V tohtomesačnom Bartolomeji sa pozrieme na sviatosť kresťanskej dospelosti. Sviatosti sú účinné ex opere operato, teda udeľujú milosť už len tým, že sa prijímajú.
„Bratia a sestry, toto dieťa sa teraz krstom znovuzrodilo a stalo sa Božím dieťaťom. Keď neskôr prijme sviatosť birmovania, dostane plnosť darov Ducha Svätého a bude svedčiť o Kristovi. Birmovka má byť naša kresťanská dospelosť.
Máme mať vlastný názor, nemáme sa hanbiť za Krista a mali by sme začať s ním žiť naplno. Sviatosťou birmovania nás Duch Svätý posilňuje k horlivému vyznávaniu viery.
Ustanovenie a Význam Birmovania
Ustanovenie vplýva zo slov Ježiša, keď hovorí: „V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: ‚Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.’ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.“ (Jn 7, 37 - 39)
Ďalej písmo v Skutkoch apoštolov zanecháva zmienku, ako to apoštoli prijali a vykonávali: „Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša.
Birmovanie zdokonaľuje krstnú milosť. Birmovanie, takisto ako krst, vtláča do duše kresťana duchovný znak alebo nezmazateľný charakter.
Na Východe sa sviatosť birmovania udeľuje bezprostredne po krste a po nej nasleduje účasť na Eucharistii. Táto tradícia zvýrazňuje jednotu troch sviatostí uvádzania do kresťanského života. Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, jeho spojitosť s krstom sa okrem iného vyjadruje obnovením krstných sľubov.
Je to predovšetkým sviatosť, ktorá dopĺňa sviatosť krstu, to znamená, že posilňuje pokrsteného človeka, aby si svoju vieru neohrozene vyznával, za svoje kresťanské presvedčenie sa nehanbil a s pomocou darov Ducha Svätého žil životom dobrého, prakticky veriaceho človeka.
Síce, bez prijatia sviatosti birmovania - na rozdiel od krstu - môžeme byť spasení, ale birmovanie svojimi sviatostnými účinkami napomáha žiť plný kresťanský život.
Je dogmou, že sviatosť birmovania vtláča do duše človeka nezmazateľný znak a túto sviatosť nemožno opakovať. Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 1304 hovorí: „Birmovanie, takisto ako krst, ktorého je dovŕšením, sa udeľuje iba raz.
Sv. birmovania sa blíži, preto popri stretnutiach pri sv. omšiach využívame aj túto formu prípravy na prijatie tejto sviatosti. Ako delíme Sv. 20.Odkiaľ pochádza 10. 4.Nie. 27.Umučenie, smrť a slávne zmŕtvychvstanie. 30.Spoločenstvo Božieho ľudu. 41.Birmovanie, zdokonaľuje krstnú milosť, je to sviatosť, ktorá dáva dary Ducha Svätého, aby nás hlbšie zakorenila v Božom synovstve a dáva schopnosť birmovným, aby slovom a skutkom pomáhali viere a bránili ju, ako odvážni synovia Krista.
5 mocných účinkov sviatosti birmovania
Materia a Účinky Sviatosti
Matériou sviatosti je olivový olej zmiešaný s balzamom a je posvätený biskupom na Zelený štvrtok, olej sa volá krizma. Vkladanie ruky na birmovanca je symbolom ochrany a zabezpečenia Bohom, ako aj znakom prítomnosti Ducha Svätého. Pomazanie zas spája pomazaného s večne Pomazaným, a to je Kristus; no zároveň sa stáva aj znakom Ducha, ktorý žije v Ježišovi.
Počas rastu Cirkvi sa rozvíjala aj náuka o sviatosti birmovania. K náuke patrili aj účinky tejto sviatosti. Jednotliví teológovia rozprávali o rôznych účinkoch. Napr. Amalarius z Mét (9. stor.) hovorí o tom, že sviatosť birmovania má za účinok rozmnoženie milosti a večnej slávy. Raná scholastika poukazuje na posilu k boju proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi. Neskôr sa vracia myšlienka, o ktorej hovorili cirkevní otcovia a Písmo, že birmovanie nás posilňuje vo vyznávaní viery.
