História a dokumentácia kostolov v Košiciach

Košice sa môžu pýšiť bohatou históriou a množstvom významných sakrálnych stavieb. Tento článok sa zameriava na dokumentáciu a históriu niektorých z najvýznamnejších kostolov v meste.

Najstarší kostol mesta Košíc

Priamy predchodca dómu svätej Alžbety je náš druhý kostol s čestným titulom prvý. Pred mesiacom sme sa venovali prvému kostolu, ktorý si naši košickí predkovia postavili ešte v časoch, keď Košice neboli mestom, a ktorý poznáme iba z nepriamej zmienky v listine známej a uznávanej ako najstaršia písomná správa o Košiciach. Táto listina je datovaná do roku 1230. Vzhľad kostola, ktorý je v nej spomínaný, nepoznáme, no mohol vzniknúť vo veľmi dávnej minulosti, v časoch, keď sa na našom území definitívne stabilizovalo kresťanstvo.

Kostol, ktorým sa budeme zaoberať v dnes začatom seriáli, môžeme taktiež nazvať prvým košickým kostolom, samozrejme s podmienkou, že pritom vysvetlíme fakt, že sa jedná o prvý kostol mesta Košice. Toto mesto založili nemeckí kolonisti tesne po vpáde Mongolov do strednej Európy v rokoch 1241 až 1242, a prvú písomnú zmienku o ňom máme už z roku 1249, aj keď je bohužiaľ tiež nepriama.

Dlhé roky sa verilo, a tak sa to aj podávalo, že prekvapujúci a ničivý vpád Mongolov inšpiroval panovníkov tunajších štátov, aby začali zakladať sieť opevnených miest, ktoré sa stanú ochranou kráľovstiev pred podobnými vpádmi, čo bolo vo svojej podstate príčinou vzniku mestskej siete od Čiech až po Poľsko a Uhorsko (kam spadalo aj dnešné Slovensko). V skutočnosti dnes vieme, že až také jednoduché to nebolo, že Mongoli neboli jedinou príčinou vzniku miest, skôr akýmsi historickým katalyzátorom ich zakladania, že tu na to proste dozrela situácia a výstavba mestskej siete, odborne povedané urbanizačný proces v kráľovstve, by prišiel tak, či tak, že zahraniční kolonisti iba priniesli "know how", ale bez spolupráce a pomoci s domácim obyvateľstvom by tu neprežili, a mnoho podobných detailov , nám dnes ilustruje tieto časy.

V každom prípade, ak došlo k rozhodnutiu založiť tu kolonizačnú osadu, ktorá mala ambície stať sa časom mestom, nepochybne sa tu musel relatívne rýchlo postaviť aj kolonizačný kostol. Nepochybne ho začali vztyčovať už v prvej generácii zakladateľov mesta Košíc. O tomto kostole toho síce tiež nevieme veľmi veľa, ale nejaké údaje predsa už len áno. Vieme, že ho postavili uprostred voľakedajšieho zakladaného mesta kolonistov, na mieste, kde stojí dnešný dóm svätej Alžbety. Tento kostol stál iba o chlp mimo os súčasného dómu, čo snáď (teda ten posun) ani nemusíme brať do úvahy.

Vieme teda kde stál a podľa niektorých málo zachovaných detailov vieme aj to, že to bola goticko románska stavba (soška leva pod ochodzou, náhrobné kamene tamtiež, krstiteľnica dochovaná v mobiliári dómu, atď.). Vieme, že tento kostol mal dve veže nad bránou na západnej strane (to naši predkovia voľakedy vykopali) a že veľkosťou sa približoval dómu, len bol pravdepodobne nižší (to berte s mierou).

Ľudia, ktorí sa o vec zaujímajú, sú zväčša "odkojení" dôveryhodne pôsobiacimi údajmi o tom, že pôvodný košický farský kostol bola veľká jednoloďová stavba, keďže sa to takto objavilo počas vykopávok v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Lenže tieto vykopávky boli už v čase, keď ich prevádzali, považované za nepríliš odborné. Evidentne sa na nich živili viaceré stavebné predstavy pôvodného farského kostola, pričom zvíťazil názor, ktorý potom mal bežný Košičan "odborne" predkladaný, že totiž predchádzajúci kostol bola jednoloďová stavba.

