Panslavistický farár: Hlboký ponor do novely Jonáša Záborského

Novela s autobiografickými prvkami od Jonáša Záborského bola prvý raz publikovaná v almanachu Tábor v roku 1870. Epickou premisou narácie je príchod farára Žarnoviča do dediny Baranie. Z premisy sú odvodené farárove problémy s pastoračno-osvetovou činnosťou.

Konflikt dvoch svetov

Paradigmatická os vzťahov medzi postavami je taká, že Žarnovič sa dostáva medzi dva „žarnovy“: na jednej strane proti nemu stojí cirkevná hierarchia (lebo Žarnovič má zlú povesť „pansláva“), na druhej strane zaostalí dedinčania i spupní páni. Táto paradigmatická os vzťahov, založená na kontradikciách a kontrastoch, umožňuje generovať syntagmatickú os narácie ako rad Žarnovičových konfliktov s cirkevnými hodnostármi a s dedinčanmi.

Naratívna schéma je zhruba takáto: Žarnovič najprv musí získať od darcu (cirkevných hodnostárov) kompetenciu, aby mohol vykonávať farársku činnosť. Získava ju po potupnej skúške. Cirkevní hodnostári v nasledujúcom segmente fungujú ako odosielateľ, posielajúc Žarnoviča do zaostalého Baranieho. Samotná pastoračná činnosť v Baraňom má charakter skúšky, ktorá je realizovaná ako rad konkrétnych prekážok, kladených pred farára dedinčanmi (tí spolu s cirkevnými hodnostármi napĺňajú naratívnu funkciu škodcu).

Na tejto nižšej úrovni sekvencie prekážok text síce vytvára dojem „priraďovacej kompozície“ a z toho vyplývajúcej dokumentárnosti (A. Bagin), na úrovni makrokompozície je však generovaný princípom zauzlenia: jednotlivé prekážky solidárne slúžia jednej stratégii dedinčanov - vyštvať farára z Baranieho. Text je teda generovaný jednou ústrednou zápletkou.

Možno ju schematizovať do odporovacieho súvetia: dedinčania chcú vyštvať farára z dediny, ale farár nechce odísť. Riešením je farárovo víťazstvo v súdnom procese a zotrvanie vo funkcii. Záverečný citovaný Žarnovičov list podáva Nachgeschichte príbehu - ďalší osud niektorých zainteresovaných postáv (napr. „strašný koniec“ jedného zo škodcov).

Táto naratívna schéma (syntagmatická štruktúra záväzných motívov) je však práve vďaka inkorporovaniu radu motívov fakultatívnych - hypertrofii a rôznorodosti prekážok, paralelnosti dejových línií, vedľajším líniám (príbeh kariéry a pádu Dechtiara) i prvku náhodnosti (napr. motív prichytenia zlodejov) - „maskovaná“, rozriedená, vytvárajúc tak efekt aleatórneho životného diania, „biografickosti“.

Dôsledný racionálny rozvrh textu však odhaľujú incipity kapitol: incipit často podáva všeobecnú informáciu, ktorá tvorí východiskovú premisu ďalšieho deja, alebo nasledujúci dej anticipuje. Napríklad: „Ani Huňás neprestával byť nepriateľom (…)“ a nasleduje demonštratívne rozvedenie do príbehu. Rozprávačská perspektíva, ktorej zložkou je aj časový odstup od deja, teda už „vopred vie“, čo sa ďalej stane.

Popri inscenovaní epického diania sa v texte nachádza tiež nemálo referujúcich pasáží vo forme synopsy. Do tohto racionalistického pôdorysu sú však zasadené aj prvky solidárne s kódom poetiky (slovenského) realizmu: sú to jednak elementy tematické (chronotop dedinského života, zameranie sa na „nízke“ problémy „nízkych“ ľudí, pričom nízkosť ešte nie je tak výrazne hyperbolizovaná a parodovaná ako vo Faustiáde), jednak elementy štylistické (predovšetkým v pásme reči postáv funguje tendencia k hovorovosti na úrovni lexikálnej i syntaktickej).

Motivácia zaradenia týchto elementov do textu však nepodlieha realistickému kódu, ale je riadená logikou „kontrastného paradoxu“: klasicistická forma je napĺňaná „nízkym“, z dobového hľadiska až vulgárnym obsahom“ (O. Čepan). V texte síce fungujú biografémy (postava Žarnoviča a jeho osudy), ťažko ho však nazvať autobiografiou z hľadiska žánrového. V porovnaní so Záborského predchodcami a súčasníkmi „nová je tu už voľba beletristickej formy pri zachytení vlastných osudov“, ktorej dal Záborský prednosť pred formou pamätí (A. Bagin).

Beletristická forma je konštruovaná predovšetkým voľbou vševediaceho auktoriálneho rozprávača v 3. osobe a z toho vyplývajúcou paralelnosťou dejových línií. Kompozičná syntax je potom striedavá: striedajú sa segmenty línie Žarnovičových protivníkov (nadriadených a dedinčanov) s líniou Žarnoviča. Obe línie zaberajú rovnocennú plochu textu. Táto voľba beletristickej formy, aplikovanej na autobiografickú tému, je súčasťou rétorickej stratégie produkovania hodnovernosti: auktoriálna vševediaca narácia totiž autentifikuje všetky dejové segmenty, čiže i líniu intríg proti Žarnovičovi.

