Obrady Veľkej noci a celého Svätého týždňa obnovil po prvý raz Pius XII.
Kongregácia pre bohoslužbu na základe získaných skúseností pokladá za potrebné pripomenúť niektoré náukové a pastoračné zásady ako aj rozmanité ustanovenia týkajúce sa Veľkého týždňa.
Celé kresťanské zasvätenie má veľkonočný ráz, pretože je naozaj prvou sviatostnou účasťou na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Preto má Pôstne obdobie ako čas očisťovania a osvietenia znova nadobudnúť plný význam najmä prostredníctvom skrutínií a odovzdaní.
Pôst má byť obdobím katechézy pre tých dospelých, ktorí síce boli ako deti pokrstení, ale ešte neboli na katechetickom poučení, a tak nemohli byť pripustení na birmovanie a Eucharistiu.
Pôstne nedele majú vždy prednosť pred všetkými sviatkami Pána a pred všetkými slávnosťami.
Duchovní pastieri nech častejšie a širšie vysvetľujú Božie slovo v homíliách feriálnych dní, pri sláveniach bohoslužby slova, pri kajúcnych sláveniach, v osobitných príhovoroch pri návšteve rodín alebo skupín rodín, spojených s požehnaním. Veriaci nech sa často zúčastňujú na omšiach vo férie.
Pri konaní pokánia neslobodno zabúdať na úlohu Cirkvi.
Veriacim sa odporúča živšia a bohatšia účasť na liturgii Pôstneho obdobia a na kajúcnych sláveniach. Osobitne ich treba upozorniť na to, aby podľa zákona a tradícií Cirkvi pristúpili v tomto čase k sviatosti pokánia, aby sa tak mohli s čistým srdcom zúčastniť na veľkonočných tajomstvách.
Veľkopôstna príprava nech sa v každom ohľade usmerňuje tak, aby jasnejšie vynikol život miestnej cirkvi a podporil sa jej rozvoj. Preto sa veľmi odporúča zachovať a podporovať tradičnú formu zhromaždenia miestnej cirkvi na spôsob rímskych „štácií".
V stredu pred Prvou pôstnou nedeľou veriaci prijímajú popolec, a tak vstupujú do obdobia určeného na očistenie duše. Týmto kajúcim obradom, vychádzajúcim z biblickej tradície a zachovávanom v Cirkvi až po naše dni, naznačuje sa postavenie človeka-hriešnika, ktorý navonok vyznáva svoju vinu pred Pánom a tým vyjadruje vôľu vnútorne sa obrátiť v nádeji, že Pán bude voči nemu milosrdný. Požehnanie popolca a značenie popolcom sa koná v omši alebo aj mimo nej.
Na štvrtú pôstnu nedeľu („Laetare“), na slávnosti a sviatky sa dovoľuje hrať na organe alebo iných hudobných nástrojoch a oltár možno ozdobiť kvetmi.
Zvyk zahaľovať kríže a obrazy v kostole od Piatej pôstnej nedele možno - podľa úsudku biskupskej konferencie - zachovať.
Pôstne obdobie pokračuje až do Zeleného štvrtka.
Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Krista so zvesťou o jeho umučení.
Procesia nech je len jedna a nech sa vždy koná pred omšou, na ktorej býva najväčšia účasť ľudu, a to aj vo večerných hodinách v sobotu alebo v nedeľu. Veriaci sa zúčastnia na procesii tak, že nesú palmové ratolesti alebo ratolesti iných stromov. Požehnanie ratolestí sa koná na to, aby sa niesli v procesii.
Rozprávanie o umučení Pána, pašie, sa deje zvlášť slávnostne. Treba ho spievať alebo čítať podľa tradičného zvyku - majú ho predniesť traja - jeden to, čo hovorí Kristus, druhý zas text evanjelistu, tretí to, čo hovoria ostatné osoby a ľud.
Po pašiách má nasledovať homília.
Omša svätenia olejov sa podlá tradície slávi vo štvrtok Veľkého týždňa.
Slávenie Omše svätenia olejov pre jej význam v živote diecézy má byť len jedno. Oleje v jednotlivých farnostiach možno prijať pred slávením večernej omše na pamiatku Pánovej večere alebo v inom vhodnom čase.
