Keltské náboženstvo a mytológia predstavujú súhrn náboženských a mytologických predstáv Keltov. Tieto predstavy majú spoločné črty s náboženstvom a mytológiou ostatných indoeurópskych národov staroveku, ako kult bohov búrky a vojny, uctievanie koňa, trojitá bohyňa a kňazstvo.
Pre keltské náboženstvo je charakteristické uctievanie antropomorfných mužských i ženských božstiev, ktoré mali spravidla ochrannú funkciu, ako aj kult posvätných rastlín, zvierat a zoomorfných božstiev. Zaradenie hlavných bohov je často nejednoznačné.
U kontinentálnych Keltov v Galii bola uctievaná trojica najvyšších bohov (ich mená a charakteristika splývajú s rímskymi božstvami, takzvaný interpretatio Romana), ktorú tvorili: boh Slnka, nebies, hromu a blesku Taranis, boh Mesiaca, vôd, prameňov a močiarov a pravdepodobne i boja Teutates a boh vetrov, stromov, bohatstva a pravdepodobne i vojny Ésus.
V mytológii írskych Keltov existovalo viacero odlišností. Ich bohovia patrili k mýtickej rase (tajomnému národu) Tuatha Dé Danann, ľudu bohyne Danu, ktorí osídlil Írsko ešte pred príchodom ľudských obyvateľov, Milesianov, a porazil staršiu rasu zlých morských obrov Fomoriov.
Keltské náboženstvo a mytológia sa vyznačovali veľmi zložitou symbolikou. Veľký význam mali posvätné stromy a rastliny (dub, breza, jarabina, tis, vŕba, imelo). Uctievané boli i rieky, pramene, kamene (o. i. menhiry) a vrcholky hôr.
Známe svätyne sa nachádzali napr. v lokalitách Entremont, Gournay-sur-Aronde (departement Oise) a Roquepertuse (pri dnešnej dedinke Velaux záp. od mesta Aix-en-Provence) vo Francúzsku, Mšecké Žehrovice (okres Rakovník) v Česku, na Slovensku existovala svätyňa napr. v lokalite Havránok pri Liptovskej Mare.
U írskych Keltov sa zachoval cyklus obradov ročného cyklu: Imbolc (1. február), Beltain (30. apríl, sviatok ohňa a lásky), Lugnasad (aj Lughnasadh, 31. júl, sviatok Luga) a Samhain (31. október, sviatok mŕtvych a konca vegetácie).
Obrady a kontakt s nadprirodzeným svetom zabezpečovali druidi (kňazi), ktorí boli organizovaní v prísne uzatvorených spoločenstvách a riadili tak náboženský, ako aj politický a kultúrny život Keltov.
Od 1. stor. pred n. l. bolo tradičné keltské náboženstvo na kontinente a na Britských ostrovoch postupne prevrstvené rímskym náboženstvom, niektoré jeho prvky boli do rímskeho náboženstva integrované a božstvá stotožnené s rímskymi božstvami. V 2. stor. sa do Galie začalo šíriť kresťanstvo a do začiatku 5. stor. boli Kelti v Galii a rímskej Británii z väčšej časti christianizovaní.
Christianizácia prebehla tolerantne, časť pôvodných predstáv bola integrovaná do kresťanstva, napr. kult pohanskej bohyne Brigit sa zmenil na kult svätej Brigity (Brigid), posvätné pramene sa stali kresťanskými pútnickými miestami. Vznikla írska cirkev (nazývaná aj írsko-škótska cirkev alebo keltská cirkev), ktorá bola založená na sieti kláštorov, vyznačovala sa dôrazom na vzdelanosť a toleranciu a od 7. stor. sa podieľala na christianizácii sev. Európy.
Prvý august patrí k oslavným dňom histórie Írska, ktorý slávia i všetci tí, ktorí ostávajú verní pohanským tradíciám, histórii mysticizmu a sile významných energetických dní v roku, mimo kresťanského pohľadu. Lughnasad je gaelský sviatok osláv začiatku žatvy pšenice a jačmeňa, spojený s podstatou boha Lugha.
Svoju poslednú energiu tak venuje úrode a poliam. Pojem Lughnasadh je v podstate spojenie dvoch slov- Lugh, keltský boh slnka, žatvy a neskorých letných búrok a Nasadh, čo znamená oslavu.
Oslavné rituály dnešného dňa 1.augusta spočívajú v príprave jedál, výbere oslavných farieb i oblečenia, rituálov, výber a očista kameňov, esencií a bylín. Keďže sa oslavuje prvá hlavná žatva a úroda, všetko, čo sa dá už obrať a pozbierať býva vhodným jedlom k oslavám tohto sabatu.
