Emeritný arcibiskup Ján Babjak, SJ, sa v Litmanovej otvorene vyjadril k dokumentu Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans, ktorý povoľuje požehnanie párov rovnakého pohlavia. Vo svojej homílii na Hore Zvir povedal otvorenú pravdu.
"Ale, žiaľ, aj Cirkev sa zmieta. Drahí bratia a sestry, prepáčte mi, ale musím sa vyjadriť k niečomu veľmi zlému a nebezpečnému aj v Cirkvi. Čo to však znamená? Že sa už môže požehnávať hriech? Žiaľ vidíme, že nielen tento svet nejde správnou cestou, ale musíme priznať, že aj Cirkev sa odkláňa od nemenných Božích právd a zásad. Je to nepochopiteľné. Veď to narobí kopu chaosu a zmätku, a hlavne - diabol bude ryžovať pri odpade viery u mnohých ľudí. Takým spôsobom podľa mňa čaká Cirkev veľké delenie, bolestné delenie. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina biskupov zostane verná pravovernému učeniu Cirkvi a že v tej vernosti budú viesť aj veriaci Boží ľud. A dokonca už je aj takým verejným tajomstvom, že sú snahy vytvoriť akúsi univerzálnu cirkev, do ktorej by sa mali zliať jednotlivé cirkvi. Je to - blud!"
Vladyka Ján Babjak SJ, sa vyjadril, že nemôže s dobrým svedomím súhlasiť a prijímať túto novozavedenú náuku, ktorá nevychádza ani zo Svätého Písma, ani z posvätnej Tradície, ani z posvätných kánonov synod a všeobecných koncilov katolíckej Cirkvi, ale zo sociológie, antropológie a - ako to výslovne uvádza tento teologicky sporný dokument - z „pastoračnej vízie pápeža Františka“.
Každé požehnanie prichádza od Boha a sa koná v mene Boha - a ono skutočne zostupuje na celé Božie stvorenie, v poriadku (taxis), aký mu dal Boh. A do tohto nijako nepatrí to, čo tomuto prirodzenému poriadku odporuje: a to sú protiprirodzené homosexuálne pseudomanželstvá, partnerstvá, vzťahy a páry. Rovnako tak každé iné protiprirodzené zväzky a páry: incestné, pedofilné, polygamické, a pod.
Rovnako ako on sa o tomto v zmysle prirodzeného Božieho poriadku a zákona vyjadril aj kardinál Müller, predošlý prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorý si na rozdiel od neho mohol dovoliť povedať, že v prípade povolenia žehnať takéto páry, priečiace sa Božiemu prirodzenému poriadku, ide o rúhanie: „Požehnanie homosexuálnych párov je „nemožné“ a predstavuje rúhanie.“ A ďalej: „Požehnanie súvisí s poriadkom, ktorý Boh vytvoril a ktorý vyhlásil za dobrý. Tento poriadok je založený na sexuálnej odlišnosti muža a ženy, ktorí sú povolaní byť jedným telom.
Áno, požehnanie možno udeliť a aj udelím aj človeku s homosexuálnou orientáciou, ako to cirkev udeľovala aj doposiaľ (na to nebolo treba tohto dokumentu). Ani takémuto človeku, nemožno odoprieť požehnanie v jeho zápasoch, nádejach a bolestiach, ak oň stojí a prosí. Veď aj on v sebe nesie Boží obraz a aj on bol vykúpený tou istou krvou Kristovou.
Avšak to odporuje celej tradícii teologickej, kánonickej aj liturgickej, ohľadom požehnaní, ktoré cez biskupov a kňazov z moci Kristovej a milosti Ducha svätého od Otca svetiel udeľuje Cirkev. Je jedno, či je kňaz v chráme, či mimo chrámu, či má štólu alebo je odetý turisticky či pracovne, vždy je požiadaný žehnať sicut sacerdos (ako kňaz), a teda in persona Christi (v osobe Krista). Ani požehnania a rozhrešenia nahého sv.
Dikastérium teda zavádza úplne nový, doposiaľ neznámy typ požehnania, odlišný od liturgického. Nejde teda o vývoj vnútri dogmy, in se, ako sa to snaží predstaviť, ale o niečo doložené a primyslené zvonka, z dôvodov a zdrojov, ktoré nie sú pre Cirkev zdrojom viery. A ani rímsky biskup nemá mandát meniť či doplňovať Božie zjavenie. Samotný dokument priznáva, že zavedenie tohto nového, tzv.
Napokon sám kardinál Fernandez, autor dokumentu, proti ktorému svojho času samotná Kongregácia pre náuku viery viedla spis pre jeho sporné teologické náhľady na sexualitu, priznal, že dokument mal byť odpoveďou na snahy nemeckej synodálnej cesty zaviesť po vzore belgickej cirkvi oficiálne liturgické požehnania partnerstiev rovnakého pohlavia, ktorá ako odpoveď zlyhala, neuspokojila nemeckú cirkev, tá sa rozhodla to vnímať ako otvorenie cesty k ďalšiemu vývoju až k úplnému zrovnoprávneniu týchto partnerstiev so sviatostnými manželskými zväzkami.
Nielenže to bol zbytočný a neúspešný kompromis na zabránenie nemeckej schizmy (hoci v pravde viery nikdy nemožno robiť kompromisy), ale priniesol ďalší chaos, sklamanie, veľký odpor a riziko schizmy vo veľkej časti cirkvi. Treba aspoň oceniť dobrý úmysel pp. Následná klarifikácia kard. Fernandeza je skôr kľučkovaním zajaca, kde chce definovať ním novozavedené „neliturgické“ požehnanie na akési pár sekundové gesto ruky s už konkretizovanou modlitbou, ktorá síce môže pôsobiť upokojujúco pre pobúrených biskupov, kňazov a Boží ľud, ale zároveň paradoxne popiera to, čo dokument hovorí. Bola by škoda, keby tak veľké množstvo vyhlásení a úkonov pp.