Tieto predstavy sa uchytili medzi kultúrnou verejnosťou na samom sklonku existencie rakúsko uhorskej monarchie a neskôr za prvej československej republiky, a keďže knižky z tých čias sa používajú dodnes, žijú aj tieto predstavy dodnes! Samozrejme aj medzi odborníkmi! Pritom už na sklonku 19. storočia existovali aj názory iné, no nebolo im dopriane až takého výrazného sluchu. Chceme preto v našom seriáli hovoriť o jednych, i druhých, konkrétne čo ich živilo a podporovalo, porovnať ich historickú dôveryhodnosť. Najstarší kostol mesta Košíc, či farský kostol svätej Alžbety, ako mu tiež zvyknú hovoriť, si to zaslúži.

Aj pri tomto kostole nevieme presne, kedy vznikol a kedy a akým spôsobom zanikol. Nevieme to síce presne, ale pomerne presne si vieme mnohé detaily domyslieť. Farský kostol vznikol niekedy v samom úvode existencie mesta, niekedy v druhej tretine 13. storočia a zanikol niekedy na prelome 14. a 15. storočia, konkrétne podľa nálezu náhrobných kameňov v základoch dómu po roku 1387 (budeme o nich podrobnejšie písať) a pred rokom 1404, na čo existuje pápežská listina. Osobne si myslím, že to bolo po požiari mesta okolo roku 1380 a veľmi blízko roku 1400.

Pri existencii tohto farského kostola si naviac musíme uvedomiť, že nesmieme zabúdať na fakt, že v čase nálezu jeho základov boli tieto interpretované dokonca ako dva po sebe postavené kostoly. Takémuto názoru na vec by zodpovedali aj znalosti historické. V prvom rade mesto od založenia po stavbu dómu prežilo až dve významné etapy existencie (keď ešte neboli mestom, a už sa stali mestom; keď boli najprv arpádovské a potom výrazne anjouovské; keď boli slohovo čisto románske a potom goticko - románske), keď mohli vzniknúť buď dva kostoly za sebou, alebo jeden mohol byť v istom momente výrazne upravovaný.

Je pritom trápne, že archeologické vykopávky z čias osemdesiatych rokov 19. storočia boli už v čase svojho vzniku označené za archeologický horor, no ešte horšie je, že počas reštaurovania zabepečovaného štátom v osemdesiatych rokoch 20. storočia, sa žiadna archeológia stavby neplánovala a ani nekonala. O dóm sa síce postarali, ale farský kostol tak ako v 19. storočí (alebo ešte horšie a neodbornejšie), okašľali. Ktovie, kedy na to bude ďalšia príležitosť. Nám zatiaľ ostáva o farskom kostole iba špekulovať.

Už sme síce o nej v minulosti písali, nemôžeme si však dovoliť obísť ju ani teraz, hlavne preto, že jej výber urobili naši predkovia veľmi uvážlivo. Je to kráľovská dcéra a svätica Alžbeta nazývaná Uhorská, ale tiež Durínska (je to nemecké kniežatstvo, kam sa vydala ešte ako dieťa). Naša svätá Alžbeta je dcéra arpádovského uhorského kráľa Ondreja II. a jeho nemeckej manželky kráľovnej Hedvigy, narodená, ak je údaj presný, v roku 1207 na hrade v Bratislave. Je to zároveň sestra budúceho kráľa Bela IV., zakladateľa a pána Košíc, aspoň do roku 1261, keď odstúpil pol kráľovstva a aj naše mesto synovi Štefanovi (musel).