V oslave a tradícii sa taktiež verí, že ak ste si začiatkom roka, v čase tmavej zimy stanovili zámery, je čas pozorovať, ako sa prejavia práve v nadchádzajúcich dňoch. Vďačnosť v časoch hojnosti je pre krajiny so silným keltským vplyvom hlbokou duchovnou praxou. Uctením si prvého sviatku Lammas vyjadrujeme tiež uznanie predkom a ich tvrdej práci, v snahe zachovať vlastný život a zabezpečiť obživu svojim potomkom ďalej.
LUGHNASADH (čítajte: lu-na-sah) - starobylý keltský sviatok, tradične sa oslavuje 1. augusta. Je piatym sviatkom Kola roku, cyklu, ktorý predstavuje prirodzený prechod ročných období. Obdobou keltského sviatku je Lammas (skrátený názov z „Loaf Mass - omša za chlieb“.
Symbolikou sviatku je vďakyvzdania, uctenia Matky Zeme za prvú úrodu, najmä obilia a plodiny. Predlžovanie noci a skracovanie dňa, vrchol leta a približovanie sa zime. Lughnasadh je slávnosťou prvého zberu, predovšetkým obilia. Je časom poďakovania a vďačnosti za plody zeme a začiatkom obdobia žatvy.
Žltá je symbolom optimizmu, osvietenia, vrelosti a zrozumiteľnosti. Zlatá je symbolom nadšenia, šťastia a moci. Oranžová je symbolom radosti, priateľstva, potešenia a rodinnej pospolitosti. Zelená je farbou rastu, nového života, životnej energie a plodnosti.
Či už vytvoríte oltár jednoduchý alebo bohatý, dôležité je, aby odrážal vaše úmysly. Niečo z prírody napr. Kamene na uzemnenie, optimizmus, vitalitu, radosť, šťastie, slnečnú energiu, pozitívnu energiu.
Zámerom je vyjadriť vďačnosť za plody života, symbolicky zožať to, čo sme zasiali a pripraviť sa na ďalšiu fázu roka. Ideálne 1. augusta alebo pri najbližšom splne/novoluní okolo tohto dátumu, konkrétne pri Jeseterom splne (9. 8. Napíšte na papier priania alebo zámer pre ďalší cyklus. Na záver rituálu poďakujte všetkým živlom, sebe i Zemi.
Tradičným jedlom obdobia Lughnasadh sú domáci chlieb alebo placky. Do cesta je možné pridať bylinky a semienka. Ďalej pečená zelenina, obilné šaláty, ovocné koláče.
Lammas - Európa, kresťanstvo: 1. Dožinky - Slovania: koniec leta. Oslavuje sa zber, tancuje sa a prejavuje vďačnosť za dary prírody. Sviatok prebieha 28.
Erntedankfest - Nemecko a Rakúsko: prelom septembra a októbra, obvykle 5. 1.
Keltský Kríž
Keltský sviatok Beltane
Beltane je keltský sviatok plodnosti, ohňa a kvetov. Tento starobylý sviatok, ktorý každoročne spadá na 1. mája, je dňom oslavy posvätného spojenia Boha a Bohyne, ktorí symbolicky, zo smrti zimy, spoločne vytvárajú nový život. Keď kvety v prírode začnú nádherne kvitnúť do svojej krásy a vtáky začnú spievať svoje ľúbivé volania na párenie, toto je posvätný čas manifestácie nových začiatkov, najmä v súvislosti s láskou, manželstvom, deťmi a hojnosťou.
Beltane
Podľa starobylých legiend tento sviatok symbolizuje dievčenský aspekt Bohyne, ktorá dosiahla svoju plnosť. Je prejavom rastu a obnovy, Flóra, Bohyňa jari, májová kráľovná, májová nevesta. Mladý dubový kráľ, ako Jack-In-The-Green, Green Man, sa do nej zamiluje a získa jej ruku. Únia je naplnená a kráľovná mája otehotnie.
Keltské kmene oslavovali Beltane, aby privítali návrat leta. Prinajmenšom od doby železnej súčasťou osláv boli ohňové obrady, hody a obrady plodnosti. Historicky bol festival uznávaný v celom Írsku, Škótsku a na ostrove Isle of Man, ako aj na mnohých iných miestach noc pred 1. májom stále pripravuje pôdu pre zábavný a fascinujúci Gaelský májový festival, Beltane.
Vo svojej podstate je Beltane ohňovým festivalom vítajúcim leto a s ním prichádzajúcej radosti a plodnosti. Bolo to obdobie, keď starí Kelti oslavovali "uvoľnenie Slnka", o ktorom sa podľa ich mýtov hovorilo, že bolo "uväznené" počas dlhých zimných mesiacov.
