V dejinách Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a v okolitých krajinách zohrali významnú úlohu viaceré osobnosti, ktoré sa nebáli postaviť za svoju vieru a pomáhať ľuďom v núdzi. Medzi tieto osobnosti patria biskup Teodor Romža, kňaz Michal Mašlej, biskup Ján Eugen Kočiš a pápež Ján Pavol II.
Teodor Romža - mučeník za jednotu Cirkvi
Teodor Romža sa narodil 14. apríla 1911 v obci Velykyj Byčkiv (dnes Ukrajina) ako deviate dieťa. V Ríme od roku 1930 býval v kolégiu Germanicum-Hungaricum so seminaristami z rôznych krajín. Po štyroch rokoch sa presťahoval do ruského kolégia (Russicum), kde sa zdokonalil vo východnom obrade a ruštine. Za kňaza ho 24. decembra 1936 vysvätil biskup Alexander Evreinov. V roku 1938 ho už nový mukačevský biskup Alexander Stojka vymenoval za špirituála a profesora filozofie v kňazskom seminári v Užhorode. Za biskupa bol vysvätený 24. septembra 1944 v užhorodskej katedrále.
Na pastoračných cestách po svojej eparchii posilňoval kňazov i veriacich, aby ostali jednotní a verní Svätej stolici. Pre totalitný a protináboženský režim sa stal mukačevský biskup nežiaducim. Keď ani systematické zastrašovanie a vyhrážky verného biskupa nezlomili, režim sa rozhodol spáchať na neho atentát, ktorý mal navonok vyzerať ako dopravná nehoda. Keď sa Teodor Romža 27. októbra 1947 vracal z posviacky obnoveného chrámu v obci Lavky, do jeho koča úmyselne narazilo vojenské nákladné auto. Prestali, až keď okolo prechádzala poštová dodávka a dopravila ťažko raneného biskupa i troch spolucestujúcich do nemocnice. Napriek úpornej snahe zachrániť jeho zdravie a život, podľa plánu represívnej štátnej bezpečnosti NKVD bola do nemocnice najatá agentka, vydávajúca sa za zdravotnú sestru.
Po pohrebe boli jeho ostatky uložené v katedrálnej krypte. Ostatky potom 28. júna 2003 slávnostne preniesli cez mestá Máriapócs a Sobrance do Užhorodu, kde ich uložili v katedrálnom Chráme Povýšenia Svätého kríža. Z rozhodnutia Dikastéria pre východné cirkvi je posledný októbrový deň v liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi zasvätený úcte blaženého hieromučeníka Teodora, mukačevského biskupa.
Michal Mašlej a záchrana Židov v Oľšavici
Oľšavica je malá dedinka v Levočských vrchoch, ale veľká svojím odkazom. Počas druhej svetovej vojny sa miestni obyvatelia pod vedením kňaza zapísali do kroniky dejín, ale predovšetkým do kroniky ľudskosti. Príbeh, po stopách ktorého sme sa vydali do obce v okrese Levoča, nesie rukopis Michala Mašleja. Takmer každá rodina v tom čase niekoho ukrývala. V úplnej tajnosti, jedni o druhých nevedeli. Prehľad o všetkých mal len farár Mašlej, ktorý umiestňovanie do rodín riadil. Všetko šlo cez neho. Najprv Židov s povolením biskupa Pavla Petra Gojdiča krstil v snahe uchrániť ich pred odvlečením do koncentračných táborov.
Príbeh Michala Mašleja zaujal Luciu Tkačinovú, ktorá sa doň ponorila hlbšie vo svojej diplomovej práci v roku 2003. Aj jej prarodičia Ondrej a Mária Fogarašovci niekoľko mesiacov ukrývali v dome dvoch židovských utečencov, otca a syna Hartmannovcov. Vstupujeme do dvora Jána Suchého a ocitáme sa na pozemku, kde jeho starí rodičia Fogarašovci a rodičia Suchí ukrývali spomínaných Hartmannovcov. „Aby zapadli, obliekli ich do tunajších krojov, že sú to evakuanti, lebo tak povedal otec Mašlej. Umiestnili ich do zadnej izby a mládenca zapojili do prác okolo domu. Bol pri tom, keď syn Hartmann po päťdesiatich rokoch prišiel do Oľšavice a stretol sa s jeho otcom. Trafil k nim, hoci starý drevený dom bol už zbúraný.
Fara bola veľká a kňaz Mašlej v jej pivnici dokázal ukryť viacerých židovských občanov. O neuveriteľnej odvahe kňaza svedčí, že na fare musel ubytovať aj nemeckú jednotku po jej príchode do obce. V jednej budove tak boli naraz Židia i vojaci. Malo to výhodu, lebo rozumela po nemecky a vedela, o čom sa rozprávali. Nemci prišli do dediny viackrát, ale nikdy sa nič neprezradilo. Kontroly robili aj žandári, no ukrývajúci sa vždy včas utiekli. Mašlej konal povzbudený biskupom Gojdičom, ktorý nebojácne vystupoval proti rasovo motivovanému prenasledovaniu na Slovensku a nabádal na pomoc Židom.
