Hovorí sa, že najlepšie príbehy píše sám život. V kategórii Životopisy, osobnosti nájdete knihy plné osudov ľudí, ktorých osudy nezostali nepovšimnuté. Niektorí z nich zasiahli najskôr len ľudí z ich bezprostredného okolia, iní zmenili celý svet. Cirkev oslávenú reprezentujú životopisy svätých a Cirkev putujúcu tie zo súčasnosti. Medzi tieto osobnosti patrí aj biskup Pavol Hnilica, ktorého život bol prepletený s dôležitými udalosťami 20. storočia.
Život v znamení prenasledovania a viery
Dvadsiate storočie bolo storočím zla, storočím revolúcií a diktátorských režimov. Vládli v ňom dve totality: nacizmus a komunizmus. Nacizmus za 6 rokov druhej svetovej vojny má na svedomí 60 miliónov a komunizmus za 70 rokov svojej existencie 100 miliónov ľudských obetí. Dvadsiate storočie a osobitne tieto dve totality sa zvláštnym spôsobom pustili do boja so samotným Hospodinom.
Prenasledovanie Cirkvi sa začalo v roku 1915 v Mexiku. Jeho celková bilancia znie: asi 300 usmrtených kňazov a viac ako dvetisíc mŕtvych veriacich; všetci biskupi zatknutí alebo prinútení utiecť z krajiny, veriaci rozohnaní a sledovaní políciou. Najväčší vpád do života Cirkvi ale znamenal príchod komunizmu.
Pápež Pius X. (1903-1914) položil na jednej audiencii seminaristom otázku, či vedia definovať znaky Cirkvi. Seminaristi hneď odpovedali: jedna, svätá, všeobecná, apoštolská. Pápežovi to však stále nestačilo. A keď chlapci ďalej márne hádali, Svätý Otec dodal: „vždy prenasledovaná“.
Cirkev je prenasledovaná vo svete až do dnešných dní, ale krutosť prenasledovania vo svete v 20. storočí bola neporovnateľná so žiadnym iným obdobím. Symbolom tohto veľkého útlaku, ale i víťazstva zostávajú mučeníci. Oni hovoria o krutosti tej doby, oni ale hovoria z dnešného pohľadu slobody o tom, že ich obeta nebola márna.
V roku 1994 poslal pápež Ján Pavol II. svetu okružný list „Tertio millenio adveniente“ ako prípravu na Veľké jubileum roku 2000. A práve v tomto liste, ktorý mal byť zhodnotením minulosti a kľúčovou výzvou do budúcnosti, pápež v odstavci 37. hovorí aj o mučeníkoch 20. storočia:
„...Na konci druhého tisícročia Cirkev sa znovu stala Cirkvou mučeníkov. Prenasledovania veriacich - kňazov, rehoľníkov, laikov - spôsobili veľkú siatbu mučeníkov v rôznych častiach sveta. Svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov...To je svedectvo, na ktoré sa nesmie zabudnúť...V našom storočí sa vrátili mučeníci, často nepoznaní, temer „neznámi vojaci“ veľkej Božej veci. Nakoľko je možné, nesmú sa stratiť ich svedectvá... miestne cirkvi by mali urobiť všetko, aby sa nestratila pamiatka na tých, čo podstúpili mučeníctvo; preto je nutné zozbierať potrebnú dokumentáciu.“
Ale pápež nezostáva len pri pamiatke na týchto mučeníkov. Ukazuje, aké cesty nám oni naznačujú: „To, samozrejme, nemôže nemať aj výrazné znaky ekumenizmu. Ekumenizmus svätcov, mučeníkov je tu azda najvýrečnejší. Communio sanctorum, spoločenstvo svätých, rozpráva silnejším hlasom ako pôvodcovia rozdelenia.“
A pápež uzatvára tento 37. odsek: „...Najväčší hold, ktorý všetky cirkvi môžu na prahu tretieho tisícročia pripraviť Kristovi, bude preukázanie všemohúcej prítomnosti Vykupiteľa, a to prostredníctvom plodov viery, nádeje a lásky v živote mužov a žien rozmanitých jazykov a rás, ktorí nasledovali Krista v rôznych formách kresťanského povolania.
Na koncilových zasadnutiach v rokoch 1964 - 1965 síce niektorí účastníci kritizovali prenasledovanie cirkvi v krajinách východného bloku, napríklad aj Pavol Hnilica, slovenský biskup žijúci v exile, ich návrhy formulácií sa však v texte záverečných dokumentov neobjavili.
