História kláštorov na Slovensku je bohatá a rozmanitá, pričom každý z nich zohrával dôležitú úlohu v náboženskom, kultúrnom a spoločenskom živote krajiny. Medzi významné kláštory patrí aj pruský kláštor pod Znievom, ktorého história siaha až do stredoveku.
Rané obdobie a rozvoj rádu
V tomto období sa novo založený rád rozrastal. Nástupcom Huga v úrade generálneho opáta sa stal Filip de Reims. Z dvadsiatich štyroch prvých generálnych opátov je deväť blahoslavených. Na začiatku 13. storočia bol rád rozdelený na cirkárie - pre každú zem bola zriadená jedna cirkária. Medzi domy rádu sa do polovice 13. storočia dostalo 14. storočie. Rád je na vrchole slávy. Bratov zdobí prísny život, vzdelanosť, vysoká úroveň.
DOBRÝ PASTIER - Kláštor pod Znievom (dokument Branislav Valko - 2009)
Úpadok a reformácia
Od generálneho opáta Jána IX. Agnetea (1449 - 1458) sa začína obdobie úpadku rehoľného života všeobecne. Medzi opátmi a ostatnými rehoľníkmi sa začína vytvárať priepasť, opáti sa viac ako rehoľnému vedeniu venujú skôr majetkom a politike. Do riedenia rádu stále viac zasahovali panovníci. Urovnanie situácie nedosiahli ani Agneteovi nástupcovia Šimon de la Terriere (1458 - 70), Hubert I. (1470 - 97), Ján X. V tomto, pre rád smutnom období, dochádzalo k rušeniu viacerých kláštorov. Po rozmachu reformácie bolo veľa kláštorov rušených, prípadne zaberaných, navyše boli kláštory zverované komendátorom. Od 1516 dostali privilégium menovať opátov francúzski králi. Hoci pod podmienkou, aby boli opáti dobre vzdelaní a mali príslušné svätenie, za opátov boli často menovaní tí, ktorí si len takýmto spôsobom chceli zvyšovať príjmy.
Upevňovanie štátnych cirkví a Francúzska revolúcia
Začiatok 17. storočia bol charakterizovaný upevňovaním štátnych cirkví, čo malo za následok, že rád žil v niektorých krajinách úplne samostatne, keďže panovníci zabraňovali v stykom cez hranice. Posledným komendátorským generálnym opátom bol kardinál Richelieu (1636 - 42), ktorý sa vymenoval sám a v podstate nikdy nebol potvrdený Svätou stolicou. 18. storočie zasadilo rádu, a najmä kláštoru Prémontré, 2 tvrdé rany. Najprv jansenizmus, ktorý rýchlo zachvátil celé Francúzsko a potom Francúzska revolúcia. 2. novembra 1790 musel Prémontré opustiť 55. generálny opát Ján Krstiteľ L´Ecuy (jeho srdce je uložené pri ostatkoch sv. Norberta na Strahove).
Rušenie kláštorov a obnova rádu
Začiatkom 19. storočia sa zdalo, že dôjde k zrušeniu rádu. Okrem zrušenia Prémontré došlo k veľkému rušeniu kláštorov aj na území, kde panoval Jozef II. V rokoch 1782 - 1835 prebiehalo veľké rušenie kláštorov: Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko, Porýnie, Prusko, ostatné Nemecko, Poľsko, Španielsko. Po roku 1835 bol stav žalostný: celkovo len 9 mužských a 6 ženských kláštorov. Rád však môže byť zničený až vtedy, keď prestane konať svoje poslanie. Bratia a sestry zbylých kláštorov nikdy neprestali túžiť po Bohu. Veľkou pomocou im v tom bolo dodržiavanie tzv. premonštrátskeho pätora. Pri obnovovaní rádu, okrem životaschopnosti kláštora, sú potrebné aj politické pomery, ktoré obnovovaniu prajú, alebo nie. Postupne sa začal obnovovať rádový život v Belgicku, Holandsku, Francúzsku, rád sa obnovil aj v Anglicku, koncom 19.
