Za prítomnosti približne troch tisícok veriacich a popredných predstaviteľov cirkví na Slovensku i zo zahraničia pochovali na cintoríne v Spišskej Kapitule emeritného biskupa spišskej diecézy Františka Tondru.
Ten umrel po ťažkej chorobe v košickej nemocnici.
František Tondra
Obnovenie života diecézy
"Po prelome v roku 1989 boli pred ním veľké úlohy a myslím, že ich splnil, pretože išlo o obnovenie života diecézy.
Naplnil taký environmentálny program počas svojej služby, ktorá trvala takmer 23 rokov. Environmentálny preto, lebo obnovil kňazský seminár, diecéznu charitu, naštartoval školský systém a obnovil jednotlivé inštitúcie, ktoré sú nutné na chod diecézy," konštatoval súčasný spišský diecézny biskup Štefan Sečka.
Tondra podľa neho zanechal po sebe ešte jeden dar v podobe synodálnych ustanovení, ktoré majú napomôcť prerobeniu života v diecéze.
Tondrov príklad a svedectvo života v jednoduchosti, skromnosti a otvorenosti k druhým bude podľa neho žiť v diecéze aj po jeho smrti.
Motto Františka Tondru bolo "poslušnosť je dielo ducha svätého".
"To znamená byť vždy v spojení s treťou božskou osobou, byť verný Bohu a poslaniu, ktoré mu Boh zveril," vysvetľuje Sečka.
Pre neho samotného je rozlúčka so zosnulým biskupom bolestná, avšak ostáva v kresťanskej nádeji na stretnutie.
"Nežijeme len pre túto chvíľu pozemského života, ale verím, že sa stretneme," dodal Sečka.
Za najkrajšie stretnutie s Tondrom považuje to posledné, keď sa stretli v nemocnici.
"Som mu povedal, že chcem sláviť jeho 50. výročie kňazskej vysviacky, tak teraz ju aj slávime," dodáva súčasný spišský diecézny biskup.
Hlavnú svätú omšu celebroval kardinál Joachim Meisner, ktorý bol blízkym priateľom Františka Tondru. "Ich vzťah bol dlhodobo veľmi priateľský," vysvetľuje Sečka.
Joachim kardinál Meisner, arcibiskup - metropolita v Kolíne nad Rýnom, patrí k absolútne dominantným osobnostiam súčasného nemeckého episkopátu a je to jedna z najvýraznejších postáv kardinálskeho zboru Katolíckej cirkvi.
Patrí k najbližším spolupracovníkom a poradcom Svätého Otca Benedikta XVI.
Mons. prof. ThDr. František Tondra sa zaslúžil o obnovenie Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule ako i o vznik Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Narodil sa 4. júna 1936 v Spišských Vlachoch.
Pri pastoračnej a pedagogickej činnosti sa venoval riešeniu závažných problémov morálnej teológie a kresťanskej sociológie.
Ako predseda Konferencie biskupov Slovenska reprezentoval na rôznych vedeckých medzinárodných seminároch a sympóziách nielen katolícku cirkev, ale celú Slovenskú republiku.
Kázeň Mons. František Trstenský, spišský biskup - Slávnostná sv. omša
Kňazi pochádzajúci z Liptovskej Tepličky
Núkajú sa viaceré spôsoby napísania životopisov kňazov pochádzajúcich z Liptovskej Tepličky, no najjednoduchšie bude zachovať chronologické poradie podľa rokov kňazskej ordinácie.
Matej NAHALKA
Matej Nahalka sa narodil v Tepličke v roku 1825. Gymnázium absolvoval v Levoči a filozofické štúdia v Jágri aj Košiciach. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule v rokoch 1847 - 1851. Na kňaza ho vysvätil 21.9.1851 spišský biskup Dr. Ladislav Záboyský. Kaplánom bol postupne v Letanovciach, v Kluknave, Spišských Vlachoch, Hrhove a Spišskej Kapitule. V roku 1866 si zmenil priezvisko: Dunajzsky za Nahalka. Matej Dunajzsky bol od roku 1868 ustanovený za farára farnosti Nová Belá, v ktorej pôsobil až do 6.2.1894, kedy zomrel a tam je aj pochovaný.