Cirkev slávi každý rok veľké tajomstvá ľudského vykúpenia od večernej omše vo Štvrtok Pánovej večere až do vešpier Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Tento časový úsek sa výstižne volá „trojdním ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného“ a aj „Veľkonočným trojdním“, lebo sa v ňom sprítomňuje a uskutočňuje tajomstvo Veľkej noci, to jest Pánov prechod z tohto sveta k Otcovi.
Veľkonočný pôst v prvých dvoch dňoch trojdnia, keď sa Cirkev podľa dávnej tradície postí, „lebo jej vzali ženícha“, je posvätný. V Piatok umučenia a smrti Pána treba všade zachovať pôst a zdržiavať sa mäsitého pokrmu.
Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok umučenia a smrti Pána a v Bielu sobotu.
Na to, aby slávenie Veľkonočného trojdnia bolo dôstojné, treba mať poruke dostatočný počet prisluhujúcich a miništrantov, ktorých bude nevyhnutné náležité poučiť o všetkom, čo majú konať.
Spevné liturgické texty, určené na prejavenie účasti ľudu, bez príčiny neslobodno vynechať. K ich prekladom do národnej reči treba vyhotoviť primerané melódie. Ak by tieto texty pre spievanú liturgiu neboli ešte poruke v národnej reči, treba vybrať iné, podobné texty. Vo väčších kostoloch možno použiť posvätnú hudbu zo staršej i súčasnej pokladnice.
Aby chovanci seminárov mohli „tak prežívať veľkonočné Kristovo tajomstvo, žeby vedeli doň voviesť ľud, ktorý im bude zverený“, majú nadobudnúť plné a dokonalé liturgické vzdelanie.
Omša na pamiatku Pánovej večere sa má sláviť vo večerných hodinách, v čase najvhodnejšom na účasť celého miestneho spoločenstva.
Tam, kde si to vyžadujú pastoračné dôvody, miestny ordinár môže dovoliť sláviť aj inú omšu v kostoloch alebo kaplnkách, vo večerných hodinách, a, ak je nevyhnutné, aj ráno, ale iba pre tých veriacich, ktorí sa vonkoncom nemôžu zúčastniť na večernej omši.
Na uschovanie Najsvätejšej sviatosti treba pripraviť osobitnú kaplnku a primerane ju vyzdobiť tak, aby pozývala na modlitbu a rozjímanie.
Počas oslavnej piesne Sláva Bohu na výsostiach, podľa miestnych zvyklostí, zvonia zvony.
Podľa tradície sa v tento deň vybraným mužom umývajú nohy.
Možno iba odporúčať, aby diakoni, akolyti alebo mimoriadni rozdávatelia prijímania vzali počas prijímania Eucharistiu z oltára a zaniesli ju chorým domov a tam im ju podali.
Po modlitbe po prijímaní sa zoradí procesia na prenesenie Najsvätejšej sviatosti na miesto, kde sa bude Sviatosť uschovávať. Na jej čele sa nesie kríž, sviece a kadidlo.
Sviatosť sa uschováva v uzavretom svätostánku alebo v kustódii. Svätostánok alebo kustódia nesmú mať podobu hrobu a treba sa vyhnúť aj ich označeniu za „hrob“.
Veriacich treba vyzvať, aby po omši Pánovej večere venovali v kostole určitý čas v noci primeranej poklone Najsvätejšej sviatosti, slávnostne uloženej v tento deň. Kým trvá poklona Eucharistie, možno čítať z Jánovho evanjelia (kap.
Po skončení omše sa odhalí oltár, na ktorom na celebrovalo. Patrí sa zahaliť v kostole kríže červeným alebo fialovým závojom, ak neboli zahalené v sobotu pred Piatou pôstnou nedeľou.
V tento deň sa prísne zakazuje slávenie sviatostí okrem sviatosti pokánia a pomazania chorých.
Odporúča sa, aby sa v tento deň posvätné čítanie a ranné chvály slávili v kostole za účasti ľudu (porov. č.
Slávenie Pánovho umučenia a smrti nech sa koná v popoludňajších hodinách, a to okolo pätnástej hodiny.
Treba nábožne a verne dodržať stavbu liturgických úkonov na oslavu Pánovho umučenia a smrti (bohoslužba slova, poklona krížu a sväté prijímanie), ktorá pochádza z dávnej tradície Cirkvi.
Kňaz a prisluhujúci idú k oltáru v tichosti, bez spevu. Kňaz a prisluhujúci uctia oltár a padnú na tvár. Počas vstupu kňaza a prisluhujúcich veriaci stoja.
