Apoštol Pavol je osobnosť, ktorá významne ovplyvnila formovanie kresťanstva. Jeho život a dielo sú úzko prepojené s tromi dôležitými prostrediami: židovským, gréckym a rímskym. Tieto prostredia formovali jeho osobnosť a umožnili mu šíriť evanjelium v rozsiahlej oblasti Stredomoria.
Pavol píše listy
Židovský pôvod a výchova
Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii. Bol Žid z Benjamínovho kmeňa. Pri obriezke dostal hebrejské meno Šaul, čo znamená „vyžiadaný od Jahveho“. Jeho židovský pôvod mu priniesol výbornú znalosť Svätého písma, konkrétne Starého zákona. Ovládal hebrejský jazyk, čo mu umožnilo čítať a poznávať Božie slovo v pôvodnom jazyku. Vyrastal na základe interpretácie židovskej skupiny farizejov, ktorej bol prívržencom.
Židovstvo mu dalo aj remeslo. Podľa židovskej tradície mal otec naučiť svojho syna remeslu, aby si zabezpečil živobytie. Pavol sa stal kožiarom, čo mu neskôr dalo nezávislosť pri ohlasovaní Kristovho evanjelia.
Grécky vplyv a vzdelanie
Narodením v diaspore v Malej Ázii sa Pavol od detstva stretával s gréckym svetom. Získal grécke vzdelanie, poznatky z gréckej filozofie, znalosti rétoriky a gréckeho jazyka. To mu umožnilo veľmi dobre porozumieť gréckemu spôsobu myslenia a argumentácie, ako aj písať listy. Poznal Septuagintu, grécky preklad hebrejskej Biblie, ktorý používali Židia žijúci mimo izraelského územia. Pavol teda vedel, čo to znamená inkulturácia, teda vtelenie evanjelia do národných kultúr.
Porozumel dôležitosti gréckych veľkomiest. Antiochia, Efez, Korint, Solún, Atény sa stali centrami, kde ohlasoval evanjelium, a odtiaľ sa posolstvo rýchlo šírilo.
Rímske občianstvo
Pavol sa narodil ako rímsky občan, čo znamená, že minimálne už jeho rodičia mali rímske občianstvo. Preto popri hebrejskom mene mal aj rímske meno Pavol, pod ktorým ho poznáme z jeho listov. Občianstvo mu umožnilo slobodne sa pohybovať, využívať sieť rímskych ciest, odvolať sa v rámci súdneho procesu na cisára, a tak priviesť evanjelium do srdca ríše, do Ríma.
Bol rímskym občanom, čo znamenalo, že s ním muselo byť zaobchádzané s rešpektom a mohol žiadať ísť do Ríma hájiť svoj prípad.
Až po toto slovo ho počúvali, ale potom začali kričať: "Na smrť s ním! Taký zlosyn nesmie žiť!" Vykrikovali, stŕhali si šaty, viali nimi a vírili prach, preto veliteľ rozkázal odviesť ho do pevnosti a vypočúvať ho pod bičovaním, aby sa dozvedel príčinu, prečo naň tak kričia.
Keď bol zviazaný, pripravený na bičovanie, Pavol povedal stotníkovi, čo tam stál: "A smiete bičovať rímskeho občana, a ešte bez súdu?" Keď to stotník počul, išiel za veliteľom a hlásil mu: "Čo to ideš robiť? Veď je to rímsky občan." Veliteľ prišiel za Pavlom a pýtal sa: "Povedz mi, ty si Riman?" On odpovedal: "Áno." Veliteľ vravel: "Ja som toto občianstvo získal za veľkú sumu." A Pavol povedal: "A ja som sa v ňom narodil." Tí, čo ho mali vypočúvať, hneď od neho odstúpili a aj veliteľ sa zľakol, keď sa dozvedel, že je Riman a že ho dal sputnať.
Obrátenie a misijná činnosť
Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov. Na ceste do Damasku sa mu však zjavil vzkriesený Kristus, ktorý si ho vyvolil za apoštola medzi pohanmi. Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn.
Vykonal tri misijné cesty, počas ktorých zakladal kresťanské spoločenstvá v rôznych mestách. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom. Na tretej misijnej ceste sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole.
Pavol bol zatknutý v Jeruzaleme a strávil dva roky vo väzení v Cézarei. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma. V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky.