Traja súrodenci, ich manželky a spolu sedem detí bývali v jednom dome. Spočiatku ich ukryli do stodoly, ale prišla zima, tak ich zobrali do izby. A to ešte najstarší z bratov v jeseni, keď šiel na drevo, našiel v lese ďalších päť schúlených Židov. Priviedol ich, no v dome už nebolo miesta, tak ich vzal za dedinu do stodoly. Urobili im bunker zo slamy a deti im za tmy každé ráno i večer nosili jedlo. Jeden zo zachránených Eugen Hartmann (vpravo) po päťdesiatich rokoch vyhľadal miesto, kde sa ukrýval, aby sa stretol s Vasilom Suchým a jeho manželkou Alžbetou.
Maximovci však zažili ešte nebezpečnejšiu situáciu. Nemci prišli za svokrom, aby dal kone, že potrebujú niečo zaniesť do druhej dediny. A ukázali - s koňmi pôjde ako kočiš mladý. To bol však Žid, ktorý o koňoch nič nevedel. Na miesto prišli v poriadku, ale keď ho potom Nemci posielali po vyložení tovaru domov, nevedel, ako povoz otočiť. Popýtal jedného tamojšieho gazdu, ktorému sa vyhovoril, že ako sluha ešte iba začína. Príhoda však mohla mať aj iný koniec.
Píše, ako príslušníci SS z neďalekej Brezovice vpochodovali do obce, robili prehliadky, a keď nikoho nenašli, dali si na farský dvor nastúpiť všetkých mužov od 18 do 60 rokov. Roľník Ján Repaský predstúpil, že oni nikoho neukrývajú, ako sa mohli presvedčiť. Našťastie, veliteľ sa s tým uspokojil a prítomných rozpustil. Pravda však bola opačná. „Akú odvahu museli mať títo ľudia... A tiež ma uchvátila ich poslušnosť voči kňazovi.
Po oslobodení, keď zachránení vyšli z úkrytov a zhromaždili sa pred faru, ľudia sa čudovali, koľko veľa ich vlastne bolo. Všetci prežili. Každý rok prichádza dcéra jedného z ukrývaných, Jana Oráčová z Kanady, aby sa stretla s potomkami záchrancov jej otca. Aj pred pár dňami tu bola,“ hovorí bývalý starosta obce Mikuláš Demočko. Za pomoc počas vojny dostal in memoriam významné ocenenie Spravodlivý medzi národmi.
Ján Eugen Kočiš - verný Cirkvi aj v časoch prenasledovania
Aj Ján Eugen Kočiš odišiel zo seminára 26. apríla 1950, dva dni pred takzvaným Prešovským soborom, ktorým bola likvidovaná Gréckokatolícka cirkev. Krátko nato dostal povolávací rozkaz do PTP. Bol tam až do 31. decembra 1953. Režimu bol nepohodlný, lebo neprijal pravoslávie, zostal verný pápežovi, Gréckokatolíckej cirkvi a svojmu svedomiu. Zároveň sa aj biskup Pavel Peter Gojdič OSBM rozhodol, že tajne vysvätí niekoľkých bohoslovcov aj z nižšieho ročníka. Nakoniec sa dostali k rímskokatolíckemu biskupovi Róbertovi Pobožnému do Rožňavy.
Uskutočnila sa 1. januára 1951, posledný deň prvej dovolenky z PTP, v nemocničnej kaplnke v Rožňave a okrem svätiteľa a svätenca bola prítomná rehoľná sestra, kaplán Pavol Kaľavský SJ a otec Chanáth, s ktorým nakoniec neboli svätení spolu, pretože on bol pre chorobu prepustený z PTP, a tak bol vysvätený rožňavským biskupom Róbertom Pobožným skôr. Už v PTP tajne slávil svätú liturgiu každý deň, dokonca aj v hĺbke 506 metrov pod zemou v baniach v Karvinej. Po skončení PTP sa zamestnal a tajne pôsobil na rôznych miestach medzi gréckokatolíkmi, pretože Gréckokatolícka cirkev bola stále zakázaná. Od 27. júla 1955 sa začal skrývať.
Chytili ho 7. februára 1958, keď v Dúbravke na Zemplíne tajne vyučoval náboženstvo. Bol sedemkrát súdený a nakoniec odsúdený za trestný čin združovania proti republike a marenia dozoru nad cirkvami na štyri roky. Vďaka amnestii bol prepustený po dvoch rokoch. Keďže dostal aj päťročný zákaz pobytu v Košickom a Prešovskom kraji, zamestnal sa ako robotník v Plynostave Pardubice, kde pracoval do roku 1968. Odtiaľ vo voľných dňoch cestoval na východné Slovensko a tajne kňazsky slúžil gréckokatolíkom, ktorí boli ešte stále v ilegalite.