Mons. Štefan GARAJ
Štefan Garaj sa narodil 24.10.1915 v Tepličke. V rodisku vychodil 7 tried Ľudovej školy. V roku 1929 začal študovať na gymnáziu v Levoči, ktoré zakončil úspešne maturitnou skúškou v júni 1937. Hneď v septembri začal študovať na Teologickej akadémii v Spišskej Kapitule, ktorú ukončil v roku 1942 a bol vysvätený na kňaza. Spišský biskup Ján Vojtaššák ho určil za kaplána najskôr do Zubrohlavy, potom do Popradu a nakoniec do Ružomberku. Bol ustanovený za správcu farnosti Ždiar. Miesto nezaujal pre nespravodlivé väznenie v súvislosti s dekrétom o katolíckej akcii. Z Ružomberku ho teda v lete roku 1950 zaistili a na 3 roky odsúdili. Väznený bol v Bratislave, potom aj v Leopoldove a Ilave. Z väzenia bol prepustený na slobodu 4.5.1953. Vrátil sa do rodiska a tam na lesnej správe robil hospodára. Po 7 mesiacoch dostal štátny súhlas a vrátil sa do pastorácie. Stal sa farárom v Rabčiciach. V roku 1958 bol ustanovený do Dolného Kubína, kde sa stal neskôr dekanom. Dňa 1.11.1965 bol preložený za farára do Spišského Podhradia a súčasne bol menovaný za riaditeľa Biskupského úradu. V roku 1969 ho preložili za farára do Štrby, odkiaľ bol po troch rokoch ustanovený opäť do Dolného Kubína. V tejto farnosti sa 2.10.1973 dočkal menovania za kapitulného vikára Spišskej diecézy, pretože Dr. Jozef Ligoš, kapitulný vikár, zomrel. Z iniciatívy Štefana Garaja bol pútnický kostol na Mariánskej hore v Levoči vyhlásený za basillicu minor. Spišskú diecézu spravoval až do 9.9.1989, kedy správu diecézy prevzal biskup František Tondra. Pápež Ján Pavol II. Mons. Štefana Garaja 19.2.1990 ustanovil za Apoštolského protonotára supra numerum. Štefan Garaj sa na odpočinok utiahol do Ľubice, kde 24.9.1998 zomrel. Pochovaný bol 29.9.1998 v Liptovskej Tepličke.
Mons. ThDr. Štefan NÁHALKA
Štefan Náhalka sa narodil 16.3.1916 v Tepličke. So Štefanom Garajom boli nielen susedia, ale aj spolužiakmi v škole v rodisku, na gymnáziu v Levoči a prvé dva roky filozofie v Spišskej Kapitule. V roku 1939 Štefana Náhalku ako nadaného žiaka poslali na štúdia do Ríma. Tam absolvoval štúdia summa cum laude. Za kňaza bol vysvätený v Ríme v Lateránskej bazilike 19.12.1942. Primičnú svätú omšu slávil v Tepličke 11.7.1943. Štefan Náhalka bol biskupom poslaný za kaplána do Ružomberka. Na prelome rokov 1945/1946 bol väznený v Bratislave, ale takmer po dvoch mesiacoch prepustený na slobodu. Od 1.7.1946 bol ustanovený za tajomníka biskupa Vojtaššáka. V júni 1947 úspešne zakončil postgraduálne štúdia. Napísal hodnotnú dizertačnú prácu Láska v duchovnom živote a dosiahol doktorát teológie - „ThDr“. V kňazskom seminári vyučoval kresťanskú filozofiu i dogmatiku aj latinčinu. Prakticky všetko v jeho živote i kňazskom zmenili udalosti v roku 1950. Biskupa Vojtaššáka zatkli, tiež ďalších z jeho blízkosti a chceli aj Štefana Náhalku. Podarilo sa mu utiecť a skrývať sa po rôznych mestách i miestach vtedajšej Československej republiky. V rokoch 1951 až 1953 bol prenasledovaný a zároveň bol z poverenia svojho biskupa aj tajným generálnym vikárom. Štefan Náhalka sa rozhodol pre útek, ktorý sa podaril v noci z 13. na 14.5.1953 cez česko-rakúske hranice. Spolu s ním na úteku boli František Krčmár a Ladislav Stolárik. Do Ríma sa dostal 6.7.1953. V Ríme sa Štefan Náhalka natrvalo usadil a pustil do práce v prospech i pre dobro utláčanej cirkvi vo vlasti, ale aj Slovákov žijúcich v zahraničí. V roku 1957 Náhalku vymenovali za člena Najvyššej rady pre emigráciu pri Konzistoriálnej kongregácii Apoštolskej stolice s