V júni tohto roku bola v Prahe pod záštitou českého ministra zahraničia a ministra obrany konferencia z príležitosti 20. výročia ukončenia Varšavskej zmluvy a odchodu sovietskych vojsk z Československa. Ja som svoj príspevok inšpirovaný práve spomínaným Apoštolským listom Jána Pavla II. zakončil slovami: „Som presvedčený, že pád komunizmu v Európe v roku 1989 bol v konečnom dôsledku biblický zázrak, ktorý spôsobili modlitby a obete týchto mučeníkov 20. storočia. Ale aký zmysel by malo ich mučeníctvo, keby nemalo viesť k budovaniu akejsi jednoty? Oni nezomierali pre väčší rast hrubého domáceho produktu, oni zomierali pre slobodu a ľudskú dôstojnosť, ktoré sú univerzálnymi hodnotami celej Európy.
Sto rokov od narodenia biskupa Pavla Máriu Hnilicu
Slovensko v kontexte dejín 20. storočia
Pápež Ján Pavol II., na osobitnej audiencii pri ďakovnej púti biskupov a veriacich Slovenska za návštevu pápeža na Slovensku v roku 1995 konanej 7.-10. novembra 1996, povedal: „Drahí bratia a sestry, Európa prežíva chúlostivé obdobie svojich dejín. Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznavačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.
Pápež Ján Pavol II. zaradil týmto príhovorom Slovensko do širšieho kontextu dejín, ktorý presahuje jeho vlastné hranice. Aké bolo postavenie Slovenska v spomínaných dramatických dejoch 20. storočia?
Obraz Slovenska z rokov samostatnej republiky 1939-1945 vo svete je zlý. Spojenectvo s Hitlerom, židovské deportácie a následne smrť viac ako 64 tisíc slovenských židov, umocnené tým, že Slovensko malo prezidenta katolíckeho kňaza, hlásilo sa ku kresťanstvu, v Slovenskom sneme bolo v roku 1941 z 80 poslancov desať rímskokatolíckych kňazov, jeden gréckokatolícky a jeden evanjelický kňaz - to všetko spôsobuje traumu z celého tohto obdobia.
Obdobie komunizmu prežívalo Slovensko v rámci Československa. V celej tejto štyridsaťročnej mašinérii zla bolo hodne zrady a slabosti, ale žili tu i krásni ľudia: obyčajní, neznámi ľudia, ale rovnako mučeníci a vyznavači. Práve oni sú príkladom, že Slovensko nikdy neprestalo byť vnútorne slobodnou a krásnou krajinou.
Jedine Cirkev má silu niesť v mysliach ľudí, v pamäti, spomienku a povzbudenie z týchto ľudí. Práve blahoslavení a svätí majú moc symbolizovať cez stáročia celú túto éru, jej slabosť i veľkosť.
V 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia sú to príbehy tzv. neoficiálnych štruktúr Cirkvi na Slovensku. Dnes neexistuje v zahraničí publikácia alebo vedecká monografia, ktorá sa zaoberá týmto obdobím života v Československu, kde by nebolo podrobne konštatované, že na Slovensku to boli v prvom rade tieto štruktúry Cirkvi, ktoré boli nositeľmi slobody proti útlaku normalizačného režimu.
A potom Sviečková manifestácia v Bratislave v marci 1988. Maďarský spisovateľ Győrgy Dalos žijúci v Nemecku napísal knihu „Der Vorhang geht auf - Das Ende der Diktaturen in Osteuropa“ (Opona sa dvíha - Koniec diktatúr vo východnej Európe) kde píše, že celý tento pohyb začal Sviečkovou manifestáciou v Bratislave v marci 1988.
Ale treba povedať, že okrem týchto jednotlivostí, Cirkev na Slovensku ako celok podala v čase komunizmu veľké svedectvo vernosti v zápase o zachovanie viery.
Príklady svedectva viery
- Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má na „oltári“ už troch svojich mučeníkov: bl. Petra Gojdiča, bl. Vasila Hopku a bl. Teodora Romžu.
- Rímskokatolícka cirkev blahorečila v ponovembrovom období sestru Zdenku Schelingovú.
- Z podnetu saleziánov sa začal proces blahorečenia dona Titusa Zemana.