Pre sv. V dobe cirkevných otcov sa birmovanie pokladalo za zavŕšenie krstu. Keď sa dávajú birmovať, napredujú na ceste viery a prijímajú Ducha Svätého, ktorý zostúpil na apoštolov na Turíce. Keď dostanú tohto Ducha, viac sa začínajú pripodobňovať Kristovi, a tým dostávajú aj silu napredovať a naďalej vydávať svedectvo svojej lásky a viery ku Kristovi.
Celým svojím životom začínajú vydávať svedectvo, v ktorom im bude pomáhať Duch Svätý, pretože sa stávajú Kristovými svedkami. Sv. Ambróz povedal: „Pripomeň si teda, že si dostal duchovný znak, ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a ducha svätej bázne, a chráň si čo si dostal.
Sv. Tomáš Akvinský učil vo svojom diele, že je rozdiel medzi krstnou pečaťou a pečaťou birmovnou. Krstná pečať dáva človeku zrod ku kresťanskému životu a birmovná pečať duchovný rast, pomáha k prehĺbeniu duchovného života.
Prečo nie každý birmovanec účinkuje rovnako?
Možno si dáme otázku: Prečo na každého pobirmovaného neúčinkuje Duch Svätý rovnako? Vysvetlím vám to na takomto príklade. Predstavte si dom, ktorý má veľké okná, na ktorých sú drevené, dobre tesniace okenice.
Je samozrejmé, že ak sú okenice úplne zatvorené, nie je možné, aby cez ne presvietilo slnko. Teda v celom dome bude tma ako v noci. Nakoľko sa okenice otvoria, natoľko bude svetlo v miestnostiach. Ak sa okenice otvoria úplne, slnečné lúče zalejú celý dom.
Pýtajme sa: Ak sú okenice zatvorené a v dome je tma, je na vine slnko? Ak birmovanec príjme sviatosť birmovania a Duch Svätý v ňom neúčinkuje, je na vine Duch Svätý? Teraz už chápete, prečo Duch Svätý, ktorý rešpektuje našu slobodu, nepôsobí na každého birmovanca rovnako?
Rímskokatolícka Teológia a Protestantizmus
Rímskokatolícka teológia je systém doktrín spolu s jednotlivými dogmami, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Tento systém sa zakladá na dvoch axiómach: (1) vzájomnej závislosti prírody a milosti; a (2) vzájomnom prepojení Krista a cirkvi.
Tento článok sa zaoberá rímskokatolíckou teológiou vo vzťahu k protestantskej teológii. Základmi katolíckeho systému sú vzájomná závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenie Krista a cirkvi.
Základmi protestantského systému sú reformačné princípy zhrnuté v piatich solas: jedine Písmo, jedine Kristus, jedine milosťou, jedine vierou, jedine Bohu sláva. Napriek tomu majú tieto dve tradície veľa spoločného.
Kresťanstvo a s ním spojená teológia sa delia na tri hlavné prúdy: rímsky katolicizmus, východnú ortodoxiu a protestantizmus. Tento článok sa venuje prvému z nich a sústreďuje sa na rímskokatolícku teológiu vo vzťahu k protestantskej teológii.
Pri uvažovaní o rímskokatolíckej cirkvi ľuďom väčšinou napadne autorita pápeža, uctievanie Márie, slávenie omše, eucharistia a ďalšie sviatosti a podobne.
Príroda je podľa definície všetko, čo je stvorené: planéty, anjeli, pohoria, stromy, vtáky, ryby, zvieratá, ľudské bytosti, voda, olej, chlieb a víno. Milosť je Božia priazeň vo vzťahu k svetu, ktorý stvoril. Podľa rímskokatolíckej teológie sú príroda a milosť podľa Božieho zámeru vzájomne závislé. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa musí konkrétne odovzdávať pomocou prírody.