poslaním starať sa o duchovnú službu slovenským emigrantom. V tejto činnosti - zakladať slovenské katolícke misie - bol potvrdený aj po Druhom vatikánskom koncile, keď ho menovali za delegáta. Výsledkom jeho služby je publikácia Exsul familia slovacorum (1962), v ktorej podáva obraz o činnosti, ktorú konal pre Slovákov v zahraničí. Spolupodieľal sa na založení Vydavateľstva sv. Cyrila a Metoda, inicioval vznik knižnej edície Series Cyrillomethodiana a tiež vedeckej ročenky Slovak Studies. Koncom roka 1959 bol signatárom iniciatívy na vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Bol predsedom prípravného výboru na jeho výstavbu. V roku 1961 bol menovaný za prvého rektora a zostal ním až do roku 1973. Svoju službu rektora zakončil vydaním publikácie Pamätnica Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (1973), ktorú napísal pri príležitosti 10. výročia od postavenia ústavu. Štefan Náhalka prispieval rôznymi článkami do viacerých časopisov najprv doma (Smer, Verbum) a potom v zahraničí (Most, Echo, Slovak Studies, Hlasy z Ríma, Diakonia). Používal pseudonym Michal Bystrík. Zredigoval množstvo kníh, ktoré vyšli vo Vydavateľstve. Vrcholom jeho redaktorskej práce bolo vydanie Rímskeho misála latinsko-slovenského (1966) a vydanie prekladu Nový zákon. Prispieval aj do periodík napr. LʼOsservatore Romano aj Der neue Ackermann. Celý súpis napísaných kníh, zoznam ním redigovaných kníh a predovšetkým jeho príspevkov a úvah, ale aj článkov o Štefanovi Náhalkovi obsahuje ročenka Slovak Studies vydaná v roku 1975, teda v roku jeho úmrtia. Zomrel 6.3.1975. Pochovaný bol na rímskom cintoríne Campo Verano a v roku 1977 prenesený do hroby ústavu na cintoríne Prima Porta. Štefana Náhalku dňa 14.8.1964 Pavol VI. vymenoval za monsignora a neskôr, 30.12.1967 za pápežského preláta. K doterajšiemu množstvu rôznych článkov o Štefanovi Náhalkovi pribudla v roku 2003 kniha s názvom: Život a dielo Mons. ThDr. Štefana Náhalku. Po Štefanovi Náhalkovi sú pomenované dve ulice. Jedna je v Ružomberku (1991), druhá v pribudla v rodnej obci (2008). K uliciam pribudla roku 2010 v Liptovskej Tepličke škola, ktorá nesie teraz názov Základná škola s materskou školou Štefana Náhalku.
Štefan KUPČOV
Štefan Kupčov sa narodil 18.7.1921 v Liptovskej Tepličke. Základnú školu navštevoval v rodisku a gymnázium v Nitre. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule a 6. júna 1948 prijal kňazské svätenie. Po primíciách mu od 1. júla určili farnosť Spišské Bystré, kde bol ustanovený za kaplána. V roku 1952 bol zo zdravotných dôvodov mimo pastorácie pomerne dlhý čas. Až v roku 1963 nastúpil do zamestnania v SEZ Krompachy ako robotník. Po roku zmenil zamestnávateľa. Stal sa skladníkom na Cestných stavbách v Poprade. Od roku 1968 bol úradníkom na Pozemných stavbách Poprad. Bol ním však iba krátko, pretože od júla 1968 bol opäť v pastorácii. Po šestnástich rokoch bol ustanovený za kaplána do Trstenej. Potom kaplánom znova v Spišskom Bystrom (iba 4 mesiace) a od 1. augusta 1969 bol administrátorom v Rakúsoch, v roku 1970 v Jánovciach aj v Ždiari. Zo Ždiaru odišiel k 1. decembru 1974 za farára do Popradu - Spišskej Soboty. V tejto farnosti pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1998. Presťahoval sa do bytu, ktorý mal v Poprade - Juh. Neskôr začas býval v Kňazskom domove sv. Jána Boska v Spišskej Kapitule, kde 23. októbra 2005 zomrel. Pochovaný bol v Liptovskej Tepličke. Štefan Kupčov má brata Mateja kňaza - misionára a sestru Máriu - rehoľnú sestru Beňadiku, OSF.