Ale máme tu aj iné, z ľudského hľadiska síce tragické, ale z hľadiska viery krásne príbehy laikov. Napríklad Emma Olbrichová, domvedúca na fare v Borskom Svätom Mikuláši, počas Slovenskej republiky pomáhala skrývajúcim sa Židom, potom na začiatku komunizmu pomáhala kňazom pri útekoch do Rakúska. Zatkli ju, odsúdili na 9 rokov väzenia a ona zomrela vo väzení. Alebo pani Mária Tencerová, matka troch detí. Spolu s manželom skrývali vo svojom dome na lazoch pri Novej Bani kňaza, keď ho komunisti chceli zatknúť; kňaza nakoniec chytili, ju zatkli, odsúdili na 14 mesiacov väzenia a ona zomrela vo väzení.
Od roku 1950 až do pádu komunizmu pred nami vyrastá príbeh mužských a ženských reholí na Slovensku. V roku 1950 boli v Československu zrušené všetky mužské a ženské rehole. Po takmer štyridsiatich rokoch prenasledovania, ilegality a väznenia sa v novembri 1989 predstavili tieto spoločnosti takmer v rovnakej sile a vitalite, ako keď boli zrušené.
Fatima a Slovensko
A celkom na koniec tejto kapitoly treba ešte spomenúť jeden veľký, možno ústredný príbeh 20. storočia, v ktorom malo Slovensko významné zastúpenie. Je to príbeh fatimských zjavení. Pápež Pius XII. povedal, že „Fatima je najväčší Boží zásah do dejín sveta a Cirkvi od čias apoštolov.“
Okolnosti fatimských zjavení sú dnes už známe. V dňoch 13.5. 1917 až 13.10. 1917 sa v portugalskej Fatime zjavovala trom deťom Matka Božia. V tom čase im odovzdala tri posolstvá pre svet. Centrom posolstiev boli udalosti vo svete, ale zvlášť Rusko. Ak sa svet obráti a bude robiť pokánie, Rusko sa obráti. Ak nie, cez Rusko príde na svet veľké súženie.
Súčasťou fatimského posolstva bolo, aby Svätý Otec spolu s biskupmi sveta zasvätil svet a osobitne Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Podotýkame, že tieto zjavenia sa odohrali v predvečer Boľševickej revolúcie v Rusku.
13. mája 1967, na 50. výročie prvého fatimského zjavenia, navštívil pápež Pavol VI. Fatimu. Na fotografiách vidíme často vedľa seba pápeža, sestru Luciu a biskupa Hnilicu. Ako spomína biskup Hnilica v knihe Rozhovory, pri prvom stretnutí s pápežom Jánom Pavlom II. mu Hnilica povedal: „Svätý Otče, som presvedčený, že Ježiš Kristus si vás vybral za svojho zástupcu na Zemi preto, aby ste podľa odkazu Fatimy spolu s ostatnými biskupmi zasvätili Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ A Svätý Otec odpovedal: „Pavol, ak získaš biskupov, som ochotný to urobiť.“
Sviečková manifestácia v Bratislave, 1988
Modlitba k svätému Michalovi archanjelovi
Ešte predtým, niekedy na prelome rokov 1884 a 1885 pápež Lev XIII. slúžil vo svojej privátnej kaplnke vo Vatikáne sv. omšu. Po nej mal vo zvyku zostať ešte na ďalšej sv. omši. Ku jej koncu prítomní zbadali, že pápež odrazu dvihol hlavu a jeho pohľad zostal strnulo upretý na miesto nad svätostánkom. S úžasom a udivením hľadel na toto miesto.
Po svätej omši sa Lev XIII. zodvihol a ešte stále pod vplyvom hlbokého pohnutia sa náhlil do svojej pracovne. Asi o pol hodinu si nechal zavolať sekretára Kongregácie pre rítus, odovzdal mu listinu a prikázal, aby ju nechal vytlačiť a zaslať všetkým biskupom sveta.
Čo bolo na tejto listine? Bola to modlitba k sv. Michalovi archanjelovi, ktorú pápež sám zostavil a prikázal, aby sa ju kňaz, kľačiac na oltárnych stupňoch, pomodlil po každej tichej sv. omši. Neskôr sa Lev XIII. zdôveril svojmu sekretárovi Mons. Odtiaľ pochádzalo rozhodnutie pápeža prosiť Michala archanjela a jeho nebeské panstvá o ochranu Cirkvi proti satanovi a jeho mocnostiam (v tom čase to bolo zvlášť aktuálne pri riešení tzv. Rímskej otázky).
Modlitba k sv. Michalovi archanjelovi po tichej sv. omši bola potom povinná až do II. vatikánskeho koncilu. Ale ako spomína biskup Pavol Hnilica v knihe Rozhovory, pápež Pavol VI. mu osobne povedal, že on sa ju modlí po každej súkromnej sv. omši.