Napríklad: voda (z oblasti prírody) dokáže prijímať a prenášať milosť, keď sa po posvätení katolíckym biskupom používa na krst. Táto sviatosť (z oblasti milosti) očisťuje nemluvňa od dedičného hriechu, regeneruje ho a pripája ho ku Kristovi a jeho cirkvi.
Vtelenie je spôsob, podľa ktorého Boh stvoril svet tak, že milosť a príroda sú od seba vzájomne závislé. Tento princíp vtelenia sa prejavuje dvojako. Prvým prejavom je vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista, ktorý sprostredkoval milosť prírode.
Druhým prejavom je rímskokatolícka cirkev, ktorá ako predĺženie a pokračovanie Krista milosť prírode sprostredkúva naďalej. Podľa toho rímskokatolícka cirkev koná ako ďalšia (alebo druhá) Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou.
Príroda, otvorená milosti, prijíma milosť sprostredkovanú cirkvou. Milosť, ktorá musí byť hmatateľná a konkrétna, sa odovzdáva prvkami prírody, ktoré posvätila cirkev. Napríklad: katolícky biskup posväcuje olej (z oblasti prírody) a používa ho na sviatosti birmovania a posvätenia kňazstva. Cirkev tieto sviatosti sprostredkúva namiesto Krista a hmatateľne a konkrétne udeľuje milosť birmovancom a začínajúcim kňazom.
Toto vzájomné prepojenie Krista a cirkvi je druhým základom katolíckej teológie. Rímskokatolícka teológia stojí na týchto dvoch základoch. Obzvlášť protestantská teológia nesúhlasí s týmito axiómami a má vlastné reformačné princípy, zhrnuté v piatich solas: jedine Písmo, jedine Kristus, jedine milosťou, jedine vierou, jedine Bohu sláva.
Napriek tomu má rímskokatolícka teológia mnoho spoločných znakov s ostatnými dvoma tradíciami, východnou ortodoxiou a protestantizmom, keďže je tradíciou v rámci širšieho kresťanstva. 3. Božie zjavenie: Boh sa zjavuje aj všeobecne (napr. cez stvorenie a ľudské svedomie), aj špeciálne (napr. 4. Osoba Ježiša Krista: Syn sa vtelil ako Ježiš Kristus, ktorý sa počal zo Svätého Ducha a narodil z panny Márie.
6. Osoba a dielo Svätého Ducha: Svätého Ducha uctievame spolu s Otcom a Synom. 7. Sláva a skazenosť ľudských bytostí: Boh stvoril ľudské bytosti ako vrchol svojho stvorenia. Ako nositelia jeho obrazu sú komplexnými osobami s materiálnou zložkou (telo) a nemateriálnou zložkou (duša alebo duch). Adam a Eva upadli do hriechu a do hriechu bola uvrhnutá celá ľudská rasa.
8. Záchranu iniciuje Boh: Božia iniciatíva pri záchrane sa sústreďuje na Ježiša Krista a jeho smrť ukrižovaním ako obeť zmierenia za ľudský hriech. Po tom, čo pre nás získal spasenie, Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych a neskôr vystúpil do neba, odkiaľ poslal Svätého Ducha. Božia iniciatíva pri uplatňovaní záchrany sa sústreďuje na Božie mocné činy: vyvolenie, povolanie ľudí k sebe, milostivé vedenie k pokániu a viere a iné.
9. Spoločenstvo viery: Cirkev charakterizujú štyri vlastnosti: jednota (jednotnosť), svätosť (čistota), katolicita (všeobecnosť) a apoštolicita (spojenie s apoštolmi). 10. Živá nádej: Kresťania majú osobnú nádej, že uniknú večnému trestu a budú mať večný život.