Pavol priniesol úplne jedinečný pohľad na chápanie Cirkvi. V Prvom liste Korinťanom Pavol využíva obraz ľudského tela, v ktorom rôzne jeho časti majú rozličnú úlohu, a predsa navzájom tvoria jednotu, aby ukázal na dôležité chápanie Cirkvi, ktorá nemá autonómne poslanie. V Kristovi má svoju hlavu a jednotlivé časti majú svoje dôležité, ba až nezastupiteľné poslanie.
Apoštola Pavla si neraz vybavíme ako neúnavného ohlasovateľa Kristovho evanjelia po celom svete, čo mu aj prinieslo označenie „Apoštol národov.“ Ide o pravdivé označenie, lebo vzhľadom na vtedajšie možnosti jeho 3 veľké misijné cesty a zakladanie kresťanských spoločenstiev si zaslúžia obdiv.
Takmer polovica spisov Nového zákona nesie v záhlaví ako svojho odosielateľa Pavlovo meno. Pavol zohráva podstatnú úlohu pre formulovanie kresťanskej náuky. Jeho listy sú vyjadrením jeho túžby byť prítomný uprostred kresťanov, ktorých získal pre Krista. Sú vzácnym svedectvom „aktualizácie“ Kristovho posolstva na situáciu kresťanov. Ponúkajú šírku a hĺbku pohľadu na Kristovo evanjelium.
Kresťanstvo nie je čítaním na letné dni, ale náročný a odvážny štýl života. Pavol najskôr premeditoval Ježišovo posolstvo a jeho dôsledky na vlastnom živote. Až tak ich formuloval a išiel ohlasovať. Nášmu ohlasovaniu musí predchádzať prerozjímanie evanjelia v našom vlastnom živote. Vtedy budeme autentickí.
Prehľad misijných ciest apoštola Pavla:
| Misijná cesta | Roky | Územie |
|---|---|---|
| Prvá | 47-48 | Cyprus, južné provincie Malej Ázie |
| Druhá | 49-52 | Malá Ázia, európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint) |
| Tretia | 53-58 | Efez, Macedónsko, Korint |
Pavlove listy:
- List Rimanom
- 1. list Korinťanom
- 2. list Korinťanom
- List Galaťanom
- List Efezanom
- List Filipanom
- List Kolosanom
- 1. list Solúnčanom
- 2. list Solúnčanom
- 1. list Timotejovi
- 2. list Timotejovi
- List Títovi
- List Filemonovi
Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl. Sem patria najmä liturgické hymny (porov. napr. Flp 2, 6-11; Kol 1, 15-20; 1 Tim 3, 16; Ef 5, 14), formuly kerygmy čiže prvokresťanského ohlasovania blahozvesti (porov. napr. 1 Kor 15, 3-7 o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; 11, 23-25 o ustanovení Eucharistie), formuly vyznania viery (porov. napr. Rim 1, 3-4; 10, 9; 1 Kor 8, 6; 1 Tim 2, 5-6), katalógy čností (porov. Gal 5, 22-23; Ef 4, 2-3; 4, 32 - 5, 9; Flp 4, 8 ati.) a nerestí (porov. Gal 5, 19-21; Rim 1, 29-30; 1 Kor 5, 10-11; 6, 9-10; Ef 5, 3-5 ati.), rodinné pravidlá (porov. Ef 5, 22 - 6, 9; Kol 3, 18 - 4, 1; 1 Tim 3, 2-6 ati.), Pánove slová (porov. 1 Kor 11, 23-25; 1 Sol 4, 15; 1 Kor 7, 10; 9, 14), „svedectvá z písma“ (porov. Rim 3, 10-18; 15, 9-12) a iné. Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície.
Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv aramejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Nie vždy vedel jazykovo a štylisticky vyjadriť bohatstvo a habku svojich teologických myšlienok, a preto často hromadí pojmy jeden vedľa druhého, najmä kei hovorí o pravdách, ktoré on sám vnútorne hlboko prežíval, ako je »vykúpenie«, »ospravodlivenie«, »Božia láska prejavená v Ježišovi« atď. (porov. napr. Rim 8, 31-39; 1 Kor 13, 1-13), alebo keď v polemika s protivníkmi vyzdvihuje vznešenosť svojho apoštolátu a utrpenie s ním spojené (porov. 2 Kor 4, 1-12; 11, 22 - 12, 10).
Ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy (porov. napr. Rim 3, 23-26; 5, 6-8; 2 Kor 5, 14-21; Kol 1, 20-22) a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie (porov. Rim 4, 25; 1 Kor 15; Flp 3, 10 a inde). Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky atď.