Matej MAŤAŠKOV, SVD
Matej Maťaškov sa narodil v Liptovskej Tepličke 25.2.1922. V rodnej obci navštevoval Ľudovú školu. Prihlásil sa do Misijného domu v Spišskom Štiavniku, kde vychodil šesť tried gymnázia a posledné dve na štátnom gymnáziu v Nitre. V staroslávnej Nitre, na Kalvárii, si vykonal Noviciát v Spoločnosti Božieho Slova (SVD) a súčasne absolvoval filozofické štúdiá. Teológiu začal študovať v Ružomberku na jezuitskom Teologickom inštitúte. Od roku 1946 pokračoval v štúdiách v Ríme na benediktínskej univerzite San Anzelmo. Dňa 17. 9. 1948 zložil večné sľuby. V sobotu 2.4.1949 bol v Lateránskej bazilike v Ríme vysvätený na kňaza. V deň svojich primícií, 4.4.1949, sa najskôr všetci novokňazi stretli pred hlavným oltárom baziliky a spoločne sa pomodlili za svojich rodičov, bratov a sestry, za Spoločnosť Božieho Slova. Po modlitbe sa rozišli každý k svojmu oltáru, ktorý mal určený a slávil svoju primičnú sv. omšu. Rehoľní predstavení ho určili do misií na ostrov Timor v Indonézii. Na miesto misijného určenia prišli po niekoľko mesačnej plavbe v júni 1950. Páter Matej Maťaškov, SVD pôsobil najprv medzi domorodým obyvateľstvom. Neskôr sa stal magistrom novicov pri výchove bratov - laikov. V roku 1966 odišiel na dovolenku do Európy, na Slovensko však z politických dôvodov nemohol. Preto zostal v Modlingu pri Viedni. Zdravotné ťažkosti mu znemožnili návrat do misií. Rozhodol sa pre pastoráciu v Nemecku, vo farnosti Ludwigsbürg-grünbühl. V súčasnosti žije v Kolégiu sv. Pia X v Nemecku.
Štefan MILAN
Štefan Milan sa narodil 12.3.1925 v Liptovskej Tepličke ako druhé dieťa v rodine. Mal staršiu sestru Máriu, ktorá vstúpila do kongregácie školských sestier sv. Františka. Toto sestrine rozhodnutie priťažilo Štefanovi v ďalších štúdiách po skončení ľudovej školy v rodisku. Nakoniec začal študovať na gymnáziu v Levoči. Vyučovanie v školskom roku začali pre vypuknutie 2. sv. vojny až 27. septembra 1939. Ďalšie stredoškolské roky prebiehali aj pre Štefana rovnako. Posledný ročník bol privatistom - súkromne sa pripravujúcim študentom. Zmaturoval 25. júna 1945. Hneď na druhý deň po maturite sa prihlásil do 1. ročníka teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Po prvom semestri ho Ján Vojtaššák, spišský biskup zavolal k sebe do rezidencie kde mu povedal, aký má s ním zámer. Chcel svojho nadaného bohoslovca poslať na štúdiá do zahraničia. Keď Štefan Milan bral ohľad na rodičov, ktorí by tak zostali načas ešte viac sami, Vojtaššák mu povedal, aby napísal otcovi list s úmyslom osobného rozhovoru. Otec mu v liste odpísal: „Keď si sa rozhodol stať kňazom, nerozhodujem o tebe už ja, ale otec biskup.“ Druhý rok teológie začal v Ríme na Lateránskej univerzite v Ríme. V Ríme študoval od novembra 1946 do roku 1950. Počas rímskych štúdií, koncom roka 1948 ochorel. Jedna oblička sa následkom úrazu stala nefunkčnou. Bola nevyhnutná operácia s odporúčaním na Slovensku. Z Ríma sa Štefan Milan vrátil 14.7.1950. Už cestou na Slovensko sa ešte vo vlaku stretol s vyšetrovaniami. Biskup Vojtáššak bol v tom čase už internovaný. Nástojčivo ho zamestnávali otázky o kňazskej vysviacke, o pastorácií, o zdravotnom stave. Na kňaza bol vysvätený 27.7.1950 