Rímskokatolícka teológia sa zásadne líši od ostatných dvoch tradícií, najmä od protestantskej teológie. Koreňom týchto rozdielov je vzájomná závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenia Krista a cirkvi, teda dve axiómy, ktoré protestantizmus spochybňuje.
1. Božie zjavenie a jeho interpretácia: Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z dvoch úzko spojených zložiek: Písma a Tradície.
- Písmo je Božie Slovo, inšpirované Svätým Duchom a napísané ľudskými autormi. Hoci pri Novej zmluve sa rímskokatolícka Biblia a protestantská Biblia zhodujú, pri Starej zmluve sa ich zloženie líši. Protestantská Stará zmluva má 39 kníh, pričom katolícka Stará zmluva má ešte 7 ďalších: Tobiáš, Judita, Kniha múdrosti, Kniha Sirachovcova, Baruch a 1. a 2. Makabejská a taktiež dodatočné oddiely v Ester a Danielovi. Tieto knihy, zvané Apokryfy, neboli súčasťou Biblie Ježiša a apoštolov.
- Tradícia, je učenie ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Túto Tradíciu udržiava Učiteľský úrad alebo Magistérium rímskokatolíckej cirkvi, ktorý na jej základe občas vyhlasuje doktríny (napr. nepoškvrnené počatie Panny Márie a jej telesné nanebovzatie).
- Interpretácia Božieho zjavenia je podľa rímskeho katolicizmu zodpovednosťou cirkevnej hierarchie. Magistérium, ktoré tvoria pápež a biskupi, poskytuje cirkvi autoritatívnu interpretáciu Písma a Tradície. Preto sa musí každá katolícka interpretácia zhodovať s oficiálnou interpretáciou Magistéria.
2. Mariológia: Podľa rímskeho katolicizmu sa mariológia skladá z viacerých základných prvkov. Pred stvorením sveta Boh naplánoval, že vteleniu jeho Syna bude predchádzať súhlas ženy, ktorá bola predurčená stať sa jeho matkou.
Aby táto dôležitá žena so svojou predurčenou úlohou súhlasila, musela byť dobre pripravená. Preto rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie: pri počatí bola „uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu“ (Pius IX, Ineffabilis Deus, 8. december 1854). Keďže bola počatá bez hriechu, narodila sa bez hriechu a celý život žila bez hriechu.
Máriina bezhriešnosť sa prejavila jej večným panenstvom - ostala pannou celý život. Katolícka teológia navyše pripisuje Márii výnimočnú úlohu v cirkvi. Pri ukrižovaní jej Syna trpela spolu s ním a súhlasila s jeho obeťou na kríži. Ježiš ako jeden so svojich posledných činov poveril Máriu byť matkou všetkých kresťanov.
Po Ježišovom nanebovstúpení sa Mária modlila, aby pomohla ustanoviť cirkev. Preto je pre cirkev, ktorej je matkou, vzorom v poslušnosti, viere, utrpení a nádeji. Vzhľadom na jej bezhriešnosť rímskokatolícka teológia vyznáva Máriino telesné nanebovzatie. Mária bola „po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Pius XII, Munificentissimus Deus, 1.
Táto vysoká mariológia sa jasne prejavuje titulmi, ktorými ju Cirkev oslovuje: Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica. Cirkev je jej špeciálnym spôsobom oddaná. Neuctieva ju - to patrí jedine Bohu - ale taktiež si ju len nectí ako všetkých svätých.
Protestantská teológia vďačne uznáva Máriu ako matku Ježiša Krista, oceňuje jej mimoriadny príklad viery a poslušnosti a nazýva ju „blahoslavenou“ (Lk 1:48) pre Božie mocné konanie v nej a cez ňu.
Cirkev a jej Sviatosti
Na základe vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomného prepojenia Krista a cirkvi o sebe rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou.
- V štrukturálnom jadre cirkvi je pápež, ktorý je nasledovníkom Petra a Vikárom alebo zástupcom Krista, spolu s biskupmi, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu.
