a preto jej upaľovanie odjakživa sprevádzali oslavy a búrlivé jasanie.

Černoboh

Černoboh: Boh noci a temnoty a ponímaný ako diabol. Je čierny. Bol pri vzniku sveta.

Belboh

Belboh: Boh dňa a svetla a ponímaný ako dobro.

V niektorých zdrojoch sa dočítame, že Belboh bol najvýznamnejším bohom starých Slovanov. Ide o jedno z najstarších božstiev. Belboh bol bohom dňa a svetla. Jeho protikladom je boh Černoboh, ktorého vždy porazil počas letného slnovratu. Mal podobu dôstojného starého muža s dlhou bielou bradou a bielym plášťom.

V dobe zimného slnovratu vždy Belboh (boh dňa) porazil Černoboha (boha noci) a prevzal od neho kontrolu nad riadením denného cyklu.

Chors

Chors: bol zrejme protipólom Svaroga, boha Slnka. Je to teda boh Mesiaca a noci.

Popri Dažbogovi obyvatelia starej Rusi v ob­dobí vlády Vladimíra poznali aj Chorsa. Boha slnečného kotúča. Obdobou tohto boha je grécky Hélios, božstvo, ktoré sa každý deň že­nie oblohou v záprahu ťahanom lietajúcimi koňmi. Takéto slnečné kone nájdeme v ľudo­vom rezbárstve v podobe konských hlavičiek na črpákoch, miskách či koncoch lyžíc -pričom dno lyžice, misky alebo pohára symbo­lizovalo „voz".

Mokoš

Mokoš: Často bola zobrazovaná ako priadka s veľkou hlavou a dlhými rukami, ktorými spriadala vlákna osudu. Aby si ju ľudia nepohnevali, nesmeli pľuvať na zem a na jar zapichovať koly do zeme.

Mokoša zdieľa určité paralely s Vesnou. Uctievali ju hlavne východní Slovania. Podľa mytológie bola manželkou boha Velesa a išlo o patrónku ženskosti, plodnosti, manželstva a domova. Dá sa povedať, že išlo o „matku Zem“, ľudia jej ďakovali za dobrú úrodu a časy blahobytu.

Často bola zobrazovaná pri kolovrate, keďže sa tradovalo, že práve ona naučila ľudí priasť a vyšívať. Počas roka sa Mokoša uctievala hneď niekoľkokrát.

Jediná žena stojaca v (už zničenom) panteóne šiestich bohov pred palácom v Kyjeve bola Mokoš, známa aj ako matka bohyňa. Podľa Rozprávania o dávnych časoch bola strážkyňou ženskej práce a osudu žien. Pokladá sa aj za bohyňu zeme, plodnosti, obilia, pradenia a vlny. Etymológovia sa domnievajú, že jej meno je odvodené od slova mokrý alebo moknúť.

Pre Slovanov ako poľnohospodárov bola samotná zem posvätná, čo znamenalo, že Mokoš mala pre nich dôležitý význam. Počas kristianizácie bol kult bohyne Mokoš nahradený uctievaním Panny Márie, no i napriek tomu ostal jedným z najlepšie zachovaných kultov naprieč slovanskými kultúrami.

Stribog

Stribog: Boh vetra a búrok. Ľudia verili, že keď je búrka, tak spolu z početnými synmi jazdia opití po kraji na koňoch.

Druhým významným božstvom v panteóne Vladimíra bol Stribog, vládca nebies. V Slove o pluku Igorovom sú vetry nazvané vnukmi Striboga. Jeho gréckou analógiou by bol Kronos, prípadne Uranos, Diov predchodca trónu, kde vládli slovanskí bo­hovia. Tak ako vystriedal v Grécku Krona Zeus, v Rusku na Stribogovo miesto nastúpil Perún.

Tabuľka: Prehľad staroslovanských bohov

tags: #staroslovansky #boh #dna