v Rožňave biskupom Róbertom Pobožným. Vysvätený bol tajne, podobne ako ďalších niekoľko bohoslovcov 4. a 5. ročníka zo spišského seminára. Títo dostali povolenie svojho biskupa na kňazskú vysviacku u hociktorého katolíckeho biskupa. Po tajnej vysviacke nemohli nasledovať slávnostné primície. Nanajvýš keď boli - a boli 2.8.1950 - tak novokňaz Štefan Milan mal ich za "zatvorenými dverami“ v kaplnke školských sestier v miestnej škole za prítomnosti svojich rodičov, Štefana Náhalku, bohoslovcov a rehoľných sestier. Aj otázku blízkej budúcnosti mal vyriešenú. Vzhľadom na tajné kňazské svätenie, zdravotný stav a odporúčanie otca biskupa Jána Vojtaššáka neprihlásil sa do pastoračnej služby, ale doliečoval svoju chorobu. Prakticky až do svojho zatknutia na fare v Černovej 26.2.1953 pracoval v ilegalite popri svojom rodákovi Štefanovi Náhalkovi. Koncom roka 1953 bol v Prahe nespravodlivo odsúdený na 11 rokov straty slobody a 10 rokov odňatia občianskych práv. Trest pre Štefana Milana sa postupne znižoval. Pôvodný verdikt pre neho mal znieť: „odsúdený na trest smrti“. Väznený bol vo väzniciach Ruzyň a Mírov. V máji 1960 bol na základe amnestie prezidenta republiky amnestovaný. O pastorácií nebolo ani chýru ani slychu, preto musel pracovať v civilnom zamestnaní. Po prepustení na slobodu pracoval ako robotník v popradských papierňach. Potom robil ekonóma v Nákupnom a zásobovacom závode Poprad. Do Chemosvitu n. p. Svit ho pre zlý kádrový posudok nevzali. Rozhodol jeden telefonát. Až v roku 1968 stal sa kaplánom v Spišskej Novej Vsi a o rok na to bol určený za správcu farnosti Spišské Bystré. V roku 1984 už pôsobil vo farnosti Kolačkov. Tam pôsobil až do roku 1995, kedy odišiel do dôchodku aj zo zdravotných dôvodov. V auguste toho roku prišiel na Spišskú Kapitulu do Kňazského domova sv. Jána Boska. Bol prvým jeho obyvateľom. Zomrel 8.1.2000. Dňa 11.1.2000 v Katedrále sv. Martina celebroval pohrebnú sv. omšu za kňaza Štefana Mons. Andrej Imrich, spišský pomocný biskup. Štefan Milan je pochovaný na cintoríne v Spišskej Kapitule.
Jozef JANÍK
Rodičom Matejovi a Barbore rodenej Bulavčákovej sa po Márii, (žila len niekoľko hodín) a Jánovi, narodil 16.3.1923 opäť syn Jozef. Štefan, Bernardína a Stanislav sú mená jeho ďalších súrodencov. Po ôsmich rokoch základnej školy v rodisku sa rozhodol pre gymnaziálne štúdia v Spišskom Štiavniku a v Nitre, kde aj v roku 1939 zmaturoval. U verbistov v misijnej spoločnosti absolvoval aj formáciu a filozofické štúdia. Z misijného domu však odišiel. V štúdiu teológie na Spišskej Kapitule pokračoval po približne trojročnej prestávke v školskom roku 1947/48. V roku 1950 bol vo 4. ročníku a spolu so spolužiakmi (bohoslovci 5. ročníka) dostal podobne dovolenie od internovaného biskupa Vojtaššáka prijať kňazskú vysviacku u ktoréhokoľvek katolíckeho biskupa. Svätiteľom aj v jeho prípade, podobne ako v Milanovom, bol rožňavský biskup Pobožný. Jozef Janík prijal kňazskú vysviacku tajne. Namiesto pastorácie musel nastúpiť v septembri 1950 na vojenčinu do PTP. Až 31.12.1953 odišiel do civilu. Potom ešte jeden rok zostal pracovať v Prahe. Vrátil sa do rodiska a prihlásil sa za vedúceho Obuvi. Bol ním až do júna 1965.