Majú sa čítať všetky čítania. Responzóriový žalm a spev pred evanjeliom sa spieva ako zvyčajne. Rozprávanie o Pánovom umučení (pašie) podľa Jána sa spieva alebo číta tak isto ako v predchádzajúcu nedeľu (pórov. č. 33). Po skončení pasií nasleduje homília. Na jej konci možno veriacich vyzvať, aby chvíľu rozjímali.
Modlitbu veriacich treba konať presne čo do textu i čo do formy podľa pradávnej tradície, a treba brať všetky úmysly, pretože vynikajúco naznačuje všeobecnú moc umučenia a smrti Krista, ktorý visel na kríži za spásu celého sveta. Spomedzi modlitieb uvedených v misáli môže si kňaz vybrať tie, ktoré lepšie vyhovujú miestnym okolnostiam.
Kríž, ktorý sa má odhaliť a dať ľudu na poklonu, nech je dostatočne veľký a umelecky hodnotný. Na tento obrad si možno vybrať jednu z dvoch foriem uvedených v misáli. Treba mu dať lesk hoden tajomstva našej spásy. Výzvu na poklonu svätému krížu aj odpoveď ľudu treba spievať.
Každý veriaci má mať možnosť pokloniť sa krížu, pretože osobná poklona krížu je veľmi dôležitým prvkom tohto slávenia. Pretože ide o pravdivosť znaku, na poklonu sa vystaví iba jeden kríž. Počas poklony sa spievajú antifóny, impropériá (výčitky) a hymnus, pretože pôsobivo pripomínajú dejiny spásy, alebo iné primerané spevy (pórov, č.
Kňaz výzvu na modlitbu Pána spieva a všetci prítomní v speve pokračujú. Znak pokoja sa nedáva. Cez prijímanie možno spievať žalm 22 alebo iný primeraný spev.
Po slávení sa obnaží oltár, nechá sa však kríž so štyrmi svietnikmi.
Pre veľký pastoračný význam nech sa nikdy nezanedbajú pobožnosti, ako je krížová cesta, procesia vyjadrujúca úctu k umučeniu a spomienka na bolesti preblahoslavenej Panny Márie. Texty a spevy týchto pobožností musia byť v súlade s duchom liturgie týchto dní.
Na Bielu sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým, a na modlitbách a pôstom očakáva jeho zmŕtvychvstanie. Veľmi sa odporúča, aby sa posvätné čítanie a ranné chvály konali za účasti ľudu (porov. č.
Dnes Cirkev neslávi obetu omše. Sväté prijímanie možno dať len ako viatikum.
„Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa.“ Túto zásadu treba doslovne chápať.
Krv, ktorá chráni – Skutočný význam Veľkej noci - Adrián Šesták
Už od začiatku Cirkev každý rok slávila Veľkú noc, ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou.
Pretože ide o pravdivosť znaku, veľkonočnú sviecu (paškál) treba pripraviť z vosku, každý rok novú, jedinú, dosť veľkú, nikdy nie umelú, lebo iba tak bude môcť naznačiť, že Kristus je svetlo sveta.
Procesiu, ktorou ľud vchádza do kostola, sprevádza jediné svetlo veľkonočnej sviece. Ako synov Izraela viedol v noci ohnivý stĺp, kresťania zasa kráčajú za zmŕtvychvstalým Kristom.
Diakon prednesie veľkonočný chválospev, ktorý v podobe rozsiahlej lyrickej básne ospevuje celé veľkonočné tajomstvo vložené do plánu spásy. Ak je to potrebné, najmä ak nie je poruke diakon a ak ho nemôže predniesť ani celebrujúci kňaz, možno túto úlohu zveriť spevákovi.
Druhú časť vigílie tvoria čítania zo Svätého písma. Opisujú význačné udalosti dejín spásy. Veriaci majú o nich nerušené rozjímať. Obnovený obrad vigílie obsahuje sedem čítaní zo Starého zákona, vybraných zo Zákona a z Prorokov a prevzatých z najstaršej tradície východnej i západnej Cirkvi, a dve čítania z Nového zákona, z Apoštola a z evanjelia. Ak si to však vyžadujú pastoračné okolnosti a treba obmedziť počet čítaní, nech sa prečítajú aspoň tri čítania zo Starého zákona, čiže zo Zákona a z Prorokov; nikdy však neslobodno vynechať čítanie.