Potom 3. decembra 1967 prijal po porade a na odporúčanie generálneho vikára umlčanej Cirkvi Ivana Ljavinca tajnú biskupskú vysviacku v Brne z rúk tajného biskupa Felixa Davídka. Bol prvý ním vysvätený biskup. V roku 1968 bol pri obnovení Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Až do nežnej revolúcie pôsobil potom ako farár vo viacerých gréckokatolíckych farnostiach. Po vzkriesení Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bol jedenásť mesiacov správcom farnosti Klenov neďaleko Prešova a potom 21 rokov ceremoniárom pri otcovi ordinárovi a neskôr biskupovi Jánovi Hirkovi v Prešove.
Od roku 1990 bol správcom farnosti Ďurďoš. Pápež Ján Pavol II. vymenoval Jána Eugena Kočiša 24. apríla 2004 za titulárneho abrittského biskupa a za pomocného biskupa pre Apoštolský exarchát v Prahe. Následne 15. mája 2004 prijal v gréckokatolíckej Katedrále sv. Klementa v Prahe biskupské svätenie sub conditione. Pápež Benedikt XVI. 7. októbra 2006 prijal jeho odstúpenie z dôvodu veku.
Od roku 2010 býval vladyka Ján Eugen v Prešove na Gréckokatolíckom arcibiskupskom úrade a na konci roku 2012 bol zo zdravotných dôvodov prijatý do Domu sv. Kozmu a Damiána v Prešove, kde zomrel zaopatrený sviatosťami 4. Do poslednej chvíle sa zaujímal o život Cirkvi, takmer do konca života denne slávil svätú liturgiu. Zostáva pre mňa vzácnym príkladom viery a lásky k Bohu a Cirkvi, života verného Kristovho kňaza a biskupa.
Ján Pavol II. a jeho úcta k Panne Márii
2008 - Svedectvo o živote Jána Pavla II
Kde sa v slovanskom pápežovi vzala taká hlboká úcta k Božej Matke? Jej korene siahajú do raného detstva. Karol Wojtyła sem z neďalekých Wadowíc už ako malý chlapec často prichádzal. Karol Wojtyła sa ako pápež Ján Pavol II. na toto miesto vrátil dvakrát. Zaspomínal si, že každý rok sem prichádzal 15. augusta na slávnosť Nanebovzatia Božej Matky a ešte častejšie sem prichádzal vtedy, keď o tom nik nevedel. Vzťah k Panne Márii v ňom postupne dozrieval.
Pamätnými ostali slová Jána Pavla II. hneď po prijatí pápežskej voľby. Po atentáte pri prvom verejnom vyhlásení Ján Pavol II. hovorí: „Zjednotený s Kristom, kňazom a obeťou, ponúkam svoje utrpenie za Cirkev a za svet. Kardinál Ratzinger túto smutnú udalosť kladie do súvisu so zjavením Božej Matky vo Fatime: „Či Svätý Otec, keď si po atentáte z 13. mája 1981 kázal priniesť text tretieho ,tajomstva‘, nerozpoznal v ňom vlastné predurčenie?
Ján Pavol II. už od mladosti nosil hnedý škapuliar a trval na tom, aby ho lekári neodstránili ani počas jeho urgentnej operácie po atentáte na jeho život. Zázračné zachovanie svojho života pripísal ochrane Presvätej Bohorodičky. Božej Matke sa prišiel do portugalskej Fatimy 13. Jednu z guliek, ktorá ho zasiahla, daroval mariánskej svätyni. Ján Pavol II. v Ríme 25. marca 1984 spojený so všetkými biskupmi sveta zasvätil svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Rok 1987 pápež vyhlásil za mimoriadny Mariánsky rok, venovaný úvahám o Márii, Matke Božej a Matke Cirkvi.
Ján Pavol II. často povzbudzoval do modlitby ruženca. Dokonca aj mladých žiadal, aby sa nikdy nehanbili za svätý ruženec, pretože modlitba ruženca je schopná zmeniť ich život. Svätorečil Pátra Pia, ktorý nazval ruženec „zbraňou“. Ján Pavol II. nielen povzbudzoval do modlitby ruženca, on sa ho aj horlivo modlieval. Niekdajší pápežský sekretár kardinál Stanisław Dziwisz dosvedčuje, že pápež sa vždy modlil celý ruženec.
Počas svojej druhej návštevy Slovenska pápež Ján Pavol II. nám v Šaštíne adresoval nádherné slová, prýštiace z jeho osobnej skúsenosti: „Je dobre, keď má človek niekoho, s kým sa môže podeliť o radosti a žiale. V Levoči nás zasa vyzval, aby sme spolu s Božou Matkou prednášali Pánovi hymnus chvály: „Ak všetky pokolenia blahoslavia Máriu, blahoslavenie jej osoby sa vždy mení na oslavný hymnus na Stvoriteľa. Totus tuus tak môže byť krátkym a zároveň hlbokým vyjadrením aj našej túžby celkom sa zveriť Bohu.