V súvislosti so Záborského formálne autobiografickými textami literárna história (oprávnene) skonštatovala u Záborského stihomam. V autobiografickej forme Vlastného životopisu sú intrigy proti rozprávačovi per definitionem dohadmi rozprávača-postavy, alebo o nich vie „z počutia“. Tu sú, naopak, autentifikované vševediacou naráciou.

Nerozumnosť dedinčanov

Nepriateľstvo dedinčanov voči farárovi vyplýva z ich nerozumu. Po vyštvaní predchádzajúceho farára sa dedinčan Kotrbac „kasá“, že vyštve i tohto, pokiaľ nebude poslušný. Nerozum je prezentovaný bez komentára: napr. Kotrbac si myslí, že „pansláv“ znamená toho, kto nevie po slovensky. Nerozum sa zároveň spája s afektívnou zlosťou: verbá dicendi, sprevádzajúce priamu reč Kotrbaca, sú stereotypne negatívne („vrešťal“, „odvrkol“). Navyše, farár je pre dedinčanov nepohodlný: káže proti opilstvu, treba mu platiť atď. Nerozum sa teda spája s nízkou slasťou a pohodlnosťou. Priebeh sujetu je farárovým získavaním nových nepriateľov - tých, ktorých nerozumu farár „neuhovie“.

Na tento nerozum dedinčanov narážajú Žarnovičove utopické osvetové vízie, jeho „apriórne rozumové východisko“ (O. Čepan). Toto je sémantický paradigmatický vzťah (opozícia), ktorý projektuje na syntagmatickú os narácie vŕšenie farárových neúspechov (napr. Záborského „ľud“ nie je štúrovsky idealizovaná národná „pôvodnosť“, nepozerá naň kukučínovsky láskavo a žiadni „tajní boháči“ v ňom neexistujú. Nerozumné javy Záborský hyperbolizuje. Sedliak je nerozumný divý zver, podliehajúci svojim pudovým túžbam, zato však prefíkaný a pokrytecký.

Charakteristiky postáv sú stereotypne podávané vo viacnásobnom prístavku. V ňom sa často kladie do juxtapozície zľahka načrtnutý fyzický vzhľad so stereotypnou charakterovou vlastnosťou, pričom oba elementy spolu bezprostredne nesúvisia („plebán Virasztó, prvotne Výrostko, mužík malý, tmavej plete, besný maďarón“). Takéto opisy postáv sú distribuované rovnako do pásma rozprávača, ako i do priamej reči postáv. Fyzický vzhľad je zväčša opísaný synekdochicky cez jeden výrazný hyperbolizovaný „naturalistický“ detail („muž už vo veku, tlstý, s lícami ako varhany“).

K ustáleným charakteristikám prispievajú i nomen omen postáv. Postavy sú takto racionalisticky produkované ako figúrky: figúrka je paradigmou prediktabilného možného konania a zapojenie figúrky v konkrétnom segmente narácie vyvolá presne to správanie, aké vyplýva z jej paradigmy. Tak napr.

V texte možno vymedziť i niekoľko ďalších sujetových transformácií. Transformuje sa odpor ľudu voči farárovi: spočiatku ide o predsudky, potom je nekompromisný farár nepohodlný, a napokon ho chcú odstrániť preto, lebo ho už „podráždili“. Každá z týchto transformácií je však manifestáciou jedinej tendencie - nerozumu.

Nerozumné sú i sujetové transformácie vzťahov medzi dedinskými figúrkami: Kotrbac a Capinos sa nenávidia, ale spoja sa proti farárovi: „Od toho času boli priatelia, bo predtým sa nenávideli.“ Príčinný vzťah medzi vetami súvetia je ironicky ambivalentný. Veta znamená: 1. Boli priatelia od toho času, pretože predtým sa nenávideli. Ale zároveň: 2. Stali sa priateľmi práve preto, že predtým sa nenávideli (čo je nerozumné).

V sujete podlieha transformácii i vzťah biskupa k Žarnovičovi: od machiavelistickej podpory ľudu proti nepohodlnému farárovi k zdeseniu, že by ľud mohol „vyháňať farárov“. Riešenie - zotrvanie vo funkcii - potom nie je víťazstvom Žarnoviča, ani racionálneho princípu nad nerozumom. Je víťazstvom opatrnej cirkevnej politiky nad všetkými.

Život v Baraňom a konflikty farára Žarnoviča

Žarnovič bol vo Viedni. Spozorovalo sa, že sa stýka s najpodozrivejšími ľuďmi a našli mu ruské knižky, čo režim nedovoľoval. Nik im nevyhovoval. Žarnoviča inštalovali, dali mu oficiálne faru. Chcel naučiť ľudí poslušnosti, triezvosti a čítať. Ľudia stále hútali, ako sa zbaviť farára. Raz odmietli odpracovať povinný deň, preto sa farár obrátil s prosbou o pomoc na Dechtiara, ktorý mu pomohol. Na chvíľu sa Kotrbac stal farárovým priateľom.