Typologický význam Starého zákona spočíva v Novom zákone a stáva sa zjavným modlitbou, ktorú celebrujúci kňaz hovorí po jednotlivých čítaniach; je však užitočné uviesť veriacich do čítania krátkym príhovorom, aby tak lepšie chápali jeho význam. Národné alebo diecézne liturgické komisie nech k tomu pripravia vhodné texty, ktoré by duchovní pastieri mohli použiť. Pri opakovaní jednotlivých častí treba zachovať určitý rytmus, aby sa tak podporila účasť a nábožnosť veriacich. Treba sa postarať o to, aby sa namiesto žalmov nepripustili iné piesne.
Po skončení čítania zo Starého zákona sa spieva oslavná pieseň Sláva Bohu na výsostiach, pritom podľa miestnych zvykov zvonia zvony, prednesie sa modlitba (kolekta) a prechádza sa k čítaniam z Nového zákona. Potom všetci vstanú; kňaz intonuje trikrát Aleluja postupne vždy vyšším hlasom, ľud to isté opakuje. Ak treba, Aleluja prednesie žalmista alebo spevák; ľud ho opakuje a vkladá ho ako zvolanie medzi verše žalmu 118, toľko ráz citovaného Apoštolmi v ohlasovaní veľkonočnej zvesti. Napokon sa evanjeliom zvestúva Pánovo; zmŕtvychvstanie, čím vyvrchoľuje celá liturgia slova.
Tretiu časť vigílie tvorí krstná liturgia. Kristova a naša Veľká noc sa teraz slávi vo sviatosti. Naplno sa to vyjadruje v kostoloch, v ktorých je krstný prameň, predovšetkým ak sa slávi kresťanské zasvätenie dospelých alebo aspoň krst detí. Aj keď nie sú krstenci, vo farských kostoloch treba požehnať krstnú vodu.
Nasleduje obnovenie krstných sľubov. Uvádza sa príhovorom celebrujúceho kňaza. Veriaci stoja, držia v rukách zažaté sviece a odpovedajú na otázky. Potom ich celebrant pokropí vodou. Tieto úkony a slová im pripomínajú krst, ktorí prijali.
Štvrtú časť Vigílie a jej vrchol tvorí slávenie Eucharistie.
modlitba veriacich, v ktorej novopokrstení už ako veriaci po prvý raz uplatňujú svoje kráľovské kňažstvo; sprievod s obetnými darmi za účasti novopokrstených, ak sú prítomní; eucharistická modlitba - (prvá, druhá alebo tretia, a to spievaná) s príslušnými embolizmami; napokon prijímanie Eucharistie ako prejav plnej účasti na slávenom tajomstve.
Je vhodné, aby sa v prijímaní vo Veľkonočnej vigílii dosahovala plnosť eucharistického znaku prijímaním pod spôsobmi chleba a vína.
Liturgia Veľkonočnej vigílie nech sa koná tak, aby mohla poskytnúť kresťanskému ľudu celé bohatstvo modlitieb a obradov.
Pri ohlasovaní Veľkonočnej vigílie treba dbať na to, aby sa nepredstavovala ako posledné chvíle Bielej soboty. Je lepšie povedať, že Veľkonočná vigília sa slávi vo Veľkonočnú noc ako jediný bohoslužobný úkon.
Omšu na Veľkú noc treba sláviť čo najslávnostnejšie. Je vhodné namiesto úkonu kajúcnosti kropiť ľud vodou požehnanou na Vigíliu; medzitým sa spieva Tiekla voda alebo iný spev s myšlienkou na krst. Nádoby na svätenú vodu pri vchode do kostola (tzv.
Veľkonočná svieca (paškál), ktorá má miesto pri ambóne alebo pri oltári, nech sa zažíha aspoň na všetky väčšie liturgické slávenia v tomto období, či už pri omši alebo pri ranných chválach a vešperách, a to až do Nedele zoslania Ducha Svätého. Po nej sa veľkonočná svieca s príslušnou úctou uchováva pri krstiteľnici a tam sa od nej pri slávení krstu zažíhajú sviece pokrstených.
Slávenie Veľkej noci pokračuje vo Veľkonočnom období.
Nedele tohto obdobia sa označujú ako veľkonočné.