Pre autentické magistérium sa podľa pravidla katolicity (ako ho definoval sv. Vincent Lerinský: že za katolícke sa považuje to, čo bolo verené vždy, všade a všetkými) vyžaduje súhlasný úsudok, konsenzus otcov. A tento konsenzus pri tvorbe tohto dokumentu nebol vyžadovaný. Na nijaký sa neodvoláva: ani na posvätnú Tradíciu a učenie otcov, ani nevyjadruje konsenzus biskupov, a je proti sensum fidei Božieho ľudu. Sotva je osobná pastoračná vízia pp. Františka, ktorú ako zdroj učenia uvádza Fiducia supplicans, postačujúca pre autentické magistérium.
Úloha Petrovho úradu je byť arbitrom v sporných otázkach, v jasnom (nie nejednoznačnom) učení pre jednotu cirkvi. Zmätočnosť, plná eufemizmov, je v takomto doktrinálnom vyhlásení (a doktrinálnym ho nazval sám kard. Fernandez) neprijateľná. Pápež Pius VI, v Auctorem fidei, 28. Jednoducho bez toho, aby sme v pokore uznali limity aj omyly pri vykonávaní Petrovej služby primátu, sa nedá pohnúť ďalej.
Najlepším limitom je práve skutočná synodalita, po ktorej volá aj pp. František, na ktorú ale zabudol, keď nesynodálne a bez konzultácie s biskupmi a kardinálmi vydal tento dokument. Keby sa dokument najprv predložil synode a konzultoval, neboli by teraz zmätky v Cirkvi, protesty a odmietania zo strany biskupských konferencií a množstva aj západných biskupov, ani pohoršenia v Božom ľude, aké tu neboli už stáročia.
Dokument odmietli všetci biskupi Afriky, Maďarska, Ukrajiny, Poľska, a aj množstvo biskupov po celom svete. Jeho všeobecné neprijatie je znakom nekatolicity tohto dokumentu. To je dráma, ktorú Cirkev prežíva.
Ale proti kríze, vyvolanej tými, ktorí vnášajú zmätok do zjavenej pravdy, chcú niektorí ako riešenie ponúknuť vytváranie svojich para-cirkví (akýchsi povedľa-cirkví), šitých podľa svojej miery. A je ich nemálo. Či samozvaný „byzantský patriarchát“, či arcibiskup Viganó a iní.
V bolestiach Cirkvi, ktorých viditeľný rozmer sa prekrýva s jej zápasom s neviditeľným nepriateľom, je jej trhanie, oddeľovanie pre nájdenie si akéhosi domnelého ostrova pravovernosti mimo Cirkvi nie riešením, ale prehlbovaním tejto krízy a ďalšou ranou na Kristovom tele. Takéto mylné riešenia sa v histórii Cirkvi už viac ráz stali.
Slovami veľkého pp. Benedikta XVI. v jeho liste venovanom sexuálnemu zneužívaniu a zverejnenom v apríli 2019: "Čo musíme urobiť? Musíme vytvoriť inú cirkev, aby sa veci dali do poriadku? Tento experiment sa už uskutočnil a vždy zlyhal. Iba láska a poslušnosť nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi nám môžu ukázať správnu cestu".
Kongregácie pre náuku viery na pochybnosť ohľadom požehnávania zväzkov osôb rovnakého pohlavia zverejnila v Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, 22. februára 2021, na sviatok Katedry sv. Petra, dokument, ktorý hovorí: NA POLOŽENÚ OTÁZKU: Disponuje Cirkev mocou udeľovať požehnanie zväzkom osôb rovnakého pohlavia?
Dokument pokračuje: Nie je dovolené udeľovať požehnanie vzťahom alebo partnerstvám, hoci aj stabilným, ktoré zahŕňajú praktizovanie sexuality mimo manželstva (t. j. mimo nerozlučného zväzku muža a ženy, z vlastnej podstaty otvoreného pre odovzdávanie života), ako je to v prípade zväzkov osôb rovnakého pohlavia.
(Vyjadrenie cituje KKC bod 2357: Tradícia opierajúc sa o Sväté Písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, "že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené". Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa.
Jednotlivcov požehnávať môžeme, aj to robíme roky. V hriechu nemôžeme stretnúť nič dobrého, ani nového. Nemôžeme sa vyjadrovať alibisticky, ale jednoznačne. Rád požehnám homosexuála, ktorý chodí ku mne na svätú spoveď. Lebo by žili podľa učenia KKC a Svätého Písma v ťažkom hriechu.
O niekoľko dní bude 100. výročie narodenia otca Kardinála Jána Chryzostoma Korca. Tento muž trpel pre Pravdu - pre Ježiša Krista. Bol verný Ježišovej Pravde, pre túto pravdu trpel v komunistickom väzení. Vždy bol morálnou oporou, aj keď duli vetry. Učil ma žiť v Božej Pravde, dôverovať Bohu. Nebol to krivý muž, ktorý by šiel kam vietor, tam plášť. Veľa naučil našu generáciu, ako neohýbať chrbát... Vetry dujú aj dnes, sú krivé charaktery, ktoré sa ohýbajú. Kristovu Cirkev nikto nezničí. S Kristom sa neprehráva.
tags: #biskup #babjak #zabudol #pozehnanie