Už zamlada ju vychovali v rodine manžela, durínskeho kniežaťa Ľudovíta, na hrade Wartburg. Keď nastal jej čas, svojho určeného snúbenca si zobrala a postupne mu v šťastnom manželstve (a veľmi útlom veku) porodila tri dietky. Až potiaľ je to príbeh priam rozprávkový, potom sa však mení na drámu. Ľudovít odchádza na križiacku výpravu, no nestihol ani len dôjsť do svätej zeme a je skosený morom. Jeho mladá manželka sa najprv psychicky zrúti, potom však (stále v mladom veku okolo 20 rokov) zasvätí svoj život Bohu a službe biednym. Samozrejme odmieta návrat domov. Vyčerpávajúci život Alžbetu nivočí, zomiera v roku 1231 asi ako 24 ročná a v rekordnom čase (vtedy však bežnom) sa stáva svätou. Pápež Gregor IX. ju za ňu vyhlásil na sklonku roka 19. novembra1235.

Stáva sa priam ideálnou patrónkou pre novobudovaný kostol kolonistov zakladajúcich nové kráľovské mesto Košice, kdesi v ďalekom Uhorsku. Niet totiž žiadnych pochýb, že už tento farský kostol bol svätej Alžbete zasvätený, kým ten predchádzajúci to byť nemohol (panujú neoverené názory, že jeho patrónpm bol snáď svätý Imrich). Kostolík predkolonizačných Košíc v čase, keď sa Alžbeta narodila, skoro naisto už stál a v čase, keď bola vyhlásená za sväticu, sa už schyľovalo k založeniu kolonizačného mesta Košíc. V predkolonizačných Košiciach museli proste mať iného svätého patróna, no ako to, že kolonisti po ňom nesiahli? Svätá Alžbeta sa v danom momente evidentne oveľa lepšie hodila, alebo aspoň rovnako dobre.

Hodila sa už len preto, že v jej osobe sa kolonisti "zašmajchlovali" kráľovi, zalíškali domácemu obyvateľstvu a zároveň "chytili" trend, rozumejte tým že bola moderná svätica (v tých časoch), čo vtedy bola móda. Vtedajší svet sa dožadoval svätcov, ktorí problémom sveta rozumeli a vedeli naň reagovať. Dvaja sa potom uchytili aj v našich Košiciach svätý Dominik a svätý František z Assisi. No a samozrejme to bola ich svätá, vychádzajúca z nemeckého kultúrneho okruhu. Jej telo ležalo v nemeckej zemi, v katedrále v Marburgu, kde sa stalo predmetom uctievania. No a nakoniec, veď jedno z jej mien bolo svätá Alžbeta Durínska! Bolo by naopak skôr divným, ak by sa našou Košickou patrónkou nestala.

Architektúra, ktorú začali využívať kresťania pre seba na bohoslužobné účely je omnoho staršia, ako kresťanstvo samo, a jej pôvodné využitie bolo voskrze profánne, čo znamená svetské. Základný typ kresťanského kostola vznikol zo starogréckej antickej stavby zvanej bazilika. Takáto bazilika bývala verejným objektom, kde úradoval a vyhlasoval svoje edikty bazileus. Výraz bazileus je starogrécky ale aj novogrécky termín pre kráľa (oficiálny názov grécka bol ešte nedávno Basileon thés Hellados Grécke kráľovstvo) a uchytil sa dokonca aj v reči Slovanov, kde sa používa ako meno Vasilij. Toto ste určite od baziliky nečakali!

Starogrécka bazilika sa osvedčila aj v Ríme, a tu sa pod týmto menom spočiatku stavali veľké verejné stavby slúžiace ako tržnice, alebo ako priestory, kde sa schádzal ľud na fóru. Najslávnejšie baziliky bývali pomenované podľa svojich "sponzorov", napríklad bazilika Júlia (Caesarova), bazilika Ulpia (Trajánova), alebo priamejšie bazilika Maxentia, či bazilika Constantia. Práve tu, v starom Ríme, sa bazilika stavebne úplne vyvinula, takže keď ju s vznikom a rozvojom kresťanstva prevzali okolo štvrtého storočia kresťania a začali používať na bohoslužby, nebolo na nej najprv čo vylepšovať.