Cirkev verná tomuto Pánovmu príkazu, schádzajú sa na to isté miesto, alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. vstaneme a modlíme sa[1]Sv. nás uznal za hodných týchto darov. Amen. a Majstra. ich dejinného vzniku. po naše časy. veriacich. mieste slávenia Eucharistie. alebo kňaz (celebrant), ktorý predsedá zhromaždeniu. príhovor. Skutkov apoštolov a z Evanjelií. chlieb a kalich. stvorenia. rúk. pokusy prinášať obety. podelili s tými, čo sú v núdzi. jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. spieva svätý trojsvätému Bohu. čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje. biskupmi sveta spolu s ich cirkvami. Krista, ktorý dal seba za život sveta (Jn 6,51). znovuzrodenie a žije tak, ako nám to zanechal Kristus. Podľa Kán. jedine platne vysvätený kňaz. pracovať až do konca sveta. celkom podľa vzoru poslednej večere. veľkonočnú večeru slávil spolu s eucharistickou. liste Korinťanom. sa eucharistická obeta posunula až na ráno. pred prijímaním. veriacich. chráme, lebo ich miesto zaujala jediná obeta Nového zákona. Ďalej nasleduje podľa vzoru Poslednej večere. Z 1. z Didaché, učenia dvanástich apoštolov. skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. dal skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. svojho Syna Ježiša; nech ti je sláva naveky. život skrze svojho Syna. nech ti je sláva naveky. láske. a slávu naveky. svet. Hosana synovi Dávidovmu! Kto je svätý, nech pristúpi sem. úmysel (= nech ľutuje)! Maranatha (príď, ó náš Pán)! Amen. ustanovené a záväzné. to, že proroci, t.j. možnosť predniesť ďakovnú modlitbu vlastnými slovami. (premenením) a rozdávaním Eucharistie. sprievod začínal bozkom pokoja. skrze meno Syna a Ducha Svätého. ustálená. jednoduché. Rozdeľovali ich diakoni. s terajšou formou omše. omši. s akou sa stretávame dnes. zo sv. listov a tretie z evanjelií. žalm. Tu prepustili katechumenov a nasledovali tzv. eucharistického chleba a sväté prijímanie. (baziliku). rozkvetu. štácie). po tzv. tituloch (dnešných farnostiach). len vo sviatok a v nedeľu. omša, na ktorej sa zúčastnil ľud i duchovenstvo. sa zhromaždite, lámte chlieb a slávte eucharistiu. však vyznajte hriechy, aby obeta bola svätá. nezmieril, aby sa nezneuctila vaša obeta. medzi národmi. priniesli do vývoja obradov štáciové omše. vyžiadali sprievodné spevy. (prijímanie). postupne upadala, najmä zanedbávaním svätého prijímania. avignonského zajatia pápežov. atď). v kostoloch rozmnožovali. slávnosti omše, čím veriacim omša zovšednela. polovici 20. storočia liturgické hnutie snažilo preklenúť. zariadené večeradlo. a textoch na slávenie najsvätejšej Eucharistie. hoci sa zaviedli aj niektoré nové prvky. od rímskeho kňaza a protipápeža Hypolita (†235). rímskej liturgie. a disciplinárne predpisy rímskej cirkvi. vysviacky, je opísaná aj biskupská svätá omša. dačo iného. byť opovrhnuté. prijmi ho ako Pánovu krv. ktorú si bol vykúpený[10]Hypolit: Apoštolská tradícia, 4. z obetnej omše podáva priamo formulár. o omšový obetný sprievod. o eucharistickej veľmodlitbe. pridŕžať starého podania. kánon bol v gréčtine. rovnaký je trojčlenný dialogický úvod do prefácie. príbuzná je anamnéza (rozpomienka). a Amen ľudu. rozpustenie na konci. Teda na konci 3. ako dnešná omša. vyhlásil Tridentský koncil[11]Trid. koncil, sesia XXII, 17. sept. kríža, kým on sám nepríde. neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania[12]Druhý vatikánsky koncil, Konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 47; dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, čl. 3 a 38; dekrét o kňazskej službe a živote Presbyterorum ordinis, č. eucharistickom tajomstve. obnovy, t.j. dopĺňal predchádzajúci. vznikom východného a západného obradu. Ambróz, Cyril Jeruzalemský a Ján Zlatoústy. gréckych a latinských. rozmanitosti modlitieb a obradov. tradícii. tajomstvo. posvätných obradov. prijímali Eucharistiu nielen duchovne, ale aj sviatostne. spôsobmi. predpisy Tridentského koncilu. Piom X.