- Krst udeľuje milosť cez posvätenú vodu, ktorá očisťuje ľudí od dedičného hriechu, regeneruje ich a pripája ich k cirkvi. Birmovka udeľuje milosť cez posvätený olej a kladenie biskupových rúk, čím udeľuje plnosť Svätého Ducha, takže veriaci sú zmocnení k misii. Eucharistia, ktorá je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, par.
- Katolíkom, ktorí spáchajú smrteľný hriech (t. j. ohavné, protibožské, plánované porušenie Desiatich prikázaní ako napr. úkladná vražda), zmierenie udeľuje milosť cez určité znaky a dobré skutky a tým veriacich zbavuje hriechu a obnovuje ich stav záchrany. Ľuďom trpiacim vážnou chorobou a umierajúcim pomazanie chorých prináša milosť cez posvätený olej, aby sa uzdravili alebo pripravili na smrť. Posvätenie kňazstva udeľuje milosť kladením biskupových rúk, čím sa muži ordinujú za kňazov.
Záchrana
Rímskokatolícka cirkev cez svojich sedem sviatostí a cez konanie v Kristovom mene prenáša Božiu priazeň pre spásu. Milosť napĺňa ich príjemcov, premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. Sviatosti sú účinné ex opere operato, teda udeľujú milosť už len tým, že sa prijímajú.
Toto naplnenie milosťou cez sviatosti je v katolíckom vnímaní záchrany kľúčové. Keď sa krstí nemluvňa, prežíva pôvodné ospravedlnenie, ktoré je nezaslúžené. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, ktorou bol naplnený, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život. Ak dosiahne koniec života v stave milosti, bude nakoniec zachránený, hoci pravdepodobne nie hneď. Pre poškvrnenie hriechom musí byť očistený od svojich nedostatkov.
Protestantská teológia odmieta myšlienku katolíckej teológie, že ospravedlnenie „nie je iba odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka [regenerácia]“ (Tridentský koncil, Dekrét o ospravodlivení, hl. 7 [1547]). Protestantská doktrína namiesto toho tvrdí, že ospravedlnenie je Božie vyhlásenie, že hriešni ľudia nie sú vinní, ale spravodliví.
Toto právne vyhlásenie sa nezakladá na ich dobrých skutkoch, ktorými by si zaslúžili spravodlivosť, ale na Kristovej spravodlivosti, ktorá im je udelená či pripísaná.
Rímskokatolícku teológiu charakterizujú aj spoločné znaky, aj rozdiely v teológii v porovnaní s ostatnými dvoma prúdmi kresťanstva, východnou ortodoxiou a protestantizmom. Čo sa týka odlišností od protestantskej teológie, katolícka teológia sa zakladá na dvoch princípoch, vzájomnej závislosti milosti a prírody a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi.
Na týchto základoch sú postavené katolícke doktríny Božieho zjavenia a jeho interpretácie, mariológie, cirkvi a jej sviatostí a záchrany.
Použité zdroje:
- Katechizmus Katolíckej cirkvi
- Gregg R. Allison, Roman Catholic Theology and Practice: An Evangelical Assessment (Wheaton: Crossway, 2014)
- Gregg Allison and Chris Castaldo, The Unfinished Reformation: What Unites and Divides Catholics and Protestants after 500 Years, (Grand Rapids: Zondervan, 2016).
- Chris Castaldo, Holy Ground: Walking with Jesus as a Former Catholic, (Grand Rapids: Zondervan, 2009)
- Chris Castaldo, Talking to Catholics about the Gospel: A Guide for Evangelicals, (Grand Rapids: Zondervan, 2015)
- Kevin Vanhoozer, Biblical Authority after Babel: Retrieving the Solas in the Spirit of Mere Protestantism, (Grand Rapids: Brazos Press, 2016)
- Gregg R. Allison, “Roman Catholics and Protestants: Commonalities and Differences,” TGC workshop (4.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka.
tags: #birmovka #krst #katechizmus