Názov Beltane dostal podľa Bela, známeho tiež ako Belenus, keltského Boha Slnka a ohňa. Bel sa prekladá ako „jasný“ alebo „žiariaci boh“ a gaelské slovo „teine“ znamená oheň. Beltane je teda „jasný oheň“ alebo „žiariaci oheň“.
Rozdiely medzi írskou a keltskou mytológiou
Vplyv keltskej kultúry na kresťanstvo v Írsku
Takmer tisíc rokov sa keltská kultúra v Írsku rozvíjala v duchu pôvodnej tradície a bez vonkajších zásahov. Potom prišlo kresťanstvo, ktoré na túto tradíciu nadviazalo.
Všetko sa začalo v 3. storočí po Kristovi, keď obchodníci z Gálie prinášali do pobrežných oblastí okrem tovaru aj svedectvo o kresťanstve. A keď neskôr začali keltskí velitelia podnikať lúpežné výpravy do Anglicka, medzi zajatcami, ktorých si priviedli, boli aj kresťania. K rozvoju kresťanstva prispeli aj utečenci z Gálie, ktorí tu zakladali prvé komunity.
Misia sv. Patrika
Najväčší podiel na rozšírení kresťanstva na území Írska má však sv. Patrik. Narodil sa v roku 385 po Kristovi v juhovýchodnom Anglicku, jeho otec bol rímskym prefektom a diakonom a jeho dedo kňazom. Ako šestnásťročného ho uniesli írski piráti a predali do Írska. A práve tu prežil duchovnú premenu. Po šiestich rokoch otrockej práce sa mu podarilo utiecť, odcestoval do Gálie a tam vstúpil do kláštora. V roku 430 ho vysvätili za biskupa, o dva roky neskôr ho pápež vyslal do Írska, aby tu šíril kresťanstvo.
Svätý Patrik
Svoju misiu začal na severovýchode krajiny, kde vtedy bolo niekoľko kresťanských komunít. Neskôr prešiel na západ - k pohanom, u ktorých kedysi slúžil ako otrok. Postupne navštívil aj najodľahlejšie kúty krajiny.
Keďže Írsko sa v tom čase členilo na asi 150 kmeňov, snažil sa obrátiť na kresťanstvo najprv náčelníka kmeňa. Keď sa mu to podarilo, požiadal o pôdu, na ktorej by mohol postaviť chrám a ustanoviť biskupa.
Sv. Patrikovi sa podarilo rozšíriť kresťanstvo do celého Írska, sám pokrstil 120 000 ľudí a založil 300 chrámov. Jeho pozemská púť sa skončila v Alsteri v roku 461.
Ideál mníšstva
Aj po smrti sv. Patrika ostalo kresťanstvo medzi Írmi živé a hlboko zakorenené. Najlepšie o tom svedčí rozvoj mníšstva v 6. storočí. Tento štýl života oslovoval čoraz viac ľudí, a tak neustále vznikali nové kláštory.
Kláštor bol pritom centrom diania, strediskom kultúry, vzdelania, duchovného života a miestom rozvoja umeleckých remesiel. Každý kláštor mal vlastné predpisy, dokonca každý mních bol vedený vlastnou cestou.
Mníšstvo v Írsku nadviazalo na ideály východného mníšstva, či už z Grécka alebo z koptských cirkví. Zároveň zotrelo rozdiel medzi mníšstvom a pustovníctvom - každý mních sa po určitom čase stiahol do samoty, a potom sa opäť aktívne zapájal do spoločenstva.
Zvláštnosťou je aj skutočnosť, že Írsko v tom čase netvorili mestá, ale usadlosti jednotlivých kmeňov, takže usporiadanie cirkvi tu nebolo diecézne, hoci každému kmeňu bol pridelený biskup. Keď neskôr prišiel ďalší rozvoj mníšstva a vznikali nové kláštory, posilnil sa vplyv mníchov a spravovanie cirkvi prešlo do ich rúk.
Ideál mníšstva tu bol dokonca taký silný, že pápeža nazývali „rímsky opát“ a Krista „opát požehnaných v nebi“.
Bohatstvo tradície
Je až prekvapujúce, ako veľmi sa kresťanstvo v Írsku inšpirovalo keltskou kultúrou. Úcta k všetkému živému našla uplatnenie v spiritualite a v dôraze na vzťahy k celému stvorenstvu. Posvätná bázeň Keltov priviedla k viere, že Boh je prítomný vo všetkom a že do sveta vložil poriadok, ktorý treba prijať a rešpektovať.