Netrvalo dlho a vzbúrili sa Capinos aj Kotrbac a pod zámienkou, že si farár kostolnú lúku a kapitál zadarmo užíva, ho chceli vyhnať. Išli za Huňásom a Dechtiarom, ktorí im inštanciu (sťažnosť) vrelo odporúčali. Kapitál a lúku mu zobrali ,ale Žarnovič zotrval na svojom mieste. Žarnovič si z toho veľkú hlave nerobil. Mrzelo ho však, že neuspel v učení ľudí čítať.

Kotrbac bol dedinský sedliak, ktorého slovo ľudia nebrali na ľahkú váhu aj keď málokedy býval triezvy. Chcel pokrstiť svojho syna a žiadal farára aby mu do krstného listu napísali ako krstného otca cisára, že mu to raz cisár sľúbil. Farár odmietol a Kotrbec zase vymyslel ako neposlúchať. Neplatil dane a podľa jeho príkladu to nerobili aj ostatní. Na súde sa všetci odvolávali na Kotrbaca, a tak ho išli odsúdiť. Žarnovič však prehlásil, že je Kotrbac pomätenec, čo mu zachránilo krk. Raz spadli farské chlievy.

Žarnovič si zabezpečil materiál až na slamu na strechu, ktorú žiadal od sedliakov, tí však odmietli. Farár išiel za Dechtiarom, ktorý poslal žandárov a strecha bola na svete. To ľudí naštvalo, spísali nepravdivú inštáciu. Nasledovalo vyšetrovanie žaloby Kacinčiakom, Výrastkom a Huňásom. Po verejnej prečítaní krivej žaloby sa nik k jej obsahu nepriznal, nič nebolo dokázateľné. Kacinčiak ľuďom vynadal. Capinos a Kotrbec vyšli na posmech. Nastalo rakúsko-maďarské vyrovnanie. Medzi ľuďmi nastala otázka, či boli lepší Nemci a či budú lepší Maďari.

Dechtiar mal prísť sedliakom vysvetliť situáciu. Traja chlapi, po tom čo odhalili u farára zlodejov, sa skryli v izbe, ktorá bola vedľa tej, kde sa mali chlapi s Dechtiarom stretnúť. Na stretnutí Dechtiar sedliakov klamal a spolu nadávali na vysokých pánov. Toto všetko bolo zapísane vo vedľajšej miestnosti, ukrytými chlapmi. napísal Žarnovič list svojmu priaťeľovi Kmeťovi, v ktorom zhodnotil situáciu a zmenu správania u ľudí.

V slovenskej literatúre má osobitné miesto - tvoril v čase romantizmu, ktorého obsah a formu neprijal. V jeho diele doznieva v slovenskej literatúre klasicizmus a zjavujú sa prvé znaky realizmu. = satirický obraz súčasnej dediny a utopistický pohľad na dedinu budúcnosti. Pod vplyvom racionalizmu vytvára obraz dokonalej dediny. Podľa neho ľud nemá samoobroditeľské schopnosti, a preto mu musí pomôcť národné uvedomelé duchovenstvo a zemianstvo.

Prehľad Literárneho Kontextu a Významu diela

Kompozícia: Poviedka sa skladá z dvoch častí: Deň pekný, Deň škaredý. Poviedka pôsobí statickým dojmom, chýba zreteľnejšia dejová línia. 16 kapitol Dňa škaredého prináša obrázky z prostredia dediny, krčmy a zemianského príbytku. 17 kapitol Dňa pekného sa odohráva na oslave u kňaza Rastica.

- dedinčania z Chujavy očakávajú návštevu dôležitého úradníka, ktorý má prezrieť kôpky štrku pre Stoličný úrad. S príchodom spoznávajú pána s veľkým nosom. Nielen sedliaci a ich príbytky pôsobia dezolátnym dojmom. Ani bohatí krčmári neinvestujú do budov a zariadenia.

- Prezentuje sa tu zaostalá dedina - chujava. Prekvitá alkoholizmus, všetky neduhy, bieda a zaostalosť.

- odohráva sa na hostine u farára Rastica, ktorý žije v bývalom kaštieli Kobzayovcov. Všade vôkol znie slovenčia, prítomní pripíjajú na slávu farára Rastica.

- Je vízia uvedomelej Chujavy. Vládu prevzal farár Rastic, učiteľ Semenák a úradník Rozumovský. Postavili aj školu a dedina hospodári na majetku zemana Kobzáyho.

= je to satira na spoločenské pomery, kritika Bachovho absolutizmu (symbolizuje ho obor Puchor) a nového panstva po revolúcií 1848, = komické situácie umožňujú „smiať sa cez slzy“, ide skôr o bolestný úškľabok nad sociálno-politickými pomermi v Uhorsku (v závere epitaf: „Inde by snáď bol býval veliký muž, u nás bol len veliký blázon“).

tags: #panslavisticky #farar #kratky #obsah