Bazilika bývala rozsiahlejšia stavba s tromi, alebo piatimi loďami. Prostredná loď bola väčšia a vyššia, bočné lode nižšie a užšie. Prostredná hlavná loď baziliky bola osvetlená vysoko položenými oknami (hovorilo sa im bazilikálne) a pôvodne nemala žiaden krov, bolo jej vidieť priamo krovnú konštrukciu. Keď sa z baziliky stala sakrálna stavba, vytvorili na jednom konci hlavnej lode polkruhový alebo viacuholníkový uzáver a na protiľahlom konci vstup, pred ktorý sa predsadil rajský dvor. V centre uzáveru sa umiestňoval oltár pod ktorým býval pochovaný svätec, tam kde ho mali k dispozícii.

Čoskoro potom, ako baziliku prevzali pre bohoslužobné účely, začali ju kresťania vylepšovať a obmieňať a tak vznikol klasický kostol s priečnou loďou (dodnes hojne používaný typ), ale tiež typ centrálneho kostola, ktorý sa rozšíril hlavne na Balkáne a na blízkom východe. Nás však zaujíma v prvom rade bazilika. Jednak preto, že jeden z najstarších kostolov tohto kraja bola bazilika v Krásnej nad Hornádom, potom tiež preto, že bazilikou mohol byť prvý košický kostol spomínaný v listine z roku 1230 a nakoniec preto, že bazilikou by mohol byť aj najstarší kostol košických kolonistov, ak mal počas dómskych vykopávok správny postreh staviteľ Otto Sztehlo.

Nuž a aby sme s bazilikou neskončili príliš skoro, vedzte, že päťlodnou bazilikou mal byť pôvodne aj košický dóm, ktorý vraj začali stavať podľa vzoru gotického dómu v nemeckom Xantene.

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Krypta Františkánskeho kostola

Zaujímavé podzemie tohto kostola bolo pomerne nedávno, v roku 1997, vyčistené, pričom bola objavená rozsiahla centrálna krypta, na ktorú sa už medzičasom zabudlo. Jej preskúmaním sa dali porovnať údaje, ktoré svojho času doktor Wick publikoval, so skutočnosťou. Sám kostol prežil snáď rovnako komplikovanú históriu, ako košický dóm, a mnohé jej detaily, hlavne tie staršie, nie sú dodnes známe a vysvetlené. Naviac pre tých, čo sa vidia v Rákoczim vedzte že toto je kostol, kam chodieval za každodennou duchovnou útechou.

Zložité dejiny

Podľa našich najstarších dokumentov rehoľníci františkánskeho rádu pôsobili v Košiciach už v roku 1405. Zakladateľom ich kostola je rodina Perényiovcov (modernou slovenčinou Perínskych, alebo pánov z Perína). Kláštor s kostolom sa taktiež stal obeťou veľkého požiaru mesta v roku 1556. V období šírenia reformácie v roku 1600 boli františkáni prinútení vzdialiť sa z Košíc a loď ich kostola sa stala armamentáriom, skladiskom zbraní.

V roku 1650 sa rehoľníci vrátili a dostali nazad kláštor a svätyňu svojho kostola. Keď Ferdinand III. premiestnil Turkami vyhnanú jágerskú kapitulu z Jasova do Košíc, boli františkáni v tom istom roku od 29. apríla prinútení odovzdať kanonikom na používanie svätyňu kostola, a oni sami si odbavovali svoju liturgiu v kaplnke svätého Antona zriadenej v priestoroch dnešného seminára. Odbavovali tam žalmy, omše a nemecké kázne. V dôsledku nariadenia Leopolda I. v roku 1668 prestala loď kostola slúžiť ako vojenské sklady, a keď sa jágerská kapitula premiestnila v roku 1671 do dómu svätej Alžbety vráteného katolíkom, františkáni preberajú do svojej opatery celý svoj kostol.