Vžitá askéza zase vyústila do postoja, že všetko dobré pochádza od Boha a je potrebné vychutnávať to v slobode. Kresťanstvo nadviazalo aj na schopnosť stíšiť sa, vďaka ktorej Kelti spoznali, že samota nie je miestom, ale stavom, ktorý možno dosiahnuť aj uprostred hluku, a tradičná keltská viera v nesmrteľnú dušu vyústila do presvedčenia, že najhlbšou túžbou človeka je túžba po Bohu.
Kelti kedysi nosili amulet, ktorý ich mal chrániť pred zlom. V kresťanstve pochopili, že sú síce súčasťou boja medzi dobrom a zlom, ale Boh ich túžbu nenechá bez pomoci. V amulete má pôvod aj túžba nakloniť si priazeň Boha, ktorá sa rozvinula v modlitbe. Pre Keltov modliť sa znamenalo zvolávať na seba Božie požehnanie - preto celý svoj život pretkávali krátkymi modlitbami.
Na keltskú tradíciu kontemplácie nadviazali keltské hymny, ktoré sú srdcom tamojšej spirituality a vyjadrujú radosť nad prítomnosťou Boha v ich živote. Najvýraznejším prvkom keltského kresťanstva je však keltský kríž. Jeho základňu tvorí pyramída, nasleduje kríž na vysokom brvne a jeho ramená spája kruh. Kruh bol v keltskej mytológii symbolom slnka, ktoré uctievali ako Boha. Po prijatí kresťanstva však kruh dostal nový význam a v spojení s krížom pripomína, že Kristus je začiatok a koniec sveta, a zdôrazňuje jeho víťazstvo nad smrťou.
Čoskoro začali vznikať kríže pokryté rytinami a symbolmi, ktoré odkazovali na príbehy z Písma. Aj na tom vidno, že kresťanstvo v Írsku dokázalo čerpať z bohatstva keltskej tradície a dalo jej nový význam.
Zvyky a odlišnosti
Medzi zvyky, ktoré obohatili kresťanstvo vo svete, patrí napríklad tradícia svätenia ohňa počas sviatkov Veľkej noci a uprednostnenie súkromného pokánia pred verejným. Na keltské sviatky Imbolc a Samhain zase nadviazali kresťanské sviatky Hromníc a Všetkých svätých.
Keltské kresťanstvo sa však vyznačuje aj niekoľkými odlišnosťami. Prvou je tradícia požehnávania chleba počas liturgie, ktorý si veriaci po omši odniesli domov. Ďalšou je prijímanie oboma spôsobmi, dokonca aj u detí. Najzaujímavejšie je však samo prijímanie eucharistie. Premenené hostie boli umiestnené na paténu do podoby kríža v kruhu, celebrant prijímal eucharistiu z centra kríža, biskupi z horného ramena kríža, kňazi z ľavého ramena, nižší klérus z pravého ramena, pustovníci z dolného ramena, študenti teológie z hornej ľavej časti kruhu, nevinné deti z hornej pravej časti kruhu, kajúcnici z dolnej ľavej časti kruhu, manželia a prvoprijímajúci z dolnej pravej časti kruhu.
Odlišné bolo aj slávenie Veľkej noci, ktoré sa konalo v inom termíne, než bolo zvykom v západnej cirkvi. A vyznanie viery sa končilo tiež inak, slovami „verím tomu všetkému v Bohu“.
Zvláštnosťou bolo aj to, že sviatosť birmovania udeľoval kňaz, pretože v západnej cirkvi túto sviatosť môže udeľovať len biskup. Netradičné je aj ukončenie sviatosti krstu obradom umytia nôh. A kým v západnej cirkvi platilo, že biskupa majú vysvätiť najmenej traja biskupi, v Írsku túto sviatosť udeľoval jeden biskup. To sú pritom len niektoré z najvýraznejších odlišností.
Začiatok konca
Od 8. storočia začali proti Írsku organizovať lúpežné výboje Vikingovia. Keď ovládli pobrežie, začali prenikať do vnútrozemia. Pri dobytí Írska im pomohli rozpory medzi keltskými kráľmi. A hoci Kelti na Veľký piatok roku 1014 Vikingov ešte porazili, nedokázali sa už spamätať a stabilizovať krajinu.
Keltské kresťanstvo teda zaniklo - a je to škoda. Vďaka tomu, ako spájalo prvky východného a západného kresťanstva, by dnes azda mohlo pomôcť pri zbližovaní medzi kresťanským východom a západom. Jeho zánik nás však môže mrzieť aj z iného dôvodu - írski mnísi totiž v rokoch 745 - 784 šírili kresťanstvo na našom území a cez nich sa keltské kresťanstvo stalo súčasťou aj našej identity.
Keltské kresťanstvo však nezahynulo celkom - obohatilo kresťanstvo o niekoľko zvykov, o množstvo mučeníkov a svätých. A pretrvala aj úcta k sv.