Počnúc rokom 1718 počas celých šiestich rokov prešiel františkánsky kostol dôkladnou obnovou z dobročinnosti kráľa Karola III. (súčasne bol cisárom Karolom VI.) a mesta Košíc. Vtedy dostal pôvodne gotický kostol loď v barokovom štýle. Dobročinnosť mesta hlása aj dnes (rozumej 1928) erb Košíc nad bránou. Pri tejto obnove sa nad bránou kostola dostal na svetlo Božie, po obití omietky ktorá medzičasom pokryla priečelie, prekrásny reliéf zobrazujúci ukrižovaného Krista.

Kláštor a kostol sa spolu s vežou stali dňa 25. apríla 1779 korisťou ohňa. Vtedy sa zničili i vežové hodiny a štyri zvony. Práce na obnove trvali štyri roky. V roku 1787 rozpustil Jozef II. košický františkánsky rádový dom. Rehoľníci sa rozptýlili a rád sa do Košíc viac už nevrátil (z hľadiska roku 1928). Bohoslužby v ich kostole však stále pokračovali a tieto konal otec františkán Sebaldus Swoboda, ktorý tu pôsobil ako katechéta a ktorému mesto zo svojich prostriedkov vyplácalo ročne 100 toliarov. Kráľovské nariadenie odovzdalo kostol a kláštor košickému biskupstvu založenému v roku 1804 na seminárne účely.

V roku 1810 je kostol vojenským hospodárskym skladom. Na intervenciu biskupa Ondreja Szabóa sa v roku 1818 vyprázdňuje a po nutných opravách sa vracia k pôvodnému využitiu. V roku 1839 bola veža zvýšená o dve siahy. Interiér sa vymaľoval v roku 1862. Pri poslednej renovácii dómu svätej Alžbety (z hľadiska roku 1928) bol kostol v rokoch 1877 až 1896 biskupskou katedrálou.

Kostol plný krýpt

V kryptách františkánskeho kostola môžeme nájsť podrobný opis v práci pátra Urbana Fridricha, ktorú napísal o františkánskych kláštoroch a vydal v roku 1759. V tom čase mal kostol tri väčšie a viacej menších krýpt. Z tých väčších prvá bola zriadená pod svätyňou. Túto kryptu rehoľní otcovia s dovolením predstaveného rádu v roku 1559 prehliadli a našli v nej práchnivejúce kosti a rozpadávajúce sa časti odevov. Do tejto krypty bol 15. júla 1660 pochovaný jágerský biskup Benedikt Kišdy, ktorý zomrel v Jasove a bol zakladateľom košickej univerzity (Benedikt Kišdy zomrel 22. júna 1660 a bol pochovanbý v kostole jágerskej kapituly 15. júla v Košiciach). Druhá veľká krypta bola uprostred lode. Táto bola zriadená v roku 1723. Tretia veľká krypta bola tiež v lodi, pod takzvanou loretánskou kaplnkou.

Menšie krypty pre jednotlivcov vykopali a vybudovali v rôznych častiach. Takouto kryptou je hrobka generála Jozefa Renauda (†1736) a jeho syna Jána Renauda (†1765) v kaplnke svätého Jána Nepomuckého. Pri oltári nepoškvrnenej Panny Márie je miesto odpočinku hlavného veliteľa Košíc od roku 1740, generála Gotfrieda Jána Sternthala. Pri bráne, v blízkosti sväteničky, odpočíva v roku 1758 zosnulý Ferdinand Flachenfeld, hornouhorský vrchný poštmajster, ktorý zabezpečil reštaurovanie sochy Immaculaty v roku 1757. Ferdinand Flachenfeld bol synovcom Viktorína Fabiána Flachenfelda, inšpektora pôšt, ktorý má veľké zásluhy pri zriadení súsošia Immaculaty.

Podľa zápisnice z cirkevnej vizitácie z roku 1808, mal tento kostol iba jednu používateľnú kryptu, a aj do tejto sa pochovávalo veľmi zriedkavo. Jej vchod bol totiž oproti domu senátora Bercsika z Františkánskej ulice. Tento vchod v osemdesiatych rokoch minulého (rozumej devätnásteho) storočia zamurovali. V podlahe dnešnej sakristie je doskami uzatvorený (platilo pre rok 1928) zostupný vchod do približne 10 metrov dlhej krypty tiahnúcej sa v tvare L južným a východným smerom. Táto slúžila voľakedy tiež na pochovávanie, no dnes je prázdna (čiastočne je prázdna, čiastočne využitá pre hroby z osemnásteho a devätnásteho storočia).

Spočívali tu aj celebrity

Keď hovoríme o františkánskych kryptách musíme spomenúť aj kryptu voľakedajšej kaplnky svätého Antona, ktorá bola pribudovaná medzi sakristiu a svätyňu kostola. Túto kaplnku nazývali aj "capella mortuorum" kaplnka mŕtvych, pre náhrobníky a smútočné zástavy, ktoré v nej boli. Tu chránili aj pozostatky Žófie Báthory prenesené sem z Mukačeva od 1. marca 1681 do 16. toho mesiaca, predtým ako ju uložili do jej hrobky jezuitského kostola, ktorý bol ňou založený. Krypta tejto kaplnky slúžila na pohreby jednotlivým košickým vznešeným osobnostiam. Sem bol pochovaný cisársko kráľovský consiliárius Moldoši, ktorý tejto kaplnke okolo roku 1658 daroval kazateľnicu, ako aj Oktavián Nigrelli, hradný kapitán a jeho tri deti, pred ním založeným oltárom Panny Márie.

Košická mestská rada sa v roku 1771 sťažuje na zápach vychádzajúci z krýpt kostola františkánov, ohrozujúci verejné zdravie, a nakoľko jej právna moc sa na tento kostol nevzťahuje, prosí od miestodržiteľskej rady k tomuto sa vzťahujúce rozhodnutie o náprave. V tom istom roku vykonal jágerský biskup Karol Eszterházy cirkevnú vizitáciu v Košiciach a obmedzil pochovávanie do krýpt. Výsledkom tohoto opatrenia bolo čoraz zriedkavejšie pochovávanie v kostoloch, až natoľko, že v niekdajšom františkánskom kostole, ktorý dal medzičasom (1804) prvý biskup košickej diecézy Ondrej Szabó na používanie semináru, sa podľa zápisnice z vizitácie z 26. marca 1808 spomína už iba jedna krypta: "Dnes slúži k pochovávaniu tiel iba jedna krypta, vchod ktorej je zo strany ulice".

Podľa matriky úmrtí pochovali do krypty seminárneho kostola ako posledného grófa Augustína Dessewffyho 15. februára 1855. Tohto zosnulého neskôr preniesli do kryptovej kaplnky vybudovanej na Rozálii pre rodinu Horváth Kerndl Dessewffy.

Že bolo zvykom pochovávať mimo krýpt kostola aj na kláštornom dvore a v jeho záhrade, dokumentujú ľudské lebky a iné zbytky kostí, ktoré sa dostali nad povrch pri ryľovaní zeme. Aj Urban Fridrich pripomína tento zvyk vo svojej knihe hovoriacej o histórii františkánskych kláštorov, keď v súvislosti s morovou epidémiou píše nasledujúce: "Tohoto roku 1710 zomreli spolu štrnásti, z nich siedmi boli študenti svätej teológie. Miesto na ich hrob väčšinou ponúkol kút medzi svätyňou a malou komôrkou slúžiacou na umiestnenie kvetín. Niektorí boli uložení do zeme kopčeka na predmestí, dvíhajúceho sa medzi mlynom a záhradou otcov jezuitov".

Pohreby pod františkánmi v rokoch 1729 až 1777

Podľa matriky úmrtí košickej rímskokatolíckej fary boli do františkánskej, od roku 1804 už seminárnej krypty pochovaní počnúc rokom 1729 nasledujúci nebožtíci:

• 1729 Dorota Schislerová, N. Ternyei, Juliana Homonnayová, Barbora Csomortányiová.
• 1731 Ján Gánoczi, František Gašpar, Žigmund Barkóczi, Ján Feste, Juliana Bánócziová, Eleonóra Valtherová, Gabriel Schisler.
• 1732 Mária Pigleová, Ilona Dobayová, Tomáš Neümiller.
• 1733 Martin Sziplaky, Anton Krausz, Rozália Terneyová.
• 1734 Ondrej Czeto, Alžbeta Miklósková, Anna Schajgová, Šimon Zorger, Štefan Homonnay.
• 1735 generál David Ulheim, Ondrej Szepessy, Karol Klaai.
• 1736 generál František Renaud.
• 1737 Juraj Gasper.
• 1738 Pavol Izbeli.
• 1741 Katarína Feiszer.
• 1748 Ján Kolarcsik, Terézia Susztriková.
• 1750 Anton Klement, Juraj Klement, Ondrej Komáromy, Karol Goffer.
• 1751 Ondrej Komáromy, Anton Dezsőffy, Štefan Putnoky, Jozef Kaspoker, Ján Schuster, Ján Tiszta, Anna Klavatinová Lucsánská, Eva Valentinová, Agnesa Nemethiová.
• 1752 Judita Komáromyová Füregová, Magdaléna Frontinová, Anna Púchovská, Mária Trotzková, Anton Krupar.
• 1753 Vincent Branyics, Ján Springer.
• 1754 Salomea Vinclerová, Alžbeta Hegedüsová, Mária Trungajová.
• 1757 Kristián Terszner.
• 1758 Ondrej Okruczký, Mária Wilchelmová.
• 1759 Ladislav Terney.
• 1760 Mikuláš Uhor.
• 1761 Imrich Krupin.
• 1762 vo vlastnej krypteTerézia Čáki, barónka Barbora Kleskóová rodená Hegymegiová, Gabriel Okruczký.
• 1763 František Tiszta, Pavol Terney.
• 1764 Anna Uhorová, vrchný župan abovskej župy Anton Čáki, Ilona Steblanská rodená Patakyová, Dorota Sislerová, František Hasky.
• 1765 barón Ján Renaud, Ladislav Buday, Jozef Hasky, Gabriel Jabreczky, Anna Teschlerová, Alžbeta Novellyová, Anna Okruczká.
• 1767 kapitán Krištof Schweyer, kapitán Kološ Rocheth, Karol Hönt, Ignác Pelásthy, Anton Gyulai, barón Kryštof Engelhardt, Mária Valentiniová, Ján Starik.
• 1768 Ján Kende, Antónia Ternyeiová, Ján Preser, Kristián Valentinyi, Karol Preser, Barbora Preserová.
• 1769 Zuzana Marciniová, Zuzana Hagymásiová, barón Ondrej Dőry, Jakub Haschi, Kristína Diáková, Barbora Dőryová rodená Senneyová.
• 1770 František Dőry, Jozef Paszty, Terézia Berényi, Gašpar Okorn, Ladislav Jesovits, Alojz Prizer, Anna Retlová, Katarína Vagnerová.
• 1771 Barbora de l´Huillier, Terézia Grubits, Václav Kuselek, Juliana Turóczyová, František Hasky.
• 1772 Vincent Hasky, Anna Hajducsková, Henrich Majer.
• 1773 Žófia Dőryová, Mór Szalhausen, kapitán Ján Ernstzacher, Adam Kniska, Františka Wrazdová, Jozef Reoll, Ján Kapeter, Barbora Klobušická.
• 1774 Francina Sabinová, Krištof Dietrich, Jozef Gubics.
• 1775 N. Reinisch, Mária Hagymásyová, Anna Főldesyová.
• 1776 Terézia Szentiványiová, Mária Engelhardtová, Mária Gronovecerová, Ján Kozár, Mária Kubeková, Michal Rättl.
• 1777 Mária Csizerová, Klára Sztárayová rodená Hallerová, Xavéria Gastakerová, František Korponay.

Františkáni prevýšili dominikánov

tags: #dokumentacia #kosice #kostol